znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. Ď., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodnú voľbu povolania a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 13/2011 z 25. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Ď. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2011 elektronickou poštou a 8. decembra 2011 poštou doručená sťažnosť D. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na slobodnú voľbu povolania a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy,   základného   práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 13/2011 z 25. augusta 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. p.: SLV-119/PK-2009 zo 4. februára 2010, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, na základe ktorého bol podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o štátnej službe“) prepustený zo   služobného   pomeru.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 4 S 153/2010 zo 17. decembra 2010 jeho žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že podľa § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe mal žalovaný vydať všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by upravoval konkrétne podmienky prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, ale keďže žalovaný takýto právny predpis nevydal, nebolo   možné   identifikovať   spôsoby   správania,   ktoré   by   zakladali   dôvod   na   jeho prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odvolaní namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu, a zároveň dodal, že krajský súd sa nevysporiadal s tým, z akého dôvodu kládol väčší dôraz na   výsledok   dychovej   skúšky,   a nie   na   výsledky   krvnej   skúšky.   Sťažovateľ   v odvolaní taktiež tvrdil, že bol postihnutý dvakrát za ten istý skutok, a teda za to, že 8. decembra 2004 mal byť ako policajt v čase medzi 7.30 h a 8.07 h v zamestnaní pod vplyvom alkoholu, za čo bol jednak disciplinárne potrestaný znížením platu o 10 % na dva mesiace a súčasne bol za tento skutok prepustený aj zo služobného pomeru. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   nedostatočne   vysporiadal   s   jeho argumentmi   obsiahnutými   v odvolaní,   a preto   napadnutý   rozsudok   považuje za nepreskúmateľný.   Keďže   podľa   jeho   názoru   najvyšší   súd   nesprávne   a nepresvedčivo vyhodnotil dôkazy, jeho rozhodnutie považuje aj za prejav svojvôle.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 13/2011 z 25. augusta 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   personálnym   rozkazom žalovaného č. 46 z 3. februára 2005 (ďalej len „personálny rozkaz“) bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe prepustený zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti príslušníka Policajného zboru, pretože jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru na tom skutkovom základe, že 8. decembra   2004   mal   naplánovaný   výkon   štátnej   služby,   pričom   v čase   medzi   7.30   h a 8.06 h   bola   uňho   vykonaná   dychová   skúška   s pozitívnym   výsledkom   alkoholu   v jeho dychu.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol odvolací orgán   žalovaného   tak,   že   rozhodnutím   č.   p.:   KM-52/PK-2005   z 18.   apríla   2005 prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil   a rozklad   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal sťažovateľ   žalobu,   na   základe   ktorej   žiadal   o preskúmanie   jeho   zákonnosti.   O žalobe rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   S 197/2005-48   z 31.   januára   2008   tak,   že   ju zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 94/2008 zo 14. mája 2009 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   vyslovil,   že   bude   povinnosťou   krajského   súdu vysporiadať sa s argumentmi sťažovateľa a posúdiť, či námietky sťažovateľa sú spôsobilé vyvolať   pochybnosti   o správnosti   skutkových   zistení   žalovaného,   a tým   aj   správnosti záverov jeho rozhodnutia. Po tom, čo bol zrušený rozsudok krajského súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, krajský súd zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu žalovaného č. p.: KM-52/PK-2005 z 18. apríla 2005 a vec mu vrátil, aby ju znova prerokoval a o nej rozhodol.

Na základe toho žalovaný opäť preskúmal personálny rozkaz, doplnil dokazovanie a rozhodnutím č. p.: SLV-119/PK-2009 zo 4. februára 2010 rozklad sťažovateľa zamietol a personálny rozkaz potvrdil.

