znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 420/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Námestie osloboditeľov 10, Michalovce,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom podsp. zn. 3 NcC 46/2014 a jeho uznesením z 24. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 46/2014 a jeho uznesením z 24. novembra 2014 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozhodol napadnutým rozhodnutímo vylúčení deviatich sudcov Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 185/2014 prerokovávajúcich podľa rozvrhu práce súdne agendyna občianskoprávnom úseku z rozhodovania vo veci sťažovateľa z dôvodu ich zaujatostiproti právnemu zástupcovi sťažovateľa v dôsledku ich negatívneho subjektívneho vzťahuk jeho osobe. Súčasne vec prikázal na konanie Okresnému súdu Trebišov.

Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, pretože krajský súd v iných dvochveciach rozhodujúc o rovnakých dôvodoch zaujatosti k právnemu zástupcovi sťažovateľarozhodol,   že   sudkyňa   JUDr.   Tatiana   Sabadošová   (vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.10 C 52/2006),   resp.   sudca   JUDr.   Martin   Lopúch   (vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.12 C 54/2013)   nie   sú   vylúčení z   prejednávania   a   rozhodovania   týchto   vecí.   Súčasne poukazuje aj na to, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 252/2013 krajský súd uznesením sp. zn. 12 NcC 8/2014 z 2. mája 2014 nevylúčil žiadneho sudcu okresného súdu.   Ďalej   sťažovateľ   tvrdí,   že „vyjadrenie   všetkých   sudcov   zmanipuloval   súčasný predseda okresného súdu...“.

Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie je vydané „v rozpore s článkom 1 ods. 1 Ústavy... je nepresvedčivé a vzbudzuje pochybnosti“, porušujúce jeho označené základnépráva a slobody zaručené ústavou a dohovorom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„... Základné právo ⬛⬛⬛⬛... zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   tiež   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC/46/2014-96 a jeho uznesením zo dňa 24. 11. 2014 porušené bolo.

... Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 NcC/46/2014-96 zo dňa 24. 11. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov –ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilnepripomína,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných doúvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoruústavného   súdu   preto   nemožno   akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdnekonanie   príslušným   všeobecným   súdom   v   danej   veci   nahradzoval   ústavný   súd   svojímvstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súdmôže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie súschopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc   sa   svojej   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamenámusia im zodpovedať proces ako celok,   a skutočnosť, či   napadnuté   konanie   ako celokbude spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002),vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti v podstate (primárne) napáda porušenie svojho základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsťnapadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   rozhodol   o   vylúčení   deviatich   sudcovokresného   súdu   z dôvodu,   že   sa   vyjadrili, „že   sa   cítia   zaujatí,   žiadajú   o vylúčenie z prejednávania   a rozhodovania   v tejto   veci   a súhlasia   s tým,   aby   bola   vec   pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému súdu“.

Ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho prípade sudca/sudcovia nemali byť vylúčení zprerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné práva prirozhodovaní krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, bude mať možnosť svoje výhradyuplatniť   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadokpriznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo na riadne opravné prostriedky,ale   aj   právo   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky   proti   právoplatnému   rozhodnutiuvo veci samej. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkýmna   zásade   preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV. ÚS 187/09,III. ÚS 531/2014).   Z uvedeného   dôvodu   preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebnéobšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní predloženej sťažnosti   ústavný súd zistil,   že ochranusťažovateľom   označenému   základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   je   oprávnenýposkytnúť   všeobecný   súd,   a   to   v   konaní   o riadnych   alebo   mimoriadnych   opravnýchprostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej, preto rešpektujúc požiadavku subsidiarityplynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax ústavný súd sťažnosťsťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie(I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, I. ÚS 311/2011 ).

V nadväznosti   na   zhora   vyslovený   právny   názor   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,že v danom prípade nezistil tiež žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušenímzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivésúdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru)   a sťažovateľom   napadnutým   procesnýmrozhodnutím   krajského   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   jej   častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že o obdobnej sťažnosti (avšak iného sťažovateľa,ale zastúpeného tým istým právnym zástupcom) rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn.I. ÚS 79/2015 z 11. februára 2015 tak, že ju odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015