znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 424/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj porušenie práv svojich detí podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, a práva podľa čl. 6 „Dohovoru   o   výkone   práv   detí“ rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 11   CoP   32/2011   z   5.   apríla   2011   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn. 28 P/236/2010 z 23. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), „čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí“, ako aj porušenie práv svojich detí podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods.   2 Dohovoru   o právach dieťaťa rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn. 11 CoP   32/2011 z 5.   apríla 2011 a rozsudkom   Okresného súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   28   P/236/2010   z   23.   septembra   2010 a postupom   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v Bratislave   v   konaní   o   zrušení výchovného opatrenia.

Sťažovateľ sa domnieva, že uvedenými rozhodnutiami boli porušené jeho uvedené práva, pretože «odvolací súd odôvodnil potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa tým, že výchovné opatrenie je účelné len vtedy ak obaja rodičia spolupracujú, avšak podľa jeho predpokladov   táto   spolupráca   neexistuje.   Podľa   názoru   súdu,   pod   spoluprácou   pritom nerozumie iba faktickú účasť na stretnutiach, ale aktívnu spoluprácu s poukazom na svoj názor, že výchovné opatrenie neplní svoj účel a jeho zrušenie má cieľ priniesť stabilizáciu v rodine. Súd apeluje, aby si rozpory vysporiadali výhradne medzi sebou a neprenášali ich na maloleté deti....

Súd   na   rovnakej   strane   odôvodnenia   rozsudku   cituje   §   37   ods.   6   zák.   o   rodine „Výchovné opatrenie súd zruší, ak splnilo svoj účel“. Je celkom zrejmé, a z odôvodnenia rozsudku táto skutočnosť jasne vyplýva, že výchovné opatrenie nesplnilo svoj účel. Je teda scestné a základné práva sťažovateľa popierajúce také rozhodnutie, ktoré miesto správneho použitia ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o rodine, ktoré by zabezpečilo právo sťažovateľa ako rodiča podieľať sa v najširšej možnej primeranej miere na výchove vlastných detí, negoval v zákone slovo splnilo na slovo nesplnilo. Samotné rozhodnutie súdu pritom nemá prednosť pred zákonom, preto súdu nič neumožňuje upraviť zákon momentálnym potrebám a názorom odvolacieho súdu...

Konaním   súdu...   došlo   aj   k   Rodovej   diskriminácii   sťažovateľa   a   Diskriminácii maloletých detí. Porušenie zákona potvrdilo aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny dňa 10. a 15. 6. 2011 č. k. AA/2011/10032...

Tvrdenie odvolacieho súdu „...výchovné opatrenie neplní svoj účel, jeho realizácia nie je v záujme maloletých detí...“, bez akéhokoľvek šetrenia pomerov je dôkazom o konaní súdu, ktorý tradične na základe zvyklostí minulého režimu zveruje deti matke, pretrháva citové   putá   maloletých   detí   k   otcovi,   pod   zámienkou   ochrany   súrodeneckých   vzťahov absolútne ignoruje rodičovské vzťahy k otcovi ako aj starým rodičom a snaží sa vytvoriť štandardnú neplnohodnotnú rodinu,   kde   otca nahrádza   stará   matka   a najnovší partner matky maloletých detí.

Odvolací súd sa nevyjadruje ku konaniu prvostupňového súdu, ktorý neprípustné pri svojom   rozhodovaní   nahrádza   časť   textu   z   §   37   ods.   6   zákona   o   rodine   „Výchovné opatrenie súd zruší, ak splnilo svoj účel.“ za časť textu z § 15 ods. 3 zákona č. 305/2005 Z. z.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Odvolací súd prehliada porušovanie zákona ÚPSVaR Ba, ktorý... vo všetkých konaniach, kde je maloletým deťom S. ustanovený za kolízneho opatrovníka   do   dnešného   dňa   nevykonal   šetrenie   rodinných   a   sociálnych   pomerov   a neposkytol súdu informácie pre spravodlivé posúdenie veci, čím nesplnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 20 zákona č. 305/2005 Z. z...“.

