znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 422/2010-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   februára   2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti M. C., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 506/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 506/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu   Poprad p r i k a z u j e   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 10 C 506/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   C. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   800   €   (slovom tisícosemsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Poprad p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. C. náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 422/2010-9 z 9. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 506/2001.

Následne   ústavný   súd   6.   decembra   2010   vyzval   okresný   súd   na   vyjadrenie   sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 10. januára 2010. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   podrobná   chronológia   úkonov   okresného   súdu i účastníkov v napadnutom konaní. Predseda okresného súdu vo vyjadrení uviedol:„Vec napadla na súd dňa 31.1.2001. Z dôvodu nejasnosti podania omylom bola žaloba založená do iného súdneho spisu sp.zn. 10C/475/99, v ktorom vystupovala tá istá žalobkyňa. Po zistení omylu na návrh žalobkyne M. C. zo dňa 25.4.2001 bola vec zapísaná ako samostatný návrh pod novou sp.zn. 10C/506/2001.

Na pojednávaní súdu dňa 12.4.2002 súd vykonal pokus o mimosúdne vysporiadanie veci a oboznámil sa obsah spisu a procesný stav konania. Súčasne súd poučil právneho zástupcu   žalobkyne   podľa   §   5   OSP   o   neúplnom   petite   žaloby   a   žalobkyňa   požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Pojednávanie bolo odročené a žalobkyni bola daná sudcovská lehota 30 dní na oznámenie, či žalobkyňa ďalej trvá alebo netrvá na podanej žalobe a pokiaľ bude trvať, jej právny zástupca má v tej istej lehote doručiť súdu v potrebnom počte   vyhotovení   riadny   petit   žaloby,   prípadne   aj   procesný návrh o rozšírení pasívnej legitimácie, vrátane právneho odôvodnenia žalovaného nároku. Dňa 16.5.2002 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu na splnenie úkonov podľa odročujúceho uznesenia súdu zo dňa 12.4.2002.

Dňa 28.5.2002 právny zástupca žalobkyne JUDr. B. B. vypovedal svoju plnú moc žalobkyni z dôvodu, že ani napriek vysvetleniu jej právneho postavenia, nie je prístupná k späťvzatiu žaloby a spolupráca s ňou je obtiažna.

Dňa   5.9.2002   bol   urobený   do   spisu   úradný   záznam   o   stave   konania   v inej   veci vedenej na tomto súde pod sp.zn. 10C/475/99 s tým, že uvedená vec nie je právoplatne skončená a je v odvolacom konaní....

Dňa 30.10.2003 bol do spisu urobený úradný záznam o stave konania v inej veci sp.zn. 10C/475/99, ktorá je od 20.8.2002 na odvolacom Krajskom súde Prešov a nie je právoplatne skončená...

Uznesením z 4.11.2003 a s právoplatnosťou k 14.11.2003 bola žalobkyňa vyzvaná na opravu a doplnenie žaloby do 15 dní...

Dňa 27.11.2003 doručila žalobkyňa opravu a doplnenie petitu žaloby z 31.1.2001 a súčasne navrhla pripustiť do konania ďalších žalovaných 12/ až 14/.

Dňa 1.12.2003 súd vyzval žalobkyňu na zaslanie písomných dokladov a potvrdení o aktuálnych majetkových pomeroch pre účely rozhodovania ojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorú prevzala dňa 8.12.2003.

Dňa 23.12.2003 žalobkyňa doručila súdu požadované písomné doklady. Uznesením z 15.1.2004 a s právoplatnosťou k 20.1.2004 súd oslobodil žalobkyňu od platenia súdnych poplatkov...

Dňa   15.3.2004   boli   do   spisu   založené   rozsudok   tohto   súdu   č.k.   10C/475/99-102 zo dňa   12.4.2002 a   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   Prešov č.k.   3Co/438/02-130 zo dňa   8.12.2003   a   s   právoplatnosťou   k   27.1.2004,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby a konanie bolo zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia   odvolacieho   súdu   bude   vec   postúpená   Okresnému   úradu   v   Levoči.   Spis   bol postúpený na ďalšie konanie príslušnému Obvodnému pozemkovému úradu Poprad dňa 15.3.2004...

