znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 423/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka   na   neverejnom   zasadnutí   21.   apríla   2009 vo veci prijatej sťažnosti J. Š., N., toho času v Ústave na výkon väzby N., zastúpeného advokátom   JUDr. P.   G.,   Advokátska   kancelária,   N.,   pre namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 5 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31. júla 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   J.   Š.   zaručené   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31.   júla   2008   p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31.   júla   2008 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3.   J.   Š. priznáva náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 265,92   € (slovom dvestošesťdesiatpäť   eur   a deväťdesiatdva   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Nitre p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti toho nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2008 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31. júla 2008.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 423/08-15 zo 16. decembra 2008 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 119/2007 z 23. júla 2007 vzatý do väzby, pričom väzba u neho začala plynúť 19. júla 2007, keď bol obmedzený na osobnej slobode. Na sťažovateľa bola Okresnou prokuratúrou Nitra podaná 19. decembra 2007 obžaloba. Šesťmesačná lehota väzby z prípravného konania uplynula sťažovateľovi 19. januára 2008. Na   verejnom   zasadnutí   5.   februára   2008   okresný   súd   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby tak, že ju zamietol. Sťažovateľ podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby 11. júna 2008 s odôvodnením, že sa vo väzbe nachádza bez splnenia zákonných podmienok väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T/162/2007 z 3. júla 2008 túto žiadosť zamietol.   O sťažnosti   podanej   proti   predmetnému   uzneseniu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31. júla 2008 tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Jadrom   argumentácie   sťažnosti   je   toto   vyjadrenie   poukazujúce   aj   na judikatúru ústavného súdu:   «„V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená.“ Z uvedeného jasne vyplýva, že ÚS SR vyžaduje výslovné rozhodnutie všeobecného súdu o ďalšom trvaní väzby na to, aby bolo možné hovoriť o zákonnej väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

Vzhľadom na môj prípad to znamená, že posledný deň prvotnej doby trvania väzby uplynul dňa 19.01.2008, pričom do tohto   dátumu mal konajúci súd rozhodnúť o ďalšom trvaní mojej väzby. Už nasledujúci deň preto nemala väzba v mojom prípade právny základ v podobe   rozhodnutia   súdu.   Na   verejnom   zasadnutí   dňa   05.02.2008   síce   Okresný   súd v Nitre rozhodol o mojej žiadosti o prepustení z väzby, tak že túto zamietol, avšak takéto rozhodnutie moje protiprávne zotrvávanie vo väzbe nemohlo konvalidovať z dôvodu, že toto rozhodnutie nie je možné považovať za rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v zmysle § 244 ods.   5   TP,   nakoľko   ide   o rozhodnutie,   tak   ako   je   to   vo   výroku   Uznesenia   sp.   zn.: 1T 162/2007-531   aj   výslovne   uvedené,   vydané   na   základe   ust.   §   79   ods.   3   Trestného poriadku. V prvom rade je však nutné prihliadnuť na fakt, že toto rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí vyššie uvedenej 6 mesačnej doby trvania väzby (uznesenie bolo vydané dňa 05.02.2008,   pričom   6   mesiacov   väzby   u mňa   uplynulo   dňa   19.01.2008),   čo   je   v zmysle uvedenej judikatúry ÚS SR neprípustné.»

Sťažovateľ   vo   svojom odôvodnení   tiež   odkázal   na   charakteristiku   materiálnych a formálnych   podmienok   väzby   a v tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že   okresný   súd   sa v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 1 T/162/2007 z 3. júla 2008 zaoberal existenciou materiálnych podmienok väzby, odôvodnenie však vôbec neobsahuje skúmanie splnenia formálnych   podmienok   väzby,   na   nesplnenie   ktorých   sťažovateľ   vo svojej   žiadosti o prepustenie   poukazoval.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   v   uznesení   sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31. júla 2008, ktorým preskúmal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu okresného súdu, v úplnom rozpore so skutočnosťou uviedol, že okresný súd sa vo svojom uznesení zaoberal formálnymi podmienkami väzby. V uvedenom postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1   ústavy   (v   petite   síce   uvádza   všeobecne   iba   čl.   46   a nasledujúce   ústavy,   avšak z odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že má na mysli ods. 1 čl. 46 ústavy).

