znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 109/2004 z 25. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   I.,   a. s., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2006 doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 109/2004 z 25. mája 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná   účastníčkou   konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 39 Cb 38/00, ktorý   rozsudkom   z   26. septembra 2002   rozhodol   tak,   že   ju   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom. V odvolacom konaní najvyšší súd ako súd odvolací zmenil rozsudok   a rozhodnutím sp.   zn. 3 Obo 334/02 z 18. augusta 2004 žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu   o odvolaní   podal   žalobca   dovolanie.   Najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 109/2004 z 25. mája 2006 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   dovolacieho   súdu. Podľa nej „V rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 v spojení s § 243c O. s. p. odôvodnenie Rozsudku   neobsahuje   to,   ako   sa   k podanému   dovolaniu   vyjadril   sťažovateľ   ako   druhý účastník konania a logicky – pre absenciu akejkoľvek zmienky o argumentoch sťažovateľa – neobsahuje ani to, ako sa s týmito argumentmi sťažovateľa vysporiadal odporca“. Najvyšší súd sa na dvoch stranách rozhodnutia zaoberal odôvodnením dovolania zo strany žalobcu a podľa   sťažovateľky   sa „nielenže   nevysporiadal   s argumentmi   sťažovateľa   uvedenými vo Vyjadrení, ale ani len stručne neuviedol, ako sa sťažovateľ vyjadril k Dovolaniu a aký procesný návrh učinil. Táto skutočnosť sama osebe je zásadným porušením práva na súdnu ochranu sťažovateľa, pretože okrem toho, že takýmto postupom došlo k porušeniu § 157 ods. 2 v spojení s § 243c O. s. p., zároveň implikuje porušenie princípu rovnosti zbraní účastníkov   konania.   (...)   Z rozsudku   sa   sťažovateľ   nedozvedel,   či   vady   vytýkané Rozhodnutiu o odvolaní, sú podľa názoru odporcu nesprávnym právnym posúdením veci alebo inou vadou,   ktorou bolo postihnuté konanie a ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo veci“. Podľa   sťažovateľky   v   odôvodnení   rozhodnutia   o   dovolaní   sú obsiahnuté   len   všeobecné   súhrnné   zistenia   bez   špecifikácie   jednotlivých   dôkazov. Odôvodnenie je rozporné a nepresvedčivé. Dovolací súd podľa sťažovateľky dospel k úplne opačnému skutkovému zisteniu, k akému dospel odvolací súd, pričom nie je zrejmé, „na základe   akého   postupu   dospel   odporca   k tým   skutkovým   zisteniam,   aké   sú   uvedené   v Rozsudku, ak dokazovanie nemohol vykonať. (...) odporca žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo zastáva úplne opačný názor v otázke relevantnosti záverov znalcov ohľadom príčiny zatekania do haly D 2 ako odvolací súd (...)“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal nasledovný nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 109/2004 zo dňa 25. 05. 2006   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 109/2004 zo dňa 25. 05. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť právnemu zástupcovi JUDr. J. H.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   najvyšší   súd   ako dovolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia nereagoval na jej vyjadrenie a žiadnu z jej dovolacích námietok.

Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   však   vyplýva,   že   zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 3 Obo 334/02 z 18. augusta 2004   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   čo   bez   akýchkoľvek   pochybností   znamená, že napadnutým   rozhodnutím sa konanie   o   zaplatenie   peňažnej   sumy   s   príslušenstvom neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľke   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred najvyšším súdom   uplatniť   ochranu   označených   práv,   aj   svoju   argumentáciu   ohľadne   skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu odvolacieho konania na najvyššom súde, ktorý bude v súlade s názorom dovolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred najvyšším súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník konania. Preto ústavný súd nevidí v tvrdeniach   sťažovateľky   žiadnu   takú   okolnosť   alebo   dôvod,   pre   ktorý   by   vyjadrenia sťažovateľky k odvolaniu v odôvodnení rozhodnutia malo sťažovateľku dostať do podstatne nevýhodnejšej situácie, v ktorej je žalobca.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 109/2004 z 25. mája 2006 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007