znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. G., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   príslušníkmi Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave a práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd príslušníkmi   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby Leopoldov, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   I.   G.   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   práva   nebyť   mučený   alebo   podrobovaný   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   príslušníkmi Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť I. G. v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby Leopoldov počas vstupnej lekárskej prehliadky,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

3. Sťažnosť I. G. v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd ohľadne spôsobu vedenia zdravotnej dokumentácie,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2005 doručená sťažnosť I. G., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   nebyť   mučený   alebo podrobovaný   neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu   podľa   čl.   3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru príslušníkmi Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave a práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby Leopoldov. Sťažnosť bola doplnená podaním z 11. októbra 2005, ktorým   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   kópie   rozhodnutí,   a to   uznesenia   orgánov preventívnobezpečnostnej   služby   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   a Ústavu   na výkon väzby Leopoldov č. k. ČVS: ÚVTOS a ÚVV DVS 08/2005-04 z 20. apríla 2005, uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava č. k. Pn 2206/05-19 z 18. mája 2005, uznesenia policajného   orgánu   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru,   Inšpekčného   odboru Bratislava,   sp.   zn.   ČVS:UIS-124/IBA-PO-2005   z 3. mája   2005   a uznesenia   Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn. OPn 7172/05 z 1. augusta 2005.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru v tom, že 23. februára 2001 o 21.00 h nebol   zadržaný   a následne   mu   nebola   obmedzená   osobná   sloboda   v čase   od   zadržania, t. j. 23.   februára   2001   od   21.00   h   do   24.   februára   2001   do   16.00   h,   vyšetrovateľom Policajného zboru, tak ako to vyplýva z príslušných ustanovení Trestného poriadku, ale príslušníkmi „zásahovej jednotky PPU KR PZ v Trnave, ktorí konali na príkaz riaditeľa KR PZ v Trnave“. Ďalej uvádza, že ako osoba podozrivá zo spáchania trestného činu bol zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda, ale boli mu odňaté práva obvineného, ktoré sa   vzťahujú   aj   na   podozrivú   osobu.   Okrem   toho   namieta   procesný   postup   príslušníkov Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Trnave   pri   jeho   predvedení   na   podanie vysvetlenia. Taktiež namieta skutočnosť, že príslušníci Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave ho nedôvodne považovali za osobu podozrivú zo spáchania trestného činu aj napriek tomu, že pred jeho zadržaním nemali dostatok dôkazov, ktorými by podporili svoje tvrdenie.

Ďalej namieta porušenie práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy, ktoré zdôvodňuje konaním príslušníkov Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave v čase podľa jeho tvrdenia nezákonne mu obmedzenej osobnej slobody (t. j. v čase od 23. februára 2001 od 21.00 h do 24. februára 2001 do 10.00 h), a to ním takto opísaným konaním: „fackali, bili a kopali do rôznych častí tela, urážali ma, vyhrážali sa mi zbraňou, odopierali mi spánok, stravu a vodu čo mi spôsobilo silné fyzické a psychické utrpenie. Týmto konaním ma ponížili a vyvolali vo mne pocity strachu a úzkosti na základe čoho som rezignoval a správal sa tak ako odo mňa chceli“.

Namietané   porušenie   čl.   13   dohovoru   odôvodňuje   tým,   že   z časového   úseku od 21.00 h 23. februára 2001 do   10.00 h 24. februára 2001 neexistujú žiadne záznamy a zápisnice o vykonaných úkonoch, na základe ktorých by bolo možné zistiť, že sťažovateľ bol   skutočne   vystavený   mučeniu   a neľudskému   a ponižujúcemu   zaobchádzaniu, a identifikovať a potrestať zodpovedné osoby za zlé zaobchádzanie a spôsobenie zranenia sťažovateľovi.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby Leopoldov.

Porušenie práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 ústavy zdôvodňuje tým, že lekárka   Zdravotníckeho   strediska   Ústavu   na   výkon   väzby   L.   nenahlásila   jeho   fyzické zranenie zistené pri vstupnej lekárskej prehliadke vykonanej 26. februára 2001 Všeobecnej zdravotnej poisťovni v T. a ani ďalším príslušným štátnym orgánom podľa platnej právnej úpravy.   Okrem   toho   namieta   aj   spôsob   vedenie   jeho   zdravotnej   dokumentácie   na Zdravotníckom stredisku Ústavu na výkon väzby L.

Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, keď poukazuje na to, že jeho vstupná prehliadka nebola vykonaná 25. februára 2001, t.   j. v deň   jeho prijatia do   väzby, ale až nasledujúci deň, t. j. 26. februára 2001. Podľa tvrdenia sťažovateľa lekárska prehliadka nebola zameraná na zistenie zranení a stôp fyzického násilia na celom tele a úradné listiny týkajúce sa príjmu do väzby boli sfalšované.

Sťažovateľ   uvádza,   že   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   sa   domáhal prostredníctvom trestného oznámenia na Okresnej prokuratúre v Trnave, avšak jeho návrh bol odmietnutý, preto sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosť prijal aj napriek tomu, že možno nevyužil všetky opravné prostriedky a možno zmeškal zákonom ustanovené lehoty. Ďalej žiadal, aby ústavný súd rozhodol o porušení ním označených   základných   práv   a slobôd   a aby   ho   prepustil   z väzby.   Zároveň   žiada,   aby ústavný súd rozhodol aj o primeranom finančnom zadosťučinení.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti v rámci predbežného prerokovania je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

1. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 22/02 uvádza: „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (...),   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná Ústavnému súdu SR po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na   podanie   ústavnej sťažnosti)“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 38/98.

