SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 421/2015-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S/75/2014- 5 z 24. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) č. k. 1 S/75/2014-15 z 24. februára 2015.
Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, „dňa 16. 06. 2014 bolo Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Prešov postúpené podanie (podnet) č. 39203/2014/702PO1109/2014 52710/2014 Úradu PSK (Úradu Prešovského samosprávneho kraja, pozn.), odboru zdravotníctva, číslo 15239/2014.
Dňa 18.08. 2014 sa sťažovateľ na Úrade PSK, odbore zdravotníctva, telefonicky informoval o stave konania vo veci svojho podnetu. Pracovníčkou úradu bol informovaný, že mu bolo zaslané oznámenie o vyriešení veci úradom. Oznámil jej, že predmetné oznámenie mu nebolo doručené.
Podnetom zo dňa 18. 08. 2014, číslo 21427/2014, sa sťažovateľ opätovne obrátil na PSK, aby konal vo veci a určil mu očného lekára v súlade s § 12ods. 4 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti.
Dňa 6. novembra 2014 sťažovateľ predsedovi PSK ako odvolaciemu orgánu zaslal podnet č. 29302/2014, aby vykonal opatrenia proti nečinnosti odboru zdravotníctva PSK, pretože príslušný orgán nezačal konanie, hoci je na to povinný a nerozhodol. Dňa 19. 11. 2014 predseda UPSK odstúpil podnet opätovne na odbor zdravotníctva.
Oznámením zo dňa 04. 12. 2014, číslo 5066/2014/OZ-010, sťažovateľ bol upovedomený, že UPSK mu odporúča osobné stretnutie s vedúcim odboru zdravotníctva. Vec sťažovateľ skutkovo písomne doplnil o nové skutočnosti dňa 24. novembra 2014. Podaním zo dňa 24. 11. 2014, sťažovateľ podal na Krajský súd v Prešove návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy.“
Sťažovateľ vytýka krajskému súdu, ktorý sťažnosťou napadnutým uznesením návrhzamietol, že „v rozhodnutí zo dňa 24. 02. 2015 opomenul dôvody, pre ktoré bola podaná žaloba zo dňa 24. novembra 2014. Krajský súd v Prešove sa v rozhodnutí nezaoberal dôvodmi, pre ktoré vo veci nekonal Prešovský samosprávny kraj so sídlom v Prešove, nezaoberal sa, či žalovaný konal v súlade s o zákonom o správnom konaní, či žalovaný vydal alebo mal vydať vo veci meritórne rozhodnutie v súlade so zákonom o správnom konaní.
Dôvody výrokovej časti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sú neúplné, bez riadneho právneho odôvodnenia a právne neobstoja. Právne úvahy, ktorými s a súd riadil nie sú konzistentné a nezohľadňujú skutkový stav veci. Krajský súd v Prešove sa riadne a spravodlivo nezaoberal dôvodmi uvedenými v žalobe zo dňa 24. novembra 2014.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „rozhodnutím Krajského súdu v Prešove boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a boli porušené ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že mu„konaním Krajského súdu v Prešove bol spôsobený nedôvodný a neúmerný zásah práv a právom chránených záujmov, ktorý pociťuje ako ujmu“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijalna ďalšie konanie a takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, občan SR, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 02. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 1.000,-EUR, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako z príloh sťažnosti vyplýva, konkrétne zo zamietajúceho uznesenia krajskéhosúdu č. k. 1S/75/2014-15 z 24. februára 2015, sťažovateľ písomným podaním z 10 júna 2014požiadal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočku Prešov o určenieposkytovateľa zdravotnej starostlivosti, a to špecializovaného – očného lekára a v súlade s §12 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacichs poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) a uloženia lekárovipovinnosti uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o poskytovaní lekárskej starostlivosti pre účelykontroly po úraze oka. Krajský súd dospel k záveru, že „zo všetkých vyššie citovaných ustanovení zákona č. 576/2004 Z. z. vyplýva, že odporúčanie všeobecného lekára, tzv. výmenný lístok je definovaný vyššie uvedeným ustanovením. Navrhovateľ v podaní zo dňa 10. 6. 2014 neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že nepotreboval výmenný lístok od všeobecného lekára, a takéto skutočnosti nevyplývajú ani z písomného podania navrhovateľa adresovaného predsedovi Prešovského samosprávneho kraja zo dňa 6. 11. 2014 a doplnenému podaniu zo dňa 24. 11. 2014… špecializovaná ambulantná starostlivosť, ktorá je uhrádzaná zo zdrojov verejného zdravotného poistenia, sa poskytuje na základe odporúčania všeobecného lekára, ktoré sa nevyžaduje pri poskytovaní ambulantnej špecializovanej gynekologickej starostlivosti a ambulantnej špecializovanej zubno-lekárskej starostlivosti. Rovnako sa odporúčanie všeobecného lekára nevyžaduje v prípade, ak ide o poskytnutie zdravotnej starostlivosti do 24 hodín od vzniku úrazu, alebo inej náhlej zmeny zdravotného stavu osoby a v prípade dispenzarizácie osoby, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Dohoda o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa uzatvára v písomnej forme najmenej na 6 mesiacov.“.
