znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 423/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 12/2009 a jeho rozsudkom z 8. júna 2009, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 192/2009 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 12/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2010   doručená   sťažnosť M.   L., T.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 12/2009 a jeho rozsudkom   z 8.   júna 2009,   postupom   Krajského súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 192/2009 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 12/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom pod sp. zn. 23 Cb 12/2009 v právnej veci sťažovateľa ako žalovaného rozhodol rozsudkom z 8.   júna   2009,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   sumu   11 458,46   € s príslušenstvom.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Cob 192/2009 z 25. novembra 2009, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia krajský súd k odvolacej námietke sťažovateľa, že mu postupom okresného súdu bola   odňatá   možnosť   konať,   uviedol: „...   keďže   žalovaný   sa   neustanovil   bez   vážneho dôvodu   na   dve   predchádzajúce   pojednávania   a na   ďalšie   pojednávanie   sa   nedostavil z dôležitého dôvodu, ale nepožiadal o odročenie pojednávania, podľa názoru odvolacieho súdu sa žalovanému neodňala možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa prejednaním veci   v neprítomnosti   tohto   účastníka   konania   neporušil   žiadne   ustanovenie   OSP a postupoval v súlade s § 101 ods. 2 OSP.“

Proti rozsudku   krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v odôvodnení ktorého uviedol, že odvolací súd napriek tomu, že v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ namietal konanie v jeho neprítomnosti, krajský súd nedal možnosť sťažovateľovi konať   pred   odvolacím   súdom.   Sťažovateľ   v odôvodnení   dovolania   namietal   nesplnenie povinnosti   uloženej   súdu   (okresnému   súdu,   pozn.)   v ustanovení   §   120   ods.   4   zákona č. 99/1963 Sb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), keď pred vyhlásením rozsudku nebol poučený o možnosti predložiť alebo označiť dôkazy pred vyhlásením rozsudku.

Najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 1 Obdo 12/2010 zo 14. júla 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   k otázke   prípustnosti   dovolania   z dôvodu   podľa   §   237 písm. f) OSP uviedol, že „Žalovaný prevzal predvolanie na prvé pojednávanie určené na deň 16.3.2009 vo veci dňa 17.2.2009. Súčasťou písomného predvolania (v spise na č. 1. 41) je aj poučenie účastníka (posledný odsek predvolania) podľa ust. § 120 ods. 4, ktoré je v písomnom predvolaní riadne odcitované. Z obsahu predvolania je zrejmé, že žalovaný bol poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Dovolací súd preto námietku žalovaného ako dovolateľa, týkajúcu sa neposkytnutia poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. ako dôvod uplatnenia ust. § 237 písm. f) O.s.p, v dovolacom konaní neuznal dôvodnou.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namietal,   že „Sťažovateľ zastúpený   právnym   zástupcom   dovolanie   odôvodňoval   ustanovením   §   237   o.s.p.,   keď postupom   súdu   sa   dovolateľovi   ako   účastníkovi   konania   odňala   možnosť   konať   pred súdom a vo svojom dovolacom podaní poukazuje na skutočnosť, že súd konal v jeho neprítomnosti   a   rozhodol   rozsudkom   na   pojednávaní,   na   ktorom   svoju   neprítomnosť riadne ospravedlnil, ďalej namietal porušenie ustanovenia § 120 ods. 4 o.s.p., keď nebol riadne poučený a nemal možnosť podľa tohto poučenia uplatniť svoje právo navrhnúť dôkazy   potrebné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Týmto   postupom   prvostupňového   súdu   bol porušený zákon upravujúci konanie pred súdom a to zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny   poriadok   a   aj   práva   sťažovateľa.   Ani   Krajský   súd   v   Nitre   ako   súd   odvolací na odvolanie odporcu v konaní (sťažovateľa), ktorom poukazoval na vady konania pred prvostupňovým súdom uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) o.s.p. keď mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom nenapravil tento protizákonný postup súdu a napriek tomu,   že   nedal   možnosť   účastníkovi   vo   veci   konať   ani   odvolací   súd,   rozsudok prvostupňového súdu rozsudkom potvrdil. Krajský   súd   v   Nitre   ako   odvolací   súd   riadne   nepreskúmal   odvolací   dôvod a nesprávne   posúdil   úkon   žalovaného,   ktorý   v   dostatočnom   predstihu   súdu   oznámil dôležitý dôvod, pre ktorý sa nemohol zúčastniť a keď aj napriek tomuto dôvodu súd konal a vykonal úkony, pri ktorých mal byť prítomný aj druhý účastník a to poučiť účastníka o možnosti podľa § 120 ods. 4 o.s.p. a vyhlásenie uznesenia podľa § 118 ods. 4 o.s.p. Pokiaľ toto urobil v neprítomnosti sťažovateľa, odňal mu tým možnosť konať pred súdom, čo je nepochybne odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) o.s.p..

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   riadne   podané   dovolanie   odmietol s odôvodnením, že dovolateľ napadol dovolaním také rozhodnutie, voči ktorému dovolanie nieje   prípustné.   Toto   rozhodnutie   nie   je   v   súlade   s   ustanovením   §   237   o.s.p.,   ktoré pripúšťa dovolanie, ak sú dovolacím dôvodom vady konania a podľa § 242 ods. 1 mal prihliadať   aj   na   vady   konania,   ktoré   neboli   uplatnené   v   dovolaní.   Porušením   týchto zákonných   ustanovení   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nielenže   neodstránil   vady konania, ktorými bolo porušené ústavné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva a nezávislom a nestrannom súde a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/12/2009 - 67, Krajský súd v Nitre v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   15Cob/l92/2009   -   91 a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 12/2010 - 120 porušili práva sťažovateľa, aby   sa   jeho   vec   prerokovala   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Obdo 12/2010- 120 zo dňa 14.07.2010, rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/l 92/2009 - 91zo dňa 25.11. 2009   a   rozsudok   Okresného   súdu   Nitra   č.k.   23Cb/12/2009   -   67   zo   dňa   08.06.2009   sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra.

