znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 422/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného advokátkou JUDr. J. T., N., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/36/2012 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/36/2012 z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredie...   Bratislava   zo   dňa   20.   01.   2011   číslo   480   827   1620   v   spojení   s   doplneným rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2011 mi podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení...   od   1.   decembra   2010   bol   priznaný   starobný   dôchodok   v   sume   338,40   EUR mesačne.

Zároveň Sociálna poisťovňa... rozhodla, že mi od 1. januára 2011 zvyšuje starobný dôchodok   na   sumu   344,50   EUR   mesačne.   Starobný   dôchodok   mi   Sociálna   poisťovňa priznala podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady   č.   883/2004   o   koordinácii   systémov   sociálneho   zabezpečenia   v   znení   nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009...

S   priznanou   výškou   dôchodku,   ako   aj   s   odporkyňou   zohľadneným   počtom   dní obdobia dôchodkového poistenia som nesúhlasil, preto som proti uvedenému rozhodnutiu podal dňa 08. 03. 2011 opravný prostriedok. Konanie o opravnom prostriedku bolo vedené Krajským súdom Nitra pod sp. zn. 23 Sd/70/2011, pričom jeho rozsudkom č. 23 Sd/70/2011

-57 zo dňa 28. 11. 2011 bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 20. 01. 2011 v spojení so zmenovým rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2011 potvrdené.

Proti uvedenému rozsudku som podal odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd... rozsudkom č. k. 7 So/36/2012 zo dňa 27. 03. 2013 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre z 28. novembra 2011, č. k. 23 Sd/70/2011-57 potvrdzuje...

Sociálna poisťovňa... vychádzala zo skutočnosti, že som ku dňu vzniku nároku na dôchodok získal 6360 dní obdobia dôchodkového poistenia,   čo je 17 rokov a 155 dní. Nezapočítala mi pri výpočte dôchodku doby dôchodkového zabezpečenia dosiahnuté do 31. 12. 1992. Z celkového počtu 17 010 dní dôchodkového poistenia mi uznala iba 6360 dní a priznala mi dôchodok iba vo výške zodpovedajúcej tomuto počtu dní a to 338,40 EUR mesačne.

Sociálna poisťovňa svoj postup odôvodnila ustanovením čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. 318/1994 Z. z., podľa ktorého doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ sídlo ku dňu rozdelenia ČSFR. Keďže podľa názoru Sociálnej poisťovne ku dňu rozdelenia ČSFR som pracoval u zamestnávateľa Č., štátny podnik so sídlom v P., doby zabezpečenia, ktoré som získal do 31. 12. 1992, sú považované za doby zabezpečenia Českej republiky.

V konaniach vedených vyššie uvedenými všeobecnými súdmi som poukazoval na tú skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nemôže na moju osobu aplikovať čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení...

V konaní som uviedol, že čo sa týka podmienky výhodnosti, podľa mojich prepočtov, použitie   čl.   20   ods.   1   Zmluvy   o   sociálnom   zabezpečení...   je   vo   vzťahu   k   mojej   osobe nevýhodné a výrazne ma diskriminuje oproti iným občanom SR, ktorí rovnako ako ja po celý svoj produktívny život pracovali na území SR...

Som   občanom   Slovenskej   republiky,   trvalý   pobyt   mám   taktiež   od   narodenia   v Slovenskej republike. Počas svojho produktívneho pracovného života som pracoval výlučne na území Slovenskej republiky, s miestom výkonu práce v I.

