SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 422/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jánom Garajom, advokátska kancelária, Hlavná 137, Prešov, vo vecinamietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   V 10/2014   zo   17. septembra   2014,   ako   aj   jehorozsudkom sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014, ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2013zo 16. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 7/2004 z 11. mája 2012 uznaný vinným zospáchania   pokračovacieho   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a 4   zákonač. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona sčasti v štádiu pokusu podľa § 8ods. 1   Trestného   zákona   v jednočinnom   súbehu   s pokračovacím   trestným   činomzneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a c)Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokovso zaradením na jeho výkon do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Krajský súd takto rozhodol po tom, ako jeho predošlý, sťažovateľa oslobodzujúcirozsudok sp. zn. 3 T 7/2004 z 3. februára 2010 bol zrušený uznesením najvyššieho súdusp. zn. 4 To 4/2010 z 10. mája 2011.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   z 11.   mája   2012   podal   sťažovateľ   odvolanie,o ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013 v bode III výrokurozhodol tak, že ho podľa § 256 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestnýporiadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší Trestný poriadok“) zamietol.

Rozhodnutie   súdu   druhého   stupňa   sťažovateľ   napadol   mimoriadnym   opravnýmprostriedkom   –   dovolaním,   a   to   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   i)   zákonač. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“).

Dovolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   V 10/2014zo 17. septembra   2014   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol,   pretožesťažovateľom označené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadkuneboli splnené.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   V 10/2014zo 17. septembra 2014, ako aj predchádzajúcim rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj právo na spravodlivé súdne konanie a svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«... skutočnosti, z ktorých súd pri uznaní viny vychádzal nie sú podložené žiadnymi priamymi   dôkazmi.   Z rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   bol   potvrdený   rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 16. 04. 2013 nevyplývajú žiadne dôkazy, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukazovali,   že by sťažovateľ predmetné skutky spáchal a že sú trestnými činmi.  ...   Krajský   súd   v Košiciach...   len   obšírnejšie   popísal   skutkový   dej   a to   výsluchy svedkov,   ako   aj   vykonané   dôkazy,   no   z hľadiska   zmenenej   úvahy   oproti   predošlému rozsudku   zo   dňa   03. 02. 2010   nijakým   spôsobom   bližšie   neodôvodnil,   prečo   vyhodnotil skutkovú   a právnu   situáciu   tak,   že   uznal   sťažovateľa   vinným   na   rozdiel od predchádzajúceho oslobodzujúceho rozsudku. Ide teda o arbitrárne rozhodnutie... Najvyšší   súd   rovnako   ako   prvostupňový   súd   dospel   k záverom   o trestnej zodpovednosti sťažovateľa na podklade toho, že mal pri výkone svojho povolania porušiť § 9 ods.   3   zákona   č.   511/1992   Zb.   tým,   že   protokol   o daňovej   kontrole   prerokoval s neoprávnenými   osobami.  ...   bolo   preukázané,   že   pri   daňovej   kontrole   v spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, sťažovateľ prejednal protokol s osobou, ktorá preukázala svoju totožnosť občianskym   preukazom,   a ktorá   bola   oprávnená   konať   v mene   spoločnosti   na   základe rozhodnutia jej valného zhromaždenia. To že táto osoba... bola niekým iným, nebolo možné zistiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti sťažovateľa...... bolo taktiež preukázané, že osoba   vydávajúca   sa   za ⬛⬛⬛⬛ disponovala   pravým   občianskym preukazom.   Z...   rozsudku   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   03. 02. 2010...   vyplýva, že skutočnosť o nepochybení vo vykonávaní kontroly bola dosvedčená aj svedkyňou..., ktorá vzhľadom na jej pracovné zaradenie v rámci daňovej správy bola na vyvodenie takých záverov kompetentná.

Čo   sa   týka   tvrdenej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   vzťahu   k spoločníčke   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. poukazujeme na závery prijaté v rozsudku Krajského súdu... zo dňa 03. 02. 2010..., t. j. že v rozhodnom čase k nej nemal bližší vzťah, keďže ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené. Nakoľko ⬛⬛⬛⬛ nebola osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti, nemohlo dôjsť k zaujatosti v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Záver   o zaujatosti   sa   teda   v rozsudku   prvostupňového   súdu   zmenil   bez   hlbšieho odôvodnenia.

