znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 421/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Rožňava sp. zn. 2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010 doručená   sťažnosť   E.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím Obvodného   pozemkového   úradu   Rožňava   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“)   sp. zn. 2008/00086-MIH,   ev.   č.   2008/000778   z   23.   júna   2008,   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uplatnila podaním z 27. decembra 2004 reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností po T. R., rod. S. (stará mama sťažovateľky), v katastrálnych územiach R., B. a P. na základe zákona č. 503/2003 Z. z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   a o zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k   pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 503/2003   Z.   z.“). Pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. 2008/00086-MIH, ev. č. 2008/000778 z 23. júna 2008 (ďalej len „rozhodnutie“) vo výroku č. 1 uviedol, že sťažovateľka „nespĺňa podmienky uvedené   v   §   2   zákona“ č. 503/2003   Z.   z..   Vo   výroku   č.   2   uviedol,   že   sťažovateľke „nemožno   navrátiť   vlastníctvo   k pozemkom“ zapísaných   v katastrálnom   území „R., pzkn.vl.č. 30, 166, 264, v katastrálnom území B., pzkn.vl.č. 61, 378, 119, 211, 290, 377, 511 a katastrálnom území P., pzkn. vl. č. 875“ (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vo výroku č. 3 uviedol,   že   sťažovateľke   sa   za nehnuteľnosti   uvedené   vo   výroku   č.   2 „neprevedú do vlastníctva   iné   pozemky   vo vlastníctve   štátu   ani   sa   jej   neposkytne   finančná   náhrada podľa § 6 ods. 2 zákona“ č. 503/2003 Z. z. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z výpisov pozemkoknižných   vložiek   týkajúcich   sa   nehnuteľností   vyplýva,   že   nehnuteľnosti v katastrálnom území R. a B. „boli zapísané v prospech jediného vlastníka Ľ. R. st,... Tomuto boli nehnuteľnosti konfiškované podľa § 1 ods. 1 b/ nariadenia č. 104/1945 Zb. nar. SNR,   konkrétne   rozhodnutím   konfiškačnej   komisie   pri Okresnom   národnom   výbore v Rožňave č. Kom.8/46-III zo dňa 18. júla 1946.

V čase smrti Ľ. R. st. platil na našom území intabulačný princíp, podľa ktorého vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobudlo až zápisom do pozemkovej knihy. T. R. rod. S. nie je zapísaná ako vlastnícka pozemkov v pozemkovoknižných vložkách, ktoré sú uvedené pod bodom 2 tohto rozhodnutia.

Okresný súd v Rožňave listom zo dňa 06.05.1993 potvrdil, že dedičstvo po nebohom Ľ. R. na bývalom Štátnom notárstve v Rožňave prejednané nebolo a dedičstvo po zomrelej T. R. bolo prejednané pod č. D - 211/62. Listom zo dňa 24.02.1995 Okresný súd Rožňava oznamuje správnemu orgánu, že dedičské rozhodnutie D - 211/62 nemôže zaslať z dôvodu, že konanie pre bezmajetnosť bolo zastavené.“

V   súvislosti   s   nehnuteľnosťami   v   katastrálnom   území   P.   pozemkový   úrad v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Výpis z pzkn. vl. č. 875 k.ú. P. potvrdil, že T. R. nie je ako vlastnícka pozemkov zapísaná ani v tejto zápisnici. Ľ. R. bol vlastníkom predmetných pozemkov od roku 1936 do roku 1940, kedy pozemky prešli do vlastníctva Maďarskej kráľovskej pokladnice a následne v roku 1941 sa vlastníkom pozemkov stal barón A. H.

Pozemky zapísané v pzkn.vl.Č. 875 neprešli do vlastníctva štátu, ale Krajská správa lesov v Košiciach k nim nadobudla, podľa zákona č. 2/1958 Zb. SNR o úprave právnych pomerov   a   obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov   bývalých   urbarialistov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, len právo užívania. Takýto reštitučný titul prechodu na štát nie je vymenovaný ani v ustanovení § 3 zákona.

