znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Zvončekom, Mostová 19, Ružomberok, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. l a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   7   Co   215/2011   z 21. septembra   2011   arozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv čl. 46 ods. l a čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 215/2011 z 21. septembra 2011 (ďalej len„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnutýrozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   13.   mája   2010   podal   na   Okresnom   súdeRužomberok (ďalej len „okresný súd“) «žalobu o určenie, že pozemkové nehnuteľnosti parc. č., parc. č., parc. č. a parc. č. vedené na LV č. ako parcely registra „C“ k. ú. patria v rozsahu 2/6-ín do dedičstva po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛ ».

K žalobe okrem iných písomností predložil notársku zápisnicu z 25. októbra 1993„o oprávnenej držbe podľa zák. č. 293/92 Zb., na základe ktorej bola žalovaná v 1. rade zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastník“, ako aj právoplatné uznesenie krajskéhosúdu   sp.   zn.   5   Co   178/2009   z   20.   októbra   2009, „podľa   ktorého   ust.   §   2   až   9   zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, už nemožno použiť, nakoľko boli s účinnosťou od 1. 12. 2000 vypustené a to zák. č. 393/2000 Z. z. a preto je potrebné od 1. 12. 2000 na posúdenie vydržania aplikovať ust. § 134 občianskeho zákonníka, vrátane skúmania splnenia všetkých podmienok vydržania/faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako vlastnou a dobrá viera, že im nehnuteľnosti patria a to nepretržite počas celej zákonom stanovenej 10-ročnej lehoty“.

Okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a rozsudkom sp. zn. 9 C 58/2010 z 27. apríla2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011“) určil, že „sporné pozemkové nehnuteľnosti   patria   v   spoluvlastníckom   podiele   2/6-iny   do   dedičstva   po “. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „ust. § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. v znení do 30. 11. 2000 nebolo možné od 1. 12. 2000 použiť, nakoľko bolo z textu zákona vypustené zákonom č. 393/2000 Z. z. a preto na posúdenie vydržania aplikoval ust. § 134 Občianskeho zákonníka a skúmal, či boli splnené podmienky vydržania podľa tohto ustanovenia a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru že žalovaná v 1. rade ako osoba   zapísaná   na   liste   vlastníctva   podmienky   vydržania   podľa   §   134   Občianskeho zákonníka nesplnila, najmä preto, že nebola a nemohla byť oprávneným držiteľom, keďže v roku   1987,   kedy   mala   pozemky   dostať   do   držby   od   nášho   otca,   poručiteľa nestalo sa tak ani na základe písomnej zmluvy, ani na základe jej registrácie Štátnym notárstvom, ktoré ako podmienky nadobúdania nehnuteľností v tom čase platné znenie Občianskeho zákonníka jednoznačne vyžadovalo a preto jej právny omyl nemohol byť ospravedlniteľný“.