Pokiaľ ide o otázku sídla môjho zamestnávateľa ku dňu rozdelenia ČSFR na účely aplikácie článku 20 ods. 1 Zmluvy, som presvedčený o nesprávnosti záveru súdov, že sídlo môjho zamestnávateľa sa nachádzalo ku dňu 31. 12. 1992 v ČR. V konaní pred všeobecnými súdmi som poukazoval na tú skutočnosť, že evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia od 01. 09. 1975 až do 31. 12. 2003 vyhotovil Slovenský plynárenský priemysel, a. s. divízia Slovtransgaz. Mojim zamestnávateľom ku dňu 31. 12. 1992 podľa evidenčného listu bol Slovenský   plynárenský   priemysel,   a.   s.   ako   právny   nástupca   po   organizácii   Slovenský plynárenský priemysel, š.p. Slovenský plynárenský priemysel, š.p. ani jeho právny nástupca Slovenský plynárenský priemysel, a. s., nikdy nemal sídlo na území Českej republiky, čo vyplýva   z   úplného   výpisu   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   š.   p.   z   obchodného registra, z ktorého je zrejmé, že od 01. 01. 1989 do 29. 06. 2001 mal sídlo v Bratislave... V tejto súvislosti dávam do pozorností, že aj Česká správa sociálneho zabezpečenia pri   rozhodovaní   o   priznaní   starobných   dôchodkov   mojim   bývalým   spolupracovníkom,   s ktorými som desaťročia pracoval na tom istom pracovisku (kompresorová stanica č. 4 I.) a ktorí odišli do starobného dôchodku v období posledných cca 12 kalendárnych mesiacov, sa nestotožňuje   so   závermi   Sociálnej   poisťovne,   že   sídlo   zamestnávateľa   zamestnancov pracujúcich na Kompresorovej stanici č. 4 ku dňu 31.12.1992, bolo v Českej republike a „české dôchodky“ im nepriznáva. V súčasnosti evidujem medzi svojimi bývalými kolegami dosť prípadov, kedy títo poberajú výlučne dôchodok od Sociálnej poisťovne, pri započítaní dôb dôchodkového zabezpečenia dosiahnutých do 31. 12. 1992 ako dôb dosiahnutých v Slovenskej republike (napr. sa to týka p. Vladimíra Pleška)... Upozorňujem na nerovnosť právneho   posúdenia   porovnateľných   prípadov,   ktorú   nepopiera   ani   samotná   Sociálna poisťovňa.

Napokon k otázke sídla môjho zamestnávateľa sa Najvyšší súd... vyjadril už v jeho rozsudku č. k. 6 So 129/2006 zo dňa 22. 03. 2007, ktorý rozhodoval vo veci navrhovateľa J. C.   -   môjho   kolegu   -   proti   odporkyni   Sociálna   poisťovňa   -   ústredie   Bratislava   vo   veci predčasného starobného dôchodku; J. C. rovnako ako ja nepretržite od sedemdesiatych rokov 20. storočia vykonával prácu na pracovisku Kompresorová stanica 04 I. Najvyšší súd v cit. rozsudku uvádza, že „názor odporkyne (Sociálnej poisťovne), že sídlo zamestnávateľa navrhovateľa   k   31.   12.   1992,   ktorým   bol   podľa   Najvyššieho   súdu   S.,   bolo   v   Českej republike,   nezodpovedá   skutočnosti   a   pokiaľ   z   takéhoto   skutkového   záveru   odporkyňa vychádzala pri právnom posúdení veci, rozhodla v rozpore so zákonom, lebo nevychádzala zo skutočného stavu veci.“ Pokiaľ teda Najvyšší súd v mojom prípade dospel k inému záveru, keď konštatoval, že sídlo zamestnávateľa som mal ku dňu 31. 12. 1992 v Českej republike,   ide   o   úplne   protichodný   názor   toho   istého   súdu   na   analogicky   prípad,   čo rozhodne neprispieva k dôvere v spravodlivé súdne konanie...

„... Poistenie, získané do 31. decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky preto nemožno považovať len za dobu odpracovanú v cudzine na účely čl. 46 nariadenia a z tohto dôvodu nie je možné s takými občanmi zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31. 12. 1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Takýto postup by podľa názoru odvolacieho súdu bol v rozpore s čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na tom nič nemení okolnosť, že zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť odporkyne priznať a vyplácať takej   osobe   dorovnanie   rozdielu   medzi   výškou   dôchodku,   na   ktorý   by   mala   nárok   v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k tomuto dňu nárok v Českej republike.“...

Najvyšší súd SR v mojom prípade vyjadril v rozsudku zo dňa 27. 03. 2013 odlišné právne   stanovisko,   možno   povedať   že   až   protichodné   k   stanovisku   vyslovenému   iným senátom   tohto   súdu   v   analogických   prípadoch.   Takéto   protichodné   právne   závery neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že postupom všeobecných súdov bolo porušené moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy...   a   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru...