Sťažovateľ pritom podrobne poukazuje na súvisiace zdĺhavé konanie a namieta, že okresný súd „v období od 1. 7. 2010 dodnes, kedy rodičia zabezpečujú starostlivosť formou osobnej starostlivosti a styku v dvojtýždňových cykloch so striedaním po dvoch a dvanástich dňoch nekonal..., resp. „Nekonaním v konaniach OS Ba II 28 P/205/2010 a 28 P/211/2010 a nerozhodnutím vo veci po dobu 12 mesiacov dochádza k porušovaniu ústavného práva sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy SR“,   a tvrdí  ,že   jeho maloleté deti   sú   matkou ponižované a fyzicky trestané a okresný súd neposkytol maloletým zákonnú ochranu pred neznesiteľnými podmienkami spôsobovanými zásahmi rodiny matky. Pritom k tomu cituje judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a niektoré ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré neboli v jeho prípade dodržané.

Obdobne   poukazuje   na   to,   že «KS   Ba   svojim   nešetrením,   nevykonaním   ďalších dôkazov a štandardným rozhodnutím „od stola“, t. j. potvrdením rozsudku okresného súdu a   rozhodnutím   bez pojednávania tak   nenadobudol   žiadne   poznatky o   uvedenom konaní prvostupňového   súdu   v   konaní   o   zrušení   výchovného   opatrenia,   kde   opakovane   súd postupuje   diskriminačné   a   nespravodlivo   voči   maloletým   deťom   a   sťažovateľovi   a nenadobudol informáciu, že opakovane matka blokuje uzatvorenie dohody o rovnocennom styku, uzurpujúc si maloleté deti ako majetok a rukojemníkov na vydieranie sťažovateľa».

Sťažovateľ ústavný súd žiada, „aby pri prešetrovaní sťažnosti postupovali v súlade s EU smernicou 97/80/ES“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Ing.   M.   S.   upravené   v   čl.   2   ods.   2,   čl.   12   ods.   1   a ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy... postupom KS Ba v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 32/2011 (rozhodnutím č. k 11 CoP 32/2011 - 36 z 5. 4. 2011) porušené bolo. Základné právo Ing. M. S. upravené v čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 13, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva podľa medzinárodných dohovorov čl. 6 ods. 1 Dohovoru... čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny..., čl. 6 Dohovoru a práva maloletých detí podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a ods. 2, čl. 18 ods. 1   a   ods.   2,   čl.   19   ods.   1   a   čl.   27   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom OS Ba II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P/236/2010-22 porušené boli.

Základné právo Ing. M. S. upravené v čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 13, čl. 41 ods. 1 a ods. 2 Ústavy... a práva podľa medzinárodných dohovorov čl. 6 ods. 1 Dohovoru... čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny..., čl. 6 Dohovoru a práva maloletých detí podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a ods. 2, čl.12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a ods. 2, čl. 18 ods. 1 a ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom ÚPSVaR Ba. v konaní vedenom na OS Ba II pod sp. zn. 28 P/236/2010 a na KS Ba sp. zn. 11 CoP 32/2011 porušené boli.

2. Rozhodnutie KS Ba č. k 11 CoP 32/2011 - 36 z 5. 4. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. OS Ba II ukladá, aby vo veci konal tak, aby k ďalšiemu porušovaniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1 ods. 2 a ods. 4, čl. 13, čl. 19 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl.   42   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   v   konaných   týkajúcich   sa maloletých detí S. už nedochádzalo a ukladá obnoviť stav pred porušením základného práva a nariadiť návrat maloletých detí do miesta trvalého bydliska na...

4. Ing. M. S. priznáva trovy konania / právneho zastúpenia 294,84 € ktoré je KS Ba povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd vec prerokoval prednostne a v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) navrhol odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   pretože „nezabezpečením rovnocenného styku maloletých detí s otcom a starými rodičmi by vznikla maloletým deťom a sťažovateľovi nenapraviteľná a neprimerane väčšia ujma, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia namietaného čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 „Dohovoru o výkone práv detí“ (ústavný súd nevie, aký dohovor má sťažovateľ na mysli, pretože ho bližšie nešpecifikuje, pozn.), ako aj porušenie práv svojich detí podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 CoP 32/2011 z 5. apríla 2011 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 P/236/2010 z 23. septembra 2010.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv   podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 P/236/2010 z 23. septembra 2010 a postupom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len „kolízny opatrovník“) v tomto konaní

Z článku 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   mohol   sťažovateľ   namietať porušenie   svojich   základných   práv podľa   ústavy   a   listiny,   ako   aj   práv   podľa   dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa napadnutým rozsudkom okresného súdu (aj postupom kolízneho opatrovníka) odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 186/06).

