znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 422/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   N.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Miroslavom Ivanovičom,   Advokátska   kancelária,   Grösslingová   45,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   a ods.   3   a   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2   Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II a Bratislavy – mestskej časti Podunajské Biskupice v konaní vedenom pod sp. zn. 59 Pu 6/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2013   doručená   sťažnosť   V.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) a Bratislavy –   mestskej   časti   Podunajské   Biskupice   (ďalej   len   „mestská   časť“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 59 Pu 6/2013.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   od   14.   júna   2013   bola   bez   jej   súhlasu hospitalizovaná na Psychiatrickej klinike Univerzitnej nemocnice Bratislava. Z uvedeného dôvodu začal okresný súd z úradnej povinnosti konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti podľa ustanovení § 191a a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka   uvádza,   že   jej   pre   účely   konania   bol   uznesením   zo 17.   júna   2013 ustanovený opatrovník (mestská časť) a uznesením sp. zn. 59 Pu 6/2013 zo 19. júna 2013 okresný   súd   rozhodol,   že   k jej   vzatiu   do   ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   došlo zo zákonných dôvodov.

Sťažovateľka namieta, že jej predmetné uznesenie nebolo doručené a nevyrozumel ju o ňom ani ustanovený opatrovník, ktorý mal podľa nej chrániť jej záujmy. Sťažovateľka dôvodí,   že   o vydanom   uznesení   sa   dozvedela   až   18.   októbra   2013   prostredníctvom advokáta,   ktorý   nahliadnutím   do   príslušného   spisového   materiálu   zistil,   že proti predmetnému   uzneseniu   nebol   zo   strany   žiadneho   z oprávnených   subjektov,   teda ani zo strany ustanoveného opatrovníka, podaný opravný prostriedok.

Sťažovateľka je toho názoru, že postupom okresného súdu a mestskej časti došlo k porušeniu jej označených práv garantovaných ústavou, listinou a dohovorom.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu, ktorý jej nedoručil uznesenie sp. zn. 59 Pu 6/2013 zo 19. júna 2013, jej bola odňatá možnosť predniesť svoje výhrady voči   umiestneniu   v ústave   zdravotníckej   starostlivosti.   Sťažovateľka   tiež   namieta, že opatrovník jej nebol ustanovený z okruhu blízkych osôb, ktoré by mali skutočný záujem na ochrane jej práv, ale jej bol ustanovený „nečinný“ opatrovník, ktorý sa podľa vyjadrenia sťažovateľky „nezúčastnil   konania,   neoboznámil   sa   so   súdnym   spisom,   nevyjadril sa k predmetu konania a ani v predmetnej veci nevyužil opravný prostriedok“.

Na základe uvedenej   argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o   jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa V. N., občan SR, podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj podľa čl. 36 ods. 1 a ods. 3 a Čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   bolo   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp.   zn.:   59Pu/6/2013   a Mestskej   časti   Bratislava   -   Podunajské   Biskupice,   ako opatrovníka sťažovateľa,   v konaní vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 59Pu/6/2013, porušené.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II   zrušiť   Uznesenie z 17.06.2013, sp. zn. 59Pu/6/2013-5, ako aj Uznesenie z 19.06.2013, sp. zn. 59Pu/6/2013-8, a v tejto veci ďalej konať.

Ústavný súd SR priznáva V. N. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Mestská časť Bratislava - Podunajské Biskupice povinná sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Ústavný súd SR priznáva V. N. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi V. N. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Miroslava Ivanoviča vedený v...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ   pre   nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho „práva   na   spravodlivý   súdny   proces“ formulujúc pritom námietku porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2 listiny,   ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených článkov ústavy,   listiny   a dohovoru   vidí   sťažovateľka   v   postupe   okresného   súdu   a mestskej   časti v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   59   Pu   6/2013,   a to   z dôvodu   porušenia   právnych   záruk zákonného pozbavenia osobnej slobody umiestnením v ústave zdravotníckej starostlivosti.Právo   na   osobnú   slobodu   je   garantované   čl.   17   ústavy.   Podmienky   pozbavenia osobnej   slobody   nedobrovoľným   umiestnením   jednotlivca   alebo   jeho   držaním   v ústave zdravotníckej   starostlivosti   upravuje   čl.   17   ods.   6   ústavy,   ktorému   svojím   obsahom korešponduje čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru. Z označených   článkov   ústavy   a dohovoru vyplývajú právne záruky pozbavenia osobnej slobody, teda garancie určujúce, aby bolo pozbavenie   osobnej   slobody   „zákonné“   a v súlade   s „konaním   ustanoveným   zákonom“. Osobitosťou systému ochrany práva na osobnú slobodu je aj to, že okrem záruk výslovne ustanovených v označených článkoch ústavy a dohovoru sa na jeho realizáciu uplatňujú aj iné práva chránené ďalšími článkami ústavy   a dohovoru, konkrétne ide predovšetkým o záruky spravodlivého súdneho procesu, ktoré sú však v čl. 17 ods. 6 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru priamo implikované.

Inými   slovami,   čl.   17   ústavy   zahŕňa   základné   hmotné   a   tiež   procesné   atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v prípadoch pozbavenia   osobnej   slobody.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na   povahu   a   účel   príslušného   konania, v prípade sťažovateľky konania o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti [uvedené platí aj vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 dohovoru], a preto sú na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o prípustnosti   prevzatia   alebo   držania   v ústave zdravotníckej   starostlivosti   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   6   ústavy o osobnej slobode, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom ústavy a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľka subsumovala svoje námietky pod čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však nie sú pre jej prípad aplikovateľné.

Na   základe   týchto   skutočností   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom okresného súdu a mestskej časti v označenom konaní a obsahom čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

Nad rámec ústavný súd dodáva, že na základe informácií získaných v súčinnosti s okresným súdom zistil, že aj vlastný obsah námietok sťažovateľky signalizuje ich zjavnú neopodstatnenosť,   keďže   v spisovom   materiáli   týkajúcom   sa   veci   sťažovateľky (sp. zn. 59 Pu 6/2013) sa nachádza doručenka, z ktorej vyplýva, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 59 Pu 6/2013 z 19. júna 2013 odmietla sťažovateľka pri doručovaní prevziať, čo svojím podpisom na doručenke aj sama potvrdila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014