Rozhodnutím   správneho   orgánu   evid.   č.   1184/2004   zo   dňa   06.08.2004   nebolo účastníčke konania navrátené vlastnícke právo k pozemkom zapísaným v predmetnej vložke, pretože v konaní bolo preukázané, že nespĺňa podmienky § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 a ods. 4 zákona. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. I Sp 13/04-18 zo dňa 28.10.2004 bolo rozhodnutie   správneho   orgánu   potvrdené   ako   vecne   správne.   Dňa   25.12.2004   bolo účastníčkou   konania   podané   odvolanie   na   NS   SR   v   Bratislave,   ktorý   k   dnešnému   dňu v predmetnej veci nerozhodol.“

Sťažovateľka napadla rozhodnutie pozemkového úradu prostredníctvom opravného prostriedku na krajskom súde, ktorý ho preskúmal v rámci konania podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)   a   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sp   14/2008   z   3.   apríla   2009   napadnuté   rozhodnutie pozemkového úradu potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom pozemkového úradu, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, „že   navrhovateľka   v   správnom   konaní   neuniesla dôkaznú povinnosť preukázať, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R. a B. uvedené vo vyššie označených pozemkoknižných vložkách boli zapísané na jej starej mame T. R., rod. S., manželke Ľ. R.“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3. apríla 2009 sa ďalej uvádza: „je jednoznačne preukázané, že navrhovateľka odporcovi neponúkla žiadny   dôkaz   na   svoje   tvrdenie,   že   predmetné   nehnuteľnosti   v   katastrálnom   území   R. a v katastrálnom území B. prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodujúcom období zo starej matky navrhovateľky T. R., rod. S., manželke Ľ. R. v zmysle § 2 zákona. Pokiaľ išlo o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 875 katastrálneho územia   P.,   tak   ani   v   tomto   prípade   navrhovateľka   nepreukázala,   že   by   T.   R.   bola vlastníckou nehnuteľností zapísaných v tejto pozemnoknižnej vložke, ale bol tam ako jediný vlastník zapísaný od roku 1936 do roku 1940 Ľ. R., ktorého pozemky prešli do vlastníctva Maďarskej kráľovskej pokladnice a o rok neskôr sa vlastníkom týchto pozemkov stal titulom daru A. H. Ďalej z tejto pozemnoknižnej vložky vyplynulo, že tieto ani neprešli na štát alebo na inú právnickú osobu, ale k týmto pozemkom nadobudla bývalá Krajská správa lesov v Košiciach len právo užívania podľa zákona č.2/1958 Zb. SNR o úprave právnych pomerov a   obhospodarovaní   spoločne   obhospodarovaných   spoločne   užívaných   lesov   bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.

Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. lSp/13/2004 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo   dňa   28.10.2004   č.   k.   lSp/13/04-18   súd   zistil,   že   ohľadne   nehnuteľností   zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 875 v katastrálnom území P. tunajší súd už vo veci právoplatne rozhodol, pričom uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.12.2004.

Pre úplnosť súd poznamenáva, že tvrdenie navrhovateľky v opravnom prostriedku odvolávajúcej sa na list Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6. apríla 2005 v tom smere, že v predmetnej   veci   proti   predmetnému   rozsudku   zo   dňa   28.   októbra   2004   bolo   podané odvolanie, a preto sa v dôsledku odvolania spis nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky v Bratislave bolo chybné, pretože proti označenému rozsudku odvolanie nebolo podané.   Preto,   aj   keď   odporca   vychádzal   z   nesprávnej   informácie   súdu   adresovanej odporcovi, súd len dodáva, že pokiaľ ide o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 875 katastrálneho územia P., tak nie je naplnené ani ustanovenie § 1 zákona, pretože predmetom vydania podľa § 1 zákona sú len pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky alebo na ktoré boli uplatnené reštitučné nároky po ustanovenej lehote. Nakoniec navrhovateľka, u ktorej si súd overoval podanie odvolania proti rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 28.10.2004 tvrdené podanie odvolania súdu nepreukázala.

