znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 420/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti L. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN-2 T 145/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 T/145/02) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN-2T 145/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 T/145/02) p o r u š e n é   b o l o.

2. L. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   L.   P. uhradiť   trovy   konania   v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 420/2010-15 z 9. novembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN-2T 145/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 T/145/02).

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že na sťažovateľa bola v rámci trestného konania „19. augusta 2002“ podaná obžaloba pre trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   V roku   2004   bol   vo   veci   okresným súdom vyhlásený rozsudok, ktorý bol v tom istom roku nadriadeným súdom zrušený a vec bola prvostupňovému súdu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Podľa vyjadrenia sťažovateľa   trestné   konanie   prebieha „už   10   rokov“ a vzhľadom   na   to   sa   sťažovateľ domnieva, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného ústavou a práva zaručeného dohovorom.

Odvolávajúc sa   na uvedené skutočnosti   sťažovateľ   ústavnému súdu   navrhol,   aby rozhodol, že postupom „súdov“ v konaní vedenom pod sp. zn. „2T/145/02“ bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru,   a žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho podpredsedu.

Podpredseda okresného súdu   vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. januára 2011   okrem   iného   uviedol,   že   trestné   konanie   vo   veci   sťažovateľa   bolo   právoplatne skončené   7.   októbra   2010,   a to   oslobodením   sťažovateľa   spod   obžaloby.   Podpredseda okresného   súdu   zároveň   vyslovil   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci sťažnosti.

Vo vyjadrení bolo poukázané na skutkovú a právnu zložitosť veci danú charakterom právnej   kvalifikácie   skutku,   ktorá   si   ako   taká   vyžadovala   náročnejšie   dokazovanie preskúmaním množstva listinných dôkazov, ako aj pribratím kvalifikovaných znalcov, ktorí na   základe   doplňujúcich   dôkazov   predložených   sťažovateľom   museli   vypracovať   aj „dodatky k znaleckým posudkom“ a vyjadrenie tiež obsahovalo podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov.

Podľa   názoru   podpredsedu   okresného   súdu   zbytočné   prieťahy   boli   spôsobené sťažovateľom,   pričom   v tejto   súvislosti   okresný   súd   uviedol: „Podľa   názoru   súdu   boli spôsobené   nasledujúce   prieťahy   sťažovateľov:   hlavné   pojednávania,   ktoré   museli   byť odročené   pre   neprítomnosť   obhajkyne   obžalovaného   v   dňoch   27.08.2002,12.09.2002, 24.09.2002,   21.11.2002,   18.03.2003.   Ďalej   zo   strany   obhajoby   neboli   v súdom   určenej lehote predložené požadované doklady. Obhajkyňa musela byť vyzývaná, aby súdu doklady predložila od 13.05.2003 do 02.06.2003. Hlavné pojednávanie z 23.10.2003 bolo odročené pre neprítomnosť obhajkyne, pojednávame zo 17.11.2003 muselo byť odročené, pretože obžalovaný   zmenil   advokáta.   Dňa   12.02.2004   aj   dňa   09.03.2004   bolo   pojednávanie odročené   pre   neprítomnosť   advokáta.   14.02.2005   pojednávanie   bolo   odročené   pre neprítomnosť   obhajcu.   Na   hlavnom   pojednávaní   14.03.2005   zo   strany   obhajcu   boli dodatočne   navrhnuté   ďalšie   dôkazy,   keď   3   firmy   mali   predložiť   účtovné   doklady. Od 21.07.2005 až po 23.12.2005 firma K., v ktorej bol obžalovaný konateľom, neposkytla súčinnosť znalkyni, keď znalkyňa, a potom aj súd, žiadali od firmy, aby zaslala znalkyni požadované   doklady.   Dňa   21.08.2007   obhajca   obžalovaného   oznámil,   že   ukončuje advokátsku   činnosť.   Dňa   30.10.20087   verejné   zasadnutie   odročené   pre   neprítomnosť obžalovaného, 13.11.2008 obhajca obžalovaného má doložiť ďalšie účtovné doklady. Na   tomto   mieste   podpredseda   okresného súdu   dodal,   že „Zo   strany   súdu   neboli objektívne spôsobená prieťahy, pretože súd vždy iba reagoval na vzniknutú situáciu, keď obžalovaný prostredníctvom obhajoby dodatočne neustále navrhoval vykonanie ďalších a ďalších dôkazov. Keďže sa jednalo o odborné záležitosti, vždy sa museli k predloženým dokladom vyjadrovať znalci.“.