Na   základe   odvolania   podaného   žalovanou   v   1.   rade   krajský   súd   napadnutýmrozsudkom   rozsudok   okresného   súdu   z   27.   apríla   2011   zmenil   tak,   že   žalobný   návrhsťažovateľa   zamietol.   Ako   sťažovateľ   uvádza,   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie„nesprávnym právnym posúdením zo strany I. stupňového súdu... hoci zákonom č. 393/2000 Z. z. došlo k zrušeniu § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb. a to pred uplynutím 10-ročnej doby od zápisu odporkyne v 1. rade a jej manžela do katastra nehnuteľností ako oprávnených držiteľov, vydané osvedčenie o vydržaní ostalo v platnosti. Z toho vyplýva, že ostali aj všetky účinky tohto osvedčenia v zmysle cit. § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb., ktoré je potrebné posúdiť podľa hmotného práva účinného v čase vydania osvedčenie. Hoci pred uplynutím   kvalifikovanej   10-ročnej   doby   od   zápisu   odporkyne   v   1.   rade   do   katastra nehnuteľností došlo k zrušeniu predmetného ustanovenia zákona, podľa právneho záveru krajského súdu je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré platili ku dňu vydania osvedčenia o vydržaní,   na ktorom   podklade   bola   odporkyňa   a   jej   manžel   zapísaní   do   katastra nehnuteľností. Je pravdou, že zákon č. 393/2000 Z. z., ktorým došlo k zrušeniu § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb. neobsahuje prechodné ustanovenia, pokiaľ však ide o nadobudnutie vlastníckeho   práva   na   základe   vydržania   uplynutím   10-ročnej   doby,   ide   o   ustanovenie hmotnoprávneho   charakteru,   a   je   preto   potrebné   aplikovať   na   tento   právny   vzťah ustanovenia   zákona,   ktoré   platili   ku   dňu   zápisu   odporkyne   a   jej   manžela   do   katastra nehnuteľností   na   základe   notárskej   zápisnice,   tj.   ku   dňu   14.   4.   1994.   Kvalifikovaným uplynutím   času   -   10-ročnej   doby   bez   toho,   žeby   si   vlastnícke   právo   k   predmetným nehnuteľnostiam uplatnila iná osoba, nadobudla odporkyňa v 1. rade vlastnícke právo k predmetným   nehnuteľnostiam   osobitným   spôsobom,   na   základe   skutočnosti   upravenej zákonom - § 2 zákona č. 293/1992 Zb. Po uplynutí doby 10 rokov sa odporkyňa v 1. rade stala   výlučnou   vlastníčkou   predmetných   nehnuteľností   a   nie   je   možné   prihliadať   na existujúce   vzťahy   spred tohto   zápisu. Tieto skutočnosti   mohli byť   relevantné len   počas plynutia ustanovenej 10-ročnej doby, spôsobom, ktorý predpokladal zákon. Z uvedeného dôvodu   sú   tvrdenia   navrhovateľa,   že   jeho   právny   predchodca ⬛⬛⬛⬛ mal nadobudnúť   spoluvlastnícky   podiel   v   predmetných   nehnuteľnostiach   dedením   po   svojej matke   na   základe   dedičského   rozhodnutia   Štátneho   notárstva   Liptovský   Mikuláš   č. D/1694/91-38 zo dňa 13. 2. 1992, právne irelevantné.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktoromvyslovil „svoj   nesúhlas   s   právnym   záverom   odvolacieho   súdu   ohľadom   otázky,   ktoré hmotnoprávne   ustanovenie   je   potrebné   resp.   možné   aplikovať   v   prípade,   ak   určité hmotnoprávne ustanovenie upravujúce vznik nárokov, práv, právnych vzťahov, bolo zrušené alebo   vypustené   z   právneho   poriadku   novým   zákonom,   ktorý   neobsahuje   prechodné ustanovenia.   Ak   podľa   právnych   záverov   odvolacieho   súdu   mala   odporkyňa   v   1.   rade nadobudnúť   vlastníctvo   vydržaním   /márnym/   uplynutím   10-ročnej   doby   od   zápisu do katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice o oprávnenej držbe, ktorý zápis bola vykonaný dňa 14. 4. 1994, tak vlastnícke právo mala nadobudnúť resp. vlastníctvo k nehnuteľnostiam   jej   malo   vzniknúť   dňom   14.   4.   2004.   V   roku   2004   však   žiadny hmotnoprávny   predpis upravujúci vznik   či   nadobudnutie vlastníctva na   základe takejto právnej skutočnosti, t. j. uplynutia doby 10 rokov odo dňa zápisu notárskeho osvedčenia o oprávnenej držbe do katastra nehnuteľností neexistoval a v našom právnom poriadku nebol. Preto   som aj v dovolaní tvrdil,   že po 1. 12. 2000 možno otázku nadobudnutia vlastníctva vydržaním posudzovať len podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka a nie podľa zrušeného ust.§ 2 zákona č. 293/1992 Zb.“.

V dovolaní taktiež argumentoval tým, že «je právne neudržateľná situácia, kedy notárske   osvedčenie   o   oprávnenej   držbe   nemôže   po   uplynutí   10   rokov   nikto,   ani   súd, prehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa ust.§ 134 Občianskeho zákonníka, hoci notárske osvedčenie o vydržaní, ktorého podmienky sú nepochybne prísnejšie ako podmienky osvedčenia o oprávnenej držbe, možno spochybniť bez časového obmedzenia a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek obrátiť na súd so žalobou podľa ust. § 80 pís. c/ OSP. Rovnako som poukázal na to, že je právne neudržateľné, aby /verejnej/ listine, teda notárskemu osvedčeniu o oprávnenej držbe /ktorého právne účinky ani   nemohli   nastať,   pretože   pred   „špeciálnym“   nadobudnutím   vlastníctva   bola   táto „špeciálna“ právna norma zrušená/ bola prisúdená vyššia právna sila ako právnym aktom vydaným príslušným orgánom, napr. súdom.».

