znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 423/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   Nitrianskeho samosprávneho   kraja, Rázusova   2A,   Nitra, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Markom   Ďuranom,   Boženy   Němcovej   4,   Nitra,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava   I   č.   k.   14   C   21/2008-324   zo   17.   júla   2012,   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 3 Co 487/2012-376 z 20. decembra 2012 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 228/2013 z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. januára 2014 doručená sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Rázusova 2A, Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej len   „okresný   súd“)   č. k. 14 C 21/2008-324   zo   17.   júla   2012,   rozhodnutím Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Co   487/2012-376 z 20. decembra   2012   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 228/2013 z 31. októbra 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na okresnom súde   domáhal   preskúmania a   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku   Rozhodcovského   súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp.   zn.   RspV-14/2007   z   19.   decembra   2007,   ktorým   rozhodcovský   súd   zamietol   návrh sťažovateľa   na   vyslovenie   neplatnosti   právnych   úkonov   a   podanú   námietku   právomoci rozhodcovského   súdu.   Uvedeným   rozsudkom   rozhodcovský   súd   zároveň   uložil sťažovateľovi znášať trovy rozhodcovského konania a zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho   zastúpenia.   V   rámci   rozhodcovského   konania   sťažovateľ   žiadal   o   vyslovenie absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a o rozhodnutie o trovách konania. Keďže   predmetná   zmluva   bola   zrušená,   pretože   žalovaný   od   nej   účinne   prejaveným právnym   úkonom   odstúpil,   rozhodcovský   súd   dospel   k   záveru,   že   tu   niet   naliehavého právneho záujmu na určení platnosti, resp. neplatnosti zmluvy, a preto žalobu sťažovateľa zamietol.   Vo   veci   námietky   svojej   právomoci   rozhodol   rozhodcovský   súd   s   poukazom na § 1 ods.   1 a § 1 ods.   3 zákona č.   244/2002 Z. z.   o rozhodcovskom   konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) tak, že rozhodcovský súd má právomoc prerokovať predmet sporu zo zákona.

Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 21/2008-234 zo 17. júla 2012 návrh sťažovateľa zamietol   a   uložil   mu   uhradiť   žalovanému   trovy   právneho   zastúpenia.   Poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa už návrhom podaným na Okresnom súde Nitra domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu, keďže považoval rozhodcovskú doložku za neplatnú. Okresný súd Nitra rozsudkom sp. zn. 23 Cb 259/2005 konanie zastavil, keď zistil, že vec sa má prerokovať v rozhodcovskom konaní. Uvedený rozsudok potvrdil Krajský súd v Nitre rozsudkom   sp.   zn.   15   Cob   349/2006,   keďže   tiež   zastával   názor,   že   námietka   vecnej nepríslušnosti všeobecných súdov konať bola dôvodná. Podľa všeobecných súdov otázku platnosti   rozhodcovskej   zmluvy   všeobecné   súdy   už   prerokovali   a   bolo   raz   a   navždy rozhodnuté o právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať. Na konaní pred okresným súdom   sa   sťažovateľ   zároveň   domáhal   posúdenia   ďalších   dôvodov   na   zrušenie rozhodcovského   rozsudku.   Keďže   však uvedené dôvody   v žalobe neuviedol,   všeobecné súdy boli toho názoru, že uvedený dôvod nebol uplatnený v zákonom ustanovenej lehote, bol   uplatnený   dodatočne   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   na   podanie   návrhu na zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, čo podľa okresného súdu ani krajského súdu nie je možné.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 187/2012-376 z 20. decembra 2012 na odvolanie sťažovateľa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď dospel k záveru, že bol náležite zistený skutkový stav a právny názor okresného súdu je zákonu zodpovedajúci.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   a   uzneseniu   odvolacieho súdu o trovách   konania   dovolanie.   Dovolací   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   228/2013 z 31. októbra 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol, keď dospel k záveru, že súdy oboch stupňov   jasne   a dostatočne   vysvetlili   právne   dôvody,   pre   ktoré   žalobu   zamietli,   a   tiež po preskúmaní dovolacích dôvodov sťažovateľa konštatoval neprípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd zasiahli do jeho základných práv najmä tým, že sa nezaoberali jeho argumentmi, nezaoberali sa meritom veci a nezmyselne argumentovali prekážkou rozhodnutej veci a tiež nepochopiteľne argumentovali zmeškaním lehoty na rozšírenie dôvodov neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na to, že neposudzovali konanie pred rozhodcovským súdom z hľadiska jeho arbitrability, došlo z ich strany k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces podľa sťažovateľa vychádza „z nedostatočných a až arbitrárnych odôvodnení rozsudkov Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave. Sťažovateľ má zato, že oba súdy   nedostatočne   odôvodnili   svoje   rozhodnutia   a   nevysporiadali   sa   so   všetkými argumentmi   ním   uvádzanými   počas   konania.   Takýmto   konaním   došlo   k   odňatiu   práva sťažovateľa na prístup k súdu...

