znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 424/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009 vo veci   prijatej   sťažnosti   J.   L.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. T.   S.,   Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Galanta v   konaní o   jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie peňažnou zárukou podanej 26. marca 2008 vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   J.   L.   zaručené   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   týkajúce   sa   požiadavky   urýchleného   rozhodovania   postupom   Okresného   súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej 26. marca 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. L. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Galanta j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2008 doručená sťažnosť J. L., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním ustanoveného právneho   zástupcu   doručeným   ústavnému   súdu   18.   februára   2009,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej 26. marca 2008.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 424/08-20 z 10. marca 2009 prijal sťažnosť sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva zaručeného čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej 26. marca 2008. Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.Z   obsahu   sťažnosti   a   vyžiadaného   spisového   materiálu   vyplynulo,   že   sťažovateľ 26. marca 2008 podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na základe nahradenia väzby ponúknutou peňažnou zárukou. Podľa vyjadrenia sťažovateľa o jeho žiadosti okresný súd   dosiaľ   nerozhodol,   čím   bola   porušená   požiadavka   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby.   Sťažovateľ   uviedol,   že   v   jeho   prípade   konanie o predmetnej   žiadosti   ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti   trvá   už   vyše   päť   mesiacov. V takomto   postupe   okresného   súdu   videl   sťažovateľ   porušenie   základného   práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedených argumentov v závere sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1) Okresný   súd   v   Galante   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Pv   673/07   svojím postupom v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti J. L. o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 25. 3. 2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Okresnému súdu v Galante v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanú J. L. dňa 25. 3. 2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) J. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300 000.- Sk, ktoré je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd v Galante je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu – advokáta JUDr. T. S. v sume 245,7 € (115,90 + 6,95 x 2) za 2 úkony právnej pomoci.“

Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vysporiadal (bez toho, aby   sťažovateľa   vyzýval   na   opravu   podania)   so   zrejmou   nesprávnosťou   týkajúcou sa označenia konania okresného súdu, v ktorom malo dôjsť k namietanému zásahu a ktorú sťažovateľ   uviedol   v   petite   svojej   sťažnosti   (č.   k.   2   Pv   673/07-24).   Ústavný   súd prostredníctvom spisového materiálu okresného súdu zistil správnu spisovú značku konania, v rámci ktorého bola žiadosť o prepustenie z väzby podaná, a túto použil pri označení konania, v ktorom malo dôjsť k sťažovateľom namietanému zásahu.

Okresný súd v zastúpení jeho podpredsedníčkou vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2009 predložil toto stanovisko:

„J. L. bol uznesením sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 1 Tp/55/2007 zo dňa 3. 11. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo/68/2007 zo dňa 22. 11. 2007   vzatý   do   väzby   z   dôvodu   podľa   §   71   odsek   1,   písmeno   c)   Trestného   poriadku so započítaním   väzby   od   2.   11.   2007   o   08.45   hod.   Proti   obvinenému   bolo   uznesením vyšetrovateľa OR PZ N., Úrad justičnej a kriminálnej polície, oddelenie vyšetrovania Š. zo dňa 31. 10. 2007 sp. zn. ORP-1090/OVK-SA-2007 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 odsek 1, 2, písmeno a, d) Trestného zákona.

