znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 42/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. Ö., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa § 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   vo   veci vedenej pod č. k. 6 Nc 334/97-7 z 28. augusta 2003, Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mgr. K. Ö. v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 6 Nc 334/97-7 z 28. augusta 2003, o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť Mgr. K. Ö. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2004 doručená sťažnosť Mgr. K. Ö., B., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa § 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 6 Nc   334/97-7   z 28.   augusta   2003,   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľ v sťažnosti primerane neopísal skutkový stav, ktorým podľa jeho mienky došlo   k porušeniu   jeho   práv,   ale   obmedzil   sa   na   tvrdenie,   že   okresný   súd,   generálna prokuratúra a najvyšší súd „...vec len pinpongovali medzi sebou, pričom nechceli vedieť o zákonných a ústavných právach občana...“, a odkázal na „Návrh na mimoriadny opravný prostriedok“, ktorý vo veci č. k. 6 Nc 334/97-7 podal 29. októbra 2003 najvyššiemu súdu. V tomto návrhu tvoriacom prílohu sťažnosti sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že zastavil konanie vo veci sp. zn. 6 Nc 334/97 bez vykonania dokazovania a bez pojednávania.

Aj pokiaľ ide o návrh výroku ústavného súdu (petit), odvolal sa sťažovateľ na výrok uvedený v „Návrhu na mimoriadny opravný prostriedok“, v ktorom žiada zrušiť uznesenie okresného súdu č. k. 6 Nc 334/97-7 z 28. augusta 2003, vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk.

Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil nasledovné. Návrhom doručeným okresnému súdu 4. júna 1997 sa sťažovateľ domáhal obnovy konania sp. zn. E 735/95, v ktorom bolo odporcom   Bytové   družstvo   „Centrum“   v   Bratislave,   Záhradnícka   25.   Okresný   súd uznesením   č. k.   6   Nc 334/97-7   z 28.   augusta   2003 konanie o povolení obnovy   konania sp. zn.   E   735/95   zastavil,   lebo   návrh   na   začatie   konania   nemal   náležitosti   predpísané zákonom   a sťažovateľ   síce   reagoval   na   výzvu   súdu,   ale svoje   podanie   nedoplnil   podľa poučenia. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 Nc 334/97-7 z 28. augusta 2003 sťažovateľ podal   29.   októbra   2003   už   spomínaný   „Návrh   na   mimoriadny   opravný   prostriedok“. Sťažovateľ neuvádza, či a ako dosiaľ najvyšší súd s týmto jeho podaním naložil.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. V úvodnej vete svojho „Návrhu na mimoriadny opravný prostriedok“ sťažovateľ tvrdí,   že   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   6   Nc   334/97-7   z 28.   augusta   2003   mu   bolo doručené   8.   októbra   2003.   Sám   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   datoval   13.   januára   2004. Od 9. októbra 2003 do 13. januára 2004 uplynuli viac ako dva mesiace. Preto sťažnosť v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením   okresného   súdu č. k. 6 Nc 334/97-7 z 28. augusta 2003, bola podaná oneskorene.

Ak   sa   občan   obráti   na   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) s podnetom na mimoriadne dovolanie, tak mu tým nevzniká právo, aby generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, ale právo, aby orgány prokuratúry jeho podnet riadne vybavili.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ vo svojom podnete generálnemu prokurátorovi z 27. októbra 2003 žiadal podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu o zastavení konania, teda proti rozhodnutiu, proti ktorému podľa § 243 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho   poriadku   mimoriadne   dovolanie   nie   je   prípustné.   Z poverenia   generálneho prokurátora   oznámila   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   2.   decembra   2003   pod č. k. Kc 2202/03-10 sťažovateľovi, že na základe jeho podnetu z 27. októbra 2003 nebude podané mimoriadne dovolanie, a náležite mu vysvetlila dôvody takého postupu. Tým bol podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v primeranej   dobe   riadne vybavený,   a teda   zjavne   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľových   práv.   Preto   je   sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv generálnou prokuratúrou, zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   podal   29.   októbra   2003   najvyššiemu   súdu   „Návrh   na   mimoriadny opravný prostriedok“. Od 29. októbra 2003 do 20. januára 2004, keď bola sťažovateľova sťažnosť doručená ústavnému súdu, uplynula príliš krátka doba na to, aby v nej mohol najvyšší súd v okolnostiach prípadu porušiť sťažovateľovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   alebo   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľ   nepreukázal   ani   netvrdí, že najvyšší súd na základe jeho návrhu konal takým spôsobom, ktorým zasiahol do jeho práv. Sťažovateľ len medzi štátnymi orgánmi, proti ktorým jeho sťažnosť smeruje, uvádza aj najvyšší súd.   Z ničoho,   čo   je uvedené   v sťažnosti   a v jej prílohách, nemožno   usúdiť, že najvyšší   súd   mohol   zasiahnuť   do   niektorých   z práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namieta. Preto je sťažnosť v časti týkajúcej sa najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená.

Oneskorené podanie časti sťažnosti ani zjavnú neopodstatnenosť jej ďalších častí nemožno   odstrániť.   Preto   ústavný   súd   nevyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   ďalších nedostatkov jeho podania (chýbajúce právne zastúpenie atď.).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004