Napokon bolo vo vyjadrení poukázané na osobitnú okolnosť, ktorá podľa názoru okresného   súdu   negatívne   ovplyvnila   plynulosť   konania,   a síce, „že   v   priebehu vybavovania   tejto   veci   došlo   01.01.2005   k   zrušeniu   Okresného   súdu   Piešťany   a   potom znovu od 01.01.2009 k znovu vytvoreniu Okresného súdu v Piešťanoch, keď sudkyňa, ktorá mala túto vec pridelenú, odišla pracovať na novo vytvorený Okresný súd do Piešťany. Vec mali   postupne   pridelenú   celkom   4   sudcovia,   čo   u   ďalších   3   sudcov   viedlo   k   tomu,   že vzhľadom na rozsiahly spisový materiál tento museli v príslušných časových limitoch znovu naštudovať, znovu museli žiadať napríklad o súhlas so zmenou v zložení senátu a pod., na vzniknutú situáciu museli reagovať, čo sa odrazilo aj v tej skutočnosti, že každý takýto úkon vyžadoval na vybavenie určitú dobu. Napriek uvedenému však neboli zistené subjetívne zavinené prieťahy.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   k   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   stanovisko, v ktorom predostrel túto argumentáciu: „Je pravdou, že v trestnom konaní obvinený L. P. predkladal   na   svoju   obhajobu   dôkazy,   ktoré   nakoniec   viedli   k   jeho   oslobodeniu   spod obžaloby. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je zadovážiť dôkazy svedčiace jak proti obvinenému, tak dôkazy svedčiace v jeho prospech. Polícia aj prokuratúra sa jednostranne zamerali na vyprodukovanie dôkazov len v neprospech obvineného, čo muselo byť   po   tom   pracne   odstraňované   až   v   priebehu   súdneho   procesu.   Od samého   začiatku trestného stíhania bolo jednoznačné, že L. P. ako konateľ nebol zodpovedný za ekonomickú a finančnú agendu firmy a prokuratúra v pôvodne vyčíslenej dlžnej sume za neodvedené poistné   do   sociálnej   a   zdravotnej   poisťovne   chybne   započítala   aj   neodvedené   sumy zamestnávateľa. Vykonaným dokazovaním po tom došlo k prehodnocovaniu týchto súm, čo viedlo aj ku zmenám právnej kvalifikácie skutku a v konečnom dôsledku bolo preukázané, že zameškané úhrady boli zaplatené. Ak by tieto skutočnosti bolo dôsledne preverovali už OČTK v prípravnom konaní, nemuselo vôbec dôjsť k podaniu obžaloby. Nie je teda možné odôvodňovať dĺžku súdneho procesu predkladaním dôkazov zo strany obvineného. Tiež poukazovanie OS Trnava na zmeny v organizácii súdnictva a s tým súvisiace viaceré   zmeny   zákonného   sudcu   nemôže   byť   dôvodom   na   neprimeranú   dĺžku   súdneho konania a na porušovanie práv zakotvených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Ústavnému súdu právny zástupca súčasne oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto pre rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:

Okresný   súd   Piešťany   vykonal   12.   septembra   2002   pojednávanie,   na   ktoré   sa nedostavili   sťažovateľ a jeho obhajca z dôvodu pracovných povinností sťažovateľa, ktorí zároveň požiadali o odročenie pojednávania. Neúčasť na pojednávaní ospravedlnil aj jeden zo svedkov. Na pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. september 2002, sa opätovne sťažovateľ   a jeho   obhajca   nedostavili.   Sťažovateľ   svoju   neprítomnosť   neospravedlnil. Obhajca upovedomil okresný súd, že sa pojednávania nemôže zúčastniť, pričom dôvody nešpecifikoval.   Na   pojednávanie   sa   nedostavili   aj   niektorí   z predvolaných   svedkov. Pojednávanie bolo odročené na 15. október 2002.