Uznesením z 24.8.2004 súd 1.výrokom pripustil do konania ďalších žalovaných 12/ až 14/ a 2.výrokom pripustil zmenu žaloby v znení ako je uvedené v písomnom návrhu žalobkyne z 27.11.2003, ktorý bol doručený účastníkom a právnemu zástupcovi žalovaných 1/   až   11/,   1.výrok   uznesenia   nadobudol   právoplatnosť   k   7.7.2009   a   2.výrok   uznesenia nadobudol právoplatnosť k 19.6.2009.

Dňa   2.9.2004   súd   vyzval   žalobkyňu   na   upresnenie   adresy   žalovanej   14/,   na   čo žalobkyňa nepresne odpovedala dňa 13.9.2004.

Žalovaný 12/ doručil súdu vyjadrenie k žalobe dňa 14.9.2004. Dňa 18.10.2004 súd opätovne vyzval žalobkyňu na upresnenie skutočností týkajúcich sa   procesného   postavenia   žalovanej   14/   v   konaní,   na   čo   neurčito   odpovedala   dňa 29.10.2004.

Dňa 16.9.2005 si súd vyžiadal správu z evidencie obyvateľstva Mestského úradu Levoča o terajšom bydlisku žalovanej 14/, resp. či táto účastníčka žije alebo zomrela tak, ako to nesprávne uvádzala súdu žalobkyňa.

Mesto Levoča oznámilo písomne súdu dňa 3.10.2005, že žalovaná 14/ žije a v r.1994 sa odhlásila z trvalého pobytu v L. na adresu Z.

Dňa 31.10.2005 si súd vyžiadal správu z Registra obyvateľov SR, Banská Bystrica, o terajšom trvalom bydlisku žalovanej 14/.

Dňa   14.11.2005   bola   doručená   súdu   správa   z   Registra   obyvateľov   SR,   Banská Bystrica o terajšom trvalom pobyte žalovanej 14/ v obci M.

Po zistení terajšej adresy žalovanej 14/ jej bolo doručené uznesenie z 24.8.2004, čím boli splnené procesné podmienky na vyznačenie právoplatnosti oboch výrokov uznesenia tak ako je to vyššie uvedené.

Dňa 7.7.2009 bolo nariadené ďalšie pojednávanie vo veci na deň 11.9.2009... Dňa 14.7.2009 sa vrátila súdu nedoručená súdna zásielka žalovanej 7/ K. K. s tým, že zomrela.

Dňa 16.7.2009 si súd vyžiadal z Okresného súdu Spišská Nová Ves dedičský spis po neb. K. K., ktorý bol doručený tomuto súdu dňa 29.7.2009.

Dňa 6.8.2009 súd vyzval právneho zástupcu žalobkyne, aby obratom oznámil súdu, koho navrhuje ako právneho nástupcu po zomrelej žalovanej 7/ do konania.

Dňa 17.8.2009 právny zástupca žalobkyne navrhol, aby súd pokračoval v konaní namiesto   zomrelej   žalovanej   7/   ako   s   právnym   nástupcom   po   nej   s   jej   dedičom   J.   K. (žalovaným 6/)...

Dňa 8.9.2009 súd odročil pojednávanie zo dňa 11.9.2009 na 30.9.2009 a písomne o tom upovedomil účastníkov a ich právnych zástupcov.

Na   pojednávaní   súdu   dňa   30.9.2009...   obe   zúčastnené   strany   požiadali   súd o poskytnutie   30-dňovej   lehoty.   Pojednávanie   bolo   odročené   s   tým,   že   súd   poskytol zúčastneným stranám sudcovskú 30-dňovú lehotu...

Dňa 7.4.2010 právny zástupca žalobkyne oznámil písomne súdu, že k mimosúdnemu vyriešeniu sporu nedošlo a požiadal súd, aby pokračoval v konaní a nariadil pojednávanie. Dňa 15.11.2010 súd vyzval právneho zástupcu žalobkyne na oznámenie terajších adries žalovanej 5/ a žalovanej 13/, pretože sa z pošty vrátili nedoručené súdne zásielky pre nich   s   tým,   že   adresát   je   neznámy.   Súčasne   si   súd   vyžiadal   z   evidencie   obyvateľstva Mestského úradu Levoča správu o adresách trvalého alebo prechodného pobytu žalovaných 5/ a 13/.

Dňa 25.11.2010 Mesto Levoča oznámilo súdu terajšie adresy žalovaných 5/ a 13/. Dňa 26.11.2010 súd opätovne doručil predvolanie na pojednávanie súdu na deň 8.12.2010 žalovaným 5/ a 13/ na zistené adresy.