Pretože   navrhovateľka   nepreukázala,   že   by   jej   stará   mama   T.   R.,   rod. S.   bola oprávnenou   osobou   v   zmysle   §   2   zákona,   odporca   ak   nevyhovel   uplatnenému   právu navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 5 zákona, rozhodol v súlade so zákonom,   a   preto   súd   podľa   §   2S0q   ods.2   O.s.p.   musel   opravným   prostriedkom navrhovateľky napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdiť.“

Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3. apríla 2009 odvolaním, ktoré prerokoval v odvolacom konaní najvyšší súd, pričom rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010 preskúmavaný prvostupňový rozsudok krajského súdu z 3. apríla 2009 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nebude   preto   opakovať   odôvodnenie preskúmavaného   rozhodnutia   odporcu   a   ani   nebude   opakovať   odôvodnenie   rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 384/2008 účinnom od 15.októbra 2008). V súdnom preskúmavacom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné za znovu zaoberať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver udáva (zhodne s názorom správneho orgánu ako i krajského súdu), že v čase smrti Ľ. R. st. platil na našom území intabulačný princíp,   podľa   ktorého   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiarh   sa   nadobudlo   až   zápisom do pozemkovej   knihy.   Navrhovateľka   nie   je   zapísaná   ako   vlastnícka   pozemkov v pozemkovoknižných vložkách, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu.“

Sťažovateľka namieta, že pozemkový úrad, krajský súd aj najvyšší súd sa nezaoberali jej námietkami, „neboli zistené skutkové okolnosti a boli predčasne prijaté právne závery a prijaté nezákonné rozhodnutia“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.

Z obsahu argumentácie sťažovateľky (resp. jej právnej zástupkyne) však vyplýva, že namieta predovšetkým to, že nebolo prihliadané na jej podanie z roku 1991 a pozemkový úrad, ako aj krajský súd a najvyšší súd nesprávne posudzovali jej reštitučný nárok podľa nesprávneho   právneho   predpisu,   ktorým   mal   byť   zákon   č.   229/1991   Zb.   o   úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, a nie zákon č. 503/2003 Z. z.

Sťažovateľka uvádza: „Už len tým, že súd neposudzoval nárok po T. R. podľa zákona o pôde je tu závažný nedostatok a vada konania ktorá zakladá právo aj na medzinárodnú právnu   ochranu.   Došlo   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   na základe   jej posudzovania   podľa   úplne   iných   reštitučných   zákonov   na   ktoré   od   počiatku   žalobkyňa poukazovala.

Súd sa vôbec nezmienil ani neodôvodnil v samotnom rozsudku, z akých dôvodov zamietol nárok žalobkyne podľa vyššie uvedeného reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. Žalobkyňa sa už predsa v pôvodnom odvolaní ešte proti správnemu rozhodnutiu bránila a dôvod i la, že nárok bol uplatnený aj podľa tohto zákona, ale na tieto okolnosti nebol braný zreteľ.

Nesprávny výklad a aplikácia zákona v dôsledku nedostatočne posúdenému nároku žalobkyne a nedostatočne zisteného skutkovému stavu v konkrétnom prípade súd vyložil v rozpore s Ústavou SR. Súd nemal konať inak, ako na základe zákona, čo je ustanovené v čl. 2, odst. 2, Ústavy SR. Porušené bolo aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46, odst. 1, Ústavy a to v oprávnení domáhať sa ochrany svojich práv na súde.“

Sťažovateľka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vytýka, že „Najvyšší súd SR bez potreby odôvodňovať svoj rozsudok s odkazom na ustan. § 219 odst.1,2 O.s.p. v znení zákona   č.   384/2008   účinnom   od   15.10.2008   uviedol,   že   nebude   opakovať   odôvodnenie Krajského súdu v Košiciach na ktoré odôvodnenie ako na vecne správne a postačujúce odkazuje.

Už len s poukazom na zásadné pochybenie a na zásadné odvolacie dôvody, na ktoré žalobkyňa   v   podanom   odvolaní   poukazovala,   že   nárok   je   potrebné   posudzovať   podľa zákona o pôde č. 229/1991 Zb.,opäť sa s tým odvolací súd nezaoberal, nevysporiadal sa s odvolacími   dôvodmi.   Naopak   súd   len   poukázal,   že   v   preskúmavanom   konaní   nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa bolo potrebné zaoberať, napriek tomu, že na nové skutočnosti bolo priamo v odvolaní poukazované.

