znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   LEGAL CARTEL   s.   r.   o.,   Ľubinská   18,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ JUDr. Radoslav   Kačur,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Brezno v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 203/2012 (pôvodne pod sp. zn. 3 C 16/2011) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. októbra 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 3 C 16/2011, ktoré je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 6 C 203/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   sa   žalobou doručenou okresnému súdu 27. januára 2011 domáhal proti vydavateľovi denníka „PLUS JEDEN   DEŇ“   ako   žalovanému   nárokov   z   titulu   ochrany   svojej   osobnosti.   O žalobe sťažovateľa   nebolo   právoplatne   rozhodnuté,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   dochádza k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľ   17.   septembra   2012   podal   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola vybavená jej prípisom z 25. septembra 2012 a vyhodnotená ako nedôvodná.

Sťažovateľ na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a konštatoval, že

„1. Základné právo M.   P.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Brezno   v   konaní   vedenom   pod spis. zn. 3 C/16/2011 (po vrátení veci Okresnému súdu Brezno Krajským súdom v Bratislave vedenom po spis. zn. 6 C 203/2012) porušené bolo.

2. Okresnému súdu Brezno prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn. 3 C/16/2011 (po vrátení veci Okresnému súdu Brezno Krajským súdom v Bratislave vedenom po spis. zn. 6 C 203/2012) konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   M.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   5.000,-   Eur,   ktoré   je Okresný súd Brezno povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi M. P. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Brezno povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že posudzované konanie sa začalo 27. januára 2011 a dosiaľ nebolo právoplatne skončené.

Konanie   vedené   okresným   súdom   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu 22. októbra 2013 trvalo necelé tri roky.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv,   ktoré   odôvodňuje   nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Ústavný   súd   v súvislosti   s napadnutým   konaním   pre   úplnosť   uvádza,   že   už   raz sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   tých   istých   práv,   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,   a to   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   100/2013 z 13.   februára   2013. Po uplynutí   približne   ôsmich   mesiacov   sa   sťažovateľ   opätovne   obrátil   na   ústavný   súd vo svojej   podstate   s identickou   sťažnosťou.   Ako   sám   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol, v období   po   odmietnutí   jeho   skoršej   sťažnosti   sa   uskutočnilo   len   jedno   pojednávanie vo veci samej, a to 30. apríla 2013, ktoré však bolo odročené. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tiež uviedol, že „aj napriek skutočnosti, že vo veci sa uskutočnili viaceré pojednávania, tak sťažovateľ doteraz neregistruje, aký obraz o skutkovom stave má súd...“. Tieto skutočnosti dôvodne spochybňujú tvrdenia sťažovateľa o nečinnosti okresného súdu.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   okresný   súd   nariadil v napadnutom konaní celkom šesť termínov pojednávaní, z toho dvakrát sa pojednávanie neuskutočnilo, pretože okresný súd bol nútený nariadené pojednávanie 2. decembra 2011 odročiť   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania   a ich   zástupcov   a raz   nariadené pojednávanie 15. januára 2013 zrušil z dôvodu neúčasti právneho zástupcu sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti opomenul skutočnosť, že okresný súd po odmietnutí jeho skoršej sťažnosti   uskutočnil   okrem   toho   pojednávanie   aj   12.   marca   2013   a   po   poslednom uskutočnenom pojednávaní 30. apríla 2013 okresný súd viackrát urgoval (celkom štyrikrát, pozn.) Okresný súd Bratislava III, aby mu poskytol kópie zápisníc z výsluchu svedkov, keďže na Okresnom súde Bratislava III prebieha súvisiace konanie o ochranu osobnosti pod sp.   zn.   11   C   33/2012,   v ktorom   je   sťažovateľ   navrhovateľom   a je   vedené   proti MAC TV, s. r. o.

Vzhľadom   na   už uvedené   procesné   úkony   okresného   súdu   v napadnutom   konaní a skutočnosť, že doterajšia dĺžka napadnutého konania (necelé tri roky) sama osebe ešte nedosahuje takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (podobne   napr.   I.   ÚS   96/2011, III. ÚS 541/2011).

K takémuto   záveru   ústavný   súd   dospel   aj   s prihliadnutím   na   rozhodovaciu   prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore   s právom   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014