Z dikcie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti začína plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa sťažovateľ o nich mohol reálne dozvedieť (II. ÚS 258/03).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namieta porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru príslušníkmi Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave v čase od 21.00 h 23.   februára   2001   do   10.00   h,   resp.   16.00   h   24.   februára   2001.   Sťažovateľ   nenamieta porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutiami,   ktorých   kópie   doručil ústavnému súdu ako doplnenie sťažnosti, t. j. uznesením orgánov preventívnobezpečnostnej služby   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   a Ústavu   na   výkon   väzby   Leopoldov č. k. ČVS:   ÚVTOS   a ÚVV   DVS   08/2005-04   z 20.   apríla   2005,   uznesením   Okresnej prokuratúry Trnava č. k. Pn 2206/05-19 z 18. mája 2005, uznesením policajného orgánu Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru,   Inšpekčného   odboru   Bratislava,   sp.   zn. ČVS:UIS 124/IBA-PO-2005 z 3. mája 2005 a uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn. OPn 7172/05 z 1. augusta 2005.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   V uvedenom   prípade   sťažovateľ   namieta   konanie príslušníkov Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, ktorým podľa jeho tvrdenia boli   porušené   uvedené   základné   práva   a slobody,   avšak   namietané   konanie   sa   malo uskutočniť v dňoch 23. až 24. februára 2001, teda pred takmer piatimi rokmi, preto ústavný súd   odmietol   v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   ako   podanú   oneskorene.   Okrem   toho ústavný súd konštatuje, že násilie pri zadržaní môže sťažovateľ namietať v trestnom konaní.

2. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby Leopoldov.

Porušenie práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 ústavy sťažovateľ zdôvodňuje tým,   že   lekárka   Zdravotníckeho   strediska   Ústavu   na   výkon   väzby   L.   nenahlásila   jeho fyzické   zranenie   zistené   pri   vstupnej   lekárskej   prehliadke   vykonanej   26.   februára   2001 Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   v T.   a ani   ďalším   príslušným   štátnym   orgánom   podľa platnej   právnej   úpravy.   Okrem   toho   namieta   aj   spôsob   vedenia   jeho   zdravotnej dokumentácie na Zdravotníckom stredisku Ústavu na výkon väzby L.

Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, keď poukazuje na to, že jeho vstupná prehliadka nebola vykonaná 25. februára 2001, t.   j. v deň   jeho prijatia do   väzby, ale až nasledujúci deň, t. j. 26. februára 2001. Podľa tvrdenia sťažovateľa lekárska prehliadka nebola zameraná na zistenie zranení a stôp fyzického násilia na celom tele a úradné listiny týkajúce sa príjmu do väzby boli sfalšované.

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej je namietané porušenie uvedených základných práv a slobôd v rámci vstupnej lekárskej prehliadky, ktorá sa konala 26. februára 2001, ústavný súd vychádzajúc z ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti odmietol ako podanú oneskorene.

3. K porušeniu práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ods. 1 ústavy podľa tvrdenia sťažovateľa   došlo   aj   tým,   že   jeho   zdravotná   dokumentácia   nachádzajúca   sa v Zdravotníckom   stredisku   Ústavu   na   výkon   väzby   L. „nie   je   vedená   predpísaným spôsobom“.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   je   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy neprípustná   „…   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   prostriedky nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 o prokuratúre v znení neskorších predpisov dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v miestach,   kde   sa   vykonáva   väzba,   uskutočňuje prokurátor.

Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 o prokuratúre v znení neskorších predpisov prokurátor je povinný písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia,   príkazu   alebo   opatrenia   orgánov   vykonávajúcich   správu   miest   uvedených v odseku   1   alebo   nadriadených   orgánov,   ak   sú   v rozpore   so   zákonom   alebo   s iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Ak sa sťažovateľ domnieva, že počas výkonu väzby je jeho zdravotná evidencia nesprávne vedená a takýto nesprávny postup možno považovať za zásah, resp. porušenie jeho základného práva, má zákonnú možnosť obrátiť sa na dozorového prokurátora a žiadať ho o zjednanie nápravy. Sťažovateľ teda má k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy.

Z uznesenia   orgánov   preventívnobezpečnostnej   služby   Ústavu   na   výkon   trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov č. k. ČVS: ÚVTOS a ÚVV DVS 08/2005-04 z 20. apríla 2005 a uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava č. k. Pn 2206/05-19 z 18.   mája   2005   nevyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   nezákonný   spôsob   vedenia   jeho zdravotnej dokumentácie, a sťažovateľ nepreukázal a ani netvrdí, že sa ohľadne spôsobu vedenia jeho zdravotnej dokumentácie obrátil na prokurátora a že tento nezjednal nápravu. Preto je jeho sťažnosť podľa zásady subsidiarity neprípustná.

Sťažovateľ   v závere   svojej   sťažnosti   taktiež   žiada,   aby   ho   ústavný   súd   prepustil z väzby a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie. O prepustení z väzby, priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a ďalších prostriedkoch nápravy rozhoduje ústavný súd   len v nadväznosti   na vyslovenie   porušenia sťažovateľových   práv.   V danom   prípade ústavný   súd   sťažnosť   odmietal   už   v rámci   predbežného   prerokovania,   čiže   nevyslovil porušenie   sťažovateľových   práv,   a   preto   neprichádza   do   úvahy   ani   rozhodnutie   o   jeho prepustení   z väzby   a   ďalších   prostriedkoch   nápravy   vrátane   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia.

Oneskorenosť a neprípustnosť sťažnosti nemožno v rámci konania pred ústavným súdom   odstrániť.   Preto   ústavný   súd   nevyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   iných nedostatkov jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2006