znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 421/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   T.   a J.   T.,   obaja bytom   N., zastúpených advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 20/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. T. a J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. D. T. a J. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 20/2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   na   najvyššom   súde   dovolanie   proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra   2011,   ktorým   zrušil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“)   sp. zn. 32 P 66/2010 z 26. mája 2011 v konaní o zverenie maloletého dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti. Oprávnenosť dovolania z procesného hľadiska opreli   o   ustanovenie   §   239   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) a z hmotnoprávneho   hľadiska   o   to,   že   odvolací   súd „v neprítomnosti   sporových   strán rozhodol   v   rozpore   s   platnou   jurisdikciou,   keď   formálne   úkony   biologických   rodičov považoval za ich záujem o dieťa v takom rozsahu, ako vyžaduje právna úprava a ustálená súdna prax“.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že najvyšší súd „hmotnoprávne dôvody dovolania vôbec neskúmal. Skúmal len procesné hľadisko prípustnosti dovolania. Napriek tomu, že odcitoval na str. 4 svojho rozhodnutia text § 239 ods. 1 písm. a) OSP a to, že dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, čo sa v konkrétnom súdnom konaní stalo, prijal právny názor, že napadnuté druhostupňové uznesenie nevykazuje znaky prípustnosti dovolania podľa § 239 OSP... Najvyšší súd... takto prijatý právny záver o odmietnutí dovolania ničím nezdôvodnil neoprel o dôkazy, či právne postupy, ktoré ho uviedli k takémuto rozhodnutiu a k neuznaniu ustanovenia § 239 ods. 1 písm. a) OSP pre daný prípad...“.

Sťažovatelia sa domnievajú, že najvyšší súd porušil ich označené základné práva a na základe   uvedenej   argumentácie   v   petite   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho požadujú „titulom porušenia zákona“ zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáhajú sa aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označili   sťažovatelia,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľov.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je   namietané porušenie ich   základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorý   odmietol   ich   dovolanie   proti   rozhodnutiu krajského súdu, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. i) OSP. Porušenie práv vidia sťažovatelia v tom, že v danom prípade bol naplnený dovolací dôvod podľa § 239 písm. a) OSP, ale najvyšší súd ich dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP, čo považujú za porušenie zákona a zásah do ich označených práv.

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov preskúmal, či procesný postup najvyššieho súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo sťažnosti a z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľov sú zjavne neopodstatnené už na prvý pohľad. Krajský súd ako odvolací súd totiž nezmenil rozhodnutie okresného súdu v zmysle § 220 OSP (teda zjavne nejde o existenciu tohto dovolacieho dôvodu podľa § 239 písm.   a)   OSP,   ako   to   tvrdia   sťažovatelia),   ale   v   konaní   pred   krajským   súdom   došlo k zrušeniu   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   podľa   §   221   ods.   1   písm.   i)   OSP,   čo potvrdzuje, že sťažnosť je založená na nekvalifikovaných argumentoch, a navyše otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí iba do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného   súdu   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   práv sťažovateľov (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

Ako z relevantnej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu na s. 4 až s. 7 (bez toho,   aby   ústavný   súd   podrobne   citoval   z   tohto   rozhodnutia,   pretože   jeho   obsah   je sťažovateľom   dobre   známy,   pozn.)   vyplýva,   že   v   dovolacom   konaní   boli   preskúmané procesné podmienky prípustnosti dovolania podľa § 236 a nasl. ustanovení OSP a v danom prípade   najvyšší   súd   správne   rozhodol   a   konal   v   súlade   v   súlade   s   procesno-právnou úpravou   (v danom   prípade   s   Občianskym   súdnym   poriadkom),   keď   odmietol   dovolanie proti uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   by   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 bolo možné považovať za popierajúce zmysel a podstatu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, a preto konštatoval, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju z tohto dôvodu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012