znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 423/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátskou   kanceláriou   MAĎAR   &   Partners,   s.   r.   o.,   Námestie   Š.   Moyzesa   26,Banská Bystrica,   za   ktorú   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   Miloš   Maďar,   PhD.,   LLM.,pre namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.10 So 11/2014 z 11. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),pre namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 So 11/2014 z 11. februára2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 10So 11/2014 z 11. februára 2015 na odvolanie Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej len„Sociálna   poisťovňa“)   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len„krajský súd“) č. k. 26 Sd 20/2013-30 z 24. októbra 2013 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.Citovaným rozsudkom krajský súd zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdnehoporiadku   (ďalej   len   „OSP“)   napadnuté   neprávoplatné   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovneč. 48112014100 z 12. decembra 2012 a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ uviedol,že toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne je už deviate rozhodnutie v tej istej veci priznaniastarobného dôchodku od 7. júna 2005 na základe žiadosti sťažovateľa z 20. júna 2006.

Podľa názoru sťažovateľa Sociálna poisťovňa «po predchádzajúcom rozhodovacom procese,   spočívajúcom   na   zákonne   nepodložených   úvahách   zisťovania   skutkového stavu a aplikácie   práva,   dospela   postupom   v   súlade   so   zákonom   o   sociálnom   poistení č. 461/2003 Z. z. k stanoveniu správnej sumy starobného dôchodku ku dňu 07. 06. 2005 v čiastke 13.065,-Sk. Túto sumu však bez opory v zákone označila ako „teoretickú sumu starobného   dôchodku“   a   krátila   ju   na   sumu   3.670,-Sk.   Krátenie   vykonala   v   rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, odvolávajúc sa na čl. 33 ods. 2 Dohovoru a rozhodnutie č. 55 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2011 (ďalej len „rozhodnutie č. 55“).

Zo žiadneho platného všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva pre SP oprávnenie   krátiť   sumu   starobného   dôchodku   z   dôvodu,   že   je   žiadateľ   poberateľom výsluhového príspevku priznaného podľa zákona č. 73/1998 Z. z., považovaného podľa ustanovenia § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. za výsluhový dôchodok. Neoprávneným postupom SP pri stanovení sumy starobného dôchodku odporujúcemu zákonu č. 461/2003 Z. z., Dohovoru a čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR som bol poškodený na základných právach a slobodách na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručených v čl. 39 ods. 1, 3 v spojení s čl. 51 Ústavy SR.»

Sťažovateľ   tiež   podotkol, „že   zákon   č.   461/2003   Z.   z.   bol   od   jeho   prijatia novelizovaný viac ako 50-krát. Keby bol chcel zákonodarca riešiť problém súbehu nároku na výplatu výsluhového príspevku považovaného za výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z., s nárokom na výplatu starobného dôchodku rovnakým spôsobom, ako   je   riešený   súbeh   výsluhového   dôchodku   so   starobným   dôchodkom,   nebolo   by v prechodných ustanoveniach zákona č. 461/2003 Z. z. potrebné znenie ustanovenia § 255 ods. 5, resp. by ho už bol za viac ako 12 rokov jeho platnosti zmenil alebo zrušil. Pritom ani NS SR nemá pochybnosti o tom, že výsluhový príspevok považovaný za výsluhový dôchodok nie   je   rovnocenný   s   výsluhovým   dôchodkom   vzhľadom   na   iný   spôsob   jeho   výpočtu. (Rozsudky NS SR č. 9So/116/2009 zo dňa 30.06. 2010 a č. 9So/159/2011 zo dňa 31.10. 2012.)“.

Ako ďalej zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, v danej veci ide celkovo o tretierozhodnutie vo veci starobného dôchodku sťažovateľa.