Súčasne sťažnosť sťažovateľa na postup kolízneho opatrovníka v tejto veci riešilo osobitne aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, ktoré prijalo opatrenia na nápravu   a   uložilo   kolíznemu   opatrovníkovi   odstrániť   zistené   nedostatky   v   spisovej dokumentácii maloletých detí, tak ako ich namietal sťažovateľ.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 CoP 32/2011 z 5. apríla 2011, ktorý nenariadil pojednávanie a nevypočul jeho maloleté deti (aj predtým okresného súdu, ktorý nevypočul svedkov), mu bola odňatá možnosť konať pred   súdom.   Krajský   súd „neumožnil   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci,   kde   v   prípade šetrenia by zistil aktuálny skutkový stav“, ktorý je v súčasnosti jednoznačne v prospech matky maloletých detí.

Sťažovateľ   tiež   nesúhlasí   s   tvrdením   krajského   súdu,   že   na   jednej   strane v odôvodnení sám „priznáva, že výchovné opatrenie neplní svoj účel, výrokom však upravil práva v rozpore...“ s § 37 ods. 6 zákona o rodine, „ktorý by mal čo i len najmenšiu oporu v právnych predpisoch...“.

Sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu považoval za neodôvodnené, porušujúce jeho označené základné práva podľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa aj preto, že krajský súd sa nevyjadril ku konaniu okresného súdu ani k preskúmaniu pomerov kolíznym opatrovníkom, a preto konaním tohto súdu došlo aj k „Rodovej diskriminácii sťažovateľa a Diskriminácii maloletých detí“.

Ústavný súd považoval za potrebné najprv poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by malo za   následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o maloletých   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov (obdobne napr. IV. ÚS 271/08 a IV. ÚS 70/2010). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m. IV. ÚS 62/08).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   garantovaných   práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že závery krajského súdu (ako aj okresného súdu) vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa zrušenia výchovného opatrenia sú primerane odôvodnené a   nemožno   ich   v   žiadnom   prípade   považovať   za   arbitrárne,   a   preto   sú   podľa   názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a legitímne.

Okresný súd v napadnutom konaní zrušil výchovné opatrenie uložené maloletým deťom   M.   S.   a K.   S.   a   rodičom   maloletých   detí   (teda   aj   sťažovateľovi)   rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   28   P/173/2010   z   8.   júla   2009   –   podrobenie   sa   odbornému poradenstvu   v   špecializovanom   zariadení,   a   to   v   Centre   výchovnej   a   psychologickej prevencie   v B.   (ďalej   len   „centrum   výchovnej   a psychologickej   prevencie“).   Tomuto zrušeniu výchovného opatrenia predchádzalo rozhodnutie okresného súdu z 26. júla 2010, ktorým bolo začaté toto konanie, a v ňom bolo poukázané na správu z centra výchovnej a psychologickej prevencie z 5. marca 2010, v ktorej je uvedené, že v súčasnosti nie je možné zmierniť napätie medzi oboma rodičmi. Rodičia nie sú prístupní ku vzájomnej komunikácii, nepočúvajú sa navzájom, neboli ochotní pristúpiť ani na čiastočné dohody. Okresný súd vo veci   vykonal dokazovanie   výsluchom   matky   detí,   sťažovateľa,   kolízneho   opatrovníka   a maloletých detí. Na základe správy centra výchovnej a psychologickej prevencie považoval súd aj bez vykonania ďalších dôkazov skutkový stav za dostatočne preukázaný, keďže z nej vyplynulo, že aj keď rodičia pravidelne navštevovali dohodnuté stretnutia v ich inštitúcii, pre ich nezmieriteľné konfliktné postoje nebolo možné dospieť ku vzájomnej dohode.

Krajský   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   v   podstatnom uviedol, že „výchovné opatrenie je účelné len vtedy ak obaja rodičia spolupracujú, avšak v danom prípade táto spolupráca neexistuje. Pod spoluprácou pritom nemožno rozumieť iba faktickú účasť na stretnutiach v Centre výchovnej a psychologickej prevencie, ale aktívnu spoluprácu, to znamená aj konanie v intenciách vyplývajúcich zo záverov psychologických pohovorov.“.