Máme   za   to,   že   pokiaľ   sa   súd   nezaoberal   podrobne   zdôvodnenými   odvolacími dôvodmi, nezaoberal sa s nimi vo svojom preskúmavacom konaní a len jednoducho odkázal na   odôvodnenie   odvolacím   súdom.   Takýto   postup   účastníčka   nepovažuje   za   zákonný a spravodlivý, nakoľko každým opravným prostriedkom je potrebné sa náležité zaoberať, nakoľko ako účastníčka konania len využitím svojich možných a dovolených zákonných právnych prostriedkov môže svoje nároky uplatňovať.“.

Sťažovateľka sa domnieva, že „Nakoľko boli tu nové skutočnosti, bola aj dôvod na pojednávanie   a   tým,   že   súd   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania   bola   zmarená možnosť obhajovať nároky v súlade so zásadou bezprotrednosti a ústnosti.

Vlastníkom majetku, ako tvrdila žalobkyňa a ktorý je predmetom reštitúcie bol nie len Ľ. R., ale aj jeho manželka T. R., rod. S., lebo tento bol nadobudnutý počas trvania ich manželstva a patrí pod koakvizíciu. T. R. zomrela v roku 1962 v Rožňave, odsúdená nebola a jej majetok prešiel na štát bez právneho dôvodu a teraz je dôvod na reštitúciu.

V danom prípade, súd rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.“.

Tvrdenia o vlastníctve T. R. z titulu koakvizície sťažovateľka v napadnutom konaní preukazovala jednak sobášnym listom a výpismi z pozemkovej knihy, čo malo preukazovať dôvodnosť jej reštitučného nároku.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii týkajúcej sa nehnuteľností uvedených v pzkn. vl. č. 875 v katastrálnom území P. poukazovala na konanie vedené pred ústavným súdom, ktoré iniciovala „ústavnou sťažnosťou zo dňa 18.05.2009 o ktorej ešte Ústavný súd SR ešte nerozhodol“.

Napriek uvedenému sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že o „nárokoch žalobkyne (sťažovateľky, pozn.) po starej mame T. R. k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkoknižnej vložke 874 k.ú. P. doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté a práve preto v tomto konaní je dôvod sa zaoberať jej nárokom aj v tejto časti“.

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu pozemkového úradu, krajského, ako   aj najvyššieho   súdu   uviedla,   že „Neskúmať,   či   niekto   bol,   alebo   nebol   vlastníkom nehnuteľností, o ktorých sa má konať a sa koná, je závažný nedostatok celého konania. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam svedčiacich Ľ. R.   a T.   R. práve s poukazom na podstatný listinný dôkaz, akým je zmluva o zámene je dôvodom na to, že v rámci konania o predbežnej otázke sa táto skutočnosť mala a musela skúmať a nemala sa jednoducho prehliadnuť a opomenúť. Práve v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, nebol objektívne posúdený právny stav a tým došlo k nesprávnemu posúdeniu veci o to viac, keď sa jedná o nedotknuteľnosť, ochranu vlastníckeho práva a nápravu majetkových krívd.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „aj tu došlo k odňatiu nehnuteľnosti - konfiškátom za trvania   manželstva,   preto   spoluvlastnícky   podiel   pripadajúci   T.   R.   zakladá   nárok žalobkyne na vydanie nehnuteľnosti zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu.

Žalobkyňa   opakovane   sa   domáhala   písomnými   výzvami   doriešenia   reštitučných nárokov aj po T. R. Vo svojich žiadostiach si nároky uplatňovala aj po T. R., nakoľko je oprávnenou osobou podľa reštitučných zákonov.

Bolo vecou správneho orgánu ako aj súdu vysporiadať sa s produkovanými dôkazmi, najmä s tou skutočnosťou, že som oprávnenou osobou, že patrí mi náhrada ako oprávnená osoba mám nárok na túto náhradu.

Toto sú podstatné skutočnosti, ktoré odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku. Žalobkyňa   má naliehavý   právny   záujem   na   tom,   aby   s   odstupom času svoje reštitučné nároky už konečne do konečného štádia doriešila.