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   dovolanie   sťažovateľa   zamietol   a   uviedolv ňom, že podľa jeho názoru celkový právny záver krajského súdu bol správny a zodpovedalskutkovému stavu. Na tom nič nemení skutočnosť, že vecná správnosť rozsudku bola danáčiastočne z iných, než v ňom uvedených dôvodov.

Sťažovateľ je toho názoru, že ak krajský súd „v prejednávanej veci v celom rozsahu aplikoval ustanovenia zrušeného právneho predpisu /§ 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb./ s poukazom na jeho hmotnoprávnu povahu a teda nutnosť aplikovať na tento právny vzťah ustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne do katastra nehnuteľností, s tým, že uplynutím 10 ročnej doby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam osobitným spôsobom, na základe skutočnosti ustanovenej zákonom - § 2 zák. č. 293/1992 Zb., tak Najvyšší súd SR vo svojom vecne potvrdzujúcom rozhodnutí modifikoval právne závery odvolacieho   súdu   v   tom,   že   odporkyňa   nadobudla   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam vydržaním podľa ust.§ 134 OZ /teda nie podľa ust.§ 2 zákona č. 293/1992 Zb./, avšak z troch zákonných podmienok vydržania podľa § 134 OZ, dve podmienky /oprávnenú držbu a nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/ posudzoval podľa /zrušeného/ ustanovenia § 2 zák. č. 293/1992 Zb.“.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   ďalej   nastoľuje   otázky   adresované   ústavnémusúdu: „Ktorá právna norma sa teda mala na skutkový stav veci aplikovať a ako mala byť táto   právna   norma   interpretovaná,   aby   jej   výklad   i   aplikácia   boli   právne   udržateľné či ústavne konformné?

Malo sa výlučne aplikovať len ustanovenie § 134 OZ o vydržaní a skúmať splnenievšetkých zákonných podmienok, ako to vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Žilinev uznesení č. 5Co/178/2009-110 zo dňa 20. 9. 2009?

Alebo   sa   mali   výlučne   aplikovať   ustanovenia   §   2   až   9   zákona   č.   293/1992   Zb.a odporkyňa   mala   nadobudnúť   vlastnícke   právo   na   základe   skutočnosti   ustanovenejzákonom - § 2 zák. č. 293/1992 Zb., ako to konštatuje Krajský súd v Žiline v rozsudkuč. 7Co/215/2011 zo dňa 21. 9. 2011?

Alebo sa mali aplikovať jednak ustanovenie § 134 OZ /ako lex generali/, pričomsplnenie dvoch základných podmienok tohto všeobecného ustanovenia /oprávnenosť držbya nepretržité   trvanie   oprávnenej   držby   po   dobu   10   rokov/   podľa   špeciálnej   úpravy/lex specialis/ uvedenej v ust.§ 2 zák. č. 293/1992 Zb., ako to interpretoval Najvyšší súd SRv rozsudku č. 6 Cdo 47/2032 zo dňa 30. 4. 2013?“

Sťažovateľ   taktiež   poukazuje   na   iné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu(sp. zn. 3 Cdo 154/2010   zo   16.   decembra   2010) „v   skutkovo   rovnakej   veci   o   určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva /osvedčenie o oprávnenej držbe z roku 1992 a žaloba o určenie, že nehnuteľnosti v určitých podieloch patria do dedičstva podaná až v roku 2007/...“.

Sťažovateľ   považuje   obe   ním   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdovza „svojvoľné, nepredvídateľné, ich interpretáciu a aplikáciu právnych noriem za právne neudržateľnú   a   ústavne   nekonformnú.   Z práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva aj povinnosť   všeobecného   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami   a   argumentami   strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.“.