Rozhodnutia   okresného,   krajského,   ako   aj   Najvyššieho   súdu   SR   jednoznačne nedávajú odpovede na všetky podstatné právne otázky predložené sťažovateľom v konaní, sú   nedostatočne   odôvodnené   a   vzhľadom   na   ignorovanie   všetkých   vyššie   uvedených skutočností a zákonných ustanovení aj prejavom svojvôle pri aplikácii práva. Sťažovateľ má za to, že týmito rozhodnutiami a postupom súdov došlo k závažnému porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia o porušení jeho práv opiera najmä o tieto skutočnosti: «Okresný súd Bratislava I návrh sťažovateľa zamietol, pričom svoje rozhodnutie len stručne   odôvodnil   prekážkou   res   iudicata,   teda   tým,   že   o   veci   už   právoplatne   rozhodli nitrianske   súdy.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   dáva   do   pozornosti   fakt,   že   v   zmysle konštantnej   judikatúry   prekážka   právoplatne   rozhodnutej   veci   prichádza   do   úvahy   len vtedy, ak sa začne opätovné konanie v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi konania. Uvedené podmienky musia byt' splnení kumulatívne. Za tú istú vec je potrebné považovať také konanie, v ktorom sa konalo o rovnakom nároku už právoplatne skôr rozhodnutom a zároveň takéto konanie vychádza z totožného právneho dôvodu a z rovnakého skutkového stavu. V prvom rade je potrebné poznamenať, že v konaní na nitrianskych súdoch o určenie neplatnosti právneho úkonu a v konaní na súdoch v Bratislave o zrušenie a preskúmanie rozhodcovského rozsudku nevystupovali tí istí účastníci konania. Kým v konaní vedenom na OS Nitra a KS v Nitre boli ako žalovaní označení v prvom rade M. F. (teda podpredseda NSK,   ktorý   Zmluvu   o   budúcej   kúpnej   zmluve   protizákonne   podpísal)   a v druhom   rade G., s. r.   o.   ako účastník tejto   zmluvy,   v konaní   pred OS Bratislava I   a   KS v Bratislave vystupoval ako žalovaný iba spoločnosť G., s. r. o. Totožnosť účastníkov konania teda daná byť nemohla.

