znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 42/09-77

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   2. júna 2009   v   senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   prijatú   sťažnosť   občianskeho   združenia   C.,   M.,   zastúpeného   advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského riaditeľstva   Policajného zboru v Košiciach pri služobnom zákroku v súvislosti s prezentáciou fotografií na informačných paneloch na verejnom zhromaždení pod názvom „STOP GENOCÍDE – proti porušovaniu ľudských práv vo svete“ konanom 16. októbra 2008 v K. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo občianskeho združenia C. na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru   v Košiciach   na   verejnom   zhromaždení   pod   názvom „STOP   GENOCÍDE   –   proti porušovaniu   ľudských   práv   vo   svete“ konanom   16.   októbra   2008   v K. p o r u š e n é b o l o.

2. Občianskemu združeniu C. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom   tisíc   eur),   ktoré   mu j e   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v   Košiciach p o v i n n é   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v   Košiciach j e   p o v i n n é   zaplatiť náhradu   trov   konania   občianskemu   združeniu   C.   v sume   771,98 € (slovom sedemstosedemdesiatjeden eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. III. ÚS 42/09-20   z   10. februára 2009   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   občianskeho   združenia   C.   (ďalej   len „sťažovateľ“) vo veci porušenia základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej aj „krajské riaditeľstvo PZ“) pri služobnom zákroku v súvislosti s prezentáciou fotografií na informačných paneloch na verejnom zhromaždení pod názvom „STOP GENOCÍDE – proti porušovaniu ľudských práv vo svete“ konanom 16. októbra 2008 v K.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v sťažnosti uviedol, že   16. októbra 2008   sa   v K.   uskutočnilo   verejné   zhromaždenie   pod   názvom „STOP GENOCÍDE – proti   porušovaniu   ľudských   práv   vo   svete“.   Organizátorom   podujatia bol sťažovateľ,   ktorý   si   splnil   oznamovaciu   povinnosť   vyplývajúcu   z   príslušných ustanovení zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 84/1990 Zb.“ alebo „zákon o zhromažďovacom práve“).

V   priebehu   zhromaždenia   sa   na   miesto   jeho   konania   dostavila   policajná   hliadka na základe oznámenia redaktora televízie... (ďalej len „redaktor televízie“ alebo „televízia“) s cieľom zistenia, či sa uvedené zhromaždenie koná v súlade so zákonom. Televízia bola od počiatku na verejnom zhromaždení a jeho priebeh natáčala.

Na miesto konania zhromaždenia sa dostavil aj prvý zástupca riaditeľa krajského riaditeľstva   PZ   a   súčasne   riaditeľ   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru   v K.   (ďalej   aj   „zástupca   krajského   riaditeľa   PZ“)   spolu s ďalšími príslušníkmi Policajného zboru na služobných motorových vozidlách. V tom čase bolo   na   mieste   konania   zhromaždenia   umiestnených   dvanásť   informačných   panelov, na ktorých sa nachádzali fotografie obetí genocíd a fotografie ľudského plodu po vykonanej interrupcii.

Po   vzhliadnutí   výstavy   zástupca   krajského   riaditeľstva   PZ   dospel   k   názoru, že vystavovaním   informačných   panelov   dochádza   k   naplneniu   skutkovej   podstaty priestupku   proti   verejnému   poriadku   podľa   §   47   zákona   Slovenskej   národnej rady č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 372/1990 Zb.“ alebo „zákon o priestupkoch“). Odôvodnil to tým, že podľa jeho názoru vyvesené informačné panely s touto tematikou vzbudzujú u niektorých osôb pohoršenie.Príslušník   Policajného   zboru,   ktorý   priestupok   priamo   dokumentoval,   sa   riadil aj pokynmi   a   názorom   nadriadeného   –   zástupcu   krajského   riaditeľa   PZ.   Zástupcovia sťažovateľa   boli   vyzvaní   na   odstránenie   tých   informačných   panelov,   resp.   fotografií na nich, ktoré podľa subjektívneho názoru príslušníkov Policajného zboru porušujú verejný poriadok a vzbudzujú verejné pohoršenie. Príslušníci Policajného zboru zároveň uviedli, že v   prípade   neodstránenia   určených   fotografií   príslušné   informačné   panely   zaistia na základe § 21 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   č.   171/1993 Z.   z.“   alebo „zákon o Policajnom   zbore“).   Pretože   odstránením,   aj   keď   iba   niektorých   panelov,   by   nebol naplnený zmysel verejného zhromaždenia, sťažovateľ sa práve z tohto dôvodu rozhodol zhromaždenie pod nátlakom prítomných policajtov ukončiť.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajské   riaditeľstvo   PZ   služobným   zákrokom   –   príkazom odstrániť určené fotografie, resp. plagáty z informačných panelov pod hrozbou ich zaistenia,   porušilo   základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu.   Verejné zhromaždenie organizované sťažovateľom poukazovalo na morálno-právne aspekty interrupcií.   Prezentované   fotografie   mali   za   cieľ   poukázať   na   ľudskú   podstatu počatého dieťaťa a násilnú povahu interrupcie. Práve tieto dva podstatné aspekty boli dôvodom, prečo ďalšie fotografie evokovali paralely umelého ukončenia tehotenstva s rôznymi   formami   genocíd,   otrokárstva   a rasovej   diskriminácie   či   iného nehumánneho zaobchádzania so zraniteľnými skupinami ľudí v minulosti. Takéto formy zaobchádzania boli totiž sprevádzané odopieraním osobnostných práv takýmto skupinám,   ktoré   sa   z dôvodu   nerovného   postavenia   (faktického   alebo   právneho) nemohli brániť.Sťažovateľ tvrdil, že na verejnom zhromaždení iba využil právo na slobodu prejavu, ktorá   nepodnecovala   k porušovaniu   práv   iných,   a   vyjadroval   svoj   názor   na   všeobecnú spoločenskú tému spôsobom, ktorý je legitímny aj z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa slobody prejavu garantovanej v čl. 10 dohovoru.   V tomto   kontexte   poukázal   na   rozhodnutia   ESĽP   v prípadoch   Oberschlick v. Rakúsko, rozsudok z 1. 7. 1997; Ligens v. Rakúsko, Séria A, č. 103, č. sťažnosti 9815/82; či Handyside v. Veľká Británia, Séria A, č. 24, č. sťažnosti 5493/72.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   v zmysle   zákona   č.   84/1990   Zb.   je   orgánom oprávneným   zasahovať   do   výkonu   zhromažďovacieho   práva   primárne   obec   a   úloha či právomoci   Policajného   zboru   sú   len   subsidiárne.   Príslušníci   Policajného   zboru   preto nemali oprávnenie   zasahovať do   priebehu   verejného zhromaždenia, ku   ktorému nemala obec (príslušná mestská časť) žiadne výhrady.