Krajský súd k tomuto záveru dospel na základe písomných podaní sťažovateľa,Prešovského samosprávneho kraja (odporcu v konaní), ako aj vyjadrení
z ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ z ⬛⬛⬛⬛ s ohľadomna príslušné ustanovenia zákona o zdravotnej starostlivosti, ktoré v uznesení citoval aaplikoval na zistený skutkový stav.
Krajský súd „dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, pretože zákon č. 576/2004 Z. z. neukladá odbornému lekárovi oftalmológovi uzatvoriť s pacientom dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a teda Prešovský samosprávny kraj ani nemal povinnosť mu určiť odborného lekára špecialistu. V súvislosti s argumentáciou odporcu, že návrh v predmetnej veci nie je prípustný, pretože navrhovateľ pred podaním návrhu na súd nevyužil opravné prostriedky, súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 115/2013, 18. 7. 2013, ktorý uviedol, že ak všeobecný súd založí svoje rozhodnutie o neprípustnosti žaloby v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy na dôvodoch, že účastník nevyužil dostupné prostriedky nápravy, ktoré podľa judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho Súdu pre ľudské práva sú neefektívne a ktoré z toho dôvodu nie je povinný využiť pred podaním žaloby podľa § 250t ods. 1 O. s. p., potom takéto rozhodnutie všeobecného súdu treba považovať za arbitrárne a tým aj porušujúce zákonné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.“.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súdmusí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblastirozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdovvo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“).
Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnostisťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa treba považovať za zjavneneopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uzneseniakrajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd sa riadne vecne zaoberal návrhomnavrhovateľa na ochranu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, svojerozhodnutie založil na komplexne zistenom skutkovom stave, ktorý právne posúdil nazáklade príslušných právnych predpisov interpretovaných v súlade s ústavou.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Nemožno teda priznať relevanciutvrdeniu sťažovateľa, že „dôvody výrokovej časti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sú neúplné, bez riadneho právneho odôvodnenia a právne neobstoja“ a že „právne úvahy, ktorými s a súd riadil nie sú konzistentné a nezohľadňujú skutkový stav veci“, ani že sa„Krajský súd v Prešove riadne a spravodlivo nezaoberal dôvodmi uvedenými v žalobe zo dňa 24. novembra 2014“.
Za tejto situácie nemohlo uznesením krajského súdu č. k. 1 S/75/2014-15z 24. februára 2014 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na tento záversa ďalšími návrhmi nezaoberal.
Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v rozpore s § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebol v konaní pred ústavným súdom riadne zastúpený advokátom, o čomsvedčí aj nepredloženie písomného splnomocnenia. Keďže však už na základe predbežnéhoprerokovania sťažnosti bolo zrejmé, že ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú a že budez tohto titulu bez ohľadu na prítomnosť advokáta v konaní odmietnutá, odstránenie tohtonedostatku ústavný súd nevyžadoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015