Podľa názoru sťažovateľa na jeho argument, že „je právne neudržateľná situácia, kedy notárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd, prehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa § 134 OZ, hoci notárske osvedčenie o vydržaní možno spochybniť bez časového obmedzenia a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek na súde domáhať určenia, že podmienky pre vydanie osvedčenia o vydržaní neboli splnené, alebo určenia, že je vlastníkom veci resp. že patrí do dedičstva po poručiteľovi“, ako aj argument, že «je právne neudržateľné, aby nikdy a nikto,   ani   súd   po   uplynutí   10   rokov   odo   dňa   zapísania   „oprávneného   držiteľa“   do katastra nehnuteľností, nemohol skúmať a hodnotiť splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním», všeobecné súdy nedali žiadnu a už vôbec zrozumiteľnú či právneakceptovateľnú odpoveď, «prečo by mali mať „oprávnení držitelia“, ktorí svoje „postavenie oprávneného držiteľa“ nadobudli podľa právneho predpisu zrušeného ešte predtým, než mohli   podľa   tohto   zrušeného   predpisu   nadobudnúť   vlastníctvo,   mali   mať   výsadnejšie „postavenie“ než osoby, ktoré boli do katastra nehnuteľností zapísané ako vlastníci na základe notárskej zápisnice o vydržaní /nie o oprávnenej držbe/. Pritom aj pred 1. 12. 2000, kedy boli zákonom č. 393/2000 Z. z. zrušené ust. § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb., mohli notári podľa notárskeho poriadku spisovať nielen osvedčenia o oprávnenej držbe ale aj osvedčenia o vydržaní. /Zák. č. 397/2000 Z. z. a taktiež od 1. 12. 2000 boli podmienky osvedčenia o vydržaní len „sprísnené“/ Avšak vlastníctvo osoby zapísanej v katastri nehnuteľností na základe notárskeho osvedčenia o vydržaní, bez ohľadu na to, či sa tak stalo pred 1. 12. 2000 alebo   po   tomto   dátume,   možno   „napadnúť“   na   súde   bez   časového   obmedzenia,   avšak vlastníctvo osoby zapísanej v katastri ako vlastník na základe osvedčenia o oprávnenej držbe, po uplynutí 10 rokov odo dňa zápisu do katastra, podľa rozhodnutí Krajského súdu v Žiline i Najvyššieho súdu SR, už nemožno na súde „napadnúť“ žiadnou formou žaloby, nakoľko   podľa   ich   právnych   záverov   nadobudli   vlastníctvo   vydržaním   na základe osobitného   /aj   keď   zrušeného/   zákona   prípadne   na   základe   „splnenia“   podmienok vydržania podľa ust.§ 134 OZ, z ktorých dve podstatné, rozhodujúce a spravidla sporné podmienky /oprávnenosť držby a jej nepretržité trvanie po dobu 10 rokov/, súd už ani nemá a nemôže skúmať, nakoľko vyplývajú resp. ich nadobudli zo zákona!! Súd teda môže skúmať len podmienku skoro samozrejmú, teda či ide o spôsobilý predmet vydržania.».

Rovnako   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   nemôže   byť   ústavne   konformný   takývýklad § 134 Občianskeho zákonníka a zrušeného § 2 zákona Slovenskej národnej radyč. 293/1992   Zb.   o   úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahov   k   nehnuteľnostiam   v   zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahovk nehnuteľnostiam“), «ktoré   malo   byť   vo   vzťahu   k ust.   §   134   OZ   špeciálnou   úpravou a Najvyšší súd SR zásadu „lex specialis derogat generali“ vyložil tak, že uplatnil obe právne   normy   súčasne,   a   to   časť   ustanovenia   §   134   OZ   /jednu   podmienku   vydržania/ a aj ustanovenie § 2 zák. č. 293/1992 Zb. dve podmienky vydržania - oprávnenosť držby a nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/. Domnievam sa, že uvedená zásada vylučuje súčasné použitie všeobecnej i špeciálnej úpravy. Ak špeciálny predpis vec sám neupravuje, uplatní sa všeobecná / generálna / úprava, avšak kompletne a teda podľa ust. § 134 OZ je potrebné skúmať splnenie všetkých podmienok vydržania.».

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd taktorozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 47/2012   zo   dňa   30.   apríla   2013   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 7 Co 215/2011 zo dňa 21. septembra 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 47/2012 zo dňa 30. apríla   2013   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   7   Co   215/2011   zo   dňa 21. septembra 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označenýchzákladných práv podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovorom napadnutými rozsudkamikrajského súdu a najvyššieho súdu.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 443/2012). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 443/2012).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie,z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   jealternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovanísťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovanýchzákladných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu. Bolo pretoúlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   posúdiť,   či medzinapadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu a sťažovateľom označenýmizákladnými   právami   podľa   ústavy,   resp.   práv   podľa   dohovoru   existuje   taká   príčinnásúvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zakladalaopodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniťmajetok. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivoprejednaná.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípusubsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   právomoc   ústavného   súdua všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, žesťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade,ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných a účinnýchprostriedkov právnej nápravy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že vo veci sťažovateľa rozhodoval ako odvolací súdkrajský   súd,   pričom   jeho   rozsudok   napadol   sťažovateľ   dovolaním   na   najvyššom   súde.Najvyšší   súd   po   zistení,   že   ide   o rozsudok,   ktorý   možno   napadnúť   týmto   opravnýmprostriedkom (§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudokkrajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolaniesťažovateľa nie je dôvodné. V dôsledku toho bola námietka porušenia základných právoznačených   sťažovateľom   uplatniteľná   v   systéme   všeobecného   súdnictva   na   základedostupného a účinného právneho prostriedku nápravy.

