znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 420/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Jána   Auxta v konaní   o   sťažnosti   Ing.   F.   T.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 285/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 285/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing.   F.   T. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   8 000   € (slovom osemtisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský   súd   v   Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   F.   T.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   265,92   €   (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a deväťdesiatdva   centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 420/08-13 zo 16. decembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. T., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 285/00.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a aby zaslal súdny spis.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 116/2009 z 24. februára 2009 doručenom ústavnému súdu 27. februára 2009 uviedol: „Reagujúc na Vašu žiadosť o doručenie   spisu   nášho   súdu   sp.   zn.   13 Nc/285/2000   Vám   tento   -   rekonštruovaný zasielame.   Môžem   doplniť,   že   vzhľadom   na   stratu   spisového   materiálu   a nemožnosť získania pôvodných a pre rozhodnutie o námietke zaujatosti podstatných podkladov, ktoré následne   ani   účastníci   konania   nevedeli   doplniť,   nemali   námietok   ani   o zápisnici o rekonštrukcii zberného spisu (neoznámili, že trvajú na vznesenej námietke zaujatosti – odporcu), krajský súd vec vrátil prvostupňovému súdu prípisom zo dňa 16. septembra 2008 (viď č. l. 7-8 zberného spisu).

Podľa   zistenia   nevybavenie   tejto   veci   na   krajskom   súde   sa   nevykazovalo v príslušných registroch.“

V závere   vyjadrenia   predseda   krajského   súdu   súhlasil,   aby   ústavy   súd   upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského súdu z 9. marca 2009 (doručenom ústavnému súdu 12. marca 2009) okrem iného uviedla:„Z vyjadrenia KS v Žiline č. Spr. 116/2009 z 24. 02. 2009 nie je možné zistiť dôvod dlhodobej   nečinnosti   odporcu a ani dôvod straty spisu.   Obsah vyjadrenia   je   do   určitej miery   zavádzajúci.   Nie   je   pravdou,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   v procesnom postavení   žalobcu   nevedel   doplniť   podstatné   podklady   pre   rozhodnutie   o námietke zaujatosti. Pravdivým je ten fakt, že sťažovateľovi nikdy nebol doručený rovnopis námietok zaujatosti   a preto   v rámci   rekonštrukcie   spisu   nemohol   takýto   podklad   žiadnemu   súdu predložiť.   Do dnešného   dňa   sťažovateľovi   nebol   doručený   ani   rovnopis   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc 30/02 z 22. 02. 2002, o existencii ktorého sa   sťažovateľ   dozvedel   až   z korešpondencie   so   súdmi   v rokoch   2008   a   2009.   Pri rekonštrukcii spisu sťažovateľ   neodkladne predložil   príslušnému   súdu kópie   písomnosti, ktorými disponoval (žaloba, návrh predbežného opatrenia).

Sťažovateľ   naďalej   zastáva   názor,   že   zbytočné   prieťahy   v konaní   sú   dôsledkom ústavne   neospravedlniteľnej   nečinnosti   nadriadeného   súdu   –   Krajského   súdu   v Žiline. Za zbytočné   prieťahy   považuje   sťažovateľ   obdobie   absolútnej   nečinnosti   odporcu od 25. 09. 2000,   kedy   mu   bol   spis   týkajúci   sa   predmetnej   právnej   veci   predložený na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   do   05. 02. 2002,   kedy   odporca   predložil   spis Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   rozhodnutie   o vznesenej   námietke   zaujatosti. Rozhodnúť o námietke zaujatosti je nadriadený súd povinný v lehote určenej zákonnom, pričom   ide   o štandardný   a   z   hľadiska   zaujatosti   nenáročný   úkon   súdu.   Svedčí   o tom aj postup NS SR, ktorý rozhodol o námietke zaujatosti týkajúcej sa predmetnej veci tak, že už   dňa   18. 03. 2002   spis   vrátil   s   rozhodnutím   odporcovi.   V ďalšom   pokračovala absolútna   nečinnosť   odporcu,   ktorý   nerozhodol   o vznesenej   námietke   zaujatosti a spis nevrátil súdu prvého stupňa.

Základné právo sťažovateľa priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nebolo porušené len absolútnou nečinnosťou odporcu, ale aj organizačným chaosom, ktorý vyústil do straty spisu, keď aj podľa tvrdenia odporcu   nevybavenie   veci   na   krajskom   súde   sa   nevykazovalo   v príslušných   registroch (administratívnych pomôckach).“

Právna zástupkyňa vo vyjadrení ďalej oznámila, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 368,34 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Zo zápisnice o rekonštrukcii zberného spisu vedeného na krajskom súdu pod sp. zn. 13 Nc 285/00,   z   písomnej   odpovede   podpredsedu   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy z 20. decembra 2007 a z písomnej odpovede predsedu krajského súdu na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy z 25. marca 2008 a písomností,   ktoré   tvoria   prílohy   k   sťažnosti,   ústavný   súd   zistil   nasledujúci   priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal na okresnom súde 22. novembra 1999 žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000 000 Sk. Dňa 7. decembra 1999 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Konanie na okresnom súde je vedené pod sp. zn. Nc 1117/99. Do 2. septembra 2008 vo veci nebolo nariadené pojednávanie ani nebolo rozhodnuté o návrhu na predbežné opatrenie.