Okresný   súd   Piešťany   vykonal   21.   novembra   2002   pojednávanie,   na   ktoré   sa nedostavili sťažovateľ a jeho obhajca. Jeden z predvolaných svedkov ospravedlnil svoju neprítomnosť   práceneschopnosťou   a z tohto   dôvodu   bolo   pojednávanie   odročené na neurčito v závislosti od schopnosti daného svedka zúčastniť sa budúceho pojednávania.Na základe získania lekárskeho stanoviska o schopnosti uvedeného svedka zúčastniť sa   pojednávania   určil   Okresný   súd   Piešťany   termín   pojednávania   na   18.   marec   2003. Obhajca sťažovateľa 13. marca 2003 ospravedlnil svoju neprítomnosť na určenom termíne pojednávania   z dôvodu, „že   sa   bude   nachádzať   mimo   územia   Slovenskej   republiky“, a súčasne   požiadal   o odročenie   pojednávania.   Dňa   13.   marca   2003   ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní aj uvedený svedok zo zdravotných dôvodov, no bez dodatočného predloženia   relevantného   potvrdenia.   Okresný   súd   Piešťany   vykonal   18.   marca   2003 pojednávanie, na ktoré sa sťažovateľ nedostavil. Pojednávanie bolo odročené na 24. apríl 2003 pre účely predvolania sťažovateľa, svedka a znalca.

Dňa   23.   apríla   2003   predvolaný   svedok   opätovne   ospravedlnil   svoju   neúčasť na určenom termíne pojednávania zdravotnými dôvodmi, no bez dodatočného predloženia relevantného potvrdenia. Okresný súd Piešťany uskutočnil 24. apríla 2003 pojednávanie, ktoré   z dôvodu   neprítomnosti   predvolaného   svedka   a znalca   odročil   na   13.   máj   2003 s upovedomením, že svedok bude predvedený políciou.

Okresný   súd   Piešťany   uskutočnil   13.   mája   2003   pojednávanie,   na   ktorom   bol vypočutý svedok a znalec a pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely predloženia podkladov zo strany sťažovateľa a následného doplnenia znaleckého posudku. Sťažovateľ predložil stanovisko týkajúce sa doplnenia znaleckého posudku 2. júna 2003.

Obhajca   sťažovateľa   22.   októbra   2003   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   termíne pojednávania určenom na 23. október 2003 z dôvodu kolízie pojednávaní a tiež z dôvodu, že nebola zachovaná lehota oznámenia termínu pojednávania aspoň 5 pracovných dní pred jeho konaním, pretože predvolanie mu bolo doručené až 22. októbra 2003.

Okresný   súd   Piešťany   uskutočnil   23.   októbra   2003   pojednávanie,   ktorého   sa sťažovateľ a jeho obhajca nezúčastnili. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely výzvy   znalca   na predloženie   doplnenia   znaleckého   posudku.   Doplnok   k   znaleckého posudku bol predložený 13. novembra 2003.

Dňa   25.   novembra   2003   ospravedlnil   sťažovateľ   svoju   neúčasť   na   pojednávaní určenom na 27. november 2003 z pracovných dôvodov. Okresný súd Piešťany uskutočnil 27. novembra 2003 pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. december 2003.

Obhajca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní   určenom na 9. marec 2004 zo zdravotných dôvodov.