Proti   rozhodnutiu   žalovaného   podal   sťažovateľ   opäť   žalobu   o preskúmanie   jeho zákonnosti,   na   základe   čoho   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   S 153/2010 zo 17. decembra 2010 žalobu zamietol.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   okrem   iného konštatoval, že dôvody prepustenia zo služobného pomeru sú taxatívne vymedzené v § 192 ods. 1 zákona o štátnej službe a aj z tohto dôvodu došlo zákonom č. 623/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov a zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (s účinnosťou od 1. januára 2006) [ďalej len „zákon č. 623/2005 Z. z.“], k vypusteniu § 192 ods.   5   zákona   o štátnej   službe,   pretože   ako   vyplýva   z dôvodovej   správy,   konkretizácia dôvodov prepustenia zo služobného pomeru nad rámec dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm.   e)   zákona   o štátnej   službe   by   znamenala   rozšírenie   už   existujúcich   zákonných dôvodov.

Krajský   súd   v rozsudku   súčasne   judikoval,   že   pokiaľ   ide   o splnenie   zákonných podmienok prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe, je potrebné konštatovať toto: „Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočíva v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď počas nej zvlášť hrubým spôsobom porušil § 136 písm. d) zákona, čl. 1 písm. a) bod 9 rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), písm. b), písm. g), písm. h) zákona, pretože sa nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť PZ alebo   ohroziť   dôveru   v tento   zbor   a nedodržal   služobnú   disciplínu,   keď   štátnu   službu vykonával   pod   vplyvom   alkoholu.   Splnená   bola   aj   ďalšia   zákonná   podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorá spočíva v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby... Je nezlučiteľné...   aby   v služobnom   pomere   príslušníka   PZ   zotrval   policajt,   ktorý...   štátnu službu vykonával pod vplyvom alkoholu. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a pri svojom povolaní a profesii má byť vzorom svojím chovaním vo vzťahu k ostatným občanom.“

Krajský súd sa veľmi podrobne vyjadril aj k dôkazu – výsledku dychovej skúšky a dôkazu, ktorý predložil sťažovateľ a ktorý mal svedčiť o tom, že v inkriminovanom čase mu bola odobratá vzorka krvi, v ktorej nebola zistená prítomnosť alkoholu. Krajský súd súčasne zaujal aj názor k tomu, z akého dôvodu nemožno tvrdiť, že sťažovateľ bol za tú istú vec potrestaný dvakrát, a to jednak disciplinárne a taktiež aj prepustením zo služobného pomeru.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   odlišnosť   medzi   disciplinárnym opatrením (zníženie služobného platu) a jedným z dôvodov skončenia služobného pomeru (prepustenie).

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom predovšetkým tvrdil, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu, že v čase jeho vydania neexistoval všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by konkretizoval dôvody prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Okrem toho tvrdil, že si nevie vysvetliť, z akého dôvodu mal v inkriminovanom čase pri vykonaní dychovej skúšky pozitívny výsledok na prítomnosť alkoholu v dychu, pričom po uplynutí ani nie hodiny a odobratí vzorky krvi lekárom, sa v jeho krvi prítomnosť alkoholu nezistila. Podľa jeho názoru ani žalovaný, ani krajský súd „toto pochybenie žiadnym spôsobom nevyvrátil“. Sťažovateľ zároveň namietal, že za jeden skutok bol dvakrát postihnutý. Sťažovateľ taktiež tvrdil, že nedošlo k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu a ustáleniu dôkaznej situácie.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžo   13/2011 z 25. augusta   2011   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   S 153/2010-70 zo 17. decembra 2010 potvrdil.