Takýmto   postupom   bola   zmarená   možnosť   ďalšej   právnej   ochrany   sťažovateľky reštituentky, pretože toto sa javí ako nová posudzovaná skutočnosť a okolnosť, keď Najvyšší súd SR prijal závery, ktoré sťažovateľka nemohla ovplyvniť a nemá možnosť ich uplatniť v ďalšom súdnom ani inom konaní.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:

1.   Základné právo navrhovateľky E.Š. na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46,   ods.1,   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6,   odst.1,   Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   boli   rozhodnutím   Obvodného pozemkového   úradu   Rožňava   sp.zn.   2008/00086-MIH,   evid.   Č.   2008/000778   zo   dňa

23.06.2008, rozsudkom Krajského súdu Košice s p./.n. lSp 14/08-29 zo dňa 03.04.2009 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   sp.zn.   2Sžo   219/2009   zo   22.04.2010 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   sp.zn.   2Sžo   219/2009   zo   dňa, 22.04.2010  ,   rozsudok   Krajského   súdu   Košice   sp.zn.   lSp   14/08-29   zo   dňa   03.04.2009 a rozhodnutie   Obvodného   pozemkového   úradu   Rožňava   sp.zn.   2008/00086-MIH,   evid. Č. 2008/000778 zo dňa 23.06.2008 zrušuje a vec vracia Obvodnému pozemkovému úradu Rožňava na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30000 €, ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľke do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Najvyšší   súd   SR   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky v sume 254,88 € na účet jej právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti v časti, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   pozemkového   úradu   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2009, ústavný súd prihliadal na vymedzenie svojej právomoci v ustanovení   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Označené   ustanovenie   ústavy   limituje   právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne týka aj prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V   danom   prípade   sa   sťažovateľka   mohla   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k označenému rozhodnutiu pozemkového úradu domáhať využitím právnych prostriedkov umožňujúcich   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   súdom   podľa   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 244 a nasl. OSP) a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 1 Sp 14/2008-29 z 3. apríla 2008 prostredníctvom odvolania, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010.

Krajský súd aj najvyšší súd boli oprávnené preskúmať nielen zákonnosť napádaného rozhodnutia   orgánu,   na ktorý   sa   vzťahovala ich   prieskumná právomoc,   ale aj procesný postup príslušného orgánu, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.Sťažovateľka   teda   vo   vzťahu   k   napádaným   rozhodnutiam   pozemkového   úradu a krajského   súdu   disponovala   dostupným   a   účinným   prostriedkom   nápravy   v   záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred súdmi podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľkinej sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   219/2009 z 22. apríla 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie   sa   namieta   alebo   ktoré   je   uplatňované   súdnou   cestou,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných a správnych súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť označené práva v rozpore s ich podstatou a zmyslom.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach   a   preskúmavajú aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu, s výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo zjavnej neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rámci   svojej   judikatúry vyslovil,   že   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad.“   (napr.   Georgidias   v.   Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v   rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

Predmetom konania pred ústavným súdom nie je sťažovateľkou uplatnený reštitučný nárok,   ale   kontrola   zlučiteľnosti   záverov   najvyššieho   súdu   v   sťažnosťou   napádanom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010 so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru.

Prvá časť sťažovateľkiných námietok smerovala k tomu, že „žiaden správny orgán ani   súdy,   ktoré   preskúmávali   nárok   žalobkyne   neposudzovali   uplatnený   nárok   podľa reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. /o pôde/“, čo podľa názoru sťažovateľky spôsobovalo závažný nedostatok konania a videla v ňom „porušenie jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR“.   Z   týchto   námietok   je   možné   odvodiť,   že sťažovateľka   vytýka   vo   veci   konajúcim   orgánom   (teda   aj   najvyššiemu   súdu)   aplikáciu nesprávnych právnych predpisov.

Ústavný   súd   z   príloh   sťažnosti   zistil,   že   v   prípade   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu predmetom konania, a teda aj rozhodovania bol uplatnený reštitučný nárok sťažovateľky, ktorý si uplatnila podaním z 27. decembra 2004, o ktorom v prvom stupni rozhodol pozemkový úrad rozhodnutím. Predmetné podanie z 27. decembra 2004 sama sťažovateľka označila ako „Uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona 503/2003 Z. z.“.