... nebol preukázaný ani záver o zúčastňovaní sa sťažovateľa... na vyberaní peňažnej hotovosti z bankového účtu spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. vyplynula len skutočnosť, že nie je vylúčené, aby sťažovateľ bol prítomný ako svedok. To však nijakým spôsobom nepreukazuje, aby sa finančné prostriedky dostali do dispozície sťažovateľa a mohol s nimi nakladať. V nadväznosti na skutok v bode 2), kedy mal sťažovateľ vykonať daňovú kontrolu oprávnenosti priznania nárokov na vrátenie DPH spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, túto kontrolu mal vykonať v rozpore s ustanovením § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov,   pretože   protokol   o kontrole...,   ktorý   bol   podkladom   pre   vrátenie nadmerného odpočtu DPH, mal prejednať s neoprávnenou osobou vydávajúcou sa za, ktorá nebola konateľom, ani splnomocneným zástupcom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   sťažovateľ   opätovne   poukazuje   na   to,   že   tento   záver   nie   je   v   súlade s výsledkami vykonaného dokazovania a je založený len   na subjektívnom názore súdu. Na základe   vykonaného   dokazovania   bolo   taktiež   preukázané,   že   predmetná   správa daňového úradu Nové Mesto nad Váhom ako odpoveď na dožiadanie bola upravovaná a svojim   obsahom   nezodpovedá   pôvodnej   správe,   ale   žiaden   dôkaz   nepreukázal   vzťah sťažovateľa k jej autorstvu. Zároveň z výsledkov zisťovania pohybu došlej pošty v rámci Daňového úradu Košice IV. je zrejmé, že skôr ako sa predmetná správa dostala k rukám sťažovateľa, bola prevzatá a prerozdeľovaná inými pracovníkmi vrátane riaditeľa Daňového úradu Košice IV., čo vyplýva aj z výsluchov svedkov. V tomto smere dávame do pozornosti aj   rozsudok   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   03. 02. 2010,   sp.   zn.:   3 T/7/2004   a jeho odôvodnenie. Preto nie je zrejmé, na akom základe dospel Najvyšší súd k názoru, že z toho mal profitovať sťažovateľ.

Nedá sa opomenúť, že sťažovateľ bol v čase, kedy sa mal dopustiť predmetných skutkov   vo   funkcii   daňového   kontrolóra   pomerne   krátku   dobu   od   absolvovania vysokoškolského   štúdia,   a   na   jeho   činnosť   bolo   nevyhnutné   odborné   vedenie   jeho nadriadených.   Taktiež   je   nutné   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   nemal   žiadne   oprávnenie   pre ovplyvňovanie prideľovania daňových subjektov kontrolórom, bola to výlučná kompetencia jeho nadriadených. V tomto postupe sa uplatňoval tzv. „písmenkový systém“, ale zavádzal sa do praxe aj systém „rotujúcich kontrolórov“, čo malo byť zárukou objektivity vykonania daňovej kontroly. Na základe toho boli sťažovateľovi pridelené daňové subjekty náhodne, preto akékoľvek závery súdu o účelovosti zakladania obchodných spoločností s konkrétnym začiatočným písmenom v názve a určením ich sídla sú len vykonštruovanou domnienkou súdu.... poukazujeme na nesprávne hodnotenie dôkazov vo vzťahu k listinnému dôkazu, v ktorom je v rozpore so skutočnosťou uvedená platba za tovar formou bezhotovostného prevodu. Výpisy z bežného účtu ⬛⬛⬛⬛ za obdobie november 1998... jednoznačne potvrdzujú... názor protokolu, že došlo k splneniu podmienky vychádzajúcej z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o DPH o zaplatení dane dodávateľovi.

... v priebehu dokazovania nebolo preukázané, aby sťažovateľ úmyselne zatajoval skutočný   stav   veci   a   do   daňových   kontrolných   protokolov   vedome   uvádzal   nepravdivé skutočnosti,   a   že   by   mal   na   tomto   základe   nadobudnúť   majetkový   prospech   spolu s ⬛⬛⬛⬛, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu.... sťažovateľ poukazuje na ďalšie nedostatky rozsudku Najvyššieho súdu spočívajúce v jeho odôvodnení. Na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní dňa 16. 04. 2013 predložil obhajca ods.... uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 7 To/83/2010 zo dňa   08. 12. 2010,   ktorým   Krajský   súd   v Košiciach   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu Košice   II,   sp.   zn.:   2 T/109/2009,   v   ktorej   sa   prejednáva   trestná   vec   proti, ktoré však Najvyšší súd vôbec nevzal vo svojom rozhodnutí do úvahy... Okrem vyššie uvedených vád rozsudku Najvyššieho súdu nemožno opomenúť ani ďalší aspekt nesúladu tohto rozhodnutia s požiadavkami ústavnosti, ktorým je neprimeraný trest s prihliadnutím na okolnosť podmieňujúcu mimoriadne zníženie trestu spočívajúcu v extrémne   dlhej   dobe   trestného   konania.   Je   nutné   zdôrazniť,   že   do   právoplatného skončenia veci uplynulo od údajného spáchania skutkov viac ako 15 rokov...

V priebehu konania bol sťažovateľ neustále obmedzovaný na svojich právach, čo zasiahlo   všetky   sféry   jeho   života...   dôsledky   na   živote   a   právach   sťažovateľa   boli nepochybne dostačujúcou, prísnou a vážnou sankciou, ktorá de facto znamenala čiastočné odňatie slobody.

Je v rozpore s účelom čl. 6 Dohovoru, aby súd, ktorý z väčšej časti prieťahy spôsobil, nekompenzoval   vážne   dôsledky   na   živote   sťažovateľa,   napriek   jeho   odsúdeniu, v zodpovedajúcej miere a v súlade s účelom trestania...