Podľa   sťažovateľa   nemohol   byť zásah   orgánov   Policajného zboru   do   jeho práva na slobodu prejavu v súlade s čl. 10 dohovoru aj z dôvodu, že v zmysle judikatúry ESĽP (napr.   Hashman   a   Harrup   v.   Veľká   Británia,   rozhodnutie   z   25.   11.   1999)   musia   byť ustanovenia   právnych   predpisov,   ktoré   tvoria   právny   základ   zásahu   do   ľudských   práv, formulované   s dostatočnou   precíznosťou „... na   to,   aby   každá   osoba   vedela,   ako   sa v budúcnosti má resp. nemá správať.“, pričom § 47 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch tejto požiadavke nezodpovedá pre absenciu legálnej definície pojmu „verejné pohoršenie“, ktorý je príliš vágny a neurčitý na to, aby mohol vyhovovať požiadavke právnej istoty, a umožňuje svojvôľu orgánov verejnej moci pri jeho aplikácii.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva   na slobodu   prejavu   zaručeného   v   čl.   26   ods.   1   ústavy   a   taktiež   porušenie   práva na slobodu   prejavu   podľa   čl. 10   dohovoru   postupom   krajského   riaditeľstva   PZ pri služobnom   zákroku   v   súvislosti   s   prezentáciou   fotografií   na   verejnom   zhromaždení pod názvom „STOP GENOCÍDE – proti porušovaniu ľudských práv vo svete“ konanom 16. októbra 2008 v K., aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319 eur a 40 centov), ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Krajské riaditeľstvo PZ sa k sťažnosti vyjadrilo podaním č. p. KRP-300/UJK-J-2009 z 27. februára 2009, v ktorom uviedlo, že služobný zákrok uskutočnený 16. októbra 2008 proti sťažovateľovi bol v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky nevynímajúc ústavu a medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Zákrok príslušníkov Policajného zboru sledoval legitímne ciele, na základe ktorých možno právo na slobodu prejavu obmedziť. Výkonom práva na slobodu prejavu zo strany sťažovateľa dochádzalo totiž k popieraniu práva na súkromie v oblasti rozhodovania ženy o svojom   tehotenstve,   navyše   spôsobom   vzbudzujúcim   verejné   pohoršenie,   čo   niektoré z osôb prítomných na mieste konania verejného zhromaždenia dávali zreteľne najavo.V tejto   súvislosti   poukázalo   krajské   riaditeľstvo   PZ   aj   na   arbitrážny   nález z 12. septembra 2007 Arbitrážnej komisie Rady pre reklamu (ďalej aj „arbitrážna komisia“ a „nález rady pre reklamu“) zaoberajúci sa bilbordovou kampaňou sťažovateľa na obdobnú tému,   a to   na   základe   sťažností   viacerých   osôb   namietajúcich,   že   uvedená   kampaň je „... prekročením dobrého vkusu a etiky...“ a vyvoláva „... traumu a neprimeraný šok...“. Na základe označeného nálezu rady pre reklamu mala byť podľa krajského riaditeľstva PZ sťažovateľova bilbordová kampaň zastavená.

Zákrok   príslušníkov   Policajného zboru   smeroval   napokon   aj k ochrane verejného zdravia. Podľa vyjadrenia znalca z odboru zdravotníctva môže pohľad na takéto fotografie vyvolať   následky   na   zdraví.   Sťažovateľom   prezentované   zábery   môžu   u senzitívnych a precitlivelých ľudí vyvolať zvýšené psychické napätie, pocity úzkosti a strachu, nespavosť a iné neurotické ťažkosti.

Podľa   krajského   riaditeľstva   PZ   bol   zákrok   vykonaný   v súlade   so   zákonom. Ustanovenie § 47 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch chráni spoločnosť pred osobami, ktoré narušujú verejný poriadok napríklad tým, že vzbudzujú verejné pohoršenie. Zákon o Policajnom   zbore   zase   ukladá   príslušníkom   Policajného   zboru   povinnosť   vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok.

Z uvedených dôvodov považuje krajské riaditeľstvo PZ sťažnosť za neopodstatnenú. V časti týkajúcej sa návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia navyše aj z dôvodu, že zásahom   nemohla   byť   poškodená   dobrá   povesť   sťažovateľa,   pretože   ten   bol už v minulosti v súvislosti s obdobnými aktivitami vnímaný verejnosťou kontroverzne.Krajské   riaditeľstvo   PZ   navrhlo,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   s tým, že základné práva sťažovateľa v posudzovanom prípade porušené neboli.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ doplnil svoje stanovisko k predmetu konania podaním z 29. apríla 2009. Okrem iného uviedol, že Rada pre reklamu, na ktorej nález   poukazovalo   krajské   riaditeľstvo   PZ,   nie   je   štátnym   orgánom   ani   zákonom ustanovenou inštitúciou, ale mimovládnou organizáciou, ktorej cieľom je „samoregulácia jej členov v oblasti reklamného priemyslu“. Jej nálezy nie sú právne záväzné, a to ani pre jej členov.   Reklamné agentúry,   ktoré realizovali bilbordovú   kampaň sťažovateľa,   neboli členmi Rady pre reklamu a uvedený nález z 12. septembra 2007 pre ne nebol záväzný. Kampaň „Právo na život“ bola objednaná na jeden mesiac. Bilbordy kampane zmizli z ulíc posledný   septembrový   deň   podľa   zmluvy   (hoci   mnohé   ešte   ostali   visieť   aj   v októbri a v novembri),   a   teda   neboli   „stiahnuté“   na   základe   uvedeného   rozhodnutia   arbitrážnej komisie, ako tvrdí krajské riaditeľstvo PZ.

Vo   vzťahu   k argumentácii   o riziku   traumatizovania   spoločnosti   v dôsledku   prvku násilia, ktorý bol obsiahnutý v prezentovaných fotografiách, sťažovateľ namietal, že zábery z genocíd vrátane holokaustu sú v niektorých krajinách štandardne prezentované v rámci vyučovania   na   školách   týkajúceho   sa   tejto   témy   (Nemecko,   Francúzsko).   V niektorých krajinách sú zase v rámci kampane proti fajčeniu na obaloch cigariet povinne zobrazované reálne zábery poškodeného tkaniva pľúc fajčiarov.

Sťažovateľ   prezentovanými   fotografiami   iba   poukázal   na   výsledok   právom dovoleného konania – interrupčného zákroku, preto považuje za nelogické, aby štátny orgán kvalifikoval toto konanie ako pohoršujúce, nemorálne alebo neetické. Vizuálne zobrazenie reality   často   viedlo   a vedie   k mobilizácii   verejnosti   proti   nespravodlivosti   alebo nehumánnosti, ktorá sa deje skryte, prípadne zostáva nepovšimnutá či zámerne prehliadaná. Preto ide o prostriedok, ktorý je plne legitímny v kontexte verejnej spoločenskej diskusie, a krajské riaditeľstvo PZ nemalo právomoc ho hodnotiť, posudzovať ani zasahovať do práva na slobodu prejavu v súvislosti s jeho využitím.