Dňa   13.   3.   2008   bola   prokurátorkou   Okresnej   prokuratúry   v G.   podaná na obvineného J. L. obžaloba č. 2 Pv 673/07 zo dňa 10. 3. 2007 pre zločin obmedzovania osobnej slobody   podľa   § 183   odsek 1,   2,   písmeno   a,   d)   Trestného zákona   s poukazom na § 138   písmeno   a),   a   §   139   odsek   1,   písmeno   a)   Trestného   zákona.   Po preskúmaní obžaloby a spisového materiálu dňa 7. 4. 2008 samosudkyňa uznesením zo dňa 7. 4. 2008 sp. zn. 2 T/49/2008-172 rozhodla, že podľa § 241 odsek 1, písmeno f) Trestného poriadku podanú   obžalobu   odmieta   a   vracia   vec   prokurátorovi.   Zároveň   podľa   § 242   Trestného poriadku rozhodla, že obžalovaný J. L. i naďalej sa ponecháva vo väzbe. Uznesenie bolo obžalovanému doručené dňa 14. 4. 2008, obhajkyni Mgr. Š. a prokurátorovi dňa 16. 4. 2008. Proti uzneseniu tak obžalovaný dňa 15. 4. 2008, ako aj prokurátorka dňa 17. 4. 2008 podali sťažnosť. Spis bol odvolaciemu súdu predložený dňa 22. 4. 2008 na rozhodnutie o podaných sťažnostiach. Krajský súd v Trnave na neverejnom zasadnutí dňa 30. 4. 2008 uznesením   sp.   zn.   6 To/30/2008,   uznesenie   súdu   I. stupňa   čo   do   výroku   o   odmietnutí obžaloby zrušil a vrátil súdu na nové konanie a rozhodnutie. Sťažnosť obžalovaného o jeho ponechaní   i   naďalej   vo väzbe   podľa   §   193   odsek   1,   písmeno   c)   Trestného   poriadku zamietol.

Pravdou je, že tunajšiemu súdu bola doručená žiadosť J. L. o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá obsahuje aj návrh peňažnej záruky, podanej k sp. zn. 1 Tp/55/2007, teda do prípravného konania.   Po zistení trestnou kanceláriou, že na J. L.   bola medzičasom podaná   obžaloba,   táto   jeho   žiadosť   bola   predložená   samosudkyni,   ktorá   upravila kanceláriu o oznámenie žiadateľovi, že bola na neho podaná obžaloba a uznesením sp. zn. 2 T/49/2008 bolo rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby pri predbežnom preskúmaní obžaloby a preto o jeho žiadosti v konaní 1 Tp/55/2007 nebude rozhodnuté.

Dňa 29. 5. 2008 ustanovená obhajkyňa Mgr. D. Š. žiadala o zrušenie ustanovenia obhajcu z dôvodu straty dôvery klienta, ktorú skutočnosť je listom zo dňa 28. 4. 2008 oznámil. Dňa 30. 5. 2008 bolo jej ustanovenie zrušené a obžalovanému bol ustanovený nový obhajca a to Mgr. P. Š.

Hlavné   pojednávanie   bolo   určené   na   13.   8.   2008,   pričom   o   ďalšej   žiadosti obžalovaného   zo   dňa   8.   7.   2008,   doručenej   súdu   10.   7.   2008   o   prepustenie   z   väzby na slobodu bolo dňa 31. 7. 2008 rozhodnuté tak, že bola žiadosť zamietnutá. (samosudkyňa čerpala dovolenku od 4. 7. do 14. 7. 2008). Dňa 23. 6. 2008 bola doručená súd plná moc od obhajcu   JUDr.   L.   P.   Proti   uzneseniu   bola   v   zákonnej   lehote   podaná   sťažnosť obžalovaného cestou svojho obhajcu a zároveň podaná aj žiadosť o odročenie hlavného pojednávania až do rozhodnutia odvolacieho súdu o podanej sťažnosti. O podanej sťažnosti obžalovaného bolo rozhodnuté odvolacím súdom dňa 9. 9. 2008 pod sp. zn. 4 Tos/70/2008 tak, že sťažnosť bola podľa § 193 odsek 1, písmeno c) Trestného poriadku zamietnutá. Dňa 24. 9. 2008 bol určený termín hlavného pojednávania na 12. 11. 2008, avšak dňa 30. 10. 2008 obhajca JUDr. L. P. oznámil súdu, že obžalovanému vypovedal plnú moc. Dňa 3. 11. 2008   obžalovanému   bol   súdom   ustanovený   obhajca   Mgr. D.   Š.,   ktorá   sa   na   hlavné pojednávanie   aj   dostavila.   Na   hlavnom   pojednávaní   obžalovaný   predložil   súdu k nahliadnutiu   list   od   advokáta   JUDr.   J.   Ch.,   AK   P.,   že   prevzal   jeho   zastupovanie na základe plnej moci a ktorú po podpísaní mu mal obžalovaný vrátiť. Obžalovaný plnú moc podpísal v L. dňa 10. 11. 2008.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21. 1. 2009 strany prehlásili na položenú otázku v zmysle § 255 odsek 3 Trestného poriadku, že chcú uzavrieť dohodu o vine a treste. Samosudkyňa uznesením zo dňa 21. 1. 2009 podľa § 255 odsek 3 Trestného poriadku vrátila trestnú vec obžalovaného L. L. prokurátorovi na postup podľa § 232 a § 233 Trestného poriadku. Podľa § 244 odsek 5 Trestného poriadku pre analogiam obžalovaného i naďalej ponechal vo väzbe.

