znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 420/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   33   Cb   178/1995-465   z 29.   júla   2005 a postupom,   uznesením   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. V. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2011 doručená sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 a postupom, uznesením a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd rozsudkom č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa od odporcu – V., a. s., domáhal zaplatenia náhrady škody s príslušenstvom. Proti tomuto rozhodnutiu krajského   súdu   podal   sťažovateľ   28.   septembra   2005   odvolanie.   Najvyšší   súd   na pojednávaní konanom 7. júna 2011 vyhlásil uznesenie, ktorým nepripustil návrh na zmenu žaloby a zároveň rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005. Proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ 4. augusta 2011 dovolanie, „v ktorom namieta porušenie celého radu procesných, hmotnoprávnych i ľudskoprávnych princípov“, pričom uvedené konanie stále prebieha.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 a postupom, uznesením a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na   ďalšie   konanie,   a aby   sťažovateľovi   priznal   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005, ústavný súd dospel k záveru, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V danom prípade sa sťažovateľ ochrany svojich základných práv a slobôd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu domáhal podaním odvolania, o ktorom najvyšší súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom,   uznesením   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Zo sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 12. júla 2011. Dňa 4. augusta 2011 podal sťažovateľ proti uvedenému rozhodnutiu dovolanie, v ktorom navrhol, aby najvyšší súd (dovolací súd) zrušil ako rozsudok krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005, tak aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011. V dovolaní sťažovateľ okrem iného namietal aj to, že najvyšší súd rozhodoval o inom predmete konania ako krajský súd, hoci   uznesením   vyhláseným   na   pojednávaní   konanom   7.   júna   2011   (napadnutým sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu)   jeho   návrh   na   zmenu   žaloby   nepripustil. O sťažovateľom podanom dovolaní najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že sťažovateľ svoje   námietky   uplatnil   ako v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu,   tak   aj   v podanom   dovolaní,   pričom   v   čase   rozhodovania ústavného súdu dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   358/09,   III.   ÚS   26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Inými slovami, právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta,   má   najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011