Sťažovateľ pripojil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 116/2009 z 30. júna 2010,ktorým najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 2l Sd 153/2007-59 z 8. apríla2009   v   napadnutej   potvrdzujúcej   časti   tak,   že   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovneč. 4811201410 z 25. januára 2008 a 10. februára 2009 o zamietnutí žiadosti o starobnýdôchodok   zrušil   a   vec   jej   vrátil   na   ďalšie   konanie;   vo   zvyšku   odvolanie   sťažovateľaodmietol. Najvyšší súd vyhodnotil ako nesprávny záver krajského súdu, že „navrhovateľ ku dňu 7. júna   2005 nespĺňa podmienky pre nárok   na starobný   dôchodok   podľa   § 65 a § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, lebo od 1. septembra 1999 mu bol priznaný výsluhový príspevok podľa § 210 a § 211 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Zb., ktorý bol od 1. júla 2002 prekvalifíkovaný na výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, pričom pre nárok a výšku výsluhového príspevku bola zhodnotená doba od 2. augusta 1967 do 30. júla 1969 a od 1. decembra 1975 do 31. augusta 1999 v I. kategórií funkcií. Obdobie výkonu služby policajta navrhovateľ získal v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom odporkyne, že pre nárok na starobný dôchodok nie je možné zohľadniť uvedenú dobu výkonu služby policajt a zaradenú do I. kategórie funkcií. Navrhovateľ   pre   vznik   nároku   na   starobný   dôchodok   nesplnil   podmienku   dovŕšenia dôchodkového veku 62 rokov, ktorý dovŕši až 20. novembra 2010. Nedovŕšil vek 55 rokov do nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. a preto mu nemohol byť priznaný starobný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení   neskorších   predpisov.   Rozhodnutia   odporkyne   z   5.   januára   2007   v   spojení s rozhodnutiami z 23. augusta 2007, 23. novembra 2007 a 25. januára 2008 krajský súd zrušil ako nezákonné z dôvodu, že nemajú oporu v zákone, pretože rozhodnutím z 5. januára 2007 a jeho zmenovými rozhodnutiami odporkyňa zrušila rozhodnutie z 26. júla 2006, pričom však znovu zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok. Keďže žiadosti navrhovateľa   opätovne   nevyhovela,   podľa   názoru   krajského   súdu   nemala   zrušiť   ani predchádzajúce rozhodnutia.“.

Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 159/2011 z 31. októbra 2012,ktorým najvyšší súd na odvolanie Sociálnej poisťovne potvrdil rozsudok krajského súduč. k.   26   Sd   47/2011-25   z   23.   júna   2011,   vyplýva,   že   krajský   súd «zrušil   rozhodnutie odporkyne číslo 48112014100 z 13. decembra 2010, ktorým odporkyňa podľa § 21 zákona č. 100/1988Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“) a podľa § 259 ods. 1 a § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a čl. 33 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 1 2 8 ) priznala navrhovateľovi   od   7.   júna   2005   starobný   dôchodok   v   sume   2590   Sk   mesačne,   teda v pomernej časti zo všeobecného systému sociálneho poistenia.“...

Pochybenie   Sociálnej   poisťovne   oba   súdy   videli   v   tom,   že „pri   výpočte   sumy starobného dôchodku navrhovateľa podľa oboch právnych noriem z dôvodu, že pre určenie jeho sumy nezohľadnila príjem, ktorý navrhovateľ dosiahol počas výkonu služby policajta v období   od   1.   decembra   1975   do   31.   augusta   1999.   Podľa   názoru   krajského   súdu neexistuje právny dôvod pre nezohľadnenie zárobku navrhovateľa, ktorý dosiahol počas výkonu služby policajta zvlášť, ak mu tento príjem doteraz nijakým spôsobom zhodnotený nebol.   Pre   určenie   výšky   výsluhového   príspevku   bolo   rozhodujúce   trvanie   služobného pomeru a služobný plat zistený podľa § 218 ods.1 zákona č. 73/1998Z. z. To znamená, že celkový príjem navrhovateľa, ktorý dosiahol počas služobného pomeru a z ktorého plnil odvodové povinnosti, sa vo výške priznaného starobného dôchodku bezdôvodne neodrazil a to napriek tomu, že dôchodkové poistenie je založené na princípe vzájomného plnenia, takže ak poistenec v priebehu aktívneho pracovného života odvádzal finančné prostriedky do tohto systému, v prípade predpokladanej sociálnej udalosti je z tohto systému finančne zabezpečený   za   podmienok   daných   zákonom.   Nesprávne   právne   posúdenie   otázky započítania   zárobku   navrhovateľa,   ktorý   dosiahol   počas   výkonu   profesionálnej   služby policajta spôsobilo nesprávne určenie sumy starobného dôchodku podľa obidvoch právnych noriem a tým i nesprávnosť napadnutého rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku, pokiaľ išlo o určenie jeho výšky.“.