Ďalej je potrebné poznamenať, že v uvedených konaniach sa v žiadnom prípade nekonalo   o   rovnakom   nároku,   nevychádzalo   sa   z   totožných   právnych   dôvodov   a   už vonkoncom   nešlo   o   totožný   skutkový   stav.   V   konaní   na   OS   Nitra   a   KS   v   Nitre   bolo predmetom   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu,   pričom   právne   a   skutkové   dôvody   sa sústredili   na   objasnenie   okolností   neoprávneného   uzavretia   Zmluvy   o   budúcej   kúpnej zmluve   a   dôvodov   jej   absolútnej   neplatnosti   pre   rozpor   so   zákonom.   V   konaní   pred bratislavskými súdmi išlo o zrušenie a preskúmanie rozhodcovského rozsudku, pričom sa argumentovalo výhradne porušeniami zákona zo strany rozhodcovského súdu, keď vo veci konal a rozhodol aj napriek tomu, že jeho právomoc daná nebola a zároveň po podaní námietky jeho právomoci zo strany sťažovateľa uznesenie o rozhodnutí o tejto námietke účastníkom   nezaslal,   čím   znemožnil   sťažovateľovi   právo   domáhať   sa   preskúmania rozhodnutia súdom. Rozhodnutie súdov v Bratislave by tak nekonštatovalo a ani nemohlo konštatovať   platnosť   či   neplatnosť   Zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve,   túto   otázku   boli oprávnené rozhodnúť iba súdy v Nitre. V tejto súvislosti teda takisto nemohlo ísť o totožnosť veci... Okrem prekážky veci rozsúdenej odôvodňovali Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave zamietnutie návrhu na zrušenie a preskúmanie rozhodcovského rozsudku aj tým, že ďalšími dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku (dôvodmi podľa ust. § 1 ods. 3 písm. a) a § 1 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní) sa nezaoberali z dôvodu, že neboli uplatnené do zákonnej 30 dňovej lehoty odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku a boli uplatnené až doplnením žaloby doručeným súdu dňa 16. 10. 2008. Uvedený záver však   absolútne   nezodpovedá   realite.   Doplnením   žaloby   sťažovateľ   len   dopĺňal   žalobu o dôvody   týkajúce   sa   trov   rozhodcovského   konania   a   vôbec   sa   nezaoberal   dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Takisto   nie   je   pravdivé,   že   by   sťažovateľ   rozšíril   svoju   žalobu   na   pojednávaní konanom dňa 08. 03. 2011. Rozšírenie žaloby je dispozitívny úkon účastníka konania vo veci samej podľa ust. § 95 Občianskeho súdneho poriadku, na ktorý je potrebnú súhlas súdu. V uvedenom prípade však nešlo o rozšírenie žaloby, ale len o rozšírenie dôvodov, čo preukazuje   aj   to,   že   súd   nikdy   uznesením   nerozhodoval   o   pripustení   zmeny   žaloby uznesením. Sťažovateľ v konaní len dopĺňal dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom   rozsah   petitu   -   teda   zrušenie   rozsudku   zostával   stále   rovnaký.   Okresný   súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave, ako aj Najvyšší súd SR nezaoberaním sa ďalších dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku úplne ignorovali aj konštantnú judikatúru, ktorá rozšírenie dôvodov nepovažuje za zmenu/rozšírenie žaloby.

V   uvedenom   prípade   teda   sťažovateľ   len   rozšíril   dôvody   o   ďalšie   skutočnosti nezákonnosti   rozhodcovského   rozsudku.   Z   ustanovenia   §   41   Zákona   o   rozhodcovskom konaní nevyplýva, že účastník po zákonnej 30 dňovej lehote nemôže žalobu dopĺňať o ďalšie dôvody a takýto záver ani nemožno prijať. Ak by zámer zákonodarcu bol taký, že všetky dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku je nutné uplatniť v zákonnej 30 dňovej lehote, takúto   koncentračnú   zásadu   by   uviedol   priamo   do   ust.   §   41   Zákona   o   rozhodcovskom konaní   podobne,   ako   napríklad   v   prípade   námietok   proti   zmenkovému   a   šekovému platobnému rozkazu (§ 175 ods. OSP:... „námietky, v ktorých musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému rozkazu namieta...“). Keďže takéto alebo obdobné ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní neobsahuje, je možné   dôvody   na   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   dopĺňať   aj   po   podaní   žalobného návrhu   a   týmito   dôvodmi   sa   príslušný   súd   aj   musí   zaoberať,   čo   však   všeobecné   súdy neurobili.»

Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   všeobecné   súdy   sa   nevyjadrili   k   jeho   námietke nesprávneho určenia trov právneho zastúpenia rozhodcovským súdom.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo Nitrianskeho samosprávneho kraja,..., so sídlom: Rázusova 2A, 949 01 Nitra na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k.: 14 C 21/2008-324 zo dňa 17. 07. 2012, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 3 Co/487/2012-376 zo dňa   20.   12.   2012   a   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   č. k.:   2 Cdo 228/2013   zo   dňa 31.10.2013 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.:14   C   21/2008-324   zo   dňa 17. 07. 2012,   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.:   3   Co/487/2012-376   zo   dňa 20. 12. 2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.: 2 Cdo 228/2013 zo dňa 31. 10. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. Mareka Ďurana, advokáta, so sídlom Boženy Nemcovej č. 4, 949 01 Nitra náhradu trov konania vo výške 340,90 EUR (slovom tristoštyridsať eur deväťdesiat centov) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažnosť   sťažovateľa   zároveň   obsahuje   návrh   na   odloženie   vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí až do doby rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, čo odôvodňuje najmä tým,   že   sumu   priznanú   rozhodcovským   súdom   ako   náhradu   trov   právneho   zastúpenia žalovanému   neuhradil,   keďže   s   rozhodcovským   rozsudkom   nesúhlasí.   Z   toho   dôvodu sa proti nemu vedie exekučné konanie. Ďalej uvádza:

„Keďže   doručením   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   o   odmietnutí   dovolania sa dovolacie   konanie   právoplatne   skončilo,   sťažovateľovi   reálne   hrozí   pokračovanie v exekúcii.   Sťažovateľ je orgánom   územnej samosprávy,   ktorého   úlohou   je   starostlivosť o všestranný   rozvoj   svojho   územia   a   o   potreby   svojich   obyvateľov.   Svoju   pôsobnosť vykonáva najmä v oblasti školstva, kultúry, zdravotníctva, sociálnych služieb, cestovného ruchu, atď. Za týmto účelom zriaďuje viaceré rozpočtové a príspevkové organizácie, ktoré sú rozpočtom napojené v na samosprávny kraj. V prípade núteného výkonu rozhodnutia by mohlo   dôjsť   k   ohrozeniu   fungovania   uvedených   organizácií,   ako   aj   samotného samosprávneho   kraja,   čo   by   mohlo   mať   nepriaznivý   dopad   na   obyvateľov   žijúcich a pôsobiacich na jeho území.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   neodložením   vykonateľnosti   vyššie   uvedených rozhodnutí a následnou exekúciou by mohlo dôjsť k nepriaznivým následkom s nemožnosťou navrátenia   do   predošlého   stavu   s   prihliadnutím   na   ust.   §   61   Exekučného   poriadku. Vzhľadom na výšku vymáhanej sumy spolu s príslušenstvom, by to mohlo znamenať fatálne dôsledky   pre každodenné   fungovanie   samosprávneho   kraja,   ktoré   sú   jednoznačne závažnejšieho   charakteru,   ako   dôsledky   prípadného   odloženia   vykonateľnosti   pre spoločnosť   G., s.   r.   o.   Sťažovateľ   má   zároveň   za   to,   že   rozhodnutie   o   odložení vykonateľnosti súdnych rozhodnutí nie je v rozpore s verejným záujmom, naopak, z hľadiska charakteru pôsobnosti samosprávneho kraja je odklad rozhodnutí v záujme jeho obyvateľov a verejnosti.“

Ústavnému   súdu   bolo   24.   marca   2014   doručené   doplnenie   ústavnej   sťažnosti,   v ktorej sťažovateľ doplnil znenie výrokovej časti nálezu takto:

„Základné právo Nitrianskeho samosprávneho kraja,..., so sídlom: Rázusova 2A, 949 01 Nitra na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom vydaným Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. RspV-14/2007 zo dňa 19. 12. 2007 porušené bolo.

Rozhodcovský   rozsudok   vydaný   Rozhodcovským   súdom   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. RspV-14/2007 zo dňa 19. 12. 2007 sa zrušuje a vec   sa   vracia   Rozhodcovskému   súdu   Slovenskej   obchodnej   a   priemyselnej   komory v Bratislave na ďalšie konanie.