Dňa 2. júna 2009 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie za účasti zástupcov oboch   strán,   ktorí   zotrvali   na   svojich   stanoviskách   a vo   svojich   prednesoch   poukázali na najpodstatnejšie časti predchádzajúcej argumentácie obsiahnutej v písomných podaniach.

V rámci   dokazovania   v   predmetnej   veci   sa   ústavný   súd   oboznámil   s obsahom dôkazov   predložených   oboma   stranami   vrátane   spisového   materiálu   vzťahujúceho sa na objasňovanie priestupku proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch týkajúceho sa prezentácie fotografií na verejnom zhromaždení sťažovateľa konanom   16.   októbra   2008   v K.   Objasňovanie   podozrenia   z priestupku uskutočnilo Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   K.   (ďalej   len   „obvodné   oddelenie“) pod č. p.:   ORP-P-950/OPP-Sev-2008   a o veci   rozhodol   Obvodný   úrad   v K., odbor všeobecnej   vnútornej   správy,   oddelenie   priestupkové   (ďalej   len   „obvodný   úrad“) 13. januára   2009   pod   č. 2008/3307,   3307a/08/ZAO.   Ústavný   súd   sa   taktiež   oboznámil s obsahom   odborného   vyjadrenia z   29.   októbra   2008   znalca   z odvetvia   psychiatrie   – liečba   alkoholizmu   a   toxikománie,   gerontopsychiatrie   a   sexuológie   a   s   obsahom vyjadrenia predsedníčky Slovenskej sexuologickej spoločnosti z 30. marca 2009, ktoré predložilo   krajské   riaditeľstvo   PZ.   Rovnako   sa   oboznámil   s obsahom   odborného vyjadrenia z 27. apríla 2009 znalca z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí   a dospelých   a psychológie   dopravy,   ako   aj   s obsahom   vyjadrenia   detskej psychiatričky   z Kliniky   detskej   psychiatrie   fakultnej   nemocnice   v B.   z apríla   2009, ktoré predložil sťažovateľ.

II.

Z obsahu   vykonaných   dôkazov   zistil   ústavný   súd   tieto   okolnosti   relevantné na posúdenie sťažovateľovej sťažnosti:

Dňa 16. októbra 2008 sa pred budovou Technickej univerzity v K. na... ulici (ďalej len   „technická   univerzita“)   uskutočnilo   verejné   zhromaždenie   pod   názvom „STOP GENOCÍDE – proti porušovaniu ľudských práv vo svete“. Zvolávateľom a organizátorom podujatia bol sťažovateľ. Písomné oznámenie zo 6. októbra 2008 o konaní zhromaždenia doručil   sťažovateľ   Mestskej   časti   K.   v   súlade   s   §   5   zákona   o zhromažďovacom   práve 8. októbra 2008. Obec zhromaždenie nezakázala ani nevyužila postup podľa § 5 ods. 5 alebo § 8 zákona o zhromažďovacom práve.

Súčasťou   zhromaždenia   bolo   umiestnenie   dvanástich   informačných   panelov na verejnom priestranstve pozdĺž chodníka pre chodcov, na ktorých boli smerom k objektu technickej univerzity umiestnené plagáty veľkosti približne 2 x 1 meter zobrazujúce obete masových vrážd, koncentračných táborov, rasovo motivovaného násilia, ale aj časti tela plodu po vykonanom zákroku umelého prerušenia tehotenstva. Text pripojený k fotografiám na   paneloch   obsahoval   heslá   naznačujúce   paralely   medzi   pozbavením   života   obetí masových vrážd či rasovo motivovaného násilia a medzi dôsledkami umelého prerušenia tehotenstva.

Dňa   16.   októbra   2008   o   14.57   h   oznámil   na   operačné   oddelenie   krajského riaditeľstva   PZ   redaktor   televízie,   že   pred   budovou   technickej   univerzity   na   verejnom priestranstve je výstava fotografií, na ktorých sú znázornené „... mŕtve plody nenarodených detí, odtrhnutá hlava a pod...“.

Referent operačného oddelenia krajského riaditeľstva PZ vyslal na označené miesto policajnú   hliadku   kvôli   prevereniu   oznámenia.   Policajná   hliadka   na   mieste   konania zhromaždenia   zistila,   že   ide   o   zhromaždenie   zvolané   sťažovateľom,   ktorý   predložil „... doklad o splnení oznamovacej povinnosti vo vzťahu k Miestnemu úradu mestskej časti K...“.

Zo záznamu o kontrole Prezídia Policajného zboru, odboru kontroly č. p.: PPZ-201-2/OKS-K-2008 z 29. októbra 2008 (ďalej len „záznam o kontrole“) vyplýva tento priebeh udalostí:

«Pred Technickú univerzitu v K. sa následne dostavil 1. zástupca riaditeľa KR PZ a súčasne riaditeľ úradu justičnej a kriminálnej polície KR PZ v K. (ďalej len „1. zástupca riaditeľa KR PZ v K.“) plk. JUDr. R. P. Po zhodnotení situácie zistil, že konanie aktivistov občianskeho   združenia   CBR   zakladá   dôvodné   podozrenie   z   páchania   priestupku   proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. c) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   o priestupkoch“),   a   to   vzbudzovaním verejného pohoršenia. Preto vyzval Ing. J. T. ako organizátorku predmetného zhromaždenia k odstráneniu kontroverzných informačných panelov, ktoré jej na mieste označil.

Ing. J. T. odmietla uposlúchnuť výzvu na upustenie od protiprávneho konania, preto bola 1. zástupcom riaditeľa KR PZ v K. upozornená, že polícia v prípade dobrovoľného neuposlúchnutia výzvy je v zmysle § 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   o Policajnom   zbore“)   oprávnená fotografie vzbudzujúce verejné pohoršenie zaistiť.

Po tomto poučení sa Ing. J. T. rozhodla zložiť všetky bilbordy. Spoločne s ďalším spoluorganizátorom P. K. ich v prítomnosti 1. zástupcu riaditeľa KR PZ v K. začali osobne skladať zo stojanov, ukladať na trávnik a následne ich odnášali do v blízkosti parkujúceho civilného   cestného   vozidla,   bielej   dodávky.   Ing.   J.   T.   sa   sama   rozhodla   zhromaždenie predčasne ukončiť.

Poverený policajt OO PZ K. ppráp. R. P., velený dňa 16. 10. 2008 do stálej služby, zadokumentoval pod č. p.: ORP-P-950/OPP-Sev-2008 predmetnú vec ako priestupok proti verejnému poriadku obhliadkou miesta činu a fotografickou dokumentáciou,   pričom dal pokyn členom hliadky OO PZ K., aby osoby, ktoré sú prítomné podali vysvetlenie v zmysle § 17 ods. 1 zákona o Policajnom zbore.

Ing. J. T. a P. K. využili svoje právo v zmysle § 17 ods. 4 zákona o Policajnom zbore a k uvedenej veci sa odmietli vyjadriť, preto z uvedeného dôvodu nebolo možné na mieste objasniť uvedenú vec.