V prípade sťažovateľa uložený nepodmienečný trest odňatia slobody nesplní žiaden účel trestu. Už samotné zdĺhavé trestné konanie pôsobilo dostatočne odstrašujúco. Dĺžka trestu uložená sťažovateľovi je v tomto smere zjavne neprimeraná...

... meritórne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ani následné rozhodnutie Najvyššieho súdu o odvolaní voči nemu nenapĺňali znaky spravodlivého rozhodnutia, ktoré sa náležitým spôsobom vyjadruje ku všetkým podstatným okolnostiam prípadu, a ktoré by racionálne a spravodlivo reflektovali extrémne prieťahy v konaní vo výroku o treste pre sťažovateľa.

... nie je možné v rámci ochrany právneho štátu a práva na spravodlivý súdny proces prehliadať   tak   podstatné   skutočnosti,   na   aké   bolo   upozornené   v   tejto   sťažnosti, a ospravedlniť to iba konštatovaním o ich irelevantnosti. Jednalo sa o zásadné medzníky v skutkovom deji trestných činov, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, a súdy boli teda povinné sa s nimi vysporiadať. Iba konštatovanie, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na rozhodnutie zodpovedajúce predstavám obvineného nie je postačujúce. Ak je zmyslom trestného súdnictva odsúdiť páchateľa len za podmienky „in dubio pro reo“, sú tvrdenia uvádzané v napádaných rozhodnutiach neakceptovateľné...».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013 došlo k porušeniu jehozákladného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uzneseniea rozsudok a vec vráti na ďalšie konanie a zaviaže najvyšší súd uhradiť mu trovy konania.

Zároveň   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   odložil   vykonateľnosť„napadnutého   rozhodnutia“,   keďže „samotné   trestné   stíhanie   malo   na“ jeho „život negatívny dopad, a výkonom trestu by len došlo k nenapraviteľnej dualizácii sankcie už uloženej sťažovateľovi“.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   právazaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoruuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014 a rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013.

Porušenie označených práv sťažovateľ vidí predovšetkým v tom, že vo veci konajúcevšeobecné   súdy   na   základe   vykonaných   dôkazov   nesprávne   vyhodnotili   skutkový   stavv tejto   trestnej   veci   (skutočnosti,   z   ktorých   súdy   pri   uznaní   viny   vychádzali,   nie   súpodložené priamymi dôkazmi, skutková a právna situácia nebola dostatočne vyhodnotená,tak   aby   bol   zrejmý   rozdiel   oproti   hodnoteniu   uvedenému   v oslobodzujúcom   rozsudkukrajského súdu z 3. februára 2010, nebolo tiež preukázané, že pri prerokovaní protokolovo vykonaní kontroly jednal s osobami, ktoré neboli oprávnené konať v mene kontrolovanýchspoločností, nebolo preukázané, že to bol on, ktorý z vykonaných skutkov profitoval). Zanedostatočne odôvodnený považoval záver súdu o jeho zaujatosti vo vzťahu k obchodnejspoločnosti,   ktorej   spoločníčkou   bola   jeho   bývalá   manželka.   Sťažovateľ   taktiežargumentoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nevzali do úvahy jeho krátkuprax vo funkcii kontrolóra, že nemal žiadne oprávnenie ovplyvniť prideľovanie daňovýchsubjektov   kontrolórom,   ako   aj   nesprávnym   vyhodnotením   listinného   dôkazu,   ktorýpreukazoval splnenie podmienok o zaplatení DPH dodávateľovi, t. j. že v konaní nebolopreukázané,   že   on   úmyselne   zatajoval   skutočný   stav   veci   a   do   daňových   kontrolnýchprotokolov vedome uvádzal nepravdivé skutočnosti, čím mu mal vzniknúť spolu s ďalšímspoluobžalovaným majetkový prospech. Nedostatkom uvedených rozhodnutí je napokonpodľa sťažovateľa aj skutočnosť, že sa v nich konajúce súdy nevyrovnali s predloženýmuznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 83/2010 z 8. decembra 2010 (vectýkajúca sa ⬛⬛⬛⬛ ), a aj uloženie neprimeraného trestu sťažovateľovi s ohľadomna celkovú dĺžku uvedeného konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08,III. ÚS 133/09).

Vychádzajúc   z uvedených   téz   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   obochnapadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu z hľadiska ich ústavnoprávnej udržateľnosti.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   zo   17.   septembra   2014,   ktorým   dovolaniesťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013 odmietol, okrem inéhouviedol:

«... obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní   opiera   existencia   určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne,   t.   j.   vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu   tak   nie   je   a   podané   dovolanie   len   formálne   odkazuje   na   príslušné   ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.

Podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať   len, ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku,   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu   uvedenú   v   osobitnej   časti   Trestného   zákona.   Len   opačný   prípad   (nesprávna subsumpcia)   odôvodňuje   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i) Tr. por.. Správnosť   a   úplnosť   zisteného skutkového   stavu   je teda dovolací   súd   povinný prezumovať.