Okresný   súd   Piešťany   prijal   na   pojednávaní   konanom   6.   apríla   2004   rozsudok, ktorým   uznal   sťažovateľa   vinným   a uložil   mu   trest   odňatia   slobody   s podmienečným odkladom. Sťažovateľ podal proti rozsudku 10. mája 2004 odvolanie.

Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   To   56/04 z 2. novembra   2004   predmetný   rozsudok   zrušil   a vrátil   vec   Okresnému   súdu   Piešťany na nové   prerokovanie   a   rozhodnutie.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd poukázal na chyby rozsudku spočívajúce v tom, že sa Okresný súd Piešťany   nevyrovnal so všetkými   okolnosťami   významnými   pre   rozhodnutie,   v dôsledku   čoho   vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení. Okresnému súdu Piešťany nariadil odvolací súd vykonanie ním vymedzených úkonov pre účely doplnenia dokazovania.

V rámci vykonanej reorganizácie od 1. januára 2005 konal vo veci okresný súd pod sp. zn. PN-2T/145/2002, keď prešiel výkon súdnictva vo veci sťažovateľa na okresný súd na   základe   zmeny   zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 371/2004 Z. z.“).

Dňa 14. februára 2005 sa ospravedlnil obhajca sťažovateľa, že sa nemôže dostaviť na pojednávanie   z náhlych   objektívnych   dôvodov   daných   nepriaznivou   poveternostnou situáciou.   Pojednávanie   okresný   súd   z dôvodu   neprítomnosti   znalca   a   svedkov   odročil na 28. február 2005.

Okresný súd 12. januára 2006 vyzval znalca na predloženie doplnenia znaleckého posudku. Výzvu zopakoval 22. marca 2006. Následne 1. júna 2006 telefonicky okresný súd zistil, že znalec už nevykonáva znaleckú činnosť, pričom ho vyzval, aby predložil doklady týkajúce   sa uvedenej   skutočnosti.   Okresný   súd   vyzval   opätovne   4. októbra   2006   znalca na predloženie doplnenia znaleckého posudku.

Okresný   súd   8.   novembra   2006   prijal   uznesenie   o ustanovení   nového   znalca. Ustanovený   znalec 5.   januára   2007   požiadal   o poskytnutie   spisového   materiálu, pričom žiadosť zopakoval 29. marca 2007. Znalec prevzal spisový materiál 13. apríla 2007 a 5. júna 2007 požiadal o predloženie ďalších relevantných podkladov.

Znalec predložil doplnenie znaleckého posudku 11. júla 2007.Okresný   súd   uskutočnil   23.   augusta   2007   pojednávanie,   ktoré   z dôvodu   potreby zvolenia   nového   obhajcu   sťažovateľom   (vzhľadom   na   nutnú   obhajobu   vo   veci)   odročil na 2. október 2007. Sťažovateľ predložil plnú moc udelenú novému obhajcovi 27. augusta 2007. Okresný súd na pojednávaní konanom 2. októbra 2007 prijal rozsudok, ktorým uznal sťažovateľa   vinným   a uložil   mu   trest   odňatia   slobody   s podmienečným   odkladom. Sťažovateľ   podal   5.   novembra   2007   proti   rozsudku   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 To/134/2007   z 10.   februára   2009   prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vrátil   vec okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. K dôvodu zrušenia rozsudku odvolací súd uviedol,   že „okresný   súd   vo   veci   rozhodol   predčasne“,   pretože   nevykonal   niektoré relevantné   dôkazy.   Odvolací   súd nariadil   okresnému   súdu   v naznačenom   rozsahu dokazovanie doplniť.

Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 6. marca 2009. Okresný súd doručil uznesenie odvolacieho súdu sťažovateľovi v auguste 2009 a požiadal znalca o predloženie vyjadrenia. Predmetné vyjadrenie predložil znalec v uvedenom mesiaci.