Krajský   súd   konštatoval,   že   uložené výchovné   opatrenie „neplní   svoj   účel,   jeho ďalšia realizácia nie je v záujme maloletých detí nakoľko bez jeho zrušenia nie je možné pokračovať   v   ďalších   konaniach,   ktorých   meritórne   skončenie   má   za   cieľ   priniesť stabilizáciu v rodine a rým aj eliminovanie traumatizujúcich následkov konania rodičov na maloleté deti. Súd apeluje na rodičov, aby si svoje vzájomné rozpory vysporiadali výhradne medzi sebou a neprenášali ich na maloleté deti.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.), pričom plne odkazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.)...“ (tieto sú podrobne rozvedené na strane 2 až 4 rozsudku okresného súdu sp. zn. 28 P/236/2010 z 23. septembra 2010, pozn.).

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že krajský súd v konaní o zrušení uloženého výchovného opatrenia vysvetlil, prečo neplnilo svoj účel. Uloženie povinnosti   maloletým   deťom   a   jeho   rodičom   podrobiť   sa   odbornému   poradenstvu   v špecializovaných zariadeniach bolo zrušené z dôvodu, že všeobecným súdom sa javilo, že výchovné opatrenie by nesplnilo svoj účel najmä pre správanie oboch rodičov a bez jeho zrušenia nie je možné pokračovať v ďalších konaniach, ktorých meritórne skončenie má za cieľ   priniesť   stabilizáciu   v rodine,   a   tým   aj   eliminovanie   traumatizujúcich   následkov konania rodičov na maloleté deti. Iný pohľad sťažovateľa na danú vec nemôže vytvárať podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočný   základ na   to,   aby   mohli   byť citované   závery krajského súdu označené ako nesúladné s obsahom sťažovateľom označených základných práv   garantovaných   ústavou,   listinou   a   dohovorom,   ani s obsahom   práv   garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   považuje   závery   vyjadrené   v   rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné a legitímne a ústavný súd nezistil žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   rozsudkom   krajského   súdu,   námietkami   sťažovateľa a obsahom základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj s obsahom práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K námietke sťažovateľa, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že krajský súd nenariadil pojednávanie a rozhodol bez vypočutia sťažovateľa a jeho   maloletých   detí,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   táto   skutočnosť   je   aj   dovolacím dôvodom   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (pozri I. ÚS 136/08 a v ňom citovanú judikatúru ústavného súdu)

Z obsahu sťažnosti však nevyplýva, či sťažovateľ využil možnosť podania opravného prostriedku, ktorý mu Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jeho základných práv. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ vo vzťahu k napádanému rozsudku krajského súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, preto vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na posúdenie predmetnej časti sťažnosti sťažovateľa nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

4. Pokiaľ ide o ďalšiu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných   práv   a   základných   práv   maloletých   detí   zaručených   Dohovorom   o   právach dieťaťa, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje jasný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Sťažovateľ v ňom žiada vysloviť, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom   došlo   k   porušeniu „práv   jeho   maloletých   detí   alebo   aj   dieťaťa“,   ale   súčasne ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   uložil   okresnému   súdu   konať   tak,   aby   k   ďalšiemu porušovaniu   základných   práv   podľa   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   v   iných   konaniach týkajúcich sa „maloletých detí S.“ už nedochádzalo, a žiada, aby ústavný súd nariadil návrat maloletých detí do miesta trvalého bydliska.

Vychádzajúc z uvedeného je teda zrejmé, že petit sťažnosti je neurčitý a nejasný a okrem   toho,   že   sťažovateľ   nešpecifikoval   konania   vedené   pred   okresným   súdom v sťažnosti, v ktorých malo dôjsť k porušeniu práv, vecne ani nekonkretizoval dôvody, akým spôsobom by malo dôjsť zo strany porušovateľov k zásahom do obsahu jednotlivých uvedených práv „detí“ zaručených Dohovorom o právach dieťaťa. Takisto žiadal vydať také rozhodnutie (návrh na nariadenie návratu maloletých detí), na ktoré rozhodnutie nemá ústavný súd právomoc.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa k namietanému porušeniu viacerých článkov Dohovoru o právach dieťaťa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom a publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (m.   m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 194/09).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa odmietol jeho sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 334/09, III. ÚS 305/2010).

5. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti napokon namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaniach sp. zn. 28 P/205/2010 a sp. zn. 28 P/211/2010 vedených okresným súdom. Ústavný súd konštatuje, že ani v tejto časti sťažnosť neobsahuje zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti,   pretože jej odôvodnenie tiež nevyúsťuje do návrhu na rozhodnutie, a navyše sťažovateľ ústavnému súdu nepreukázal a ani netvrdil, že by využil prostriedok nápravy podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j., že podal sťažnosť na prieťahy orgánu správy súdov, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011