Dňa   2.12.2010   právny   zástupca   žalobkyne   doručil   súdu   písomný   návrh na pripustenie   zmeny   doterajšej   žaloby   v   jej   1.-6.   petitoch,   v   ktorom   uviedol   správne spoluvlastnícke podiely žalovanej parcely podľa ich právneho stavu na liste vlastníctva... Dňa   8.12.2010   sa   právny   zástupca   žalobkyne   JUDr.   M.   K.,   advokát,   S.,   faxom, mailom   a   písomne   ospravedlnil   za   neúčasť   na   pojednávaní   dňa   8.12.2010   a   súčasne požiadal   o   jeho   odročenie   na   neskorší   termín.   Zároveň   požiadal   o výsluch   žalobkyne v mieste   jej   bydliska   vzhľadom   na   jej   vek   a   navrhol   vykonať   aj   obhliadku   na   mieste samom...

Na pojednávanie dňa 8.12.2010 sa nedostavil žiaden účastník, ani právny zástupca tej-ktorej strany, pričom súd oboznámil s ospravedlnením právneho zástupcu žalobkyne a procesnými   návrhmi   žalobkyne:   na   pripustenie   zmeny   doterajšieho   petitu   žaloby, na výsluch   žalobkyne   v   mieste   trvalého   bydliska   a   na   vykonanie   miestnej   obhliadky. Pojednávanie bolo odročené na vydanie uznesenia o pripustení zmeny žaloby s tým, že po právoplatnosti uznesenia súd nariadi výsluch žalobkyne mimo pojednávania v mieste trvalého   bydliska   a   súčasne   vykoná   miestnu   obhliadku   a   o   týchto   úkonoch   upovedomí účastníkov a právnych zástupcov tej-ktorej strany.