Dňa   25. septembra 2000   bola   predmetná   vec   predložená   krajskému   súdu na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   vznesenej   odporcom,   kde   je   vedená   pod   sp.   zn. 13 Nc 285/00. Zo súdneho registra krajského súdu vyplýva, že 5. februára 2002 bol spisový materiál   postúpený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu, o ktorej   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   Nc   30/02   z   22.   februára   2002   tak, že sudcov krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 13 Nc 285/00 nevylúčil. Dňa 18. marca 2002 bola vec vrátená z najvyššieho súdu na krajský súd.

Sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy zo 17. decembra 2007 predsedovi okresného súdu a predsedovi krajského súdu. Pri prešetrení sťažnosti bolo zistené, že došlo k strate súdneho spisu v predmetnej právnej veci sťažovateľa, podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu „zrejme v súvislosti s personálnymi zmenami v obsadení senátov tunajšieho súdu v roku   2001   a   chybného   postupu   pri   prerozdeľovaní   spisov   súvisiaceho   s uvedenými zmenami“. Následne sa pristúpilo k rekonštrukcii súdneho spisu a 31. júla 2008 okresný súd predložil spis sp. zn. Nc 1117/1999 po jeho rekonštrukcii na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský   súd   26.   augusta   2008   šetrením   zistil,   že   v dôsledku   straty   celého   spisového materiálu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. Nc 1117/1999 a na krajskom súde pod sp. zn. 13 Nc 285/00 nie sú potrebné materiály (písomnosti), ktoré by mali tvoriť zberný spis krajského súdu vo veci námietky zaujatosti, k dispozícii (a to najmä vznesená námietka zaujatosti   či   iné   písomnosti   týkajúce   sa   veci).   Predmetnými   materiálmi   a dokumentmi nedisponujú ani účastníci konania, keďže nie sú   ani súčasťou   zrekonštruovaného spisu. Jediným dostupným materiálom vo veci námietky zaujatosti je uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2002,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   nevylúčení   sudcov   krajského   súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 13 Nc 285/00. Vzhľadom na uvedené krajský súd vrátil spis okresnému súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. V konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 285/00 rozhodoval krajský súd o námietke zaujatosti sudcov vznesenej odporcom ako účastníkom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. Nc 1117/1999. Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej   stránke,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   predmet   posudzovaného konania,   ktorým   je   rozhodovanie   o námietke   zaujatosti,   nemožno   vec   považovať za skutkovo a právne zložitú.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Vzhľadom na povahu a predmet označeného konania neprichádza do úvahy ani zásadné ovplyvnenie jeho dĺžky správaním účastníkov.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti, či v dôsledku   postupu   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa, ústavný súd z dosiaľ vykonaných úkonov súdu zistil, že krajský súd bol konaní o námietke zaujatosti v podstate nečinný. Nečinnosť krajského súdu charakterizuje konanie o námietke zaujatosti vedené pod sp. zn. 13 Nc 285/00 ako celok, ktoré bolo navyše poznačené stratou spisového materiálu.

Spis bol krajskému súdu predložený 25. septembra 2000 na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu. Okrem obdobia od 5. februára 2002 do 18. marca 2002, keď vo veci námietky zaujatosti podanej odporcom rozhodoval najvyšší súd, krajský súd vo veci   nekonal a bol nečinný, a to až do   roku   2008, keď sa pristúpilo k rekonštrukcii súdneho spisu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd bol v konaní nečinný takmer 8 rokov.

Nečinnosť krajského súdu   je o   to   závažnejšia,   že predmetom   konania okresného súdu, v ktorom bola zo strany odporcu podaná námietka zaujatosti sudcov okresného súdu, je ochrana osobnosti   sťažovateľa,   vec,   ktorej   povaha si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť všeobecného   súdu   o   naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená, že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o   rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 285/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom   na   osobitosti   prípadu   [krajský   súd   na   základe   skutočnosti, že po rekonštrukcii   spisového   materiálu   nemal   k   dispozícii   potrebné   podklady na rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej odporcom, pretože sa v spisovom materiáli po jeho rekonštrukcii vykonanej okresným súdom nenachádzala žiadna námietka zaujatosti (odporca nedoložil do spisu podanú námietku zaujatosti), vrátil spis 16. septembra 2008 okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   bez rozhodnutia]   ústavný   súd   neprikázal krajskému súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13   Nc   285/00   v ďalšom   období   konal   bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 800 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   dospel   k   záveru, že sťažovateľ   oprávnene trpí   pocitom   nielen   právnej,   ale aj faktickej   neistoty,   zvýšenej aj negatívnym   pocitom   vyplývajúcim   zo   straty   spisu,   ktorý   bolo   nutné   rekonštruovať. Stav konania je v podstate taký, aký bol pri podaní žaloby v roku 1999, a takúto dlhodobú nečinnosť   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   ničím   ospravedlniť (m. m. IV. ÚS 82/04).

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci a povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastúpením   advokátku   JUDr.   T.   P.   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorá   ich   vyčíslila v sume 368,34 € (za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 a jeden úkon právnej služby v roku 2009).

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky),   t.   j.   zo   sumy   19   056   Sk   za   úkony vykonané v roku 2008, čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume 105,42 € (3 176 Sk). Ústavný súd priznal náhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to každý úkon po 105,42 €, spolu 210,84 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát 6,31 € – § 16 ods. 3 vyhlášky, predstavuje sumu 223,46 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH v sume 42,47 €, keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty. Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   za   dva   úkony   právnej   služby   teda   predstavujú celkovú sumu 265,92 €. Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 12. marca 2009   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto náhradu odmeny za tento úkon právnej služby nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009