znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 421/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S/75/2014- 5 z 24. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) č. k. 1 S/75/2014-15 z 24. februára 2015.

Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, „dňa 16. 06. 2014 bolo Úradom pre dohľad nad   zdravotnou   starostlivosťou   Prešov   postúpené   podanie   (podnet) č. 39203/2014/702PO1109/2014   52710/2014   Úradu   PSK (Úradu   Prešovského samosprávneho kraja, pozn.), odboru zdravotníctva, číslo 15239/2014.

Dňa 18.08. 2014 sa sťažovateľ na Úrade PSK, odbore zdravotníctva, telefonicky informoval o stave konania vo veci svojho podnetu. Pracovníčkou úradu bol informovaný, že   mu   bolo   zaslané   oznámenie   o   vyriešení   veci   úradom.   Oznámil   jej,   že   predmetné oznámenie mu nebolo doručené.

Podnetom zo dňa 18. 08. 2014, číslo 21427/2014, sa sťažovateľ opätovne obrátil na PSK, aby konal vo veci a určil mu očného lekára v súlade s § 12ods. 4 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti.

Dňa 6. novembra 2014 sťažovateľ predsedovi PSK ako odvolaciemu orgánu zaslal podnet č. 29302/2014, aby vykonal opatrenia proti nečinnosti odboru zdravotníctva PSK, pretože príslušný orgán nezačal konanie, hoci je na to povinný a nerozhodol. Dňa 19. 11. 2014 predseda UPSK odstúpil podnet opätovne na odbor zdravotníctva.

Oznámením   zo   dňa   04.   12.   2014,   číslo   5066/2014/OZ-010,   sťažovateľ   bol upovedomený, že UPSK mu odporúča osobné stretnutie s vedúcim odboru zdravotníctva. Vec sťažovateľ skutkovo písomne doplnil o nové skutočnosti dňa 24. novembra 2014. Podaním zo dňa 24. 11. 2014, sťažovateľ podal na Krajský súd v Prešove návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy.“

Sťažovateľ vytýka krajskému súdu, ktorý sťažnosťou napadnutým uznesením návrhzamietol, že „v rozhodnutí zo dňa 24. 02. 2015 opomenul dôvody, pre ktoré bola podaná žaloba zo dňa 24. novembra 2014. Krajský súd v Prešove sa v rozhodnutí nezaoberal dôvodmi, pre ktoré vo veci nekonal Prešovský samosprávny kraj so sídlom v Prešove, nezaoberal sa, či žalovaný konal v súlade s o zákonom o správnom konaní, či žalovaný vydal alebo mal vydať vo veci meritórne rozhodnutie v súlade so zákonom o správnom konaní.

Dôvody   výrokovej   časti   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   sú   neúplné,   bez riadneho právneho odôvodnenia a právne neobstoja. Právne úvahy, ktorými s a súd riadil nie sú konzistentné a nezohľadňujú skutkový stav veci. Krajský súd v Prešove sa riadne a spravodlivo nezaoberal dôvodmi uvedenými v žalobe zo dňa 24. novembra 2014.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „rozhodnutím Krajského súdu v Prešove boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a boli porušené ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   mu„konaním Krajského súdu v Prešove bol spôsobený nedôvodný a neúmerný zásah práv a právom chránených záujmov, ktorý pociťuje ako ujmu“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijalna ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, občan SR, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 02. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 1.000,-EUR, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako z príloh sťažnosti vyplýva, konkrétne zo zamietajúceho uznesenia krajskéhosúdu č. k. 1S/75/2014-15 z 24. februára 2015, sťažovateľ písomným podaním z 10 júna 2014požiadal   Úrad   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou,   pobočku   Prešov   o   určenieposkytovateľa zdravotnej starostlivosti, a to špecializovaného – očného lekára a v súlade s §12   ods.   4   zákona   č.   576/2004   Z.   z.   o   zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacichs poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) a uloženia lekárovipovinnosti uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o poskytovaní lekárskej starostlivosti pre účelykontroly po úraze oka. Krajský súd dospel k záveru, že „zo všetkých vyššie citovaných ustanovení zákona   č. 576/2004 Z. z. vyplýva, že odporúčanie všeobecného lekára, tzv. výmenný lístok je definovaný vyššie uvedeným ustanovením. Navrhovateľ v podaní zo dňa 10. 6. 2014 neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že nepotreboval výmenný lístok od všeobecného lekára, a takéto skutočnosti nevyplývajú ani z písomného podania navrhovateľa adresovaného predsedovi Prešovského samosprávneho kraja zo dňa 6. 11. 2014 a doplnenému podaniu zo dňa 24. 11. 2014… špecializovaná ambulantná starostlivosť, ktorá je uhrádzaná zo zdrojov verejného zdravotného poistenia, sa poskytuje na   základe   odporúčania   všeobecného   lekára,   ktoré   sa   nevyžaduje   pri   poskytovaní ambulantnej   špecializovanej gynekologickej starostlivosti a ambulantnej   špecializovanej zubno-lekárskej starostlivosti. Rovnako sa odporúčanie všeobecného lekára nevyžaduje v prípade, ak ide o poskytnutie zdravotnej starostlivosti do 24 hodín od vzniku úrazu, alebo inej náhlej zmeny zdravotného stavu osoby a v prípade dispenzarizácie osoby, ktorej sa poskytuje   zdravotná   starostlivosť.   Dohoda   o   poskytovaní   všeobecnej   ambulantnej starostlivosti sa uzatvára v písomnej forme najmenej na 6 mesiacov.“.