V odôvodnení svojho   rozhodnutia   najvyšší súd   poukázal na podstatu   rozhodnutia krajského súdu, predstavil argumenty sťažovateľa a žalovaného.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že pre žalovaného a krajský súd bol podstatný výsledok dychovej skúšky, z ktorého vyplynula prítomnosť alkoholu v dychu sťažovateľa, najvyšší súd   si   osvojil   ich   zistenia   a   závery.   V tejto   súvislosti   dodal,   že   výmenný   list,   ktorý sťažovateľ predložil a z ktorého vyplýva, že lekár mu ani nie hodinu po dychovej skúške odobral   vzorku   jeho   krvi,   v ktorej   nebola   zistená   prítomnosť   alkoholu,   nepovažuje   za vierohodný dôkaz. Toto tvrdenie odôvodnil tým, že krv si dal sťažovateľ odobrať na vlastnú žiadosť a že pri tomto úkone nebol prítomný žiadny   policajný funkcionár.   Okrem toho najvyšší   súd   vyslovil   názor,   že   v takomto   prípade   malo   dôjsť   k vyhotoveniu   protokolu o lekárskom   vyšetrení   a že   tento   mal   sťažovateľ   na   podporu   svojich   tvrdení   predložiť. Najvyšší súd spochybnil vierohodnosť tohto dôkazu aj zistením, že sťažovateľ mal byť toho dňa, keď sa podrobil dychovej skúške, odvezený kolegom v čase o 08.45 h do miesta svojho trvalého bydliska, pričom už o 09.00 h mu mala byť odobratá vzorka krvi. Podľa názoru najvyššieho súdu časový sled týchto udalostí vyvoláva pochybnosti o možnom odbere krvi v uvedenom čase.

Najvyšší súd sa vyjadril aj k námietke sťažovateľa o porušení zásady ne bis in idem a v tejto súvislosti uviedol, že „disciplinárne potrestanie žalobcu nemá za následok zánik práva žalovaného prepustiť žalobcu zo služobného pomeru, lebo prepustenie policajta po predchádzajúcom disciplinárnom postihu nemožno hodnotiť ako dvojitý postih za ten istý skutok“. Najvyšší súd zároveň poukázal na rozdielnosť disciplinárneho konania, v rámci ktorého   bolo   sťažovateľovi   uložené   disciplinárne   opatrenie,   a personálneho   konania, výsledkom ktorého bolo prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru.

Najvyšší súd súčasne konštatoval, že sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa o tom, že   v danej   veci   nedošlo   k spoľahlivému   a dostatočnému   zisteniu   skutkového   stavu, hodnoteniu   dôkazov,   a tým   aj   nesprávnemu   vyvodeniu   záverov.   Najvyšší   súd   v tejto súvislosti   vyslovil,   že   žalovaný   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol,   ktoré   skutočnosti   boli podkladom pre jeho rozhodnutiu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ktoré právne predpisy v danom prípade aplikoval.