V závere sťažnosti sťažovateľ na základe všetkých uvedených argumentov žiadal, aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Tos/46/2008 uznesením z 31. júla 2008 porušil jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   a nasl. ústavy   a právo   na slobodu   podľa   čl.   5 ods.   1 dohovoru,   zrušil   uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31. júla 2008 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27.   februára   2009   uviedol,   že   zo   spisového   materiálu   krajského   súdu   dospel   k týmto zisteniam:

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T/162/2007   z 3.   júla 2008   bola   zamietnutá žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 11.   júna   2008,   v ktorej   namietal,   že   sa   už 5 mesiacov nachádza vo väzbe nezákonne, pretože v lehote 6 mesiacov od začiatku jeho väzby nedošlo k rozhodnutiu o ďalšom jej trvaní. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/07 a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj na čl. 5 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na predmetný nález ústavného súdu neprihliadal, pretože sa týka inej konkrétnej veci, a že sťažovateľ bol vzatý do väzby zákonným spôsobom, ktorý nie je v rozpore s ústavou.

Krajský   súd   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   proti   tomuto   prvostupňovému rozhodnutiu uznesením sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31. júla 2008 ako nedôvodnú zamietol. Aj v tejto   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   zákonnosť   rozhodnutia   prvostupňového   súdu, pretože neprihliadol na už uvedený nález ústavného súdu a na čl. 17 ods. 5 ústavy. Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu zákonných práv   v zmysle   citovaného   nálezu   a ďalších   medzinárodných   zmlúv.   V odôvodnení   tiež upozornil na skutočnosť, že na verejnom zasadnutí konanom 5. februára 2008 rozhodoval prvostupňový súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby   a sťažovateľ v sťažnosti podanej   proti   tomuto   uzneseniu   neuvádzal skutočnosti,   na ktoré   poukázal   v sťažnosti podanej 3. júla 2008, hoci mu tieto museli byť známe už v čase rozhodovania súdu o jeho predchádzajúcej žiadosti.

Predseda   krajského   súdu   vychádzajúc   z uvedených   zistení,   ako   aj   z tvrdení sťažovateľa   obsiahnutých   v ústavnej   sťažnosti   skonštatoval,   že   sťažnosť   považuje za dôvodnú, a navrhol jej vyhovieť.

Vo vyjadrení tiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu   vo veci   samej   v zmysle § 30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   23.   marca   2009   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ, pričom možnosť zaujatia stanoviska k uvedenému vyjadreniu krajského súdu nevyužil.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od neho upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

  Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

  Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Z   predloženého   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil   takýto   skutkový   stav, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra č. ORP – 931/2-OVK-NR-2007 z 20. júla 2007 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a pre trestný čin obmedzovania slobody pobytu podľa § 184 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp/119/2007 z 23. júla 2007 vzatý do väzby, pričom väzba u neho začala plynúť 19. júla 2007, keď bol obmedzený na osobnej slobode. Na sťažovateľa bola Okresnou prokuratúrou Nitra podaná 19. decembra 2007 obžaloba. Šesťmesačná lehota väzby z prípravného konania uplynula sťažovateľovi 19. januára 2008. Na verejnom zasadnutí 5. februára 2008 okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby uznesením sp. zn. 1 T 162/2007, ktorým žiadosť zamietol a uviedol v ňom, že konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie sťažovateľa do väzby naďalej trvajú a naďalej je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“). O sťažnosti proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 10/2008 z 26. februára 2008, ktorým sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol a odkázal pritom na skutkové a právne závery prvostupňového rozhodnutia, s ktorými sa stotožnil.   Sťažovateľ   podal   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   11.   júna   2008 s odôvodnením,   že   sa   vo   väzbe   nachádza   bez   splnenia   zákonných   podmienok   väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 162/2007 z 3. júla 2008 túto žiadosť zamietol a rozhodol o ponechaní sťažovateľa naďalej vo väzbe s tým odôvodnením, že konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie sťažovateľa do väzby naďalej trvajú. O sťažnosti podanej proti predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 46/2008 z 31. júla 2008 tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, pričom poukázal na úvahy, ktorými sa mal okresný   súd   riadiť   pri   zistení   existencie   materiálnych   a formálnych   podmienok   väzby, a zároveň na ne odkázal.

Podľa zistení ústavného súdu väzba u sťažovateľa naďalej trvá. Trestná vec vedená proti sťažovateľovi okresným súdom nebola dosiaľ skončená a hlavné pojednávanie vo veci je nariadené na 5. máj 2009.

Podstatou   sťažnosti je argumentácia sťažovateľa, že posledný deň lehoty šiestich mesiacov jeho väzby z prípravného konania uplynul 19. januára 2008, preto mal konajúci súd rozhodnúť o jej ďalšom trvaní do tohto dátumu, a keďže tak neurobil, už po tomto dátume absentovalo kritérium zákonnosti väzby, a teda jeho väzba nemala oporu v súdnom rozhodnutí.

  Ďalej sa argumentácia týka skutočnosti, že na verejnom zasadnutí 5. februára 2008 síce   konajúci   súd   rozhodol   o zamietnutí   sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby, sťažovateľ   však   toto   rozhodnutie   nepovažuje   za   rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby v zmysle § 244 Trestného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé dodatočne založiť súdny titul pre zotrvávanie vo väzbe.