Rozhodcovský súd pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr.   Mareka Ďurana, advokáta, so sídlom Boženy Nemcovej č. 4, 949 01 Nitra náhradu trov konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ uvedené doplnenie odôvodňuje tým, že aj zo strany rozhodcovského súdu došlo k porušeniu jeho už uvedených práv. Zároveň požiadal aj o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku sp. zn. RspV-1482007 z 19. decembra 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do veci územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ uviedol, že jeho sťažnosť je sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a tiež aj   podľa   čl.   127a   ústavy.   Po   posúdení   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   uzavrel,   že   jeho sťažnosť, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, keďže podstatou   sťažnosti   nie   je   namietanie   neústavného   alebo   nezákonného   zásahu   do   veci územnej samosprávy.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že rozhodcovský súd ani všeobecné súdy nedali vo svojich rozhodnutiach jednoznačné odpovede na všetky právne otázky predložené sťažovateľom v konaní, ich rozhodnutia sú nedostatočne zdôvodnené a sú prejavom svojvôle pri aplikácii práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutiami rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   RspV-14/2007,   okresného   súdu   č.   k.   14   C   21/2008-324 a krajského súdu č. k. 3 Co/487/2012-376, ústavný súd uvádza, že ich preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   pred   ústavným   súdom iba v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V   prípade   sťažovateľom   napadnutých   rozhodnutí   bol   súdom,   ktorý preskúmaval rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. RspV-14/2007 z 19. decembra 2007, okresný súd a súdom, ktorý preskúmaval rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 21/2008-324 zo 17. júla 2012,   krajský   súd,   a   pokiaľ   ide   o   rozsudok   krajského   súdu č. k. 3 Co 487/2012 376   z   20. decembra   2012,   bol   tento   preskúmaný   najvyšším   súdom v dovolacom   konaní. Sťažovateľ teda   uplatnil možnosť v jednotlivých   štádiách   konania využiť   na   ochranu   ním   označených   práv   zákonom   poskytnuté   opravné   prostriedky. Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu rozhodcovského   súdu,   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 228/2013 z 30. októbra 2013, podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   namietané   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 228/2013 z 31. októbra 2013 za ústavne nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa nesprávne a nedostatočne vysporiadal s jeho tvrdením, že okresný súd aj krajský súd mu v napadnutých konaniach znemožnili domáhať sa   preskúmania   a   tiež   zrušenia   rozsudku   rozhodcovského   súdu   a   jeho   argumentáciou preukazujúcou pravdivosť týchto tvrdení. Najvyšší súd podobne ako okresný súd aj krajský súd nedali odpovede na všetky otázky predložené sťažovateľom a podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   228/2013 z 31. októbra 2013 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 487/2012 z 20.   decembra   2012   vyslovil   svoj   právny   názor   a   riadne   aj   vysvetlil   dôvody   svojho rozhodnutia, prečo dovolanie sťažovateľa odmietol.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   2   Cdo   228/2013 z 31. októbra 2013 okrem iného uviedol:

„Za   arbitrárny,   resp.   nedostatočne   zdôvodnený   treba   považovať   rozsudok všeobecného   súdu   aj   v   situácii,   keď   všeobecný   súd   svoj   právny   záver   nezdôvodní   zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (v   spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O.   s.   p.)   a   preto   ho   nemožno   považovať   za   nepreskúmateľný,   neodôvodnený   či   zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.),   ako   aj   pre   rozsudok   odvolacieho   súdu   (§   219   ods.   2   O.   s.   p.).   Súslednosti jednotlivých   častí   odôvodnenia   aj   obsahové   (materiálne)   náplne,   zakladajú   súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli. Zhodli sa na tom, že sú viazaní právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov v otázke právomoci rozhodcovského súdu SOPK na konanie a rozhodovanie veci, založenej uzatvorenou   rozhodcovskou   doložkou   uvedenou   v   čl.   8   zmluvy.   Formálnym   dôsledkom právoplatného   rozhodnutia   je   nemožnosť   pokračovať   v   konaní   a   zaoberať   sa   vecnou stránkou   rozhodnutia.   Materiálna   stránka   účinkov   právoplatného   rozhodnutia   spočíva v jeho   záväznosti   pre   účastníkov   a   pre   všetky   orgány.   Záväznosť   a   nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobujú prekážku právoplatne rozhodnutej veci a teda o veci, o ktorej sa už raz   právoplatne   rozhodlo   nemožno   rozhodovať   opäť.   Totožnosť   vecí   spočíva   jednak v účastníkoch   konania,   ktorými   boli   vo   vyššie   uvedených   konaniach   vedených pred okresným a krajským súdom žalobca ako aj žalovaná. Totožnosť predmetu konania je potrebné   rozumieť   tak,   že   predmetom   konania   je   žalobný   nárok   spolu   so   skutkovým odôvodnením,   z   ktorého   by   mal   žalobný   nárok   vyplývať.   V   konaniach   vedených pred Okresným   a   Krajským   súdom   v   Nitre   bolo   konanie   právoplatne   zastavené   z procesného dôvodu uvedeného v ustanovení § 106 ods. 1 O. s. p. a síce z dôvodu vznesenej kvalifikovanej námietky žalovanej existencie zmluvy, podľa ktorej sa vec mala prejednať v rozhodcovskom   konaní,   ktorej   súdy   vyhoveli.   Ak   by   uvedené   súdy   dospeli   k   záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, na predmetnú námietku by neprihliadli a s uvedenou skutočnosťou by sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali s tým, že by vec bola prejednaná v občianskom konaní. Žalobca sa tak v konaní vedenom pred tunajším súdom domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné rozhodnutia neboli zrušené v rámci konania o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   proti   právoplatným   rozhodnutiam.   Vzhľadom na vyššie   uvedené   účinky   je   súd   právoplatným   rozhodnutím   v   otázke   právomoci rozhodcovského súdu SOPK viazaný. Nakoľko žalobca iný dôvod na zrušenie rozhodnutia RS SOPK v podanom návrhu nešpecifikoval, súd sa nemohol zaoberať vecnou stránkou konania.   Zákon   kogentne   stanovuje   lehotu   na   podanie   návrhu   na   preskúmanie rozhodcovského   rozsudku,   pričom   predpokladom   podania   kvalifikovaného   návrhu na preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku,   na   základe   ktorého   by   sa   žalobca   mohol domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku je uvedenie dôvodu podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. a to v zákonom stanovenej lehote. Súd preto môže posudzovať napadnutý rozhodcovský rozsudok len z dôvodov uvedených v návrhu v zákonom stanovenej lehote. Zmeškanie procesného úkonu účastníka v zákonom stanovenej lehote, v uvedenom prípade neuvedenie dôvodu zrušenia rozsudku v zákonnej lehote má za následok procesnú preklúziu práva. V prípade žalobcu tak uplynutím zákonnej lehoty došlo k procesnej preklúzii práva domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku z ďalšieho dôvodu podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. Jedná sa o všeobecný následok zmeškania zákonných lehôt podľa § 55 O. s. p., pričom sa nevyžaduje, aby prekluzívny následok procesných lehôt bol osobitne ustanovený pri   jednotlivých procesných právach   a úkonoch účastníkov konania.   Pokiaľ žalobca i v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných dôvodov s tým, že v odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom   prvého   stupňa   zisteného   stavu   alebo   jeho   právneho   hodnotenia,   ani   takými,   u ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol   uvážil.   Poukázali   na   skutočnosť,   že   v   konaniach   pred   súdom   prvého   stupňa   i   v odvolacom konaní iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Pokiaľ   dovolateľ   namieta,   že   súdy   pri   rozhodovaní   vychádzali   z   neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O. s. p. vymenovanej) procesnej vade, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo   veci;   takáto   dovolateľom   tvrdená   vada   (i   keby   k   nej   v   konaní   došlo)   by   bola   síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Obsah   dovolacích   námietok   smeroval   tiež   k   spochybneniu   správnosti   právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   112/2001   uverejnené   v   Zbierke stanovísk   Najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   43/2003 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   50/2002   uverejnené časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno   odôvodniť   procesné   prípustné   dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym   právnym   posúdením   veci   súd   účastníkovi   konania   neznemožnil   realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   1   Cdo   62/2010,   2   Cdo   97/2010,   3   Cdo   53/2011,   4   Cdo   68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).

Na základe   uvedeného   dospel   dovolací   súd   k záveru,   že žalobca   neopodstatnene namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 228/2013   z   19.   júla   2012   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   487/2012 z 31. októbra 2013, a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a   udržateľné.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   zaujal   stanovisko   k   námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o argument prekážky rozhodnutej veci, ako aj zmeškania lehoty   na   podanie   návrhu   na   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   a   odňatie   možnosti sťažovateľovi konať pred súdom.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   228/2013 z 31. októbra 2013 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten   bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný.   O svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Z uvedeného dôvodu odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014