Dňa   27.12.2010   bolo   vydané   uznesenie   o   zmene   žaloby,   ktoré   bolo   doručené zúčastneným stranám, resp. ich právnym zástupcom.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho spisu   aj   ústavný   súd   s   tým,   že   od   10.   januára   2011   sa   tento   súdny   spis   nachádzal na ústavnom súde, z čoho zároveň vyplýva, že v období po 27. decembri 2010 okresný súd nevykonával žiadne úkony.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol: „I   keď   konanie   vo   veci nebolo formálne uznesením prerušené, bol daný dôvod, aby súd vyčkal na právoplatné skončenie v inej súdnej veci vedenej na tomto súde pod sp.zn. 10C/475/99, ktorá bola právoplatne skončená k 27.1.2004, na výsledok dedičského konania vedeného na inom súde po   neb.   žalovanej   7/   K.   K.,   ktoré   bolo   právoplatne   skončené   k   31.7.2007   a   na   vec 3Cp/7/2005 vedenej na Krajskom súde v Košiciach, ktorá bola právoplatne skončená dna 2.11.2007.“ Ďalej   tiež   uviedol: „V   období   rokov   2004   až   2007   existovali   podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vzhľadom k prebiehajúcim iným konaniam, čo v podstate konštatuje samotná sťažovateľka. Zákonný sudca konanie, súc si vedomý týchto skutočností neprerušil, čo je možné síce pripočítať na ťarchu súdu, avšak nie je možné v tomto období konštatovať vyslovenú nečinnosť súdu.“ Vo svojom vyjadrení tiež poukázal na skutočnosť, že „sťažovateľka v podanej sťažnosti neuvádza, či preukázateľne využila   právny   prostriedok   a   to   sťažnosť   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu  ...“ V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   vyjadril   súhlas   s upustením   od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky vyjadrením zo 4. februára 2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň vo vyjadrení poukázal na niektoré konkrétne pochybenia okresného súdu.Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a po právnej stránke ide o vec, ktorá nie je právne zložitá. Po preštudovaní spisu okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že vec možno po skutkovej stránke hodnotiť ako zložitú, čo   súvisí   s   väčším   počtom   účastníkov   konania,   pričom   v   priebehu   konania   žalovaná v 7. rade zomrela a do konania vstúpil jej právny nástupca. Tieto skutočnosti síce spôsobili určitú   faktickú   zložitosť   veci   a   z   toho   vyplývajúci   stupeň   časovej   náročnosti,   to   však nemôže   byť   samo   osebe   v   posudzovanej   veci   akceptované   ako   dôvod   ospravedlňujúci doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka   čiastočne   prispela   svojím   správaním   k   doterajšej   dĺžke   konania,   na   čo poukázal   aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti.   Na   ťarchu   sťažovateľky z pohľadu   zbytočných   prieťahov   v   napadnutom   konaní   možno   pripísať   skutočnosť,   že okresný súd sa opakovane zaoberal odstraňovaním vád žaloby (uznesenie z 12. apríla 2002, uznesenie   zo   4.   novembra   2003),   ako   aj   rozhodovaním   o   návrhoch   sťažovateľky na pripustenie   zmien   žaloby.   Túto   skutočnosť   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd identifikoval niekoľko období nečinnosti okresného súdu. Obdobie od 25.   apríla   2001,   t.   j.   momentu   zapísania   veci   ako   samostatný   návrh,   do   prvého pojednávania   vo   veci   konaného   12.   apríla   2002   (necelých   12   mesiacov),   obdobie od 29. októbra   2004,   keď   sťažovateľka   doručila   svoje   vyjadrenie,   ktorým   odpovedala na výzvu   okresného   súdu,   do   16.   septembra   2005,   keď   okresný   súd   vyžiadal   správu z registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky   (necelých   11   mesiacov),   obdobie od právoplatnosti veci vedenej pod sp. zn. 3 Sp 7/2005 na Krajskom súdu v Košiciach 2. novembra 2007 (súvisiaca vec, ktorá mohla mať význam pre rozhodnutie okresného súdu v napadnutej veci, pozn.), do 16. júla 2009, keď si okresný súd vyžiadal od Okresného súdu Spišská Nová Ves dedičský spis po nebohej odporkyni v 7. rade (vyše 20 mesiacov). Ďalším obdobím nečinnosti okresného súdu bolo obdobie od 30. septembra 2009, keď okresný súd na pojednávaní vo veci stanovil účastníkom 30 dňovú lehotu na mimosúdne usporiadanie veci, do pojednávania konaného 8. decembra 2010 ako ďalšieho relevantného úkonu súdu v danej veci (14 mesiacov). Ústavný súd tak identifikoval obdobie nečinnosti v doterajšom priebehu konania v celkovom trvaní štyroch rokov a deviatich mesiacov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu obdobia, počas ktorých bol príslušný súd nečinný, možno považovať za zbytočne prieťahy.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za takúto nesústredenú činnosť okresného súdu považuje ústavný súd postup, keď okresný súd z dôvodu prebiehajúceho konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 475/99 neprerušil napadnuté konanie, hoci mal možnosť prerušiť ho, pretože v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   475/99   sa   riešila   otázka,   ktorá   mohla   mať   význam pre rozhodnutie   okresného   súdu   v   napadnutej   veci   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP. Ústavný súd toto opomenutie okresného súdu považuje za nesústredenú činnosť. Obdobné závery o nesústredenej činnosti okresného súdu platia aj v súvislosti konaním vedeným pod sp. zn. 3 Sp 7/2005 na Krajskom súde v Košiciach.

Ústavný   súd   k   argumentu   predsedu   okresného   súdu   o   nepreukázaní   využitia účinného prostriedku nápravy sťažovateľkou podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s poukazom na svoju   judikatúru   konštatuje,   že   v   okolnostiach   posudzovanej   sťažnosti   sťažovateľky uvedený   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého   účelom   je   odstránenie   právnej   neistoty účastníka konania prostredníctvom opatrení predsedu príslušného súdu, vzhľadom na jeho doterajšiu dĺžku (takmer 10 rokov, pozn.) už nemohol zaručiť potrebnú účinnosť ochrany jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 10 C 475/99, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 506/2001 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € s odôvodnením, že „navrhovateľke prieťahmi v konaní vznikajú hmotné škody. Odporcovia keď vidia, že navrhovateľka sa svojho práva na súde nevie domôcť, svojvoľne oplocujú pozemok,   bránia   jej   k   prístupu   k   drobným   stavbám.   Okrem   toho   navrhovateľka   má   aj psychickú ujmu, keď vidí, že v jej súdnom spore je súd nečinný a pociťuje to ako krivdu. Má obavu vzhľadom na svoj vek, že sa svojho práva nedožije.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré trvá   už   necelých   desať   rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   800   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   sťažovateľke   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nárok na náhradu   trov   konania,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom, nepriznal, pretože sťažovateľka si takýto nárok neuplatnila.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011