SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 420/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Námestie osloboditeľov 10, Michalovce,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom podsp. zn. 3 NcC 46/2014 a jeho uznesením z 24. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 46/2014 a jeho uznesením z 24. novembra 2014 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozhodol napadnutým rozhodnutímo vylúčení deviatich sudcov Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 185/2014 prerokovávajúcich podľa rozvrhu práce súdne agendyna občianskoprávnom úseku z rozhodovania vo veci sťažovateľa z dôvodu ich zaujatostiproti právnemu zástupcovi sťažovateľa v dôsledku ich negatívneho subjektívneho vzťahuk jeho osobe. Súčasne vec prikázal na konanie Okresnému súdu Trebišov.
Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, pretože krajský súd v iných dvochveciach rozhodujúc o rovnakých dôvodoch zaujatosti k právnemu zástupcovi sťažovateľarozhodol, že sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová (vo veci vedenej pod sp. zn.10 C 52/2006), resp. sudca JUDr. Martin Lopúch (vo veci vedenej pod sp. zn.12 C 54/2013) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Súčasne poukazuje aj na to, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 252/2013 krajský súd uznesením sp. zn. 12 NcC 8/2014 z 2. mája 2014 nevylúčil žiadneho sudcu okresného súdu. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „vyjadrenie všetkých sudcov zmanipuloval súčasný predseda okresného súdu...“.
Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie je vydané „v rozpore s článkom 1 ods. 1 Ústavy... je nepresvedčivé a vzbudzuje pochybnosti“, porušujúce jeho označené základnépráva a slobody zaručené ústavou a dohovorom.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„... Základné právo ⬛⬛⬛⬛... zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC/46/2014-96 a jeho uznesením zo dňa 24. 11. 2014 porušené bolo.
... Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 NcC/46/2014-96 zo dňa 24. 11. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov –ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilnepripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámcipredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných doúvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoruústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdnekonanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojímvstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súdmôže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie súschopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to,že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamenámusia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celokbude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002),vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti v podstate (primárne) napáda porušenie svojho základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsťnapadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozhodol o vylúčení deviatich sudcovokresného súdu z dôvodu, že sa vyjadrili, „že sa cítia zaujatí, žiadajú o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v tejto veci a súhlasia s tým, aby bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému súdu“.
Ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho prípade sudca/sudcovia nemali byť vylúčení zprerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné práva prirozhodovaní krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, bude mať možnosť svoje výhradyuplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré mu Občiansky súdny poriadokpriznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo na riadne opravné prostriedky,ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiuvo veci samej. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkýmna zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09,III. ÚS 531/2014). Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd nepovažoval za potrebnéobšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranusťažovateľom označenému základnému právu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je oprávnenýposkytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravnýchprostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej, preto rešpektujúc požiadavku subsidiarityplynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie(I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, I. ÚS 311/2011 ).
V nadväznosti na zhora vyslovený právny názor ústavný súd ďalej konštatuje,že v danom prípade nezistil tiež žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušenímzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a sťažovateľom napadnutým procesnýmrozhodnutím krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto jej častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že o obdobnej sťažnosti (avšak iného sťažovateľa,ale zastúpeného tým istým právnym zástupcom) rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn.I. ÚS 79/2015 z 11. februára 2015 tak, že ju odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015