znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 422/08-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   Š.,   D.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   Z.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2008 doručená sťažnosť T. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   na   bývalom   Obvodnom   súde Bratislava IV bola proti sťažovateľke podaná 22. októbra 1996 žaloba o ochranu osobnosti. Dňa 22. januára 1998 bol vydaný vo veci rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľka 1. apríla 1998   odvolala.   V   rámci odvolacieho   konania   podala   sťažovateľka   námietku   zaujatosti. Krajský   súd   však   konal   ďalej   bez   toho,   aby   uplatnenú   námietku   zaujatosti   predložil na rozhodnutie nadriadenému súdu a rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 z 10.   decembra 1999.   Sťažovateľka   preto   podala 16.   februára   2000 proti uvedenému rozsudku   dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008 z 29. apríla 2008   a ktorým   druhostupňové   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie konanie.

V rozsudku najvyšší súd okrem iného uviedol: „Obsah spisu (viď vyššie opísané podstatné častí priebehu konania) svedčí o tom, že žalovaná 3. decembra 1999, teda ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej (10. decembra 1999) vzniesla námietku zaujatosti,   ktorá   sa   len   sčasti   obsahovo   kryla   s   jej   skoršími   námietkami   zaujatosti a obsahovala aj také nové tvrdenia a žalovanou novo namietané skutočnosti a argumenty, ktoré v skorších námietkach zaujatosti neuplatnila. Išlo jednak o poukázanie na (údajné) výsledky prešetrenia jej sťažnosti predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave (ktorá mala potvrdiť, že správanie predsedu odvolacieho senátu voči nej bolo nevhodné do tej miery, že voči   nemu   budú   vyvodené   dôsledky),   jednak   o   tvrdenie   žalovanej,   v   zmysle   ktorého sa členovia senátu zo solidarity s JUDr. A. M. dopustili klamstva tvrdením, že jeho konanie na   odvolacom   pojednávaní   nebolo   arogantné,   a   napokon   o tvrdenie,   že   JUDr.   A.   M. potvrdila určité skutočnosti z pojednávania, i keď sa ho osobne nezúčastnila. So zreteľom na tieto časti námietky zaujatosti vznesenej žalovanou 3. decembra 1999 je opodstatnený záver, že tu nešlo len o opakované oznámenie tých istých skutočností, o ktorých už bolo súdom   skôr   rozhodnuté.   Po   vznesení   tejto   námietky   bolo   preto   možné   zo   strany   súdu vykonať len úkony, ktoré nezniesli odklad, nie však vec prejednať a rozhodnúť. Pokiaľ za tejto procesnej situácie nebola námietka zaujatosti žalovanej predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu, došlo zo strany odvolacieho súdu k procesné nesprávnemu postupu, ktorým bola žalovanej znemožnená realizácia jej procesného práva domôcť sa podaním námietky   zaujatosti   toho,   aby nadriadený   súd   posúdil,   či   so   zreteľom na   ňou uvádzané skutočnosti môžu vznikať pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov, a aby nadriadený súd   rozhodol,   či namietaní   sudcovia   sú   alebo   nie   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania   veci.   Tento   procesne   vadný   postup   odvolacieho   súdu   vykazuje   znaky odňatia možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Výskyt   niektorej   z vád   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   zakladá   v každom   prípade prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v takto postihnutom konaní; zároveň je ale tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo takéto rozhodnutie nemožno považovať za správne. So zreteľom na uvedenú vadu Najvyšší súd Slovenskej   republiky   napadnutý   potvrdzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   zrušil   podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O. s. p. a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.).“

V postupe krajského súdu ako odvolacieho súdu vidí sťažovateľka porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a v tejto súvislosti uvádza: „Porušené základné právo v tomto konaní na odvolacom súde treba vidieť v tom, že súd odňal svojím zámerným porušením práva sťažovateľke možnosť prejednania jej odvolania pred odvolacím súdom a odňal jej možnosť predložiť dôkazy, ktoré mali preukázať vykonštruovanosť žaloby proti nej.“

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci   rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský   súd   Bratislava   porušil   právo   sťažovateľky   v konaní   pod   sp.   zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR i Dohovoru o ochrane ĽPZS - čl. 6 ods. 1,

2. ÚS   SR   priznáva   sťažovateľke   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200.000,- Sk, ktoré je povinný vyplatiť porušovateľ na adresu sťažovateľky, do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu,

3. porušovateľ   je   povinný   nahradiť   trovy   konania   a právneho   zastúpenia sťažovateľky na adresu právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že   napriek   kvalifikovanému   právnemu zastúpeniu sťažovateľky advokátom je obsah sťažnosti v jednotlivých jej častiach, ale aj ako celku nejasný. V jej petite sťažovateľka žiada vyslovenie porušenia svojich práv krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 „v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR i Dohovoru o ochrane ĽPZS - čl. 6 ods. 1“, pričom však základom jej námietok v odôvodnení sťažnosti nie sú prieťahy v konaní, ale skutočnosť, že krajský súd jej odňal možnosť konať pred súdom, čo je podstatou základného práva na súdnu ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S touto   nejednoznačnosťou   obsahu   sťažnosti   sa   ústavný   súd vysporiadal tak, že posúdil samostatne obidva aspekty uvedených námietok.

1. Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   zistil, že pôvodné odvolacie konanie začaté na základe odvolania sťažovateľky z 1. apríla 1998 skončilo na krajskom súde 10. decembra 1999 vydaním rozsudku. V rámci tohto obdobia sťažovateľka dvakrát namietala zaujatosť sudcov krajského súdu (podania doručené súdu 23.   júna   1998   a 8.   marca   1999)   a o jej   námietkach   rozhodoval   najvyšší   súd   (uznesenia zo 16. decembra 1998 a z 21. októbra 1999).

Aktuálne konanie na krajskom súde po zrušení jeho rozsudku z 10. decembra 1999 a vrátení veci   na ďalšie   konanie rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   258/2007, 3 Cdo 63/2008 z 29. apríla 2008 začalo krátko pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Odhliadnuc od toho, že sťažovateľka vlastne ani nenamieta v sťažnosti nečinnosť alebo iné prieťahy krajského súdu v predmetnom konaní, je zrejmé, že v danom prípade objektívne nič nesignalizuje také nedostatky v postupe krajského súdu, ktoré by bolo možné označiť   za   zbytočné   prieťahy   s následkom   porušenia   základného   práva   sťažovateľky zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Vo   vzťahu   k namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 týkajúceho sa odňatia možnosti konať pred súdom (spadajúceho pod čl. 46 ods. 1 ústavy) ústavný súd konštatuje, že sa mohla sťažovateľka podľa zákona účinne domáhať svojho práva (a aj sa domáhala) využitím mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania). V tomto kontexte bol najvyšší súd (ako dovolací súd s plnou   jurisdikciou,   oprávnený   preskúmavať   zákonnosť   procesného   postupu   súdu odvolacieho)   povinný   poskytnúť   ochranu   základným   právam   sťažovateľky,   porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k postupu krajského súdu   v označenom   konaní vylúčená a z tohto dôvodu   ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ako   celok,   bolo   bezpredmetné   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008