3. Sťažovateľovi M. L. priznáva náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- EUR voči Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, vo výške 1.500,- EUR voči Krajskému súdu v Nitre a vo výške 1.500,- EUR Okresnému súdu Nitra, ktorú sú tieto súdy povinné vyplatiť M. L. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. L. Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia v konaní, ktorú je   povinný   vyplatiť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   účet   právneho   zástupcu JUDr. J. G. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľ navrhuje odložiť vykonateľnosť právoplatného rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 23Cb/12/2009 - 67 zo dňa 08.06.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/l 92/2009 - 91zo dňa 25.11.2009 do právoplatného skončenia veci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označenými   rozhodnutiami   súdov   (okresného,   krajského   a najvyššieho   súdu, pozn.).

Právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa v sebe princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu. Pokiaľ ide o princíp kontradiktórnosti konania, súdne rozhodnutie je výsledkom konfrontácie medzi stranami, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky,   dôkazy   a argumenty   druhej   strany.   Kontradiktórny   spor   znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli   jej   argumenty   a   návrhy.   Požiadavky   vyplývajúce   z   princípu   kontradiktórnosti definoval   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   mnohokrát   vo   svojej   judikatúre,   napr. v rozhodnutí   vo   veci   Mantovanelli   c.   Francúzsko:   „...   jedným   z   prvkov   spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu pre účely ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie z 18. marca 1997, Recueil 1997, II, s. 436, § 33).

Z uvedeného, ako aj z argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   dohovoru   vidí   práve   v porušení   princípu kontradiktórnosti   konania   (že   sa   nemal   možnosť   vyjadriť   k vykonávaným   dôkazom) a v porušení   svojho   práva   byť   prítomný   na   pojednávaní,   preto   ústavný   súd   namietané porušenie práva čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal len v rozsahu námietok sťažovateľa.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   23   Cb   12/2009   a jeho   rozsudkom   z   8.   júna   2009 a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Cob   192/2009   a jeho rozsudkom   z   25.   novembra   2009,   ústavný   súd   musel   prihliadať   na   vymedzenie   svojej právomoci v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

Vzhľadom   na   podanie   dovolania   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu z dôvodu § 237 písm. f) OSP sťažovateľom ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ využil mimoriadny   opravný prostriedok   ako účinný prostriedok   nápravy porušenia označeného základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému rozhodnutiu   okresného   súdu   domáhať   využitím   opravného   prostriedku   odvolania   podľa § 201 a nasl. OSP (čo aj využil) a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Cob 192/2009 z 25. novembra 2009 prostredníctvom dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP (čo tiež využil), o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 12/2010 zo 14. júla 2010.

Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany označených práv.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľovej sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   12/2010 zo 14. júla 2010.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Námietka sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa vo svojej podstate zakladala na názore, že napadnuté uznesenie „nie je v súlade s ustanovením § 237 o.s.p., ktoré pripúšťa dovolanie, ak sú dovolacím dôvodom vady konania a podľa § 242 ods. 1 mal prihliadnuť aj na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní. Porušením týchto zákonných ustanovení Najvyšší súd nielenže neodstránil vady konania...“, ale porušil aj označené práva sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   4   Obdo   2/2008   jasne a zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ „prípustnosť dovolania odvodzuje z § 237 písm f) OSP, podľa ktorého sa posudzuje odňatie možnosti konania pred súdom postupom súdu...“, ku   ktorému   malo dôjsť „neposkytnutím   poučenia   účastníkovi   konania   pred   vyhlásením rozsudku v zmysle § 120 ods. 4 OSP predložiť alebo označiť všetky dôkazy pred vyhlásením rozhodnutia

...   Žalovaný prevzal   predvolanie na prvé pojednávanie určené na deň   16.3.2009 vo veci dňa 17.2.2009. Súčasťou písomného predvolania (v spise na č. 1. 41) je aj poučenie účastníka   (posledný   odsek   predvolania)   podľa   ust.   §   120   ods.   4,   ktoré   je   v písomnom predvolaní riadne odcitovane. Z obsahu predvolania je zrejmé, že žalovaný bol poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Dovolací súd preto námietku žalovaného ako dovolateľa, týkajúcu sa neposkytnutia poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. ako dôvod uplatnenia ust. § 237 písm. f) O.s.p, v dovolacom konaní neuznal dôvodnou.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   žalovaný   dovolaním   napadol   také   rozhodnutie,   proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a preto dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 prvá veta O.s.p. odmietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedená argumentácia najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého   uznesenia   rešpektuje   príslušnú   zákonnú   úpravu   a nemožno   v nej   badať porušenie označených práv sťažovateľa, pretože dostatočne objasňuje skutkový a právny základ napadnutého rozhodnutia a dáva odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v dovolaní. To   platí   jednak o vyvrátenom   tvrdení   sťažovateľa týkajúcom   sa absencie poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP, ale aj splnenia podmienok na prerokovanie veci v jeho prítomnosti na základe § 101 ods. 2 OSP (s uvedenou námietkou sa už   lege artis vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia).

Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by ho mohli pri meritórnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru o porušení základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím v napadnutom konaní najvyššieho   súdu,   preto   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ostatnými   požiadavkami sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010