Dňa 16. 10. 2008 o 15.15 hod. bol vyrozumený o konaní zhromaždenia občianskeho združenia CBR pred Technickou univerzitou v K. prostredníctvom stálej služby OO PZ K. aj zástupca riaditeľa OO PZ K. kpt. Mgr. M. Š. (ďalej len „zástupca riaditeľa OO PZ K.“). Po príchode   zástupcu   riaditeľa   OO   PZ   K.   na   miesto   páchania   priestupku   prevzal od 1. zástupcu   riaditeľa   KR   PZ   v K.   riadenie   služobného   zákroku.   Zástupca   riaditeľa OO PZ K. osobne dohliadal na odstránenie bilbordov vzbudzujúcich verejné pohoršenie a súčasne poskytol rozhovor pre televíznu spoločnosť TV... O vykonaní služobného zákroku príslušníkmi PZ následne informoval prednostu Miestneho úradu mestskej časti K.»Zo spisu obvodného oddelenia vyplýva, že 14. novembra 2008 bola podľa § 60 ods. 3 písm.   d)   zákona   o priestupkoch   obvodnému   úradu   predložená   na   prerokovanie   vec podozrenia   z   priestupku   proti   verejnému   poriadku   podľa   §   47   ods.   1   písm.   c)   zákona o priestupkoch podozrivými Ing. J. T. a P. K.– usporiadateľmi zhromaždenia, s tým, že tieto osoby   konajúce   v mene   sťažovateľa „vystavili   na   mieste   verejne   prístupnom,   chodníku pre chodcov na ul... v K. bilboardy, nad obsahom ktorých sa pohoršovali“, ako je uvedené v správe   o výsledku   objasňovania   priestupku „doposiaľ   nestotožnené   osoby,   dospelé aj maloleté, ktoré sú zachytené na kamerovom zázname TV... v priloženom DVD“.Obvodný   úrad   požiadal   20.   novembra   2008   obvodné oddelenie   o   poskytnutie súčinnosti   podľa   §   56   zákona   o priestupkoch   uvedúc: „Priestupku   podľa   §   47   ods.   1 písm. c) priestupkového zákona sa dopustí ten, kto sa na mieste verejnosti prístupnom alebo verejne dopustí hrubej neslušnosti spôsobilej spôsobiť u najmenej dvoch alebo viac osôb tam   súčasne   prítomných   pohoršenie   alebo   aspoň   nevôľu.   Dôkaz   o tejto   skutočnosti a to identifikácia   pohoršujúcich   sa   osôb   a ich   prejav   pohoršenia   v spisovom   materiály absentuje. Takto predložený spisový materiál nie je spôsobilý na prejednanie správnym orgánom.“

Obvodné   oddelenie   predložilo   19.   decembra   2009   vec   opäť   obvodnému   úradu s identifikáciou   štyroch   maloletých   osôb   vo   veku   12   až   13   rokov,   ktoré   dodatočne 16. decembra 2008 podali vo veci vysvetlenie (ako svedkovia).

Súčasťou   spisu   bolo   aj   odborné   vyjadrenie   znalca   z   29. októbra 2008,   v   ktorom konštatuje: „Predložené zábery môžu u senzitívnych a precitlivelých ľudí vyvolať zvýšené psychické napätie, pocity úzkosti a strachu, nespavosť a iné neurotické obtiaže.“

Obvodný   úrad   13. januára 2009   vec   podozrenia   z   priestupku   proti   verejnému poriadku   podľa   §   47   ods.   1   písm.   c)   zákona   o   priestupkoch   odložil,   o čom   vyhotovil záznam, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Podľa čl. 26 ods. 2 prvá veta, Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Podľa ods. 4, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom,   ak   ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu   verejného   poriadku   ochranu   verejného   zdravia a mravnosti. Priestupku podľa § 47 ods. 1 písm. c) priestupkového zákona, dopustí ten, kto sa na mieste verejnosti prístupnom alebo verejne, dopustí hrubej neslušnosti spôsobilej spôsobiť   u   najmenej   dvoch   alebo   viac   osôb tam   súčasne   prítomných   pohoršenie   alebo aspoň nevôľu.

Hrubou neslušnosťou sa rozumie konanie,   ktorým sú hrubo porušované pravidlá občianskeho spolužitia a občianskej morálky najmä tým, že páchateľ napadne iného, hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku, hrob alebo pietne miesto, alebo hrubým spôsobom ruší zhromaždenie alebo obrad občanov. Ako ďalšie príklady zákon uvádza vulgárne nadávky oplzlé reči, urážky skutkom a podobne.

Obvinení zákonom stanoveným spôsobom uplatnili právo vyplývajúce z Ústavy SR, výkon ktorého je ďalej upravený zákonom č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve a jeho zákonné   ustanovenia   dodržali.   I keď   zábery,   ktoré boli vystavené,   môžu   u   senzitívnych a precitlivelých   ľudí vyvolať zvýšené   napätie   pocity   úzkosti   a   strachu,   nespavosť a neurotické obtiaže, je nepochybné, že iba zobrazovali jestvujúcu skutočnosť, na ktorú podozriví mienili povoleným spôsobom poukázať. Pretože v prípade konania podozrivých nedošlo k narušeniu verejného poriadku ich konanie nie je priestupkom a preto bola vec podľa § 66 ods. 2 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. odložená.“

III.

Právne predpisy vzťahujúce sa na vec

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   84/1990   Zb.   občania   majú   právo   pokojne sa zhromažďovať.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   č.   84/1990   Zb.   výkon   tohto   práva   slúži   občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov   a   na   účasť   na   riešení   verejných   a   iných   spoločných   záležitostí   vyjadrením postojov a stanovísk.

Podľa   §   1   ods.   4   zákona   č.   84/1990   Zb.   na   zhromaždenie   nie   je   potrebné predchádzajúce povolenie štátneho orgánu.

Podľa   §   5   ods.   1   prvej   vety   zákona   č.   84/1990   Zb.   zvolávateľ   je   povinný zhromaždenie písomne oznámiť obci tak, aby obec oznámenie dostala aspoň 5 dní vopred, najskôr však 6 mesiacov predo dňom jeho konania.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z.:Policajný zbor plní tieto úlohy:

a) spolupôsobí   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd,   najmä   pri   ochrane   života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku,

...

i) spolupôsobí pri zabezpečovaní verejného poriadku; ak bol porušený, robí opatrenia na jeho obnovenie,

...

k) odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj objasňuje a prejednáva,

...

Podľa   §   8   ods.   1   zákona   č.   171/1993   Z.   z.   pri   vykonávaní   služobnej   činnosti je príslušník   Policajného   zboru   (ďalej   len   „policajt“)   povinný...   nepripustiť... aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou...

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. služobný zákrok je zákonom ustanovená a v   jeho   medziach   vykonávaná   činnosť   policajta,   pri   ktorej   sa   bezprostredne   zasahuje do základných práv a slobôd osoby.

Podľa § 19 ods. 1 písm. b) zákona č. 171/1993 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť osobu pristihnutú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať, alebo ak je to nevyhnutne potrebné na riadne zistenie alebo objasnenie veci...