Krajský   súd   k   tomuto   záveru   dospel   na   základe   písomných   podaní   sťažovateľa,Prešovského samosprávneho kraja (odporcu v konaní), ako aj vyjadrení  

z ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ z ⬛⬛⬛⬛ s ohľadomna príslušné   ustanovenia   zákona   o   zdravotnej   starostlivosti,   ktoré   v   uznesení   citoval   aaplikoval na zistený skutkový stav.

Krajský súd „dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, pretože zákon č. 576/2004 Z. z. neukladá odbornému lekárovi oftalmológovi uzatvoriť s pacientom dohodu o   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti,   a   teda   Prešovský   samosprávny   kraj   ani   nemal povinnosť mu určiť odborného lekára špecialistu. V súvislosti s argumentáciou odporcu, že návrh v predmetnej veci nie je prípustný, pretože navrhovateľ pred podaním návrhu na súd nevyužil opravné prostriedky, súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 115/2013, 18. 7. 2013, ktorý uviedol, že ak všeobecný súd založí svoje rozhodnutie o neprípustnosti žaloby v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy na dôvodoch, že účastník nevyužil dostupné prostriedky nápravy, ktoré podľa judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho Súdu pre ľudské práva sú neefektívne a ktoré z toho dôvodu nie je povinný využiť   pred   podaním   žaloby   podľa   §   250t   ods.   1   O.   s.   p.,   potom   takéto   rozhodnutie všeobecného   súdu   treba   považovať   za   arbitrárne   a   tým   aj   porušujúce   zákonné   právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.“.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva,   že   ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súdmusí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v oblastirozdelenia   právomoci,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdovvo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“).

Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnostisťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa treba považovať za zjavneneopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom   alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uzneseniakrajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd sa riadne vecne zaoberal návrhomnavrhovateľa na ochranu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, svojerozhodnutie   založil   na   komplexne   zistenom   skutkovom   stave,   ktorý   právne   posúdil   nazáklade príslušných právnych predpisov interpretovaných v súlade s ústavou.

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   jedostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   jeho   postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Nemožno teda priznať relevanciutvrdeniu sťažovateľa, že „dôvody výrokovej časti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sú neúplné, bez riadneho právneho odôvodnenia a právne neobstoja“ a že „právne úvahy, ktorými s a súd riadil nie sú konzistentné a nezohľadňujú skutkový stav veci“, ani že sa„Krajský súd v Prešove riadne a spravodlivo nezaoberal dôvodmi uvedenými v žalobe zo dňa 24. novembra 2014“.

Za   tejto   situácie   nemohlo   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1   S/75/2014-15z 24. februára 2014 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na tento záversa ďalšími návrhmi nezaoberal.

Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v rozpore s § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebol v konaní pred ústavným súdom riadne zastúpený advokátom, o čomsvedčí aj nepredloženie písomného splnomocnenia. Keďže však už na základe predbežnéhoprerokovania sťažnosti bolo zrejmé, že ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú a že budez tohto titulu bez ohľadu na prítomnosť advokáta v konaní odmietnutá, odstránenie tohtonedostatku ústavný súd nevyžadoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015