Vo   vzťahu   k ďalším   námietkam   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   odvolal   na   názory a právne závery krajského súdu a dodal, že podľa jeho názoru boli v prípade sťažovateľa naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (obdobne I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04, III. ÚS 58/09).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Ústavný súd zastáva názor, že podstatou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jeho názormi a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne konanie, ako aj verdikt súdu budú spĺňať parametre zákonnosti procesu a rozhodnutia tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na ten-ktorý prípad (III. ÚS 32/08, III. ÚS 57/2010).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a   s   prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je ústavne   konformný   a riadne   odôvodnený.   Na   rozdiel   od   sťažovateľa   totiž   ústavný   súd zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   zreteľne   a   veľmi   presne   zdôvodnil,   na   základe   ktorých zákonných ustanovení a akého skutkového stavu dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa boli splnené zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru policajta podľa § 192 ods.   1   písm.   e)   zákona   o štátnej   službe.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   stotožnil s právnymi   závermi   krajského   súdu,   ktorý   k zásadnej   námietke   sťažovateľa   o tom,   že vzhľadom na absenciu právneho predpisu predpokladaného § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe nebolo možné určiť, ktoré druhy správania je potrebné subsumovať pod dikciu § 192 ods.   1 písm. e) (porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, kedy ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby), zaujal veľmi presvedčivý právny názor. Krajský súd konštatoval, že   za   zvlášť   hrubé   porušenie   služobnej   povinnosti   je   potrebné   pokladať   porušenie niektorých   povinností   policajta,   medzi   ktorými   uviedol   aj   porušenie   zákazu   požívania alkoholických nápojov v čase výkonu štátnej služby a na miestach výkonu štátnej služby [§ 136 písm. d) zákona o štátnej službe] či porušenie zákazu, ktorý stanovuje, aby v štátnej službe i mimo štátnej služby sa policajt zdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor [§ 48 ods. 3 písm. g) zákona o štátnej službe], alebo porušenie služobnej disciplíny [§ 48 ods. 3 písm. h) zákona o štátnej službe]. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol v čase výkonu štátnej služby pod vplyvom alkoholu, bola podľa názoru krajského súdu, s ktorého názorom sa stotožnil aj najvyšší súd, splnená aj podmienka, že ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, keďže osoba, ktorá vykonáva štátnu službu by mala byť svojím správaním vzorom pre ostatných.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti aj ďalší názor krajského súdu, na ktorý sa odvolal najvyšší súd a v rámci ktorého bolo vyslovené, že práve z dôvodu, aby nedošlo   k rozšíreniu   dôvodov   prepustenia   zo   služobného   pomeru,   ktoré   sú   taxatívne uvedené   v   §   192   ods.   1   zákona   o štátnej   službe,   došlo   zákonom   č.   623/2005   Z.   z. k vypusteniu § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe. To znamená, že došlo k vypusteniu toho zákonného   ustanovenia,   ktoré   stanovovalo,   že   dôvody   a   podrobnosti   prepustenia zo služobného   pomeru   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   o štátnej   službe   ustanoví všeobecne záväzný právny predpis. Krajský súd ďalej konštatoval, že v zmysle dôvodovej správy k tejto právnej úprave nebolo možné zákonné dôvody prepustenia zo služobného pomeru ustanoviť vykonávacím právnym predpisom, pretože tie už boli dané zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu žalovaný, ako aj vo veci konajúce súdy sťažovateľovi v dostatočnej   miere   ozrejmili,   ktoré   jeho   správanie   bolo   dôvodom   na   uplatnenie prepúšťacieho   dôvodu   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   o štátnej   službe.   Aj   keď v relevantnom čase neexistoval podzákonný akt, ktorý by rozširoval dôvody prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe, ústavný súd sa domnieva,   že   krajský   súd,   s ktorého   názormi   sa   stotožnil   aj   najvyšší   súd,   poukázal na viaceré porušenie, respektíve nesplnenie služobných povinností zo strany sťažovateľa, čo napokon viedlo k vyhodnoteniu jeho správania ako takého, ktoré založilo dôvod na postup podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe. Z uvedeného vyplýva, že použitím relevantnej právnej úpravy a vyhodnotením skutkového stavu všeobecné súdy (krajský súd a   najvyšší   súd)   ustálili   presné   dôvody,   na   základe   ktorých   bol   sťažovateľ   prepustený zo služobného pomeru. Podľa názoru ústavného súdu relevantná aplikácia a interpretácia právnych predpisov zo strany všeobecných súdov viedla k judikovaniu právneho názoru, ktorý   preklenul   aj   nedostatok   spočívajúci   v absencii   všeobecne   záväzného   právneho predpisu,   ktorého   prijatie   si   právna   úprava   v danom   čase   vyžadovala. V tejto   súvislosti považuje ústavný súd za dôležité podotknúť, že existencia zákonného ustanovenia, ktorá s vydaním   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   počítala,   sa   neskôr   ukázala nadbytočnou, čo viedlo k zrušeniu § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe s účinnosťou od 1. januára 2006.

Ústavný súd je zároveň toho názoru, že najvyšší súd zaujal dostatočný a presvedčivý názor   aj   k ďalším   argumentom   sťažovateľa, vysvetlil   mu,   ktoré   dôkazy   považoval   za preukázané   (výsledky   dychovej   skúšky   na   alkohol),   a ozrejmil   aj   skutočnosť,   z akého dôvodu   nebolo   možné   prisvedčiť   námietkam   sťažovateľa   o tom,   že   v tej   istej   veci   bol postihnutý dvakrát za ten istý skutok.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného   práva   na slobodnú   voľbu   povolania a   uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžo 13/2011 z 25. augusta 2011, pretože o prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (i čl. 6 dohovoru), resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012