Podľa § 21 ods. 1 prvej vety zákona č. 171/1993 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť na vykonanie   potrebných   úkonov   vec,   ak   má   podozrenie,   že   tá   súvisí   so   spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie je potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo   na   rozhodnutie   orgánu   činného   v   trestnom   konaní,   alebo   na   rozhodnutie   orgánu v konaní o priestupku.

Podľa   §   47   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   372/1990   Zb.   priestupku   sa   dopustí   ten, kto vzbudí verejné pohoršenie.

IV.

Právne závery ústavného súdu

Sloboda   prejavu   a   právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie sa zaručujú každému ako základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a   rozširovať   idey   a   informácie   sa   každému   umožňuje   dozvedieť   sa   informáciu,   získať informáciu   do   svojej   dispozičnej   sféry   a   v nej informáciu   spracovať pre svoju   potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať. Vo verejnom záujme sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie môžu obmedziť podľa čl. 26 ods. 4 ústavy len zákonom. Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily. Zákonné obmedzenie   základného   práva   zaručeného   v ustanoveniach   čl.   26   ods.   1   a   2   ústavy je možné, iba ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia a mravnosti (mutatis mutandis II. ÚS 28/96).

Pri   uplatnení zásahu do základného práva na slobodu   prejavu je na interpretáciu podmienok   ustanovených   v   čl.   26   ods.   4   ústavy   relevantný   aj   medzinárodný   štandard ochrany slobody prejavu. Podľa rozhodnutí ESĽP výkon práva na slobodu prejavu môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania   autority   a   nestrannosti   súdnej   moci. Termín   „nevyhnutný“   použitý   v tomto kontexte   „... nemá   takú   flexibilitu,   aby   obsahoval   význam   výrazov   užitočný,   primeraný alebo   žiadúci.   Vzťahuje   sa   len   na   existenciu   naliehavej   spoločenskej   potreby   vykonať daný zásah.“   (Handyside   case.   Séria   A,   č.   24,   s.   23).   Pritom   obmedzenie   práva priznaného dohovorom   nemožno   pokladať   za   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti, ak nie je primerané   sledovanému   legitímnemu   cieľu;   pri   určovaní   rozsahu   obmedzenia nie je dôležitý iba cieľ sledovaný obmedzením, ale aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť (Gillow case. Séria A, č. 109, s. 22).

V posudzovanom   prípade   žiadna   zo   strán   konania   pred   ústavným   súdom nespochybňuje, že služobný zákrok vedený zástupcom krajského riaditeľa PZ v súvislosti s prezentáciou fotografií na informačných paneloch na verejnom zhromaždení pod názvom „STOP GENOCÍDE – proti porušovaniu ľudských práv vo svete“ konanom 16. októbra 2008   v K.   predstavoval   zásah   do   práva   na   slobodu   prejavu   sťažovateľa.   Podľa   názoru ústavného súdu túto skutočnosť jednoznačne preukazujú aj skutkové zistenia o priebehu služobného zákroku vyplývajúce zo záznamu o kontrole.

Z hľadiska posúdenia predloženej sťažnosti je preto rozhodujúce posúdenie ďalších otázok, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, konkrétne, či zásah orgánov Policajného zboru bol v súlade so zákonom, či sledoval legitímny cieľ vyplývajúci z ustanovení čl. 26 ods. 4 ústavy a z čl. 10 ods.   2 dohovoru, a napokon či   zodpovedal   požiadavke proporcionality z hľadiska toho, že musí ísť o opatrenie, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie niektorého z cieľov uvedených v ustanoveniach čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.

Krajské   riaditeľstvo   PZ   uviedlo,   že   zásah   bol   nevyhnutný   v záujme   ochrany verejného   poriadku,   pretože   vystavené   fotografie   či   plagáty   vzbudzovali   u   niektorých okoloidúcich osôb verejné pohoršenie, že sledoval legitímny cieľ ochrany verejného zdravia a mravnosti s poukazom na odborné vyjadrenie dvoch znalcov, podľa ktorých môže pohľad na zobrazené násilie obsiahnuté v prezentovaných fotografiách vyvolať úzkosť, neurotické problémy či nespavosť, a napokon, že zásah bol v záujme ochrany práv a slobôd iných, konkrétne   v záujme   ochrany   práva   na   súkromie,   keďže   právna   úprava   v   Slovenskej republike umožňuje ženám legálnym spôsobom podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva.Pokiaľ ide o zákonnosť zásahu, krajské riaditeľstvo PZ ho odôvodnilo ustanoveniami § 47 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch a ustanoveniami § 2 ods. 1, § 9 ods. 1 a § 21 ods. 1 zákona o Policajnom zbore.

Vzhľadom na okolnosti prípadu považoval ústavný súd za vhodné preskúmať najskôr otázku, či bol zásah do   práv sťažovateľa ospravedlnený legitímnym záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, a následne sa zaoberal otázkou zákonnosti a primeranosti uvedeného zásahu.

Ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 10 ods. 1 dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu prejavu. Pokiaľ orgán verejnej moci do výkonu uvedeného práva zasiahne, je na ňom, aby preukázal, že zásah zodpovedá kritériám zákonnosti, legitimity a proporcionality.

