znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K. – C., D., zastúpeného advokátom Mgr. Z. C., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 15/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. – C., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2007 doručená sťažnosť Ing. A. K. – C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 15/2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom   z   24.   októbra   2007 domáhal   náhrady   škody   v sume   195   145,   50   Sk   s prísl.   v konaní,   ktoré   prebiehalo na Okresnom   súde   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   15 Cb   269/05. Prvostupňový súd 21. júna 2006 rozhodol vo veci tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 32 529 Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 26 Cob 155/06 z 26. októbra 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom   namietal,   že rozhodnutie krajského súdu bolo zmätočné a postupom tohto súdu mu bola odňatá možnosť konať pred ním podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vec nesprávne právne posúdil, čím bol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. d) OSP.

Krajský súd vykonal dokazovanie v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho   zástupcu,   a to v takom   rozsahu   a   s   následkami,   ktoré   pre   neho   nepriaznivo ovplyvnili rozhodovanie vo veci.

Napriek   tomu,   že   v   žiadosti   o preloženie   pojednávania   26.   októbra   2006   právny zástupca   vyjadril   svoj   zámer   zúčastniť   sa   nasledujúceho   pojednávania   vo   veci,   konal odvolací súd bez jeho prítomnosti, a tým „zasiahol do jeho práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom. V takom prípade súdne konanie podľa sťažovateľa trpel procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p.“.

Podľa   sťažovateľa   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   jeho dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   porušené   jeho   základné   právo   na   verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Porušenie svojho práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že „súd nevyhovel žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa o odročenie pojednávania, a to napriek skutočnosti, že už raz tak na žiadosť právneho zástupcu žalovaného skôr učinil a to na základe rovnakých dôvodov“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 16/01 z 27. februára 2007, ktorý v obdobnej veci rozhodol tak, že postupom všeobecného súdu došlo k odňatiu účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a Uznesením sp. zn. 2 Obdo 15/2007 z 28. júna 2007 p o r u š i l základné právo Ing. A. K., so sídlom D.,..., na prerokovanie veci verejne v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho práva garantované čl. 47 ods. 3 Ústavy podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 15/2007 z 28. júna 2007 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   Ing.   A.   K.   do   15 dní   od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   7.424,60   Sk   na   účet   Advokátskej kancelárie H., s. r. o., D.,, zastúpeného Mgr. Z. C., advokátom.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že rozhodnutie krajského súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním   doručeným   okresnému   súdu   18. januára 2007. V dovolaní   namietal,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a že   rozhodnutie odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Najvyšší   súd rozhodnutím sp. zn. 2 Obdo 15/07 z 28. júna 2007 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tom, že najvyšší súd nesprávne zamietol jeho dovolanie proti   rozhodnutiu   krajského súdu,   ktorý   podľa   neho konal a rozhodol   o odvolaní v jeho neprítomnosti,   pričom mu   neumožnil   (resp.   jeho   právnemu   zástupcovi)   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). Zároveň je v súlade so zásadou subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   aj   takýto   zásah   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

V súvislosti   s   rozhodovaním   na   základe   údajne   nesprávneho   právneho   názoru odvolacieho   súdu   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetom   je namietané porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu z 28. júna 2007 sp. zn. 2 Obdo 15/2007, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 26 Cob 155/06-129 z 26. októbra 2006, ktorým bol potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   15   Cb   269/05   z 21.   júna   2006   zaväzujúci sťažovateľa   zaplatiť   žalovanému   trovy   konania   v sume   32   529   Sk   a vedľajšiemu účastníkovi v sume 990 Sk.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa preskúmal, či procesný postup najvyššieho súdu (aj krajského súdu) nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone. Zo spisu okresného súdu   sp. zn. 15 Cb 269/05 ústavný súd zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie na pojednávaní 30. januára 2006 za účasti všetkých účastníkov konania a ich právnych zástupcov, na pojednávaniach konaných 10. mája 2006 a 14. júna 2006 za prítomnosti odporcu konania (sťažovateľ nebol prítomný) a právnych zástupcov   účastníkov   konania,   pričom   na   pojednávaní   konanom   14.   júna   2006   právny zástupca sťažovateľa v závere uviedol, že „nemá návrhy na doplnenie dokazovania“.

Dňa 19. júna 2006 (faxom) a 20. júna 2006 (poštou) právny zástupca sťažovateľa zaslal   okresnému   súdu   vyjadrenie   označené   ako „konečný   návrh“ s vyčíslením   trov právneho   zastúpenia.   Na   pojednávaní   konanom   21.   júna   2006   okresný   súd   vyhlásil rozsudok.

Ďalej zo spisu vyplýva, že krajský súd po tom, ako mu bol doručený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní (17. augusta 2007), vyzval právneho zástupcu žalovaného (22. augusta 2007), aby sa vyjadril k odvolaniu, a súčasne vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Po vyjadrení účastníkov k odvolaniu 12. septembra 2007   určil   termín   pojednávania   na 12. október 2007.   Právny   zástupca   žalovaného 22. septembra 2006 krajskému súdu oznámil, že sa tohto pojednávania nemôže zúčastniť, pretože v uvedený deň bol povinný sa zúčastniť pojednávania na tomto súde v inej veci. Obdobne svoje ospravedlnenie zaslal krajskému súdu 11. októbra 2006 aj právny zástupca sťažovateľa. Krajský súd následne pojednávanie odročil na 26. október 2006. Predvolanie bolo doručené právnym zástupcom účastníkov 16. októbra 2006.