Ústavný súd preto uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku krajského súdu, pretože tobolo   v   právomoci   najvyššieho   súdu   v   rámci   dovolacieho   konania   začatého   na   základepodnetu samotného sťažovateľa. Neúspech v odvolacom konaní nie je dôvodom na začatiekonania   o ústavnej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súdsťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojejprávomoci.

Preto   z   ústavnoprávneho   hľadiska   môže   byť   relevantným   len   preskúmanienapadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie jesúdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavyvšeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súdvyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladuprávnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd   v   konkrétnom   prípade   aplikoval.   Za   výklada aplikáciu   zákonov   je   zodpovedný   výlučne   všeobecný   súd,   pričom   ústavný   súd   saobmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretímúčelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súduobmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonovvšeobecným súdom s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu staťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľnéa mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,III. ÚS 268/05, III. ÚS 259/2012).

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomocivšeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárnya je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (mutatis   mutandisnapr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súduje iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavnýchprincípov,   čo   však   neznamená   aj   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názorvšeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdomprávnych názorov všeobecných súdov.

Na posúdenie ústavnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavnýsúd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp.svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského súdu, je ústavne konformný. Inýmislovami,   úlohou   ústavného   súdu   bolo   zistiť,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonnýchustanovení   a   aplikovaných   právnych   predpisov,   ktorými   najvyšší   súd   zdôvodnil   svojerozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavneneudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanýchprávnych úprav.

Ústavný súd v medziach takto vymedzenej právomoci preskúmal spôsob a rozsahodôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   s   ohľadom   na   dôvody,   ktorésťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu zákonov, ktoré bymohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   označenými   základnými   právami   podľa   ústavya medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

V   napadnutom   rozhodnutí   najvyšší   súd   predovšetkým   vyslovil,   že   §   2   zákonao úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam umožňoval, aby na základenotárskeho   osvedčenia   o   držbe   (vydaného   za   podmienok   ustanovených   zákonom)   sav evidencii (v katastri) nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedenýv tomto osvedčení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisuneuplatní v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo ináosoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania. Zároveň v zmysle § 2ods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie oprávneného držiteľa, a topo dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na § 129 a nasl.Občianskeho   zákonníka   (o   držbe   a   oprávnenej   držbe).   Ďalej   najvyšší   súd   uviedol,   že„Novelou vykonanou zákonom č. 393/2000 Z. z. boli s účinnosťou od 1. decembra 2000 zo zák. č. 293/1992 Zb. vypustené ustanovenia § 2 až 9. Právne postavenie osôb zapísaných v katastri za vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené.“.

Podľa názoru najvyššieho súdu § 2 ods. 2 zákona o úprave niektorých vlastníckychvzťahov k nehnuteľnostiam bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnouúpravou, „ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva za jednoduchších   podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava.   Vydržanie vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyžadovalo splnenie podmienok, a to že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t. j. po ôsmich rokoch a šiestich mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri nehnuteľností   za   vlastníka   na   základe   notárskeho   osvedčenia   o   držbe,   nemohlo   dôjsť k zavŕšeniu   podmienok   vydržania   podľa   tejto   špeciálnej   úpravy   (pre   neuplynutie desaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka).

Tým však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením   podmienok   vydržania   vyplývajúcich   z   §   134   Občianskeho   zákonníka.   Týmito podmienkami boli: a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité trvanie   oprávnenej   držby   po   dobu   desiatich   rokov,   ak   išlo   o   nehnuteľnosť.   Podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny účinok   zápisu   notárskeho   osvedčenia   o   držbe   do   katastra   nehnuteľností.   Takáto   osoba nadobudla   totiž   postavenie   oprávneného   držiteľa,   zaručené   po   dobu   desiatich   rokov odo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie získala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv.

Oprávnená   držba   je   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   koncipovaná   ako subjektívne   právo   a   zároveň   ako   právny   vzťah,   ktorého   obsah   je   vymedzený   v   §   130 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších prechodných   ustanovení   tohto   predpisu   vyplýva   základná   intertemporálna   zásada súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté   pred   účinnosťou   tejto   úpravy,   no   vznik   právnych   vzťahov   a   nároky   z   nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada, zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov zákona č. 393/2000 Z. z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb. Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu. Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré osoba   zapísaná   za   vlastníka   nadobudla   zápisom   do   katastra   na   základe   notárskeho osvedčenia o držbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z. z. oprávnená držba osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože by   neprípustne   odnímal   už   exitujúce   právo.   Odporoval   by   tak   základnému   princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých práv.“.