Svoje stanovisko k vyjadreniu znalca predložil sťažovateľ 21. septembra 2009.Okresný   súd   uskutočnil   28.   januára 2010 pojednávanie,   na ktorom   bol   vypočutý sťažovateľ, znalec a ktoré bolo odročené na 30. marec 2010 pre účely vypočutia svedkov a znalcov.

Okresný   súd   17.   septembra   2010   vydal   rozsudok   o oslobodení   sťažovateľa   spod obžaloby, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. októbra 2010.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   je   zakotvená   v ustanovení   §   203   ods.   2 trestnoprocesného   kódexu   aplikovaného   v trestnej   veci   sťažovateľa,   ktoré   ukladá   súdu povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   trestné   stíhanie   vedené pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 písm. a)   Trestného zákona, kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci, pretože právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti opodstatňujúce zložitosť prerokúvanej veci po skutkovej stránke. Táto bola daná potrebou dodatočného zabezpečenia väčšieho rozsahu listinných podkladov vzhľadom na šírku skúmaného skutkového obdobia, ako   aj   potrebou následného   dokazovania   prostredníctvom   pribratých   znalcov.   Rozhodne však   táto   skutočnosť   nemôže   ospravedlniť   obdobia   nečinnosti   a predovšetkým nesústredenej a neefektívnej činnosti konajúcich súdov, ktoré boli ústavným súdom zistené pri preskúmaní ich postupu (bod 3).

2. V súvislosti s druhým kritériom ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa sa   vyskytli   okolnosti,   ktoré   v určitej   miere   negatívne   ovplyvnili   rýchlosť   a   plynulosť konania.

Za prejav pasivity sťažovateľa v konaní treba považovať neprítomnosť sťažovateľa a jeho   obhajcu   na   pojednávaniach   konaných   12.   septembra   2002, 24.   septembra   2002, 18. marca   2003,   27.   novembra   2003   a 9.   marca   2004   (v   danom   prípade   iba   u obhajcu z objektívnych   dôvodov),   ktorá   bola   jedným   z   dôvodov   na   odročenie   hlavného pojednávania. Ďalšou okolnosťou týkajúcou sa správania sťažovateľa, ktorá sa premietla do zbytočných   prieťahov   v konaní,   bola   absencia   právneho   zastúpenia   sťažovateľa na hlavnom pojednávaní konanom   23. augusta 2007. Jej dôvodom bolo predchádzajúce ukončenie zastúpenia zo strany obhajcu oznámené okresnému súdu tesne pred hlavným pojednávaním   21.   augusta   2007.   Sťažovateľ   si   nového   obhajcu   nezvolil   a vzhľadom na skutočnosť   nutnej   obhajoby   táto   situácia   zapríčinená   sťažovateľom   bola   dôvodom odročenia hlavného pojednávania.

Napokon na vrub sťažovateľovi treba pripísať aj jeho pasivitu v súvislosti s výzvou súdu   na predloženie   relevantných   podkladov   adresovanou   mu   na   pojednávaní   konanom 13. mája 2003, kde určenú lehotu na jej splnenie nedodržal.

Tieto negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

Na   tomto   mieste   sa   ústavný   súd   vysporiadal   aj   s argumentáciou   okresného   súdu týkajúcou sa správania sťažovateľa ako účastníka konania.

Okresný súd vo svojom stanovisku uviedol, že obhajca sťažovateľa sa okrem iných nezúčastnil   termínu   pojednávania   konaného   27.   augusta   2002,   17.   novembra   2003 a 12. februára 2004. Ústavný súd preskúmaním súvisiaceho spisového materiálu zistil, že v uvedené   dni   termíny   pojednávania   nariadené   neboli,   a preto   kvalifikoval   predostretú argumentáciu okresného súdu ako neopodstatnenú.

Rovnako   neopodstatnenou   je   aj   námietka   okresného   súdu   o   nutnosti   odročenia pojednávania   konaného   21.   novembra   2002   z dôvodu   neúčasti   obhajcu   sťažovateľa. Ústavný súd preskúmaním príslušnej časti spisu zistil, že relevantným dôvodom odročenia pojednávania bola neprítomnosť predvolaného svedka.