Namietanie   iných   skutočností,   ako   spochybňovanie   vyhodnotenia   vykonaného dokazovania,   iné   hodnotenie   skutku   (absencia   dôkazov   preukazujúca   vinu   obvinených, chýbajúca vedomosť o prejednaní protokolu o daňovej kontrole s neoprávnenou osobou, systém   prideľovania   daňových   kontrol,   nesprávne   hodnotenie   listinných   dôkazov) predstavuje   namietanie   skutkových   zistení   a   záverov,   čo   vyššie   citované   ustanovenie Trestného poriadku nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na   nich   nič   meniť.   Dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   neslúži   na   revíziu skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa.   Ťažisko   dokazovania   je v konaní pred súdom   prvého   stupňa   a jeho   skutkové   závery   môže   doplňovať,   prípadne korigovať len odvolací súd.

Z obsahu podaných dovolaní je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod je založený na skutkových   výhradách   obvinených.   Podstatou   podaných   dovolaní   je   teda   snaha dosiahnuť,   aby   dovolací   súd   prehodnotil   vykonané   dôkazy   a   na   základe   ich   iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový a odvolací súd. Obaja   obvinení   v   súvislosti   s   týmto   dovolacím   dôvodom   ďalej   zhodne   namietali aj „neprimeraný a nespravodlivo vysoký trest odňatia slobody, ktorý je v rozpore s účelom trestu vyjadreným v ustanovení § 23 ods. 1 Tr. zák.“. Trest je podľa názoru obvinených neprimerane prísny, a to najmä v súvislosti s rozhodnutím súdu o druhu a výške trestu, v rámci ktorej nebola zohľadnená neprimeraná dĺžka konania ako dôvod aplikácie § 40 Tr. zák. - mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody...

...moderačné ustanovenie § 40 Tr. zák o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody je síce hmotnoprávne, ale fakultatívneho charakteru, ktoré sa svojou povahou a významom viaže k všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 23 ods. 1 a 2 Tr. zák. a § 31 ods. 1 Tr. zák. a túto úpravu dopĺňa. Na rozdiel od ustanovení kogentnej povahy, akými sú napr. ustanovenia § 41, § 42 Tr. zák. o ukladaní úhrnného, spoločného   a súhrnného   trestu,   ktoré   sú   taktiež   hmotnoprávne   a   viažu   sa   tiež k rozhodovaniu   o   treste,   ho   nemožno   podriadiť   pod   „nesprávne   použitie   iného hmotnoprávneho ustanovenia“ v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Uplatnený   dovolací   dôvod   podľa   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   nie   je   obsahovo naplnený námietkou o neprimeranosti uloženého trestu v dôsledku toho, že nebolo použité ustanovenie § 40 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.

Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.

Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a písm. h) Tr. por. je taký,   že   prvý   z   nich   je   všeobecným   hmotnoprávnym   dôvodom   a   druhý   špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva,   že   samotný   výrok   o   treste   okrem   prípadov   nesprávnej   aplikácie   ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dôvodu, ktorý sa viaže k takémuto výroku.

Namietané   nepoužitie   mimoriadneho   zmierňovacieho   ustanovenia   nie   je   otázkou právneho posúdenia skutku, pretože nemá žiaden vzťah k tomu, ako bol kvalifikovaný skutok a nejde ani o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, na ktoré sa viaže podanie dovolaní obvinených, pretože nemôže mať žiadny vzťah k výroku o treste za stavu, keď existuje vyššie uvedený dovolací dôvod týkajúci sa trestu.

Nad rámec podaného dovolania je treba dodať, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým, že obvineným nebol uložený trest za použitia § 40 Tr. zák., v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej   sadzby,   nemožno   tvrdiť,   že   trest   bol   uložený   mimo   trestnú   sadzbu   stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého boli obvinení uznaní za vinných. Nepoužitie ustanovenia   o   mimoriadnom   znížení   trestu   odňatia   slobody   nezakladá   žiadny   dovolací dôvod (bližšie pozri stanovisko č. 5, Zbierky stanovísk NS a súdov SR 1/2011).

Najvyšší súd preto konštatuje, že v dovolaniach nebol splnený dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Dovolací súd považuje za potrebné na záver v súvislosti s argumentáciou obvinených týkajúcu sa ich „nedostatočného odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ktoré sú arbitrárne“, uviesť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne aj právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia; toto sa preskúmava v odvolacom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver, že z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   konania   na   spravodlivé   súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne závery súdu prvého stupňa.

Z   vyššie   uvedeného   rozboru   vyplýva,   že   v   posudzovanej   veci   podané   dovolania obsahujú argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, najvyšší súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., dovolací súd musel dovolania obvinených

a ⬛⬛⬛⬛ podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.»