Zatiaľ posledným rozhodnutím   uznesením sp. zn. 10 So 11/2014 z 11. februára̶2015   najvyšší   súd   na   odvolanie   Sociálnej   poisťovne   zrušil   rozsudok   krajského   súduč. k. 26 Sd 20/2013-30   z   24.   októbra   2013.   Krajský   súd   svojím   rozsudkom   zrušilrozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   č.   481129014100   z   12.   decembra   2012   z   dôvodu,   že„preskúmavané   rozhodnutie   správneho   orgánu   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci“.   Vychádzal   pritom   zo   záveru,   že „krátením   starobného   dôchodku pri aplikácii čl. 33 ods. 2 Dohovoru odporkyňa konala nad rámec jej zákonných oprávnení, preto   v   ďalšom   konaní   má   opätovne   rozhodnúť   o   nároku   navrhovateľa   na   starobný dôchodok bez nenáležitej priamej aplikácie čl. 33 ods. 2 Dohovoru“. Dôvodom, pre ktorýnajvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   zrušil,   bolo   zistenie,   že   krajský   súd   pri   svojomrozhodovaní v tejto veci nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu vyslovený v judikáteč. 55/2011 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5/2011) či napr.v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 59/2012 z 13. augusta 2012 vo vzťahu k aplikácii„čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991Zb. a má charakter medzinárodnej zmluvy majúcej prednosť pred zákonom (čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných   prídavkov,   môžu   sa   dávky   podľa   tohto   Dohovoru   krátiť   alebo   zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „v uvedenej veci nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne a nespravodlivo právne posúdil prejednávanú vec. Pri aplikácii práva, ako   vyplýva   z   odôvodnenia   Uznesenia,   NS   SR   uprednostnil   neobjektívne   a   zákonu odporujúce   tvrdenia   SP,   ktoré   SP   uviedla   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   KS   BB, odvolávajúc sa na znenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého je povinná v rozhodovacej činnosti aplikovať Dohovor priamo bez potreby osobitného zákona a rozhodnutie č. 55 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2011 je podľa nej záväzné ako pre ňu, tak aj pre rozhodovanie KS BB.“. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nezohľadnil anijeden z podstatných dôkazov, ktoré uviedol vo svojich vyjadreniach, ani neodôvodnil, prečodôkazy nevykonal, v dôsledku čoho jeho postup «nemožno hodnotiť inak ako odporujúci základnému právu na súdnu ochranu zaručenému v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právam na spravodlivé bez prieťahov vedené súdne konanie zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a slobodách.

... Názor NS SR pri výklade a aplikácii čl. 33 ods. 2 Dohovoru v citovanom uznesení...(podľa názoru sťažovateľa) popiera samotný zmysel a znenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru, keď uvádza,,,že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného   systému   sociálneho   poistenia   (zabezpečenia)   je   v   zmysle   Dohovoru   možné starobný   dôchodok   zo   všeobecného   systému   iba   krátiť,   a   to   najviac   o   sumu,   ktorá neprevyšuje   sumu   výsluhového   dôchodku   (výsluhového   príspevku   považovaného za výsluhový   dôchodok)“.   Z   gramatického   a   logického   výkladu   znenia   tohto   článku jednoznačne vyplýva, že ak má alebo, ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môže členský štát, pre ktorý je v   platnosti   tento   Dohovor,   krátenie   alebo   zastavenie   dávky   sociálneho   zabezpečenia uplatniť za určených podmienok a v určenom rozsahu vo vnútroštátnom zákonodarstve len zákonom, ale to aj nemusí uplatniť. Ak to štát neuplatní vo forme zákona (čl. 13 ods. 2 Ústavy SR), tak krátenie alebo zastavenie výplaty dávky sociálneho zabezpečenia logicky ani vôbec neprichádza do úvahy.».

Samo   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   So   214/2008   z   28.   októbra   2009(rozhodnutie č. 55 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5/2011)označil sťažovateľ za bezprecedentné a rozporné s čl. 1 ods. 1, 2 a čl. 2 ods. 2 v spojenís čl. 144   ods.   ústavy,   pretože   bol   toho   názoru,   že   si   v   ňom   najvyšší   súd   atrahovallegislatívnu   kompetenciu   zákonodarcu   majúc   súčasne   použitie   rozhodnutia   č.   55v rozhodovacom procese pri priznávaní starobných dôchodkov za vylúčené v zmysle § 209ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Na   záver   sťažovateľ   uviedol,   že „ak   najvyšší   súd   v   citovanom   uznesení bez akéhokoľvek odôvodnenia na toto neprihliadal, mám za to, že jeho postup a aplikácia práva   je   nezlučiteľná   s   Ústavou   SR   a   Dohovorom   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Týmto došlo k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a zároveň aj k porušeniu základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného čl. 39 ods. 1 Ústavy SR“.