Pokiaľ ide o ochranu verejného poriadku a mravnosti, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom   fotografií,   resp.   plagátov   prezentovaných   sťažovateľom   na   zhromaždení konštatuje, že výjavy na nich zobrazené obsahovali nepochybne prvok násilia, čo mohlo v časti verejnosti vyvolávať negatívne reakcie alebo postoje. Zobrazené násilie však nebolo prezentované samoúčelne, ale bolo zasadené do rámca morálneho kontextu a spoločenskej diskusie o otázke interrupcií, na ktorú vyjadroval sťažovateľ svoj názor. Kontext, v ktorom boli uvedené zábery prezentované, jednoznačne vypovedá o odsudzovaní násilia páchanom na človeku (vo všeobecnosti), v žiadnom prípade násilie nepropaguje ani nepredstavuje hrubé zneuctenie ľudskej dôstojnosti či popieranie ľudských práv.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti oboznámil aj s obsahom nálezu Rady pre reklamu z 12. septembra 2007, na ktorý poukázalo krajské riaditeľstvo PZ odôvodňujúc legitimitu svojho   postupu.   Nález   Rady   pre   reklamu   sa   týkal   posúdenia   veľkoplošnej   bilbordovej kampane sťažovateľa týkajúcej sa obdobnej témy. Arbitrážna komisia v ňom konštatovala, že bilbordová reklamná kampaň sťažovateľa pod názvom „Právo na život“ je v rozpore s ustanovením   bodu   3.2   časti   I.   Etických   zásad   reklamnej   praxe   platných   na   území Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Reklamná kampaň musí byť slušná, čestná. Musí byť pripravovaná s pocitom zodpovednosti voči spotrebiteľovi.“ Tento záver odôvodnila tým, že posudzovaná   reklamná   kampaň „nebola   pripravená   s dostatočným   pocitom zodpovednosti   voči   všetkým   skupinám   spotrebiteľov,   najmä   voči   skupine   maloletých“ a spôsobom komunikácie – „umiestnením vizuálu na veľkoplošnom nosiči – billboarde“ zasiahla všetky skupiny „recipientov“, pričom na niektoré skupiny „pôsobila šokujúco“ alebo „mohla byť aj nezrozumiteľná   (napr.   malým deťom)“.   V závere nálezu Rady   pre reklamu   arbitrážna   komisia   uviedla,   že «...   sa   nestotožnila   ani   s názorom   zadávateľov reklamy, že uvedená reklama svojim „šokujúcim“ prejavom je plne v súlade so slobodou prejavu   zakotvenou   v čl.   10   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach,   ku   ktorému pristúpila aj SR. Aj keď Komisia neposudzuje reklamu z hľadiska jej súladu so všeobecne záväznými právnymi normami, považuje za potrebné pripomenúť, že čl. 10 Európskeho dohovoru   o ľudských   právach   má   aj   ustanovenie   v bode   2   o obmedzení   výkonu   týchto slobôd,   keďže   oni   v sebe zahŕňajú aj   povinnosti   a najmä   zodpovednosť   subjektov,   ktorí slobodu prejavu uplatňujú.“.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom   nálezu Rady   pre reklamu bolo posúdenie veľkoplošnej   bilbordovej   kampane   sťažovateľa,   ktorú   arbitrážna   komisia   považovala za nevyváženú, resp. neprimerane šokujúcu. Arbitrážna komisia neodôvodnila konkrétnym spôsobom poznámku o prekročení medzí slobody prejavu sťažovateľom z hľadiska čl. 10 dohovoru   (iba   poukázala   na   odsek   2   uvedeného   ustanovenia),   pričom   sama   uviedla, že nie je v jej kompetencii posudzovať súlad reklamy so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V posudzovanom prípade, ktorý je predmetom konania pred ústavným súdom, nejde   (a   ani   v čase   policajného   zásahu   nešlo)   o skúmanie   vhodnosti   či   primeranosti veľkoplošnej   bilbordovej   kampane   (z   hľadiska   vkusu,   vhodnosti   či   adekvátnosti komunikácie s verejnosťou), ale o posúdenie, či sťažovateľ umiestnením sporných fotografií na dvanástich informačných paneloch na jedinom mieste v súvislosti s konaním verejného zhromaždenia prekročil medze základného práva na slobodu prejavu zaručeného v ústave a v dohovore   a vyvolal   protiprávny   stav   opodstatňujúci   preskúmavaný   zásah   orgánov Policajného zboru. Vzhľadom na tieto skutočnosti nepredstavuje nález Rady pre reklamu dostatočný a relevantný dôvod na potvrdenie legitimity zásahu orgánov Policajného zboru do slobody prejavu sťažovateľa na zhromaždení konanom 16. októbra 2008 v K.

Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by dostatočne rozumne umožňovala odôvodniť   záver,   že informačné   panely prezentované sťažovateľom   na verejnosti   počas konania   zhromaždenia   obsahovali   komentované   vizuálne   zobrazenia   v rozpore s elementárnymi princípmi morálky, etiky či ľudskej dôstojnosti, prípadne, že by smerovali k porušovaniu práv iných z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického   či   iného   zmýšľania,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu,   príslušnosti k národnosti   alebo   etnickej   skupine,   majetku,   rodu   alebo   iného   postavenia.   Naopak, vizuálne zobrazenia obhajovali ľudskú dôstojnosť pred násilím ako takým.

Skutočnosť,   že sťažovateľ   prezentoval odlišný   názor na spoločenskú   prijateľnosť umelého   prerušenia   tehotenstva,   než   je   tá,   z ktorej   vychádza   právna   úprava   platná v Slovenskej republike a ktorú pravdepodobne zdieľa väčšina spoločnosti, neodôvodňuje zásah   do   slobody   prejavu.   Forma   a obsah   uplatnenia   slobody   prejavu,   ktorú   sťažovateľ zvolil,   neútočila   urážlivým   alebo   znevažujúcim   spôsobom   na   osoby,   ktoré   majú na problematiku   interrupcií   iný   názor   ako   sťažovateľ,   ani   nebola   spôsobilá   vzbudzovať u nich vážnu obavu z porušenia ich práv. Skutočnosť, že bola do určitej miery provokatívna, nie je dostatočným dôvodom na jej obmedzenie.

Aj   v zmysle   judikatúry   ESĽP   je   sloboda   prejavu   jedným   zo   základných   pilierov demokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok jej pokroku a sebarealizácie každého   jednotlivca.   V zmysle   čl.   10   dohovoru   požíva   ochranu   nielen   pokiaľ   ide o informácie   alebo   myšlienky,   ktoré   sú   prijímané   pozitívne   a   považované   za   neútočné či indiferentné,   ale   aj   pokiaľ   ide   o   informácie   a myšlienky,   ktoré   provokujú,   šokujú či znepokojujú.   Uvedené   ustanovenie   dohovoru   chráni   nielen   obsahovú   podstatu vyjadrovaných informácií a myšlienok, ale taktiež formu, v ktorej sú prezentované. Z tejto ochrany   existujú   výnimky   ustanovené   v čl.   10   ods.   2   dohovoru,   ktoré   však   musia   byť interpretované reštriktívne   (pozri   napr.   Nilsen   a Johnsen   v.   Nórsko,   č.   23118/93,   §   43; Feldek   v.   Slovenská   republika,   č.   29032/95,   §   72).   Vo   sférach   politických   prejavov a spoločenskej   debaty   o otázkach   verejného   záujmu   je   pritom   priestor   na   úvahu   štátu, resp. orgánov   verejnej   moci,   týkajúcu   sa   obmedzenia   slobody   prejavu   malý (pozri napr. Sürek v. Turecko, č. 26682/95, § 61).

Otázka   umelého   prerušenia   tehotenstva   a jeho   právnej   regulácie   je   nepochybne legitímnou témou spoločenskej verejnej diskusie – otázkou všeobecného, verejného záujmu. Zároveň je zrejmé, že ide o tému vo svojej podstate kontroverznú, vyvolávajúcu emócie jednotlivých názorových skupín a pravdepodobne aj v budúcnosti polarizujúcu spoločnosť vzhľadom na výrazný etický, morálny, hodnotový a svetonázorový kontext, v rámci ktorého dochádza k formulovaniu postojov k tejto problematike.