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   (zo   17.   septembra   2014)najvyššieho súdu vyplývajú zreteľné dôvody, prečo bolo potrebné dovolanie sťažovateľa(a ďalšieho odsúdeného) odmietnuť. Najvyšší súd námietky sťažovateľa skúmal, riadne sanimi   zaoberal   a ústavne   konformným   spôsobom   sa   s nimi   vysporiadal.   Zdôraznilpredovšetkým,   že   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   slúži   predovšetkýmna nápravu   právnych   vád   právoplatných   rozhodnutí   a   konania,   ktoré   ich   vydaniupredchádzalo,   avšak   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení,   resp.   skutkových   záverovv konaní o dovolaní nemožno skúmať a meniť. Najvyšší súd dospel k správnemu záveru,podľa ktorého argumentácia predložená sťažovateľom v uvedenom konaní bola založenána namietanom nesprávnom vyhodnotení dôkazov, resp. nesprávnom posúdení skutkovýchokolností danej veci, preto správne konštatoval, že v predmetnom konaní, t. j. v konanío dovolaní, tieto námietky nemožno považovať za právne relevantné, t. j. za také, ktoré byboli spôsobilé v rámci konania o dovolaní vyvolať nápravu napadnutého právoplatnéhorozhodnutia.

Ústavný   súd   nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postupnajvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporu v zákone, a preto uzneseniezo 17.   septembra   2014   nepovažoval   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne,   t. j.z ústavného hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejtočasti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013

Ústavný súd v súvislosti s namietaným   porušením   základného práva zaručenéhov čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   preskúmal   obsahodôvodnenia   rozsudku   zo   16.   apríla   2013,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o   odvolanísťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T 7/2014 z 11. mája 2012. Obsah obochrozsudkov   všeobecných   súdov,   t.   j.   prvostupňového   z   11.   mája   2012,   ako   ajdruhostupňového zo 16. apríla 2013 bol ústavnému súdu známy z jeho predchádzajúcejčinnosti vo veci pod sp. zn. III. ÚS 407/2014.

Najvyšší súd v podstatnej časti odôvodnenia rozsudku zo 16. apríla 2013 vo vzťahuk argumentom sťažovateľa okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým poukazuje na to, že prvostupňový súd pri novom rozhodovaní o veci dôsledne postupoval v intenciách § 264 ods. 1 Tr. por. tak, ako to vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. mája 2011, sp. zn. 4 To 4/2010, ktorým bol zrušený prechádzajúci oslobodzujúci rozsudok. Zákonným spôsobom doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por. a vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa § 2 ods. 6 Tr. por...

Prvostupňový súd vyhodnotil všetky... vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo i v ich súhrne. Správne dospel k záveru, že obžalovaní žalované skutky spáchali spôsobom a za okolností, ako sú uvedené vo výrokoch pod bodmi 1/ až 4/ napadnutého rozsudku.... Ani najvyšší súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaní,

, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa   dopustili   skutkov   pod   bodmi   1/   -   4/ napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd správne poukázal na to, že výpovede svedkýň ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a   ďalšie,   ako   aj   príslušné   protokoly o daňovej následnej kontrole vo vzťahu k obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ a preukazujú,   že   daňová   kontrola   v   predmetných   daňových   subjektoch   bola   vykonaná nezákonne, protokol o daňovej kontrole prerokovali s neoprávnenými osobami a že pre uznanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) neboli predložené všetky   zákonom   požadované   podklady.   Podľa   vtedy   platného   zákona   o   DPH   stačilo nesplnenie, čo i len jednej podmienky, podľa ktorého má platiteľ nárok na odpočet DPH, ak sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, daň na vstupe zaúčtoval, daň zaplatil inému platiteľovi za prijaté zdaniteľné plnenie a platiteľ mal daňový doklad o zaplatení.

Tento záver má oporu v ustanovení § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   v   čase   uplatneného   nároku   na   odpočet   a   výkonu daňových   kontrol   (august   až   december   1998).   Neúplné   bankové   výpisy,   na   ktoré   sa obžalovaní odvolávajú, sú iba   časťou   účtovnej dokumentácie, v   ktorej nie   sú   doložené zákonom požadované doklady preukazujúce súbežné splnenie všetkých podmienok platiteľa dane z pridanej hodnoty pre uplatnenie nároku na odpočet tejto dane. Navyše správou od lesného závodu a svedeckými výpoveďami, okrem iného aj ⬛⬛⬛⬛ bolo bezpečne preukázané vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 4/   - 5/ napadnutého rozsudku, že nákup drevnej hmoty sa neuskutočnil, teda išlo o fiktívny obchod.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ treba síce prisvedčiť, že   skutok,   pre   ktorý   bol   právoplatne   odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice I 26. februára   2002,   sp.   zn.   2   T   376/2000,   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach 30. júna 2004, sp. zn. 4 To 229/03, spáchal až po spáchaní teraz posudzovanej trestnej činnosti (ak by nebolo odsúdenie zahladené, prichádzalo by do úvahy uloženie súhrnného trestu), avšak okolnosti, za ktorých ho obžalovaný spáchal (k ich zahladeniu nedochádza)   nepochybne   preukazujú,   že   úplatok   poskytol   za   to,   aby   sa   zabránilo objasneniu obchodnej činnosti firmy ⬛⬛⬛⬛, kde predtým vykonával daňovú kontrolu, čo svedčí o jeho kriminálnych praktikách a jeho hlbšej narušenosti.