Ústavný súd neakceptoval ani námietku okresného súdu, podľa ktorej bola príčinou odročenia   hlavného   pojednávania   konaného   23.   októbra   2003   neprítomnosť   obhajcu sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia okresného súdu neobstojí, pretože neúčasť a žiadosť   obhajcu sťažovateľa   o odročenie   pojednávania bola opodstatnená pre nedodržanie lehoty na doručenie predvolania na pojednávanie zo strany Okresného súdu Piešťany.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   ani   okresným   súdom   namietanú   neúčasť   obhajcu sťažovateľa   na   pojednávaní   konanom   14.   februára   2005   nemožno   pripísať   na   vrub sťažovateľovi,   pretože   táto   neúčasť   bola   spôsobená   náhlymi   objektívnymi   dôvodmi (nepriaznivá poveternostná situácia).

Predovšetkým však vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom tento pripisuje zodpovednosť   za   predĺženie   posudzovaného   konania   dodatočnej   dôkaznej   aktivite sťažovateľa ako obžalovaného, ústavný súd zdôrazňuje, že takáto argumentácia od počiatku neobstojí. Trestné konanie v porovnaní s konaním civilným je ovládané tzv. vyšetrovacou zásadou   dominujúcou   procesu   v štádiu   dokazovania,   podľa   ktorej   nesie   procesnú zodpovednosť za čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu konajúci súd majúci povinnosť vykonať aj iné ako navrhované dôkazy potrebné na jeho zistenie.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   ústavou   a jeho   práva   zaručeného dohovorom, bol postup konajúcich súdov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že k 1. januáru 2005 prešiel výkon   súdnictva   vo   veci   sťažovateľa   z Okresného   súdu   Piešťany   na   okresný   súd. Z uvedeného dôvodu v predmetnej veci ako účastník konania o sťažnosti sťažovateľa nesie okresný   súd   v zmysle   ustanovení   §   15   ods.   2   zákona   č.   371/2004   Z.   z.   prípadnú zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľa aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Piešťany.

Pri preskúmaní ich postupu v predmetnom konaní ústavný súd zistil kratšie obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

V   prvom   rade   ide   o   obdobie   nečinnosti   v rozsahu   5   mesiacov   týkajúcej   sa doručovania   rozhodnutia   účastníkom   konania,   a   to   počnúc   6.   marcom   2009,   keď   bol okresnému   súdu   doručený   súdny   spis   po   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   o opravnom prostriedku,   do   augusta   2009,   v priebehu   ktorého   okresný   súd   doručil   toto   rozhodnutie účastníkom konania.

K   narušeniu   plynulosti   konania došlo   aj v období   od   21.   septembra 2009,   keď sťažovateľ predložil okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu znalca, do 28. januára 2010, keď okresný súd vykonal hlavné pojednávanie. Vzhľadom na dovtedajšiu dobu trestného konania súdneho, ktoré začalo už v roku 2002, je ústavný súd toho názoru, že okresný súd určil   termín   hlavného   pojednávania   s   neprimeraným   časovým   odstupom,   a   to   aj po zohľadnení väčšej časovej rezervy potrebnej na doručovanie zásielok   s predvolaním na hlavné   pojednávanie.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   za   uvedených   okolností   treba za nečinnosť   v   predmetnom   úseku   považovať   časové   obdobie   zodpovedajúce   približne 3 mesiacom.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd považuje za neefektívnu činnosť postup Okresného súdu Piešťany, keď tento   po   odročení   pojednávania   konaného   21.   novembra   2002   z dôvodu   neprítomnosti svedka ospravedlnenej jeho práceneschopnosťou a po následnom zabezpečení lekárskeho stanoviska   o jeho   schopnosti   zúčastniť   sa   pojednávania   neprijal   včas   opatrenia,   aby   sa zabránilo   sťažovaniu   postupu   konania   zo   strany   tohto   svedka   (opatrenia   poskytované ustanoveniami § 66 a § 98 vtedy účinného trestnoprocesného kódexu). Uvedený svedok opakovane ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní konanom 21. novembra 2002, 18. marca 2003 a 24. apríla 2003 zdravotnými dôvodmi, no bez dodatočného predloženia relevantného potvrdenia, pričom konajúci súd v tomto prípade pristúpil na možnosť využitia účinných prostriedkov poskytovaných zákonom oneskorene.