V demokratickej   spoločnosti   založenej   na   princípe   suverenity   ľudu   (čl.   2   ods.   1 ústavy) je však slobodná diskusia a konfrontácia názorov vo veciach všeobecného záujmu nevyhnutnou   súčasťou   slobody   a tvorby   politickej   vôle,   ktorá   sa   v konečnom   dôsledku môže   premietnuť   v procese   tvorby   zákonov.   Z   povahy   právnych   noriem   nevyhnutne vyplýva,   že   stanovujú   hranice   práv   subjektov   právnych   vzťahov.   V danom   prípade je nepochybné,   že   právna   úprava   podmienok   umelého   prerušenia   tehotenstva   stanovuje medze   práva   ženy   na   súkromie.   Túto   skutočnosť   však   nemôže   orgán   verejnej   moci interpretovať   tak,   že   obmedzí   právo   na   slobodu   prejavu,   ktorý   kritizuje   platnú   právnu úpravu s poukazom   na ochranu práv iných osôb. Dôsledkom takéhoto postupu, v rámci ktorého štátny orgán posudzuje správnosť a prípustnosť prejavených názorov, je zavedenie cenzúry, ktorá je v zmysle čl. 26 ods. 3 ústavy v Slovenskej republike vylúčená. Sťažovateľ uplatnením práva na slobodu prejavu verejnou prezentáciou sporných vizuálnych zobrazení na   zhromaždení   16.   októbra   2008   neporušil   právo   žien   na   súkromie,   ako   to   namietalo krajské riaditeľstvo PZ.

Krajské riaditeľstvo PZ predložilo v záujme preukázania legitimity zásahu z dôvodu ochrany verejného zdravia a mravnosti odborné vyjadrenie znalca z odvetvia psychiatrie, podľa ktorého môže pohľad na zobrazené násilie obsiahnuté v prezentovaných fotografiách vyvolať   úzkosť,   neurotické   problémy   či   nespavosť.   Uvedené   závery   znalec   konštatuje bez bližšieho   zdôvodnenia   alebo   konkrétneho   uvedenia   diagnózy   s   popisom   intenzity, závažnosti či doby trvania poruchy. Z vyjadrenia predsedníčky Slovenskej sexuologickej spoločnosti   vyplýva,   že   formu   prejavu,   ktorú   sťažovateľ   zvolil,   nepovažuje za   vhodnú, pretože   je   spôsobilá   šokovať   diváka   a negatívne   ovplyvniť   jeho   emocionálny   svet. Na druhej strane, sťažovateľ predložil v konaní pred ústavným súdom odborné vyjadrenie znalca   z odboru   psychológie,   ako   aj   vyjadrenie   detskej   psychiatričky,   ktorých   závery vo vzťahu   k možným   následkom   na   psychike   diváka   po   zhliadnutí   fotografií prezentovaných sťažovateľom počas zhromaždenia sú opačné. Podľa ich vyjadrení násilie obsiahnuté v prezentovaných   fotografiách   nie je   takej   intenzity,   aby   spôsobilo   divákovi väčší   šok   či traumu   ako   vyvolávajú   bežné   životné   situácie,   s ktorými   sa   možno   denne stretnúť.   Deti   útleho   veku   nemusia   uvedené   zábery   vôbec   pochopiť,   pričom   u detí všeobecne   nie   je   pravdepodobnosť   intenzívnejšieho   šoku   či   traumy   daná   v dôsledku skutočnosti, že sa ich nedotkli traumatizujúce udalosti obsiahnuté na záberoch. Za daných skutočností dospel ústavný súd k záveru, že orgán verejnej moci, t. j. krajské riaditeľstvo PZ nepreukázalo   naliehavú   existenciu   spoločenskej   potreby   obmedziť   sťažovateľovo   právo na slobodu prejavu z dôvodu ochrany verejného zdravia.

Pokiaľ ide o hodnotenie zákonnosti a primeranosti zásahu, ústavný súd konštatuje, že služobný   zákrok   príslušníkov   Policajného   zboru   smeroval   proti   slobode   prejavu sťažovateľa.   Nebol   priamo   namierený   proti   jeho   základnému   právu   pokojne sa zhromažďovať,   takže   sťažovateľova   argumentácia   o výlučnej   právomoci   obce a o subsidiárnej úlohe Policajného zboru v tejto oblasti v zmysle zákona č. 84/1990 Zb. nie je opodstatnená.

V danom prípade bolo právnym základom pre postup orgánov Policajného zboru podozrenie, že aktivitami sťažovateľa dochádza k naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa § 47 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch.

Sťažovateľ   namietal,   že   zásah   do   základného   práva   na   slobodu   prejavu nie je zákonný, pokiaľ   ustanovenie   zákona,   ktoré   je jeho základom, nie je formulované s dostatočnou presnosťou, aby si jeho adresát mohol urobiť jasnú predstavu o podmienkach, na základe ktorých môže byť aplikované, a tomu následne prispôsobiť svoje správanie. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal neurčitosť a vágnosť pojmu „verejné pohoršenie“.

Ústavný súd konštatuje, že povaha uvedeného ustanovenia pravdepodobne vylučuje podanie   striktnej   a vyčerpávajúcej   legálnej   definície   tohto   pojmu,   to   však   neznamená, že ide o pojem natoľko vágny, aby porušoval princíp právnej istoty zahŕňajúci požiadavku, aby si jeho adresát mohol urobiť predstavu o podmienkach, na základe ktorých môže byť aplikované, a tomu následne prispôsobiť svoje správanie. Naopak, ustanovenie § 47 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch je súčasťou slovenského právneho poriadku pomerne dlhú dobu   a predstavuje   prostriedok   komplementárnej   právnej   ochrany   pred   protiprávnym konaním,   ktorého   spoločensky   závažnejšie   a škodlivejšie   formy   sú   postihované prostredníctvom skutkových podstát trestných činov uvedených v deviatej hlave druhej časti Trestného zákona (napr. trestný čin výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona). Vzhľadom na   formuláciu   uvedených   skutkových   podstát   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   adresát právnej   normy   obsiahnutej   v   ustanovení   §   47   ods.   1   písm.   c)   zákona   o priestupkoch spôsobilý predvídať v dostatočnej miere, prípadne aj s využitím kvalifikovanej právnej rady, podmienky jej aplikovateľnosti v okolnostiach, ktoré sú preňho relevantné, a prispôsobiť tomu   svoje   správanie.   Argumentáciu   sťažovateľa   o nedostatočnej   určitosti   §   47   ods.   1 písm. c)   zákona   o   priestupkoch   z   hľadiska   požiadavky   zákonnosti   zásahu   do   jeho základných práv preto ústavný súd neakceptoval.

V posudzovanom   prípade   však   mohol   zásah   orgánov   Policajného   zboru do základného   práva   na   slobodu   prejavu   sťažovateľa   splniť   požiadavku   zákonnosti a proporcionality   iba v prípade,   ak by sa   opieral o taký   výklad a aplikáciu   § 47 ods.   1 písm. c) zákona o priestupkoch, ktorá zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. z ustanovenia čl. 10 ods. 2 dohovoru.