Sťažovateľ dôvody svojej sťažnosti zhrnul tvrdením, že „Ako občanovi mi ku dňu 07. 06. 2005 podľa čl. 39 ods. 1, 3 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, podľa príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a čl. 19 Dohovoru vznikol nárok na priznanie a vyplácanie starobného dôchodku každý mesiac v sume 13.065,-Sk, ale SP bola táto suma krátená jej rozhodnutím zo dňa 13. 12. 2010 na sumu vo výške 2.590,-Sk a rozhodnutím   zo   dňa   12.   12.   2012   spätne   upravená   na   sumu   vo   výške   3.670,-Sk. Dôchodkový   vek   som   dosiahol   už   20.   11.   2003.   NS   SR   ako   súd   odvolací   nesprávnym právnym   posúdením   prejednávanej   veci   a   nesprávnou   aplikáciou   príslušného   zákona a Dohovoru vo svojom rozhodnutí, ktorým zároveň zrušil rozhodnutie KS BB, priznal SP právo   na   krátenie   uvedenej   sumy,   a   tým   ma   po   dlhej   dobe   domáhania   sa   svojich legitímnych práv opätovne postavil do pozície právnej neistoty. Predovšetkým všeobecným súdom a osobitne NS SR v prejednávanej veci vyplýva z ustanovenia § 2 O. s. p. povinnosť dbať na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Vyššie uvedeným rozhodnutím NS SR však boli moje ústavou garantované práva porušené, a to so zneužitím zásahu   do   legislatívnej   právomoci   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (aplikáciou Rozhodnutia č. 55).“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosťna ďalšie konanie a následne vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, nar.: ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom

, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   a   bez   prieťahov   vedené   súdne   konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tým aj základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručené v čl. 39 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 11. 02. 2015, sp. z n. 10So/11/2014 bolo porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 02. 2015, sp. zn. 10So/11/2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛, nar.: ⬛⬛⬛⬛,   trvalé   bytom ⬛⬛⬛⬛,   finančné zadosťučinenie v sume 90.000 Eur (slovom: deväťdesiattisíc eur), a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛,   nar.:,   trvalé   bytom ⬛⬛⬛⬛,   trovy   právneho zastúpenia v sume 175,02 Eur (slovom: stosedemdesiatpäť eur dva centy) na účet jeho zvoleného   splnomocneného   zástupcu   JUDr.   Miloša   Maďara,   PhD.,   LLM.,   advokáta, MAĎAR   &   Partners,   s.r.o.,   advokátska   kancelária,   v   lehote   dvoch   mesiacov   odo   dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva,   že   ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súdmusí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v   oblastirozdelenia   právomoci,   a   teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdovvo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súdea Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavnéhosúdu sťažnosť sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

V   predloženej   sťažnosti   sťažovateľ   síce   žiada   vyslovenie   porušenia   svojichzákladných práv zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu, jeho výhrady však smerujú okremočakávania   meritórneho   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   najmä   voči   postupu   a   postojomSociálnej poisťovne v niekoľkoročnom konaní o jeho starobnom dôchodku, resp. o jehovýške.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   právaalebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenianajvyššieho   súdu   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Najvyšší   súd   sa   riadne   vecne   zaoberalSociálnou poisťovňou napadnutým rozsudkom krajského súdu, svoje rozhodnutie založilna komplexne   zistenom   skutkovom   stave,   ktorý   právne   posúdil   na   základe   príslušnýchprávnych   predpisov   interpretovaných   v   súlade   s   ústavou.   Napriek   tomu,   že   z   hľadiskasťažovateľa nejde o jednoznačný úspech v konaní (ako by znamenal potvrdzujúci rozsudok),najvyšší súd dodal, že krajský súd „vychádzajúc z iného právneho názoru, ponechal bez povšimnutia   námietky   navrhovateľa   uplatnené   v   podanom   opravnom   prostriedku   o nesprávne uvádzanej dobe ZVS a služobného pomeru v PZ SR, ako aj dobe zamestnania získanej   zo   všeobecného   systému,   jeho   úlohou   v   ďalšom   konaní   bude   znova   posúdiť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia odporkyne v zmysle citovaného právneho názoru odvolacieho súdu, vrátane vyporiadania sa s uvedenou námietkou“.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ bude mať v novom konaní pred krajskýmsúdom možnosť predniesť (či už ústne alebo písomne) a obhajovať svoje názory aj nímuplatňované nároky.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, ústavnýsúd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   jeho   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   (podobne   ajI. ÚS 21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   rozhodnutianajvyššieho súdu a ním vysloveného právneho názoru.

Za tejto situácie nemohlo uznesením sp. zn. 10 So 11/2014 z 11. februára 2015 dôjsťk namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a následne anijeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1ústavy, i keď treba prisvedčiť výhrade sťažovateľa, že zákon, ktorý by mal predstavovaťsociálne istoty, bol od svojho prijatia v roku 2003 už vyše 50-krát novelizovaný.

Keďže ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súdesťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne   neopodstatnenú,   vzhľadom   na   tento   záver   sa   ďalšíminávrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015