znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., a B. S., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Sociálnej   poisťovne,   ústredie,   Bratislava,   a   Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, v konaní vedenom pod sp. zn. 536 0181280 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. a B. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a   B.   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava (ďalej len „Sociálna   poisťovňa“),   a   Sociálnej   poisťovne,   pobočka   Košice   (ďalej   len   „pobočka Sociálnej poisťovne“), v konaní vedenom pod sp. zn. 536 0181280.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je „splnomocneným zástupcom“ sťažovateľky v konaní pred pobočkou Sociálne poisťovne, ktoré sa uskutočnilo 16. novembra 2009 a jeho predmetom bolo posudzovanie zdravotného stavu (invalidity) sťažovateľky.

Sťažovateľ „chcel   priebeh   posudzovania   nahrávať   na   audio   záznam“,   pretože posudkový lekár, ktorý posudzoval zdravotný stav sťažovateľky, už predtým 30. apríla 2008 „pozmenil resp. neuviedol“ niektoré skutočnosti, ktoré mali vplyv na nesprávne posúdenie jej zdravotného stavu.

Posudkový   lekár   však   odmietol   posudzovať   jej   zdravotný   stav,   ak   sťažovateľ nevypne „audiozáznamník“.

Na   základe   uvedeného podal   sťažovateľ riaditeľovi   pobočky   Sociálnej poisťovne sťažnosť, v ktorej namietal, že postup posudkového lekára bol v „rozpore s čl. 26 ústavy“. Riaditeľ   pobočky   na   jeho   sťažnosť   odpovedal   podaním   sp.   zn.   RP   –   13/2009-2 z 9. decembra 2009, v ktorom jeho sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti podrobne uvádzajú dôvody, v čom vidia porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, a navrhujú ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

„Právo navrhovateľov na slobodné prijímanie a rozširovanie informácií pomocou zvukového záznamu zakotvené v článku 26 ods. 1.) a 2.) a čl. 1.) ústavy SR, a právo na slobodu prejavu zakotvené v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   bolo   postupom   Sociálnej   poisťovne-ústredie...   Bratislava   a   Sociálnej   poisťovne pobočky Košice... porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľom   symbolické   finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro.

Odporcovia sú povinní nahradiť navrhovateľom trovy právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   ústredia   a   pobočky Sociálnej poisťovne pri posudzovaní zdravotného stavu sťažovateľky v spojení s postupom posudkového lekára, ktorý neumožnil sťažovateľovi nahrávať si priebeh tohto konania na audiozáznam, boli porušené ich označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a   ktorý   jej   umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 118/04).

Uvedený záver potvrdzuje aj § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (všeobecné) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom   konaní súdy   preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa § 244 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Z   citovaných   právnych   noriem   vyplýva,   že vo vzťahu k namietanému údajnému nezákonnému postupu Sociálnej poisťovne ako orgánu verejnej správy je teda na základe návrhu sťažovateľov oprávnený rozhodnúť v rámci správneho súdnictva všeobecný súd. Túto   právomoc   všeobecného   súdu   nemožno   nahradiť   konaním   pred   ústavným   súdom (mutatis mutandis IV. ÚS 78/04).

Ústava a zákon o ústavnom súde vylučujú, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho   základného   práva   a   orgán,   pred   ktorým   ho   uplatní,   čo   je   vyjadrené   princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu. Princíp subsidiarity je v prípade sťažovateľov aj v dôsledku   účinnosti   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií)   v   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) rozšírený aj na ochranu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v konaní pred orgánom verejnej správy a súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve (obdobne m. m. II. ÚS 147/02).

Správny súd musí preskúmať napadnutý postup Sociálnej poisťovne a rozhodnúť o tom, či bol, alebo nebol v súlade s platným právnym poriadkom vrátane jeho časti, v ktorej   je   upravené   a   konkretizované   základné   právo   na   informácie,   ktorého   porušenie sťažovatelia   namietajú.   Takáto   právomoc   správneho   súdnictva   vylučuje   právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Sťažovatelia tiež nevyužili účinné právne možnosti ochrany   svojho   základného   práva   na   informácie   aj   podľa   zákona   o   slobode   informácií (podali   iba   sťažnosť   podľa   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení   zákona č. 164/2008   Z.   z.)   a   rozhodli   sa   požiadať   o ochranu   svojich   práv   priamo   ústavný   súd. Takýto postup však ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťajú.

Podľa § 1 zákona o slobode informácií tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný aj čl. 26 ústavy, ktorá síce nemá normatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu, čo sa týka účelu zákona o slobode informácií, chrániť aj reálne uplatnenie čl. 26 ústavy.Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   právnych   záverov   a   skutkového   stavu opísaného sťažovateľmi rozhodol, že v predmetnej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť   sťažovateľov   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci (podobne napr. II. ÚS 147/02, IV. ÚS 49/04, II. ÚS 59/04 alebo IV. ÚS 78/04).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2010