znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   14290/2012   a   sp.   zn.   Rvp   14339/2012   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 254/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 6 Co 224/2012 z 26. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 14290/2012 a sp. zn. Rvp 14339/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 42/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 21. a 31. decembra   2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 254/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 6 Co 224/2012 z 26. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v   postavení   žalobkyne   v   konaniach vedených   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 12 C 124/2010   a   sp.   zn.   10   C   64/2010.   Žaloby   smerujú   proti   žalovanej Slovenskej republike a predmetom konania je náhrada materiálnej škody a nemajetkovej ujmy   vzniknutej   nesprávnym   úradným   postupom   všeobecných   súdov   v   súvislosti   s neprijatím   návrhov   sťažovateľky   na   začatie   občianskeho   súdneho   konania   podaných elektronickou formou.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 124/2010 zo 7. mája 2012 bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 3 211 158,02 € a v druhom prípade uznesením okresného súdu sp. zn. 10 C 64/2010 z 24. apríla 2012 bola sťažovateľke uložená povinnosť   zložiť preddavok   na trovy   konania v   sume 1 123 549,15   €.   Keďže sťažovateľka   na   výzvy   okresného   súdu   v   stanovenej   lehote   nereagovala,   okresný   súd konania zastavil. Proti uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania, ktoré krajský súd napadnutými rozhodnutiami potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že v skutkovo a právne rovnakých veciach, ako sú predmetom tohto   konania,   ústavný   súd   už   rozhodol   uzneseniami   sp.   zn.   II.   ÚS   129/2012 až sp. zn. II. ÚS   135/2012   zo   16.   mája   2012   a   jej   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnené. V tejto súvislosti však poukazuje na inú vec, v ktorej ústavný súd nálezom sp.   zn.   I. ÚS 112/2012   zo   6.   júna   2012   vyslovil   porušenie   základného   práva   (iného) sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   zotrvala   na   svojej   právnej   argumentácii   obsiahnutej   v   jej predchádzajúcich sťažnostiach, pričom navyše uviedla, že podľa jej názoru uvedený postup ústavného   súdu   a   protichodné   rozhodnutia   v   právne   zhodných   veciach   svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní ústavného súdu, čo prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote. Ústavný súd bráni v legitímnej snahe účastníkov konania o ochranu základných práv a slobôd a odníma im poslednú vnútroštátnu možnosť nápravy porušenia ich základného práva. Sťažovateľke tak neostáva iná možnosť, než sa domáhať ochrany svojich základných práv a slobôd na Európskom súde pre ľudské práva.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu,   tieto   rozhodnutia   zruší   a   veci   vráti   okresnému   súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku...

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. 14290/2012 a sp. zn. Rvp 14339/2012, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Ako   vyplýva   z   I.   časti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   o   skutkovo   a   právne rovnakých   veciach,   ako   sú   predmetom   tohto   konania,   ústavný   súd   rozhodol   predtým uzneseniami sp. zn. II. ÚS 129/2012 až sp. zn. II. ÚS 135/2012 zo 16. mája 2012 tak, že sťažnosti sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Keďže v daných prípadoch ide o sťažnosti v podstate identické s tými, ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd   odkazujúc   v   podrobnostiach   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia   opätovne   dospel   k   záveru,   že   predložené   sťažnosti   je   opätovne   potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K   námietkam   sťažovateľky,   že   závery   ústavného   súdu   obsiahnuté   v   uvedených rozhodnutiach sa týkali len porušenia jej práva na práva na prístup k súdu, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí   aj   základné   právo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu (obdobne napr. III. ÚS 27/08), čo vedie k odmietnutiu sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní ústavného súdu.

Ústavný súd poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 (pozri I. časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.), z ktorého vyplýva, že v tomto prípade bola iná procesná situácia, a síce,   že okresný súd uložil (inému) sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 1 OSP bez toho, aby vopred preskúmal jeden z atribútov uplatnenia tohto ustanovenia, ktorým je oslobodenie sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov   podľa   §   138   OSP.   S   poukazom   na   princíp proporcionality súdneho konania ústavný súd následne dospel k záveru o porušení práv toho sťažovateľa. V prípade sťažovateľky bola úplne iná procesná situácia, ako tá, ktorú riešil ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, a tieto veci nemožno stotožňovať.

Z uznesenia iného napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 6 Co 224/2012 z 26. októbra 2012 tvoriaceho prílohu sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14339/2012 totiž vyplýva, že sťažovateľka bola v priebehu konania okresným súdom vyzvaná na preukázanie jej majetkových pomerov, čo však neurobila, ale namiesto toho zaslala okresnému súdu svoje vyjadrenie, v ktorom spochybnila takýto postup okresného súdu. Okresný súd zaslal sťažovateľke príkaz na úhradu preddavku na trovy konania, a keďže sťažovateľka na výzvu adekvátne   nereagovala,   konanie   vo   veci   zastavil   a   následne   krajský   súd   rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru ústavného súdu je aj v danom prípade už na prvý   pohľad zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 6 Co 224/2012 z 26. októbra 2012, ktorého obsah ústavný súd preskúmal, k zásahu do označeného základného práva dôjsť nemohlo a vo vzťahu k nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu o zastavení konania krajským   súdom   prichádzalo   do   úvahy   aj   podanie   dovolania,   ktorého   prípustnosť   by sťažovateľka mohla opierať aj o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom mohla sťažovateľka uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu. Sťažovateľka však v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto veci podala.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   k   sťažnosti   vedenej pod sp. zn. Rvp 14290/2012   ani   nepripojila   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 254/2012 z 26. októbra 2012, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, teda opätovne nerešpektovala ustanovenie § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého k sťažnosti sa má pripojiť kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky   konštatuje,   že   sťažnosti   vykazujú nedostatky   náležitostí   predpísaných   zákonom,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie sťažovateľkou podaných sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   14290/2012   aj   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013