Keďže sloboda prejavu zahŕňa podľa čl. 26 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru ochranu tak informácií alebo myšlienok, ktoré sú prijímané pozitívne a sú považované za neútočné či indiferentné,   ako   aj   ochranu   informácií   a   myšlienok,   ktoré   provokujú,   šokujú či znepokojujú,   či už z hľadiska   ich   obsahu,   alebo   z hľadiska   formy   ich   prezentácie, nemožno do tejto slobody zasahovať na základe § 47 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch o vzbudzovaní   verejného   pohoršenia   iba   na   základe   skutočnosti,   že   časť   verejnosti s obsahom alebo formou prejavených myšlienok alebo informácií nesúhlasí alebo je ňou šokovaná, či obťažovaná, pokiaľ zároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskej   potreby   na obmedzení   takejto   slobody   prejavu   z dôvodov ochrany   práv a slobôd   iných,   ochrany   bezpečnosti   štátu,   ochrany   verejného   poriadku   alebo   ochrany verejného zdravia a mravnosti v demokratickej spoločnosti.

V posudzovanom   prípade   krajské   riaditeľstvo   PZ   nepreukázalo,   ako   vyplýva z predchádzajúcich častí odôvodnenia, existenciu takejto naliehavej spoločenskej potreby v zmysle dôvodov zakladajúcich legitimitu zásahu do slobody prejavu sťažovateľa v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru. Tento zásah preto nemôže byť považovaný za   zákonný   a primeraný.   O tejto   skutočnosti   svedčí   napokon   aj   fakt,   že   obvodný   úrad 13. januára 2009   vec   podozrenia   z priestupku   podľa   §   47   ods.   1   písm.   c)   zákona o priestupkoch   proti   osobám   konajúcim   v posudzovanom   prípade   v mene   sťažovateľa odložil   podľa   §   66   ods.   2   písm.   a)   zákona   o priestupkoch   s tým,   že   došlé   oznámenie neodôvodňuje začatie konania o priestupku alebo postúpenie veci, pretože „... v prípade konania   podozrivých   nedošlo   k narušeniu   verejného   poriadku   ich   konanie   nie   je priestupkom“.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   postupom   krajského   riaditeľstva   PZ pri služobnom zákroku na verejnom zhromaždení pod názvom „STOP GENOCÍDE proti porušovaniu   ľudských   práv   vo   svete“ konanom   16.   októbra   2008   v K.   spočívajúcim v príkaze na odstránenie časti prezentovaných fotografií pod hrozbou ich zaistenia došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 ústavy,   ako   aj   k porušeniu   jeho   práva   na   slobodu   prejavu   zaručeného   v   čl.   10   ods.   1 dohovoru.

V.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   priznať   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   fakultatívny   prostriedok   nápravy porušenia   ústavnosti   zisteného   a vysloveného   meritórnym   rozhodnutím   (nálezom) ústavného súdu. Pri rozhodovaní o jeho priznaní (vrátane určenia jeho výšky) vychádza ústavný   súd   zo   zásad   spravodlivosti   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   každého individuálneho prípadu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých   prípadoch,   keď porušenie základného práva   alebo slobody   už nemožno napraviť zrušením   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedením   do   pôvodného   stavu (napr. I. ÚS 15/02).

Po   zvážení   sťažovateľovho   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu predstavuje   popri   výroku   ústavného   súdu   uznávajúceho   a   deklarujúceho   porušenie základných   práv   sťažovateľa   dostatočné   opatrenie   na   zabezpečenie   nápravy   porušenia ústavnosti priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   predstavuje   náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením základných práv a slobôd a nie je zameniteľné s náhradou nemajetkovej ujmy za zásah do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka či s náhradou nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu   osobnosti   fyzickej   osoby   v zmysle   §   11   až   §   13   Občianskeho   zákonníka (pozri čl. 127   ods. 4   ústavy).   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   námietku   krajského riaditeľstva PZ, že zásahom nedošlo k zníženiu vážnosti sťažovateľa v spoločnosti, pretože už   predtým   bol   verejnosťou   vnímaný   kontroverzne,   za   právne   významnú   pri   posúdení návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   posudzovaní jeho výšky   prihliadal   ústavný   súd na význam základného práva na slobodu prejavu na strane jednej a na intenzitu, dôsledky zásahu, ako aj na konkrétne okolnosti,   na   základe   ktorých   k   nemu   došlo   na   strane   druhej.   Ústavný   súd   prihliadol na skutočnosť,   že sťažovateľ zvolil zámerne do   istej   miery provokujúcu   formu   slobody prejavu, na ktorú   bežne slovenská spoločnosť nie je zvyknutá, a v istom slova zmysle „testoval“   hranice   slobody   prejavu.   Za   daných   okolností   bola   pozícia   príslušníkov Policajného zboru   reagujúcich   na telefonické   oznámenie o skutočnostiach   umožňujúcich predpoklad o vzbudzovaní verejného pohoršenia sťažená povinnosťou ihneď zvážiť všetky okolnosti   prípadu   a reagovať   bezprostredne,   čo   nevyhnutne   vyvoláva   väčšie   riziko pochybenia.   Navyše   k zásahu   došlo   až   v záverečnej   fáze   trvania   zhromaždenia. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo zvyšnej časti nevyhovel.

Sťažovateľ žiadal taktiež priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   advokátom.   Na   pojednávaní   2.   júna   2009 vyčíslil sťažovateľov právny zástupca trovy právneho zastúpenia vo veci sumou 771,98 € ako odmenu za štyri úkony právnej služby, režijný paušál, náhradu cestovných výdavkov v súvislosti s cestou na miesto konania pojednávania a späť, ako aj daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), ktorej je platcom.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007 (19 056 Sk/ 632,54 €) a za I. polrok 2008 (20 950 Sk/ 695,41 €) vzhľadom na to, že úkony právnej služby boli realizované v rokoch 2008 a 2009. Sťažovateľ mohol v súlade s právnymi predpismi požadovať náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti – 15. decembra 2008) a za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (písomné podanie vo veci samej z 29. apríla 2009 a účasť na pojednávaní 2. júna 2009) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 105,42 € + 2 x 115,90 €. Taktiež mohol požadovať náhradu za režijný paušál právneho zástupcu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 2 x 6,30 € + 2 x 6,95 €, ako aj náhradu cestovných výdavkov v sume 196,27 € [(§ 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky] a napokon 19 % DPH z ceny poskytnutej právnej služby (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22   ods.   1   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších predpisov).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   náhradu   trov konania v sume 771,98 € vyčíslenej jeho právnym zástupcom na pojednávaní 2. júna 2009, pretože neprevyšovala sumu, ktorú mohol sťažovateľ požadovať podľa platných právnych predpisov. Na rozšírenie návrhu na priznanie trov konania podaním z 3. júna 2009 ústavný súd   neprihliadol,   pretože   bol   podaný   až   po   lehote   stanovenej   ústavným   súdom   na   ich uplatnenie a vyčíslenie (do vyhlásenia rozhodnutia vo veci na pojednávaní 2. júna 2009). Následná   lehota   troch   dní   bola   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   poskytnutá iba na doplnenie   podkladov   preukazujúcich   výšku   uplatneného   nároku   na   náhradu cestovného.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajské riaditeľstvo PZ povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009