Napokon   sťažovateľ   namieta   nedostatky   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu sp. zn.   3   Tos   46/2008   z 31.   júla   2008,   ktoré   podľa   jeho   vyjadrenia   v zjavnom   rozpore so skutočnosťou konštatuje preskúmanie okrem materiálnych   aj formálnych podmienok väzby v uznesení prvostupňového súdu a v takomto postupe krajského súdu vidí porušenie svojho práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   sa   pri   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   zameral   na   posúdenie zákonnosti   a ústavnosti   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31.   júla   2008 z hľadiska oprávnenosti trvania väzby sťažovateľa po 19. januári 2008.

  Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02,   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).

  Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

  Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   204/05,   III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07,   I.   ÚS   187/07).   Samotná   skutočnosť,   že   vec   bola   postúpená   súdu,   nie   je postačujúca   na   splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

  V súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa judikatúry ústavného súdu povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní   väzby,   a to   najneskôr   do   uplynutia   termínu   posledného   predĺženia   väzby v prípravnom konaní. Bez rozhodnutia súdu totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože iba podanie obžaloby nie je dostatočným titulom pre jej založenie (I. ÚS 187/07).

  V prípade sťažovateľa mu lehota väzby z prípravného konania uplynula 19. januára 2008.   Až   na   verejnom   zasadnutí   konanom   5.   februára   2008   konajúci   súd   rozhodol o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby a jasne v ňom konštatoval, že konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňovali   vzatie   sťažovateľa   do   väzby, naďalej trvajú. Následne,   v uznesení   z 26.   februára   2008   sa   aj   krajský   súd   so skutkovými   a právnymi závermi   prvostupňového   rozhodnutia   stotožnil.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vyvoláva rovnaké právne účinky, aké   pre   ďalšie   trvanie   väzby   vyvoláva   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   jej   trvania (I. ÚS 6/02).   Vzhľadom   na   uvedenú   judikatúru   právoplatné   uznesenie   okresného   súdu z 5. februára 2008 (právoplatnosť nadobudlo 26. februára 2008) možno síce z formálneho hľadiska považovať za „dodatočný“ súdny titul väzby, avšak existovala doba vymedzená časovým úsekom od 19. januára 2008 do 26. februára 2008, v ktorej väzba sťažovateľa nebola pokrytá súdnym rozhodnutím, v dôsledku čoho bola kontinuita väzby prerušená. Toto prerušenie zákonnosti väzby nemožno dodatočne konvalidovať, a väzbu po 19. januári 2008 preto treba považovať za nezákonnú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 46/2008 z 31. júla 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 38/09). V časti sťažovateľom označeného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Zaoberať sa obsahom týchto námietok, v ktorých   sťažovateľ   poukazuje   na   nedostatky   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu sp. zn.   3   Tos/46/2008   z 31.   júla   2008,   ktoré   podľa   jeho   vyjadrenia   v zjavnom   rozpore so skutočnosťou   konštatuje   preskúmanie   okrem   materiálnych   aj   formálnych   podmienok väzby v uznesení prvostupňového súdu, ústavný súd vzhľadom na zrušenie namietaného uznesenia krajského súdu považuje za právne irelevantné.

  Keďže ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/46/2008 z 31. júla 2008, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil a zároveň podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

  Ústavný súd podľa svojej judikatúry prikáže všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú osobu z väzby vtedy, ak po zrušení rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom už   neexistuje   súdny   titul   pre   ďalšie   trvanie   väzby   (III. ÚS 295/05,   III.   ÚS   84/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).

  Ústavný súd síce zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 46/2008 z 31. júla 2008, ďalej však existuje neprávoplatné ale vykonateľné uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 162/2007   z 3.   júla   2008,   preto   ústavný   súd   neprikázal   krajskému   súdu   prepustiť sťažovateľa z väzby.

  Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd opätovne rozhodne o sťažnosti podanej   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   pričom   bude   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

III.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 265,92 €.

Pri určení náhrady trov konania vychádzal ústavný súd z § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007 (19 056 Sk), z čoho vyplýva, že za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 patrí advokátovi odmena v sume 105,42 € (3 176 Sk) a k tomu režijný paušál 6,31   €   (190   Sk)   za každý   úkon.   Za   dva   úkony   právnych   služieb   (prevzatie   a   príprava zastúpenia,   spísanie   sťažnosti)   predstavuje   celková   výška   trov   sumu   8 013,46   Sk   (2   x 105,42 €   + 2 x 6,31 € + 19 % DPH = 265,92 €).

Ústavný súd teda   priznal sťažovateľovi trovy   právneho zastúpenia v požadovanej sume   265,92   €,   ktorú   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009