Dňa 19. októbra 2006 (faxom), resp. 20. októbra 2006 (poštou) sa právny zástupca sťažovateľa   ospravedlnil   na   krajskom   súde,   že   sa   nemôže   zúčastniť   ani   pojednávania určeného na 26. október 2006, pretože má v tento deň o 13.15 h pojednávanie na Okresnom súde Dunajská Streda.

Krajský súd po oboznámení sa s obsahom doteraz vykonaného dokazovania pred okresným súdom a priložených listinných dôkazov pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu   sťažovateľa   podľa   §   101   ods.   2   OSP,   na   ktorom   vyhlásil   rozsudok,   ktorým rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Uznesením   najvyššieho   súdu   z 28.   júna   2007   bolo   dovolanie   sťažovateľa   ako neprípustné podľa § 243b ods. 4 v spojení s ustanovením § 218 písm. c) OSP odmietnuté.

Ako   z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 28.   júna   2007   vyplýva, v dovolacom   konaní   boli   preskúmané   procesné   podmienky   podľa   §   236   a nasl.   OSP a po zistení,   že   v predmetnej   veci   krajský   súd   rozhodoval   rozsudkom,   ktorým   potvrdil rozsudok   okresného   súdu,   pričom   nevyslovil   prípustnosť   dovolania,   dospel   k záveru, že v danom prípade nie je splnený žiadny z dôvodov prípustnosti dovolania uvedený v § 238 ods. 1 až 3 OSP. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. že toto konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. f) OSP, pretože sa nemal možnosť vyjadriť ku skutočnostiam, na základe ktorých odvolací súd posudzoval listinné dôkazy a obsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom. Namietal, že krajský súd vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia z 28. júna 2007 dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, rovnako uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil (obdobne napr. III. ÚS 322/04).

V závere uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol: „V súdenej veci ani jeden dôvod prípustnosti dovolania zistený nebol. Teoreticky do úvahy mohol pripadať len dôvod podľa § 237 písm. f), OSP, ale ani tento dôvod neobstojí, pretože nebol naplnený. Právny zástupca žalobcu aj napriek tomu, že je advokátom a preto účastníka o jeho procesných právach súd nepoučuje (§ 5 ods. 2 OSP) si dostatočne neuvedomuje postavenie súdu a svoje postavenie, ako advokáta, voči súdu. Odvolací trojčlenný senát potrebuje prípravu na odvolacie pojednávanie, ktoré si dopredu plánuje. Súd nie je orgánom, ktorý poskytuje služby účastníkom podľa ich želaní a pokynov, ale rozhodujúcim orgánom, ktorý o právnych vzťahoch koná. Postup je striktne upravený v OSP. Pri zavádzaní kontradiktórnosti do občianskeho súdneho konania povinnosťou účastníkov je označiť už v prvostupňovom konaní všetky dôkazy, ktoré vo veci treba vykonať (§ 120 ods. 4   OSP).   Ak   účastník   opomenie   túto   povinnosť   súd   na   to   neprihliada.   Žalobca   mal možnosť si uplatniť svoje právo. Na dovolacom konaní už iné práva ani uplatňovať nemohol a preto bola účasť na pojednávaní účastníka či jeho právneho zástupcu na výsledok konania nemala vplyv. Mimo toho advokát mal možnosť pri svojich osobných prekážkach si zvoliť substitúta,   čo   si vymienil   advokát   už   v   plnomocenstve   (č.   1.   7   spisov).   Správne   preto postupoval   odvolací   súd,   keď   nebral   ohľad   na   ospravedlnenie   zástupcu   žalobcu,   ale pojednával v jeho neprítomnosti za splnenia podmienok ustanovenia § 101 ods.2 v spojení s § 211 ods. 3 OSP).

Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 OSP dovolací súd odmietne dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. S poukazom na citované ustanovenie dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol. Pre úspešné bránenie práva nebolo potrebné vynaložiť v dovolacom konaní náklady, preto žalovanému nebola priznaná ich náhrada.“

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti, ani z k nej pripojeného napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd v súvislosti s tým uvádza, že zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL.   ÚS   43/95).   Zo   spisu   okresného   súdu   nevyplývajú   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali   záver,   že   všeobecné   súdy   pre   účastníkov   predmetného   konania   vytvorili nerovnaké procesné podmienky. Vychádzajúc z tejto interpretácie čl. 47 ods. 3 ústavy a po posúdení   okolností   dovolacieho   (i   odvolacieho)   konania   ústavný   súd   nezistil   žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného   práva.   Sťažovateľ   nepreukázal   také   pochybenie   dovolacieho,   resp.   aj odvolacieho súdu, na základe ktorého by sa v dôsledku protiprávneho postupu tohto súdu ocitol   v nerovnom   postavení   voči   žalovanému   v konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu uplatňovanie právomocí všeobecného súdu v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti strán v civilnom procese. Preto sťažovateľova   námietka   porušenia   rovnosti   strán   v konaní   pred   súdom   je   tiež   zjavne neopodstatnená.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008