Rovnako tak krajský súd správne, v súvislosti so skutkom pod bodom 1/ napadnutého rozsudku poukázal na obsah trestných spisov v trestných veciach vedených na Okresnom súde Košice II pod č. k. 7 T 195/02 a 2 T 109/09 proti obžalovaným a ⬛⬛⬛⬛, alias ⬛⬛⬛⬛, známy aj pod prezývkou, ktorý sa preukazoval občianskym preukazom na meno ⬛⬛⬛⬛, preukazujú úzku spätosť s predmetnou nezákonnou činnosťou obžalovaných ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛,   ktorých   dvaja   poslední   sa   zúčastňovali   vyberania   peňazí z bankového   účtu   firmy ⬛⬛⬛⬛...   a   následne   ich   odovzdávali,   ktorý   nebol   na   takýto   výber   oprávnený,   lebo   v obchodnom   registri   neboli vykonané príslušné zmeny, ktoré by banka akceptovala. Išlo o peniaze, ktoré daňový úrad postupne poukázal ako nadmerný odpočet DPH na účet firmy ⬛⬛⬛⬛..., odkiaľ   tieto   peniaze   obžalovaný previedol   na   iný   ním   zriadený   účet..., ku ktorému mal ako jediný dispozičné právo. Tým si nepochybne obžalovaní, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vytvorili   možnosť   ľubovoľne   nakladať s financiami, ktoré boli nezákonne vyplatené uvedenej firme. Ide o skutkové zistenia, ktoré v teraz prejednávanej veci súvisia spolu s vecami, ktoré sú prejednávané na inom súde....   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nemá   pochybnosti   o   tom,   že   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ nemal vykonať daňovú kontrolu vo firme ⬛⬛⬛⬛. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku správne poukázal na ustanovenie § 24 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení účinnom v dobe spáchania skutkov, že

v dobe výkonu daňovej kontroly vo firme ⬛⬛⬛⬛ bol zaujatý a ako taký mal byť z tejto kontroly vylúčený a to pre svoj pomer k bývalej manželke

, rodenej, ktorá v tejto spoločnosti v čase kontroly bola spoločníčkou. Z vykonaných dôkazov ku skutkom pod bodmi 1/- 4/ napadnutého rozsudku dôvodne vyplýva aj to, že obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ boli znalí systému práce daňových úradov (abecedný - písmenkový systém) a preto mohli prostredníctvom spoluobžalovaných, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ podnietiť založenie firiem ⬛⬛⬛⬛,... ⬛⬛⬛⬛,... a živnosť ⬛⬛⬛⬛, bytom...   tak,   aby   všetky   tieto   právnické   osoby   mali   sídlo   v   obvode   pôsobnosti Daňového úradu Košice IV. Niet sporu o tom, že v druhej polovici roka 1998 ako daňoví kontrolóri   vykonávali   v   týchto   firmách   daňové   kontroly   na   oprávnenosť   uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty so záverom, že uplatnený nadmerný odpočet bol   zákonný,   čo   viedlo   k   vystaveniu   platobných   príkazov   a   k   vráteniu   DPH   na   účty spoluobžalovaných, ktorí ich vybrali a použili na doposiaľ nezistený účel. Preto námietka obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   že   ohľadne   spôsobu prideľovania   kontrolovaných   daňových   subjektov   nemali   vedomosť,   resp.   že   o   tom rozhodovali ich nadriadení je nevierohodná a je v rozpore s vykonanými dôkazmi a najmä spôsobom a okolnosťami, za ktorých sa dopustili inkriminovanej trestnej činnosti, neobstojí. Bez akýchkoľvek pochybností vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 1/ a 4/ napadnutého rozsudku   tieto   dôkazy   preukazujú   aj   to,   že   firma ⬛⬛⬛⬛ mala   sídlo na ⬛⬛⬛⬛, čo nezodpovedá adrese bydliska obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ a jeho spoločníčky ⬛⬛⬛⬛ (bývalej manželky obž. ⬛⬛⬛⬛ ), ale že na tejto adrese   býva ⬛⬛⬛⬛,   ktorého   trestná   vec   (Okresným   súdom   Košice   II,   sp. zn. 7 T 195/02,   zo   dňa   16.   apríla   2002)   bola   vylúčená   z   trestnej   veci   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ na   samostatné   konanie.   Pritom   na   Okresnom   súde   Košice   II, sp. zn. 2 T 109/2009, v trestnej vecí obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ svedkyňa

vypovedala, že jej bývalý manžel ⬛⬛⬛⬛ dlhé roky poznal obžalovaného. Manželka obž. ⬛⬛⬛⬛ bývala na adrese ⬛⬛⬛⬛, a zdržiava sa na adrese ⬛⬛⬛⬛, čo je súčasná adresa obžalovaného ⬛⬛⬛⬛. Týmito dôkazmi je tiež preukázané aj to, že osoba vydávajúca sa za ⬛⬛⬛⬛ v skutočnosti je ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol zadržaný v Českej republike v roku 2008 a ktorého trestná vec bola tiež vylúčená na samostatné konanie z trestnej veci obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, kde koná Okresný súd Košice II pod č. k. 2 T 109/2009. Aj podľa najvyššieho súdu tieto skutočnosti potvrdzujú prepojenosť a súčinnosť obžalovaných pri páchaní trestnej činnosti.