Som   tiež   toho   názoru,   že   napadnutým   rozhodnutím   mi   bolo   upreté   právo   na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vo výške zodpovedajúcej dĺžke doby poistenia, výške   príjmu   a   z   neho   odvedených   daní   a   poistného.   V   prvostupňovom   konaní   pred Krajským   súdom   v   Nitre   som   predkladal   súdu   výpočet   môjho   „poškodenia“   na dôchodkových nárokoch, z ktorého je zrejmé, že rozdiel sumy starobného dôchodku, ktorá mi   mala   byt'   priznaná   Sociálnou   poisťovňou...na   základe   zhodnotenia   všetkých   dôb poistenia (17 010 dní), ako dôb získaných výlučne na území Slovenskej republiky a súčtu súm starobných dôchodkov na základe zhodnotenia dôb poistenia podľa článku 20 Zmluvy medzi   SR   a   ČR   o   sociálnom   zabezpečení   predstavuje   130,37   EUR   mesačne   v   môj neprospech. O túto sumu som každý mesiac ukrátený v porovnaní s inými občanmi, ktorí mali sídlo zamestnávateľa ku dňu zániku Čs. federácie na Slovensku a to i v porovnaní s časťou mojich spolupracovníkov, ktorí mali to „šťastie“, že poberajú výlučne „slovenský“ dôchodok, keďže im Sociálna poisťovňa zohľadnila aj doby zabezpečenia dosiahnuté do 31. 12. 1992, hoci zamestnávateľa sme mali k tomuto dátumu rovnakého. Nesúhlasím s tým, že mám niesť nepriaznivé dôsledky rozdelenia ČSFR spočívajúce v tom, že mám za 40 rokov práce odpracovanej vo vlastnej krajine priznaný dôchodok vo výške cca 80 % dôchodku, ktorý   za   rovnakú   dobu   dôchodkového   poistenia,   pri   rovnakej   výške   príjmu   a   z   neho odvedených daní a poistného poberajú moji spoluobčania.

Som toho názoru, že tak Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší súd SR sa pri aplikácii Zmluvy priklonili k reštriktívnemu výkladu čl. 20 ods. 1 Zmluvy a nezohľadnili účel Zmluvy, ktorý   spočíval   v   úprave   rozdelenia   podielu   oboch   nástupníckych   štátov   na   úhrade dôchodkov.   Účelom   uzatvorenia   tejto   zmluvy   nebolo   krátenie   dôchodkových   nárokov vlastným   občanom,   ktorým   vyšší   dôchodkový   nárok   vzniká   nezávisle   na   takejto   zmluve podľa vnútroštátnych predpisov. Nerovnosť založenú len v dôsledku špecifickej okolnosti, ktorá má pôvod v zániku Česko - slovenskej federácie, považujem za ústavne neprípustnú diskrimináciu jednej skupiny občanov proti iným skupinám občanov Slovenskej republiky.»Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo M. G. na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy... v spojitosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy...   a   so   základným   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.1 Dohovoru... a jeho základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 So/36/2012 zo dňa 27. 03. 2013 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 So/36/2012 zo dňa 27. 03. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znova konal a rozhodol. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť M. G. náhradu trov konania v sume 275,94 EUR... na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. T. vedený v S...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je   zastupovať   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   týmto   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd ďalej pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve, teda aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd (súd konajúci o žalobe proti rozhodnutiu alebo postupu správneho orgánu) nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (IV. ÚS 310/2011).

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/36/2012 z 27. marca 2013 došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že najvyšší súd svojím rozsudkom nesprávne rozhodol a „použitie čl. 20 ods. 1 Zmluvy o sociálnom zabezpečení... je vo vzťahu k mojej osobe nevýhodné a výrazne ma diskriminuje oproti iným občanom SR“, pričom k tomu uviedol príklady fyzických osôb, v ktorých najvyšší súd rozhodol inak ako v jeho prípade.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok   (najvyšší súd ním potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 28. novembra 2011 č. k. 23 Sd/70/2011-57, ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok «podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a podľa článku 52 ods. 1 písm. a/ a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (EHS)   c. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009...».

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia konštatoval, že „navrhovateľ 27. decembra   2010   požiadal   o   starobný   dôchodok   s   účinnosťou   od   1.   decembra   2010. V žiadosti oznámil, že v deň rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky..., teda 31.   decembra   1992   vykonával   zárobkovú   činnosť   na   území   Českej   republiky   pre zamestnávateľa so sídlom v Českej republike. Ďalej uviedol, že touto žiadosťou sa domáha priznania starobného dôchodku zo Slovenskej republiky a súčasne aj z Českej republiky podľa § 31 zákona č. 155/1995 Sb...

Česká   správa   sociálního   zabezpečení,   Praha   v   prílohe   k   svojmu   vyjadreniu z 13. mája 2011 predložila odporkyni formulár E 205 CZ, podľa ktorého navrhovateľ získal do 31. decembra 1992 v českom systéme sociálneho zabezpečenia 10 713 dní dôchodkového poistenia.