Po   vrátení   trestnej   veci   prokurátorovi   v   zmysle   vyššie   citovaného   uznesenia, dňa 16. 2. 2009 bol prokurátorkou Okresnej prokuratúry v G. č. 2 Pv 673/07-66 zo dňa 12. 2. 2009 návrh na schválenie dohody o vine a treste, uzavretej dňa 12. 2. 2009 medzi prokurátorkou a obvineným. Predložená dohoda o vine a treste bola na verejnom zasadnutí konanom dňa 1. 4. 2009 rozsudkom sp. zn. 1 T/39/2009 schválená. Trest bol obvinenému nariadený dňa 1. 4. 2009 a vydané uznesenie o započítaní väzby od 2. 11. 2007 do 1. 4. 2009 do uloženého trestu odňatia slobody v trvaní dva roky a šesť mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. V danom prípade s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nepovažujem podanú sťažnosť t. č. odsúdeného J. L. za opodstatnenú a ani porušenie jeho základných práv zaručených v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Vo   vyjadrení   okresný   súd   zároveň   uviedol,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ ponúknutú možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu nevyužil a v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   21.   júla   2009   uviedol,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanovení čl. 17   ods.   5   ústavy   garantujúceho   právo   na   osobnú   slobodu   je   obsiahnuté   aj   právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže   v   zákonom   určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typu väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o   nahradenie   väzby zárukou (záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka).

Pokiaľ   ide   o   požiadavku   urýchlenosti   rozhodovania   („bref   délai“,   „speedily“), Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto aritmetického hľadiska,   ale   je   potrebné   vždy   zohľadniť   aj   podmienky   a   okolnosti   každej   konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).

Z obsahu súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že 13. marca 2008 podala prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   G.   na   sťažovateľa   obžalobu   pre   trestný   čin obmedzovania   osobnej   slobody   podľa   §   183   ods.   1   a   2   písm.   a)   a   d)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ 26. marca 2008 podal   okresnému   súdu   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   základe   nahradenia   väzby ponúknutou peňažnou zárukou spísanú 25. marca 2008. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 49/2008 zo 7. apríla 2008 v zmysle § 241 ods. 1 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   podanú   obžalobu   odmietol   a   vec   vrátil prokurátorovi, súčasne rozhodol v zmysle § 242 citovaného zákona o ponechaní sťažovateľa vo väzbe s odôvodnením, že „Obvinený sa nachádza vo väzbe, preto súd rozhodol aj o jeho ďalšom ponechaní vo väzbe. Konštatuje sa dôvodná obava, že by obvinený po prepustení z väzby na slobodu mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Keďže i v tomto štádiu trestného konania existuje dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., tak   ako   to   bolo   konštatované   i   sudcom   pre   prípravné   konanie   v   uznesení   sp.   zn. 1 Tp/55/2007 zo dňa 3. 11. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo/68/2007 zo dňa 22. 11. 2007, súd ho i naďalej ponechal vo väzbe.“. Vo vzťahu k výroku   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   nadobudlo   toto   uznesenie   právoplatnosť 30. apríla 2008.

Sťažovateľ 24. apríla 2008 adresoval Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podanie označené ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“, ktorá obsahovala aj jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola 15. mája 2008 postúpená na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný   súd   písomnosťou   z   26.   mája   2008   vyrozumel   sťažovateľa,   že   o   tejto   žiadosti o prepustenie z väzby „nebude rozhodovať, keďže o ďalšom trvaní väzby bolo rozhodnuté 30. 4. 2008“, teda právoplatným uznesením sp. zn. 2 T 49/2008 zo 7. apríla 2008.