Najvyšší   súd   sa   stotožňuje   aj   s   tým,   že   vykonanými   dôkazmi   bolo   bezpečne preukázané tiež to, že ⬛⬛⬛⬛ v mesiaci marec 1999 v súvislosti s podvodným predajom   bytu ⬛⬛⬛⬛ na ⬛⬛⬛⬛ bol   v   realitnej kancelárii odfotografovaný a   jeho fotografia   bola   podrobená znaleckému dokazovaniu, pričom pri tomto predaji použil sfalšovaný občiansky preukaz na meno s rovnakým číslom, aký bol použitý pri prevode obchodných podielov firmy, i pri daňových kontrolách na Daňovom úrade Košice IV, čo bolo potvrdené výpoveďami obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Uvedené   skutočnosti   aj   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   logicky   preukazujú   úzku prepojenosť obžalovaných, čo im umožnilo páchať žalovanú trestnú činnosť. Bez súčinnosti obžalovaného by nedošlo k odčerpaniu peňazí z účtu firmy

, kde boli zaslané daňovým úradom a následne do dispozície obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛,   ktorí   mali   tieto   finančné   prostriedky   vydať alias ⬛⬛⬛⬛.   Uvedené   vyvracia   obhajobné   tvrdenie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛,   že   žiadny   z   vykonaných   dôkazov   ho   neusvedčoval   a   preto napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny. V tejto súvislosti treba poznamenať, že samostatná skutočnosť, že daňový kontrolór ⬛⬛⬛⬛ je prítomný pri výbere peňazí v peňažnom ústave pochádzajúcich z „kontroly DPH“, ktorú osobne vykonal je nezvyčajná a svedčí s ďalšími dôkazmi o jeho zainteresovanosti na spáchaní skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku.

Odvolací súd sa stotožnil aj so skutkovými závermi krajského súdu vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov ku skutkom pod bodmi 2/ - 3/ napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v ňom správne a logicky vyvodzuje nezákonnosť v konaní obžalovaných, ktoré premietol do inkriminovaných skutkov. V súlade so stavom veci oprel záver o výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a ďalších, ako aj grafologické posudky vo vzťahu k obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (svedkovia spoznali identitu tohto obžalovaného) preukazujú, že autorom podpisov na sporných dokladoch je práve tento obžalovaný. Z toho dôvodu nebolo potrebné znalecky skúmať doklad totožnosti predložený svedkom, čoho sa domáhali obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, nakoľko bolo nesporne zistené, že osoba vystupujúca pod týmto menom bol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛.

Správne je aj zistenie, že písomná správa Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom, zaslaná pre potreby Daňového úradu Košice IV na základe dožiadania vo vzťahu k firme ⬛⬛⬛⬛, použitej pri daňovej kontrole nadmerného odpočtu DPH vo firme ⬛⬛⬛⬛, za ktorú vystupoval ⬛⬛⬛⬛ ako bola jednoznačne sfalšovaná v prospech tejto firmy, z čoho následne profitovali obžalovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Niet   pochybností   ani   o   tom,   že   obžalovaní   podvodným   spôsobom   uvedeným   vo výroku o vine napadnutého rozsudku spôsobili škodu tak, ako ju ustálil krajský súd na úkor rozpočtu Slovenskej republiky v zastúpení Daňovým riaditeľstvom Košice. U obžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (skutky pod bodmi 1/ - 4/) a (skutky pod bodmi 2/ - 3/) ide o škodu veľkého rozsahu, preto správne postupoval krajský súd, keď ich uznal za vinných z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.

Navyše   obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako   pracovníci daňového   riaditeľstva   -   daňoví   kontrolóri   pri   spáchaním   skutkov   pod   bodmi   1/   -   4/ napadnutého rozsudku vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, pretože úmyselne   zatajovali   skutočný   stav   veci   a   do   daňových   kontrolných   protokolov   vedome uvádzali nepravdivé skutočnosti, čo malo za následok vyplatenie nadmerných odpočtov DPH neoprávneným daňovým subjektom, z čoho spoločne v značnom rozsahu profitovali a spôsobili tak značné škody. Naplnili tým skutkovú podstatu pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Tr. zák., teda tak, ako týchto obžalovaných uznal súd I. stupňa za vinných, na čo v dostatočnom rozsahu poukázal v dôvodoch napadnutého rozsudku....

