znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 423/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o návrhu na zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn. 3 Er/284/2008 z 11. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný   súd“)   o návrhu   na   zastavenie   exekučného   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 3 Er/284/2008 z 11. februára 2011..Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Porušovateľ   vydal   dňa   11.02.2011   uznesenie   sp.   zn.   3Er/284/2008-318,   ktorým návrh na zastavenie exekúcie doručený súdu dňa 15.07.2010 zamietol.

Sťažovateľ má za to, že porušovateľ pri rozhodovaní o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   sp.   zn.   3Er/284/2008-269   zo   dňa 26.11.2010 a pri rozhodovaní o zastavení exekúcie... zamietol návrh na zastavenie exekúcie doručený súdu dňa 15.07.2010 v rozpore so zákonom, čím porušil základné právo účastníka konania na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka (ako povinná v napadnutom exekučnom konaní, pozn.) svoju sťažnosť odôvodňuje   tým,   že   hoci   oprávnený   v exekučnom   konaní   okresnému   súdu   dopredu písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   7.   júla   2010   avizoval,   že   návrh na zastavenie   exekúcie „ruší“ v prípade,   ak   by   sa   sťažovateľka   domáhala   zmien   alebo akýchkoľvek právnych krokov, skutočnosť, že návrh na zastavenie exekúcie zo 14. apríla 2010,   ktorý   bol   doručený   súdu   osobne   15.   júla   2010,   spôsobuje,   že „účinky   návrhu na zastavenie exekúcie nastali jeho podaním súdu dňa 15.07.2010 a tieto nie je možné zrušiť ani ďalšími, nasledujúcimi úkonmi a navrátiť konanie do pôvodného stavu, nie je ani možné   aby   podaním   dňa   07.07.2010   mohol   oprávnený   negovať   účinky,   ktoré   ešte nenastali“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že «porušovateľ vôľu oprávneného vyhodnotil z ním tvrdených skutočností, ktoré neboli preukázané a z ním uskutočnených úkonov, ktoré neboli relevantnými, nakoľko nie je možné „zrušiť“ či vziať späť už raz podané späťvzatie, a to navyše ešte pred tým, ako je späťvzatie podané».

Sťažovateľka je toho názoru, že „porušovateľ svojím konaním, ktorým neaplikoval správne na danú právnu vec a preukázaný skutkový stav príslušnú právnu normu, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že „v prípade,   ak   by   v   nadväznosti   na právoplatné rozhodnutie porušovateľa sp. zn. 3Er/284/2008-318 zo dňa 11.02.2011 bola zachovaná domnienka, že späťvzatie návrhu, či už v súdnom alebo v exekučnom konaní možno vziať späť, a to dokonca pred tým, ako bude podané, navodzuje to pochybnosti, že dispozičné oprávnenie navrhovateľa resp. oprávneného nie je žiadnym spôsobom až do právoplatného rozhodnutia súdu ohraničené, na základe čoho tento môže toto opakovane uskutočniť.

V nadväznosti na uvedené máme zato, že porušovateľ v konaní ktoré je predmetom tejto   sťažnosti   nesprávne   a   protiústavne   aplikoval   ustanovenie   §   57   ods.   1   písm.   c) Exekučného poriadku na zistený skutkový stav.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 3Er/284/2008-318 zo dňa 11.02.2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   sp.   zn.   3Er/284/2008-318 zo dňa 11.02.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi, spoločnosti M., spol. s r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,-€ (slovom tristotisíc eur). Okresný súd Bánovce nad Bebravou je povinný uvedené finančné zadosťučinenie vyplatiť.“

Sťažnosť bola pridelená v súlade s ustanovením § 29 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   a čl.   I   bodom   2   rozvrhu   práce   ústavného   súdu na obdobie 1. 3. 2011–28. 2. 2012 (ďalej len „rozvrh práce“) sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom III. senátu ústavného súdu. Sudca Ľubomír Dobrík, ktorý je zároveň predsedom tohto   senátu,   listom   z 15.   júla   2011   oznámil   predsedníčke   ústavného   súdu   svoju predpojatosť vo veci z dôvodu svojho príbuzenského vzťahu ku konateľovi sťažovateľky. Uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   286/2011-4 zo 7.   júla 2011 IV.   senát ústavného súdu rozhodol, že sudca Ľubomír Dobrík je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci. Podľa čl. III bodu 1 písm. a) rozvrhu práce neprítomného alebo vylúčeného predsedu III. senátu zastupuje predseda II. senátu, ktorým je sudca Sergej Kohut.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.).