Dňa 10. júla 2008 sťažovateľ podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 T 49/2008 z 31. júla 2008, ktorým jeho žiadosť o prepustenie na slobodu zamietol.

Vychádzajúc   z   týchto   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 26. marca 2008 a adresovanej okresnému súdu v čase, keď sa vec z prípravného konania, aj keď len na určitý časový úsek (uznesením o odmietnutí   obžaloby   sa   vec   vrátila   opätovne   do   prípravného   konania)   presunula do súdneho konania, nebolo vôbec rozhodnuté. Aj keď okresný súd následným uznesením sp. zn. 2 T 49/2008 zo 7. apríla 2008, ktorým ponechal sťažovateľa vo väzbe, konštatoval trvanie dôvodov väzby, toto opatrenie súdnej previerky zákonnosti väzby nemohlo nahradiť súdnu kontrolu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody prostredníctvom inštitútu žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, a to navyše aj z toho dôvodu, že sťažovateľ podporil svoju   žiadosť   nahradením   väzby   ponúknutou   peňažnou   zárukou,   čím   sa   okresný   súd v citovanom uznesení vôbec nezaoberal.

Nad rámec uvedeného v záujme presnosti považuje ústavný súd za potrebné reagovať aj   na   argument   okresného   súdu,   ktorý   vo   svojom   stanovisku   uviedol,   že   na   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 26. marca 2008 reagoval listom z 26. mája 2008, v ktorom mu oznámil, že o jeho žiadosti nebude rozhodovať, pretože o ďalšom trvaní väzby bolo rozhodnuté 30. apríla 2008. Zo zistení ústavného súdu, tak ako to je v odôvodnení uvedené, je však zjavné, že citovaným listom okresný súd reagoval na žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, avšak na inú žiadosť o prepustenie z väzby – podanú na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky 24. apríla 2008.

Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (pozri napr. III. ÚS 345/06).

V prípade sťažovateľa ide o špecifickú situáciu, keď sa príslušný súd konkrétnou žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou (z 26. marca 2008)   vôbec   nezaoberal,   ponechal   ju   nerozhodnutú   a   následne   preskúmaval   zákonnosť pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa na základe ďalších podaných žiadostí.

Takýto   postup   okresného   súdu   znásobuje   intenzitu   porušenia   základného   práva zaručeného   čl.   17   ods.   5   ústavy   obsahujúceho   požiadavku   urýchlenosti   rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v tomto konkrétnom prípade a nemožno ho považovať za ústavne akceptovateľný.

Na   základe   tohto   záveru   ústavný   súd   skonštatoval   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej 26. marca 2008.

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby v náleze uložil okresnému súdu aj povinnosť „v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu“ konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   síce   konštatuje   porušenie   práv   sťažovateľa,   zároveň   však   zistil, že medzitým, ešte pred vydaním tohto nálezu, sťažovateľ nastúpil uložený výkon trestu odňatia slobody, bolo preto právne irelevantné zaoberať sa uvedeným návrhom sťažovateľa, preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil takto: „Vo väzbe som utrpel veľkú psychickú ujmu, pretože mám chorú matku a v dôsledku väzby sa mi rozvrátil dlhoročný vzťah s priateľkou, keby o mojej žiadosti o prepustenie z väzby bolo konané ihneď, mohol som byť so svojou rodinou. Na mojej priateľke mi veľmi záležalo, pretože s bývalou manželkou som rozvedený od roku 2004 a máme spolu dve deti, a to R. L., nar... a I. L., nar...

Pobyt vo väzbe mi znemožnil, aby som sa zamestnal a aby som mohol prispievať na svoje maloleté deti.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   riadiac   sa   úvahou,   že   cieľom   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje za   dostatočné   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 245,70 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 €   Sk   režijný   paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky).   Ústavný   súd   tak   priznal   úhradu   trov konania v sume 245,70 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009