Krajský súd pri rozhodovaní o trestoch správne u obžalovaných

a ⬛⬛⬛⬛ prihliadol na všetky zásady vymedzené v ustanovení § 23 ods. 1 a § 31 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. a nasledujúce tak, ako je to uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s ohľadom na rozsah spáchanej trestnej činnosti, spôsob jej spáchania a okolnosti, za akých k   tomu   došlo,   treba   na   splnenie   individuálnej   a   generálnej   prevencie   pôsobiť na obžalovaných výkonom nepodmienečných trestov pri výmere, ktorých súd prvého stupňa v súlade so zákonom prihliadol na hodnotenie týchto obžalovaných a na to, že obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako daňový kontrolóri nechránili štátne záujmy v daňovej oblasti a aj ich značným pričinením spôsobili Slovenskej republike škodu veľkého rozsahu. Výmera uložených trestov prihliada i na to, že trestné stíhanie trvalo neprimerane dlhú dobu tak, ako to má na zreteli Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení   Protokolu   č.   11   v   článku   6   ods.   1.   Najvyšší   súd   preto   odvolacie   námietky obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ týkajúce sa uložených trestov nepovažoval za dôvodné.

Uložené úhrnné tresty odňatia slobody obžalovaným a ⬛⬛⬛⬛ aj za použitia § 35 ods. 1 Tr. zák., obom zhodne vo výmere 4 rokov so zaradením pre ich výkon do najmiernejšej nápravnovýchovnej skupiny v zmysle § 39a ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. zodpovedajú kritériám pre ukladanie druhu a výmery trestu. Na základe uvedeného najvyšší súd odvolania obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛ podľa § 256 Tr. por. ako nedôvodné zamietol....

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.»

Ako z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,najvyšší súd dal na všetky rozhodujúce skutkové a právne otázky jednoznačné odpovede,ktoré   vo   svojom   súhrne   presvedčivo   odôvodňujú   opodstatnenosť   odsúdenia   sťažovateľaza skutky, ktoré sa mu kládli za vinu. Najvyšší súd uviedol, prečo považoval vyhodnotenievykonaného   dokazovania   sťažovateľom   za   účelové.   Pri   ustálení   jednotlivých   skutkovpoukázal na výpovede konkrétnych svedkov, obsah ktorých potvrdzuje skutkové záverykrajského súdu, taktiež na konkrétne listinné dôkazy i dôkazy preukazujúce profitovaniesťažovateľa z trestnej činnosti, resp. vytvorenie si možnosti profitovať z trestnej činnosti,ďalej   konštatoval,   že   argument   týkajúci   sa   nemožnosti   ovplyvniť   spôsob   prideľovaniadaňových subjektov na kontrolu je nevierohodný s ohľadom na ďalšie v konaní vykonanédôkazy, a taktiež poukázal na viaceré skutočnosti svedčiace o prepojenosti a súčinnostiobžalovaných pri trestnej činnosti. Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť záveru o jehozaujatosti   vo   vzťahu   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,,   t.   j.   že   mal   byťz vykonávania   kontroly   tohto   daňového   subjektu   vylúčený,   všeobecné   súdy   k tomutodospeli poukazujúc na príslušnú zákonnú úpravu (§ 24 zákona č. 511/1992 Zb. o správedaní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskoršíchpredpisov)   v spojení   s   nespochybňovanou   skutočnosťou,   že   spoločníčkou   označenejobchodnej   spoločnosti   bola   bývalá   manželka   sťažovateľa.   Aj   v tomto   prípade   záverkonajúcich   súdov   vychádza   z konkrétneho   skutkového   zistenia   v   spojení   s   konkrétnouprávnou   normou.   Ústavný   súd   preto   nezistil   žiaden   dôvod   vstupovať   v   tejto   súvislostido rozhodnutia všeobecných súdov. V súvislosti s uloženým trestom konštatoval najvyššísúd, že prihliadol na rozsah trestnej činnosti, v dôsledku ktorej bola štátu spôsobená škodaveľkého   rozsahu,   spôsob   jej   spáchania,   okolnosti,   za   ktorej   ku   nej   došlo,   potrebuindividuálnej   i   generálnej   prevencie   pôsobiť   na   obžalovaných,   hodnotenie   jednotlivýchobžalovaných, ktorí nechránili štátne záujmy v daňovej oblasti, ako aj na neprimerane dlhúdobu trestného stíhania vedeného proti nim v tejto veci a pri zohľadnení všetkých týchtookolností konštatoval, že námietky sťažovateľa týkajúce sa uloženého trestu nepovažujeza dôvodné.

Podľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecidostatočne   poukázaním   na   konkrétne   v   konaní   vykonané   dôkazy   a   popísaním   ichhodnotenia   podložili   svoje   závery   o   naplnení   objektívnej,   ako   aj   subjektívnej   stránkytrestného   činu   podvodu   a   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľasťažovateľom. Najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. apríla 2013zaoberal taktiež argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o odvolaní, uviedol,akými úvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo predložené argumenty sťažovateľanepovažoval za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súduuvedenými v jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp.arbitrárnosti   záverov   v   ňom   vyslovených   a   nemôže   byť   bez   ďalšieho   ani   dôvodomna vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľav tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženejsťažnosti   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnostizáverov vyvodených najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013, ateda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako ajpráva podľa čl. 6 dohovoru. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejtočasti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významuzaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými petite sťažnosti, rozhodovanie o ktorýchje   podmienené   vyslovením porušenia základného   práva alebo slobody,   k čomu   v tomtoprípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015