Je potrebné dodať, že sťažovateľka k sťažnosti priložila aj kópiu listu z 26. septembra 1991, ktorým si uplatnila reštitučný nárok „v zmysle zákona 87/91 a 229/91“. Ústavný súd zo   spisového   materiálu   inej   sťažnosti   sťažovateľky   vedenej   pred   ústavným   súdom pod sp. zn.   III.   ÚS   336/09   zistil,   že   o   podaní   z   26.   septembra   1991   (reštitučný   nárok na vydanie nehnuteľností v katastrálnych územiach R. a B.) bolo rozhodnuté pozemkovým úradom   rozhodnutiami   sp.   zn.   2001/00034,   ev.   č.   2001/006806   zo 17. septembra   2001 a sp. zn.   2006/00351,   ev. č.   2006/000882 z 5.   júna 2006, ktorými   priznal sťažovateľke právo na prevod náhradných pozemkov do vlastníctva, resp. právo na poskytnutie finančnej náhrady za pozemky a stavby s tým, že pôvodné stavby boli zbúrané a pozemky zastavané, resp. pôvodné stavby sa po prestavbách nedajú využívať na účel, ktorému pôvodne slúžili, a nesúvisia   s predmetom poľnohospodárskej   výroby. Z uvedeného dôvodu   argumentáciu a námietky sťažovateľky v tomto smere ústavný súd považoval za nenáležité, netýkajúce sa predmetu napadnutého konania (reštitučného nároku uplatneného podaním z 27. decembra 2004), ako aj napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ťažiskom   argumentácie   sťažnosti   je však   tvrdenie   sťažovateľky,   že   odôvodnenie napadnutého rozsudku   najvyššieho súdu   nedalo odpovede   na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany a v dôsledku toho bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku plne stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a odkázal naň ako na vecne správne a postačujúce s poukazom na „§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 384/2008 účinnom od 15. októbra 2008. V súdnom preskúmavanom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné sa znovu zaoberať.“.

Najvyšší   súd   v   závere   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   zhodne   s   názorom správneho orgánu, ako i krajského súdu uviedol, že „v čase smrti Ľ. R. st. platil na našom území intabulačný princíp, podľa ktorého vlastníctvo k nehnuteľnostiam sa nadobudlo až zápisom do pozemkovej knihy.   Navrhovateľka nie je zapísaná ako vlastníčka pozemkov v pozemkoknižných vložkách, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu. Odvolací súd sa preto s právnym názorom uvedeným v rozsudku krajského súdu stotožnil a postupujúc podľa § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku a § 219   ods.   1,2   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne správny potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s   relevantným ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   sa   obmedzil   len   na   konštatovanie správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   (rozsudku   krajského   súdu),   s   ktorým   sa v celom rozsahu stotožnil, pretože takýto postup umožňuje § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 2 OSP.

V   tejto   súvislosti   bolo   potrebné   preskúmať   aj   obsah   rozsudku   krajského   súdu z hľadiska možného namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3 apríla. 2009 uviedol, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že sťažovateľka „si uplatnila právo na navrátenie   vlastníctva   k   pozemkom   v   katastrálnom   území   R.   a B.,   pričom   z   ňou predložených výpisov v pozemkoknižných vložiek jednoznačne vyplynulo, že nehnuteľnosti v týchto zložkách   boli   zapísané   v   prospech jediného   vlastníka   Ľ.   R.   st.  ...   Tomuto   boli nehnuteľnosti konfiškované... rozhodnutím konfiškačnej komisie pri Okresnom národnom výbore   v   Rožňave   č.   Kom.   8/46-III   zo   dňa   18.   júla   1946.   Na   základe   uvedeného   je jednoznačne preukázané,   že navrhovateľka odporcovi   neponúkla   žiadny   dôkaz na   svoje tvrdenie, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území R. a v katastrálnom území B. prešli   na   štát   alebo   na   inú   právnickú   osobu   v   rozhodujúcom   období   zo   starej   matky navrhovateľky T. R., rod. S., manželke Ľ. R. v zmysle § 2 zákona.