Nesústredene postupoval aj okresný súd v súvislosti so zabezpečením znaleckého posudku, keď po výzve na predloženie znaleckého posudku z 12. januára 2006 adresovanej ustanovenému   znalcovi,   zopakovanej   22.   marca   2006   a ani   po   zistení   ukončenia   jeho znaleckej činnosti 1. júna 2006 nepostupoval okresný súd pružne a k ustanoveniu nového znalca pristúpil až 8. novembra 2006. Navyše, aj po ustanovení tohto znalca okresný súd nevytvoril podmienky pre včasné vypracovanie znaleckého posudku, pretože až 13. apríla 2007 po niekoľkých žiadostiach zo strany znalca mu poskytol k dispozícii potrebný spisový materiál.

Nesústredenú   a   neefektívnu   činnosť   konajúcich   súdov   navyše   potvrdzujú   aj uznesenia krajského súdu, ktorými tento zrušil jednak rozsudok Okresného súdu Piešťany zo 6. apríla 2004, ako aj rozsudok okresného súdu z 2. októbra 2007.   Tieto poukazujú na podstatný   nedostatok   posudzovaného   konania   spočívajúci   v neucelenosti   postupu konajúcich súdov v procese dokazovania.

Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   sťažnosti   vysporiadal   aj   s argumentáciou podpredsedu   okresného   súdu,   ktorý   poukázal   na   osobitnú „nezavinenú“ okolnosť objektívneho charakteru na strane konajúcich súdov majúcu nepriaznivý dopad na plynulosť posudzovaného   konania.   Podľa   tohto   vyjadrenia   sa   na   plynulosti   konania   nepriaznivo prejavili   aj   organizačné   zmeny   v súdnom   systéme   majúce   za   následok   časté   zmeny zákonného sudcu v trestnej veci sťažovateľa spojené s potrebou opätovného preštudovania spisového materiálu.

Ústavný súd prezentovanú obranu okresného súdu akceptovať nemohol, pretože ani organizačné zmeny justičného systému, aj keď motivované snahou o sfunkčnenie výkonu súdnictva,   nemožno   povýšiť   nad   prioritu   právnej   istoty   občanov   garantovanú   jedine rýchlym a účinným výkonom spravodlivosti.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,   z   tohto   dôvodu   v   obsahu týchto   práv   nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Vzhľadom   na   zistený   značne   neefektívny   postup   konajúcich   súdov   a obdobia krátkodobejšej nečinnosti okresného súdu v celkovom rozsahu 8 mesiacov a tiež s dôrazom na   všeobecnú   zásadu   prísnejšieho   posudzovania   konaní vo   veciach   trestného   obvinenia nemožno viac ako 8 rokov trvajúcu dobu konania vedeného konajúcimi súdmi považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc   z   toho,   že   trestné   konanie   pred   okresným   súdom   bolo   ku   dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, stal sa návrh sťažovateľa v zmysle citovaného článku právne irelevantným.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   20   000   €   a   výšku   požadovaného   zadosťučinenia   odôvodnil   tým,   že   zbytočné prieťahy   v   konaní   mu   spôsobujú   stav   právnej   neistoty   a s prihliadnutím   na   charakter súdneho konania aj „psychické traumy“ a pocit „šikanovania“ jeho osoby.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 500   €.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   s   prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 260,88 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania presahuje sumu vypočítanú ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   celkovo   za   dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011