Pre   najvyšší   súd   v   prerokovávanej   veci   uvedené   znamenalo,   že „žalovaná   1/ zapísaná v katastri nehnuteľností od 14. apríla 1994 za vlastníčku sporných pozemkov na základe osvedčenia o ich držbe, nadobudla týmto zápisom právne postavenie oprávnenej držiteľky   zo   zákona.   Preto   v   konaní   nebola   povinná   tvrdiť,   a   teda   ani   preukazovať nadobudnutie   oprávnenej   držby   v   čase   predchádzajúcom   tomuto   zápisu   (dokazovanie vykonané   súdom   prvého   stupňa   na   túto   okolnosť   bolo   nadbytočné).   Keďže   účinnosťou zákona č. 393/2000 Z. z. sa na jej právnom postavení oprávnenej držiteľky nič nezmenilo a neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v dobe desiatich rokov (plynúcej odo   dňa   jej   zápisu   do   katastra)   došlo   k   prerušeniu   vydržacej   doby   pre   stratu dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby (žalobca takéto skutočnosti ani netvrdil), splnila podmienky vydržania vlastníckeho práva k pozemkom podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Uplynutím   doby   desiatich   rokov,   t.   j.   dňom   14.   apríla   2004,   sa   tak   stala   výlučnou vlastníčkou sporných pozemkov, pričom zároveň zaniklo vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo doterajších vlastníkov. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v čase smrti poručiteľa bola žalovaná 1/ spolu so svojím manželom zapísaná za vlastníčku pozemkov, odvolací súd správne rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu o určenie predmetu dedičstva zamietol.“.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnenálen v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názornajvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   by   napadnutýrozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnuochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.Aj keď najvyšší súd rozhodol v rozpore s právnym názorom, ktorý prezentoval sťažovateľ,svoj   rozsudok   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupova hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   a   ani   povinný   nahrádzať.   V   sťažnostisťažovateľ iba opakuje a rozvádza námietky, ktoré už uplatnil v dovolaní proti rozsudkukrajského súdu.   Takto   poňatá   sťažnosť podľa   čl.   127 ods.   1   ústavy stavia   ústavný súddo pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináležívzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislýmsúdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovilprávne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnostia nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným.

K   argumentácii   sťažovateľa,   že   všeobecné   súdy   vec   nesprávne   právne   posúdili,v dôsledku čoho rozhodli inak ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy (pričomk sťažnosti sťažovateľ priložil fotokópie uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 178/2009z 20.   októbra   2009   a   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   154/2010zo 16. decembra 2010), považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverujenajvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu kurčitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno   z   takéhoto   ich   postupu   mechanickyvyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 či čl. 47 ods. 3 ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom nasvoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov,ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho)stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch.

Vo vzťahu k otázkam sťažovateľa (smerujúcim v zásade k výkladu zákonov), ktoré vosvojej sťažnosti adresoval ústavnému súdu, týkajúcim sa jeho právnej veci ústavný súdpoukazuje na to, že je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a jedenzo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy,vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahua spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 128 ústavy podáva ústavný súd iba výklad ústavy alebo ústavného zákona,ak je vec sporná. Výklad iných než ústavných zákonov ústavný súd nepodáva. Taktiežústavný   súd   nepodáva   fyzickým   ani   právnických   osobám   výklad   zákonov   a   nižšíchprávnych noriem, pretože k tomu nie je príslušný.

Pre úplnosť pripomíname, že ústavný súd neposkytuje právnu pomoc, to znamenáprávne   rady   a   právne   stanoviská   ku   konkrétnym   právnym   otázkam,   pretože   to   nepatrído jeho právomoci.

Vychádzajúc z uvedeného je   ústavný súd toho názoru, že niet   žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutímna odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahomzákladného   práva   na   súdnu   ochranu   (a   tiež   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)nie je právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omylea v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvoda ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru,že označené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ako   aj   dôvody   uvádzané   sťažovateľomv sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesnýchprincípov   podľa   čl.   46   až   čl.   50   ústavy,   a   teda   ani   základného   práva   sťažovateľovpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľav tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať saostatnými návrhmi uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015