V   zmysle   podmienok   uvedených   v   článkoch   11   a   20   Zmluvy   všetky   doby dôchodkového poistenia, ktoré navrhovateľ získal k 1. januáru 1993 na území Slovenskej republiky sa považujú za doby poistenia v Českej republike. V dôsledku tejto skutočnosti mohla odporkyňa navrhovateľovi zhodnotiť na dôchodkové účely tieto doby zamestnania len   Česká   správa   sociálního   zabezpečení,   Praha   podľa   právnych   predpisov   Českej republiky.

Česká správa sociálního zabezpečení, Praha rozhodnutím z 3. októbra 2010 priznala navrhovateľovi podľa § 29 ods. 1 písm. b/ zákona č. 155/1995 Sb... s prihliadnutím na Článok 52 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 starobný dôchodok v sume 8 475 Kč mesačne a od januára 2011 vo výške 8 791 Kč mesačne. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ splnil dobu poistenia potrebnú pre nárok   na   dôchodok   bez   prihliadnutia   k   dobám   poistenia   získaných   podľa   právnych predpisov iných členských štátov. Započítaná mu bola doba poistenia získaná v českom dôchodkovom poistení 10650 dní.

V slovenskom dôchodkovom poistení navrhovateľ od 1. januára 1993 získal 6 360 dní dôchodkového poistenia.

Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný dôchodok,   ak   bol   dôchodkovo   poistený   najmenej   15   rokov   a   dovŕšil   dôchodkový   vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2). Odporkyňa po zistení, že navrhovateľ splnil podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok   podľa   §   65   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení,   získal   6   360   dní   obdobia dôchodkového poistenia, preskúmavaným rozhodnutím z 20. januára 2011 číslo 480 827 620 priznala navrhovateľovi starobný dôchodok v sume 338,40 € mesačne, od 1. januára 2011 344,50 € mesačne.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   odporkyňa   pred   vydaním   preskúmavaného rozhodnutia na základe podkladu získaného navrhovateľom postupovala v súlade s vyššie uvedenou   medzinárodnou   zmluvou   a   nemožno   jej   vytýkať,   že   pre   dôchodkové   účely navrhovateľovi zhodnotila len doby zamestnania, ktoré získal od 1. januára 1993.

Navrhovateľ nepredložil ani v odvolacom konaní žiaden dôkaz o tom, že ku dňu rozdelenia ČSFR t. j. 1. januára 1993 mal jeho zamestnávateľ sídlo v Slovenskej republike a nevyvrátil údaje, uvedené vo formulári E 205 predložené Správou sociálního zabezpečení Praha, na základe ktorých odporkyňa musela rozhodnúť...“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru, že rozhodnutie   je   primeraným   spôsobom   odôvodnené;   najvyšší   súd   uviedol   jasné a konkrétne dôvody, prečo rozhodol o nároku sťažovateľa, tak ako rozhodol (sťažovateľovi bol priznaný starobný dôchodok za obdobie odpracovaných rokov do 31. decembra 1992, ktoré si uplatňoval aj v Slovenskej republike v sume 8 475 Kč a od januára 2011 v sume 8 791   Kč   mesačne   tiež   orgánmi   Českej   republiky),   a   už len   z   tohto   dôvodu   nejde   asi o rovnaké prípady, ako uviedol sťažovateľ, resp. o jeho diskrimináciu oproti iným osobám, keďže zo sťažnosti tieto skutočnosti nevyplývajú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§   8   ods.   3,   §   20   ods.   1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). V danom prípade to tak nebolo a podľa názoru ústavného súdu najvyšší   súd   dostatočným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyhodnotil,   prečo   považoval rozhodnutie   krajského   súdu   za   vecne   správne,   a   vysporiadal   sa   pritom   so   všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   časť   sťažnosti,   v   ktorej sťažovateľ požadoval vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07,   IV.   ÚS   396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom a namietaným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy a v danom prípade konkrétne okolnosti   posudzovaného   prípadu   ani nenaznačujú, že   by po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie práva hmotného charakteru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva „na   ochranu   pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy“

Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojitosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré označil za svoje základné práva.

Ustanovenia čl.   12 ods.   1   a 2 ústavy   majú charakter   ústavných   princípov,   ktoré sú povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy a listiny. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,   nie   je   potrebné   deklarovať   ani   porušenie   týchto   ustanovení   ústavy (IV. ÚS 119/07).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013