Podľa § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   je   teda   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   tiež   posúdiť,   či   táto   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   považuje,   tak   ako   pri   obdobných   sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného   na interpretácii   právnych   predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m. m.   IV. ÚS 1/07,   IV. ÚS 75/08,   I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej   úpravy   a v konečnom   dôsledku   môžu   v súdnych   konaniach   spôsobiť   porušenie práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením okresného súdu, ktorým v rozpore s kogentným ustanovením § 57 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   nedošlo   k zastaveniu   exekúcie   po   späťvzatí   návrhu oprávneným,   čím   podľa   sťažovateľky   okresný   súd   neučinil   zadosť   požiadavkám spravodlivého procesu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   je   zrejmé,   že   okresný   súd   sa v predmetnej   veci   musel   vysporiadať   s celkom   neobvyklými   skutkovými   a   právnymi okolnosťami,   keď   mu   zo   strany   oprávneného   v prebiehajúcom   exekučnom   konaní   boli doručené v krátkom časovom slede dve svojím obsahom úplne protichodné podania od toho istého účastníka týkajúce sa ďalšieho pokračovania exekúcie.

Podanie ako druhé v poradí (vyhotovené 14. apríla 2010 a doručené 15. júla 2010) je určitým   a formálne   perfektným   procesným   úkonom   oprávneného,   ktorým   vzal   návrh na exekúciu späť. Zo skoršieho podania (doručeného okresnému súdu 7. júla 2010) zase vyplýva celkom jednoznačne vôľa toho istého účastníka v exekučnom konaní pokračovať, pričom   v prílohe   tohto   podania   bola   kópia   identického   podania   –   späťvzatia   návrhu zo 14. apríla 2010. Pre okresný súd takto vznikla otázka, či postupovať obvyklým spôsobom a exekučné konanie podľa citovaného § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku zastaviť, alebo brať do úvahy časovo predchádzajúce podanie oprávneného, ktorým celkom adresne žiada na späťvzatie (ak bude súdu doručené) neprihliadať.

Okresný súd sa s danou situáciou vysporiadal tak, že návrh na zastavenie exekúcie zamietol   a   v odôvodnení   svojho   uznesenia   poukázal   na   rozpor,   respektíve   nejednotu vôle a prejavu oprávneného, ktorá vyplynula z úkonu oprávneného doručeného súdu skôr (7.   júla   2010),   ako   došlo   k   doručeniu   (15.   júla   2010)   návrhu   na   zastavenie   exekúcie zo 14. apríla 2010, ktorý bol podaný osobne na okresnom súde neznámou osobou.

Ústavný   súd   zhodnotiac   výrok   a obsah   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu konštatuje, že v predmetnej veci išlo iba o výklad a aplikáciu jednoduchého práva, ktoré sú v súlade so zásadou nezávislosti súdnej moci doménou všeobecného súdu v každej ním prerokúvanej veci. Spôsob, akým okresný súd vyhodnotil skutkový stav, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré považoval za zistené, ďalej tiež úvahy, ktorými sa riadil a napokon zaujal právny názor vo veci, na základe ktorého aj rozhodol,   nijako   nenaznačuje   prienik   do   ústavnoprávnej   roviny,   ktorý,   ako   to   vyplýva z uvedenej judikatúry,   je   ústavnou podmienkou eventuálneho zásahu ústavného súdu do výkonu súdnej právomoci všeobecného súdu. Už toto zistenie samo osebe odôvodňuje, aby ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní (m. m. IV. ÚS 115/03).

V záujme zvýšenia úrovne presvedčivosti svojho rozhodnutia ústavný súd predsa len uvedie   niekoľko   konkrétnych   skutkových   a právnych   súvislostí,   ktoré   tvoria   podstatu posúdenia celej veci:

Je   notorietou,   že   právne   účinky   každého   procesného   úkonu   účastníka   súdneho konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente, keď sa prejav   vôle   účastníka   dostane   do   dispozičnej   sféry   konajúceho   súdu.   Zároveň   platí,   že po tomto   momente   (teda   ex   post)   už   nemožno   účinne   právne   relevantným   spôsobom uskutočnený procesný úkon odvolať (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 27/98 zverejnené pod č. R 60/1999).   Tieto pravidlá treba osobitne dôsledne dodržiavať, ak ide o uplatnenie dispozičných práv navrhovateľa, ktorý je dominus litis v každom súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd nevybočil   z rámca   týchto   zásad,   práve   naopak,   prisúdil   im   adekvátnu   vážnosť,   ak v konkrétnom   prípade   neponechal   bez   povšimnutia   skoršie   podanie   oprávneného v exekučnom konaní a vyhodnotil ho podľa   jeho obsahu. Práve na základe toho potom okresný   súd   nepriznal   právne   účinky   neskoršiemu   späťvzatiu   návrhu   na   exekúciu,   čo implicitne, ale i explicitne vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Pokiaľ ide o časový faktor, k „odvolaniu“ späťvzatia došlo ešte predtým, než bolo späťvzatie (vyhotovené o niekoľko mesiacov skôr) doručené okresnému súdu. Relevantné právne predpisy nášho právneho poriadku takúto situáciu neriešia, preto bolo potrebné, aby okresný   súd   dospel   k právnemu   posúdeniu   veci   výkladom   existujúcich relevantných právnych noriem, pričom jednou z nich je ustanovenie § 41 ods. 2 v spojení s § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),   podľa   ktorého   úkony   účastníkov   posudzuje   súd   podľa   ich   obsahu.   Preto   ani nemožno   akceptovať   námietku   sťažovateľky,   ktorá   vyslovuje   svoje   presvedčenie,   že okresný súd mal striktne postupovať podľa § 57 ods.   1 písm. c) Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť, pretože v daných okolnostiach by práve takýto, striktne formalizovaný postup okresného súdu mohol viesť k popretiu účelu a zmyslu súvisiacich právnych noriem a už uvedeného materiálneho poňatia právneho štátu a v konečnom dôsledku aj k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

V tejto   súvislosti,   celkom   nad   rámec   tohto   odôvodnenia,   považuje   ústavný   súd za užitočné   zmieniť   sa   o tom,   že   v podmienkach   Českej   republiky   bola   prijatá   novela Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorá   v   novom   §   41a   ustanovuje,   že   úkon   (účastníka konania pozn.) môže byť odvolaný, len ak jeho odvolanie dôjde súdu najneskôr súčasne s týmto   úkonom.   Závery,   ku   ktorým   dospel   okresný   súd   v posudzovanom   konaní a rozhodnutí   sú   zjavne   v intenciách   tohto   ustanovenia   a všeobecnejšieho   nazerania na pertraktovanú nosnú otázku nastolenú sťažovateľkou v sťažnosti.

V   kontexte uvedených   skutkových   okolností   bolo   potom   úlohou   ústavného   súdu posúdiť ústavnú konformitu výkladu citovaného § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku použitého v napadnutom uznesení okresného súdu v tom zmysle, či v prípade pochybností o jednote vôle a prejavu o uskutočnenom procesnom úkone (návrhu na zastavenie exekúcie) môže všeobecný súd takémuto, inak určitému a formálne perfektnému právnemu úkonu, nevyhovieť.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v danej   veci   okresný   súd   vykonal   v potrebnom rozsahu   všetky   nevyhnutné   zistenia   a v jeho   úvahách   a záveroch   nie   je   možné   vidieť svojvôľu,   nelogickosť   alebo   vnútornú   rozpornosť.   Odôvodnenie   jeho   napadnutého rozhodnutia je jasné a zrozumiteľné a jeho závery nie sú v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým   stavom,   aj   keď   ústavný   súd   sa   celkom   nestotožňuje   s veľkosťou   priestoru, v rámci   ktorého   sa   okresný   súd   venoval   v odôvodnení   uznesenia   okolnostiam   či pohnútkam,   za   akých   oprávnený   podpísal   pôvodné   späťvzatie   návrhu,   alebo   úkonom a argumentácii, ktorú oprávnený poskytol súdu až následne po doručení späťvzatia, pretože ústavný súd je toho názoru, že tieto okolnosti sú pre samotné rozhodnutie súdu v tomto a podobných prípadoch irelevantné.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevybočuje z rámca ústavnosti, pričom poukazujúc na   doterajšiu   svoju   judikatúru   ústavný   súd   pripomína,   že   ak   okresný   súd   oprel   svoje rozhodnutie   o právny   názor,   s ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nezakladá   to odôvodnenosť jeho sťažnosti, resp. že obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré je esenciálnou zložkou základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o ďalších   požiadavkách sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011