Pokiaľ išlo o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 875 katastrálneho územia   P.,   tak   ani   v   tomto   prípade   navrhovateľka   nepreukázala,   že   by   T.   R.   bola vlastníckou nehnuteľností zapísaných v tejto pozemnoknižnej vložke, ale bol tam ako jediný vlastník zapísaný od roku 1936 do roku 1940 Ľ. R., ktorého pozemky prešli do vlastníctva Maďarskej kráľovskej pokladnice a o rok neskôr sa vlastníkom týchto pozemkov stal titulom daru A. H. Ďalej z tejto pozemnoknižnej vložky vyplynulo, že tieto ani neprešli na štát alebo na inú právnickú osobu, ale k týmto pozemkom nadobudla bývalá Krajská správa lesov v Košiciach len právo užívania podľa zákona č.2/1958 Zb. SNR o úprave právnych pomerov a   obhospodarovaní   spoločne   obhospodarovaných   spoločne   užívaných   lesov   bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.

Pretože   navrhovateľka   nepreukázala,   že   by   jej   stará   mama   T.   R.,   rod. S.   bola oprávnenou   osobou   v   zmysle   §   2   zákona,   odporca   ak   nevyhovel   uplatnenému   právu navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa § 5 zákona, rozhodol v súlade so zákonom,   a   preto   súd   podľa   §   2S0q   ods.2   O.s.p.   musel   opravným   prostriedkom navrhovateľky napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdiť.“.

Z uvedeného odôvodnenia, ale ani z argumentácie sťažovateľky nevyplýva žiadna konkrétna   skutočnosť,   ktorá   by   podľa   názoru   ústavného   súdu   mohla   predstavovať dostatočný dôvod na pochybnosť, či v priebehu konania pred krajským súdom a najvyšším súdom boli rešpektované princípy a požiadavky spravodlivého konania. Pre rozhodnutie vo veci   boli relevantné a postačujúce listinné dôkazy a v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom išlo predovšetkým o posúdenie sporných právnych otázok. Uvedené skutočnosti v spojení s tým, že ústavný súd nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť svedčiacu v   prospech   tvrdenia   sťažovateľky   o   nezákonnom   rozhodnutí,   vylučujú   porušenie sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. z čl. 46 ods. 1 ústavy procesným   postupom   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   a   svedčia   aj   o   opodstatnenosti, resp. ústavnej konformnosti jeho záverov v napádanom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22.   apríla   2010   v   časti   týkajúcej   sa   preskúmania   procesného   postupu   krajského   súdu a pozemkového   úradu.   Neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky,   že   v   odvolaní   proti rozhodnutiu krajského súdu namietala nové skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a to tú skutočnosť, že v roku 1941 sa vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pzkn. vl. č. 875, katastrálne   územie   P.   stal   A.   H.   z   titulu   daru,   pretože   už   v   napadnutom   rozhodnutí pozemkového úradu sa v odôvodnení uvádza, že „v roku 1941 sa vlastníkom pozemkov stal opäť barón A. H.“. Táto skutočnosť nebola nová, jedinou novou skutočnosťou bol právny titul, na základe ktorého A. H. nadobudol predmetné nehnuteľnosti, čo z hľadiska predmetu konania nebolo podstatné. Podstatnou skutočnosťou však bolo, že v rozhodnom čase bol vlastníkom predmetných nehnuteľností A. H., čo bolo v konaní preukázané výpisom z pzkn. vl. č. 875, katastrálne územie P.

V rámci posúdenia zisteného skutkového stavu najvyšší súd, respektíve krajský súd na   základe   konkrétnych   rozhodujúcich   faktov   z   hľadiska   výsledku   súdneho   konania zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili svoje právne závery.

Závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 219/2009 z 22. apríla 2010 v spojení so závermi obsiahnutými v rozsudku sp. zn. 1 Sp 14/2008 z 3. apríla 2009 nie   je   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Odôvodnenia označených súdnych rozhodnutí pritom jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v posudzovanej veci. V tomto kontexte   samotná   skutočnosť,   že   si   najvyšší   súd   a   krajský   súd   neosvojili   interpretáciu výsledkov   dokazovania   a   ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľky,   nemôže   viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na už uvedené skutočnosti   nedomnieva,   že by závery najvyššieho   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   najvyššiemu   súdu   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010