znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 419/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr. Ivetou   Kalinovou,   Cukrová   14,   Bratislava,   a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ako   zákonnýmzástupcom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 ačl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduTrenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   60   Em   5/2012   a postupom   Krajského   súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 152/2014 a jeho uznesením z 3. decembra2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a maloletého (ďalej   aj   „maloletý“,   alebo   „maloletý   sťažovateľ“,   spolu   ďalej   aj,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2,čl. 41   ods. 1a   4,   čl.   46 ods.   1 a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len„ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Em 5/2012 a postupom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 152/2014 a jehouznesením z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo vecivýkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom vedeného okresným súdom podsp. zn. 60 Em 5/2012, a to uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 P 174/2011 zo 17. júna 2011(ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 17. júna 2011“), ktorým bolo nariadené predbežnéopatrenie.   Sťažovateľ   svoje   návrhy   na   výkon   rozhodnutia   (pre neuskutočnenie   stykusťažovateľa s maloletým 4. až 7. júna 2010; 18. júla 2010; 12. až 14. septembra 2012; 21.až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012; 5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012;21. až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013; 5. až 7. júla 2013) odôvodnil tým, žematka   maloletého   mu   bez   objektívnych   dôvodov   odmieta   odovzdávať   maloletého   nastretnutia v zmysle citovaného rozhodnutia okresného súdu.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   60   Em   5/2012   z 29.   septembra   2014   (ďalej   len„uznesenie   okresného   súdu   z 29.   septembra   2014“)   návrhy   sťažovateľa zamietol.   Protitomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovela prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa   sťažovateľov   konajúce   súdy   svojimi   rozhodnutiami   a postupom,   ktorýim predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľoviuplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor. Nikdy nekontrolovaličinnosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín (ďalej len,,kolízny opatrovník“),ktorý   vykonáva   funkciu   kolízneho   opatrovníka   maloletého   sťažovateľa, či   tento   poznáslobodný názor maloletého.

Všeobecné   súdy   sa   podľa   sťažovateľa   nevysporiadali   s návrhom   sťažovateľazo 7. apríla   2014   na   zmenu   kolízneho   opatrovníka   (z   dôvodu   kolízie   záujmov   medzikolíznym   opatrovníkom   a maloletým   sťažovateľom),   keďže   maloletý   sťažovateľ„na Okresnom   súde   vedie   proti   kolíznemu   opatrovníkovi   diskriminačnú   žalobu sp. zn. 16 C/12/2014“.

Taktiež podľa názoru sťažovateľov konajúce všeobecné súdy neumožnili maloletémusťažovateľovi „uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,pričom krajský súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorú namietal v odvolaní, žeprvostupňový súd neumožnil maloletému sťažovateľovi byť v konaní vypočutý.

Napokon   podľa   sťažovateľov   došlo   k porušeniu   ich   v sťažnosti   označenýchzákladných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru tým,   že   konajúce   súdy   sanevysporiadali s dôkazmi, ktoré sťažovateľ predložil pri podávaní jednotlivých návrhovna výkon rozhodnutia, pričom táto povinnosť konajúcich súdov v žiadnom prípade nezanikátým, že sa sťažovateľ nezúčastnil 30. septembra 2014 pojednávania na okresnom súde.

Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijaltento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 60 Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľa   článku   čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.

4. Právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Trenčín v konaní 60Em/5/2012 porušené bolo.

5. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne, č. k. 11 CoE/152/2014-123 zo dňa 3.12.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a Krajskému súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 sa prikazuje, aby konal bez zbytočných prieťahov.

8. Sťažovateľovi   1.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie...   30.000,-   € od Okresného súdu Trenčín.

9.   Sťažovateľovi   1.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie...   30.000,-   € od Krajského súdu v Trenčíne.

10. Sťažovateľovi   2.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie...   30.000,-   € od Okresného súdu Trenčín.

11. Sťažovateľovi   2.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie...   30.000,-   € od Krajského súdu v Trenčíne.

12. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 296,44 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej...“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnomsúde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by   mohol posúdiť   po jej   prijatí na   ďalšie konanie (I.   ÚS 66/98,   IV.   ÚS 16/04,I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkýmv situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,III. ÚS 2/05,   IV.   ÚS   287/2011).   Tvrdenia   o   porušení   ďalších   základných   práv   podľačl. 48 ods.   2   ústavy)   ďalším   subjektom   (krajským   súdom   v konaní   vedenompod sp. zn. 11 CoE   152/2014),   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,je v súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasťargumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011). Obdobne to platívo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 60 Em 5/2012 z 29. septembra 2014, ktorésťažovateľ, zastúpený právnou zástupkyňou, v petite sťažnosti neoznačil, pričom v texte jejodôvodnenia poukazuje aj na porušenie svojich v sťažnosti označených základných právpodľa ústavy a práv podľa dohovoru aj týmto rozhodnutím.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súdepredbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietaného   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práva základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   ajza dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   saoznačeného postupu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacejprerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Občiansky   súdny   poriadok   zakotvujúci   inštitút   odvolania   poskytuje   priestorna uplatnenie   námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálnepredstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovanýchmedzinárodnými   zmluvami.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom   prostriedku   patrí   vždydruhostupňovému súdu.

Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybenív postupe prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ ajvyužil. Ochranu ich právam zaručeným   ústavou   a dohovorom bol oprávnený   a zároveňpovinný   poskytnúť   krajský   súd.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdupreskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči postupu prvostupňového súdu. Ústavnýsúd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanieveci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   ichzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na to, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnúpreventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   dozákladných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   užk prieťahom v konaní okresného súdu nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutietakejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol predpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanémuporušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru)vo dvoch rovinách. Všeobecne, keď uviedli, že okresný súd nekonal „dostatočne rýchlo a efektívne“,   ako   aj   vo   vzťahu   k nerozhodnutiu   o ich   návrhu   na   zmenu   kolíznehoopatrovníka zo 7. apríla 2014.

Napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené 29. decembra 2014,v spojení s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014.

Návrh sťažovateľa na zmenu kolízneho opatrovníka zo 7. apríla   2014 sa v spiseokresného súdu sp. zn. 60 Em 5/2012 nenachádza. Fotokópiu označeného návrhu (avšak bezprezenčnej   pečiatky   okresného   súdu)   sťažovateľ   pripojil   k sťažnosti   podanej   ústavnémusúdu. Z tejto vyplýva, že predmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástimkonaniam vedeným na okresnom súde. Všeobecný súd pri rozhodovaní vychádza z toho,čo sa nachádza v súdnom spise, a takýto návrh sťažovateľa sa v čase jeho rozhodovaniav ňom nenachádzal.

Tento skutkový stav bol so zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako aj s prihliadnutímna zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotezákladom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   po   jejpredbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde).

2.   K   namietaného   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Keďže   predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práv   sťažovateľov   konanímvšeobecného súdu pri výkone predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ideo rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke   predbežných   opatrení,   pretože   nie   súrozhodnutiami   o   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   [pozri rozhodnutie   Apis   verzusSlovenská   republika   z   10.   januára   2000,   č.   39754/98,   v   ktorom   sakonštatovala neaplikovateľnosť   čl.   6 ratione   materiae v   konaní   o   zrušení   predbežnéhoopatrenia (III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012)].

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesenímz 3. augusta 2014 odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnejčinnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v zneníneskorších predpisov   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je, že:

- krajský súd sa nevysporiadal s návrhom sťažovateľa zo 7. apríla 2014 na zmenukolízneho opatrovníka,

- pred vydaním uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu nebol maloletýsťažovateľ vypočutý,

- krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014, ktorý sanevysporiadal dostatočne so všetkými dôkazmi ním predloženými.

2.2.1 K návrhu na zmenu kolízneho opatrovníka

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   7.   apríla   2014   podal   na   okresnom   súde   návrhna zmenu   kolízneho   opatrovníka „z   dôvodu   možnej   kolízie   záujmov...   medzi   kolíznym opatrovníkom   a sťažovateľmi   1.   a 2.  ...   z dôvodu   podaných   diskriminačných   žalôb... č. k. 16 C/12/2014 a 18 C/12/2014“. Z fotokópie označeného návrhu (avšak bez prezenčnejpečiatky okresného súdu), ktorú pripojili aj k sťažnosti podanej ústavnému súdu, vyplýva, žepredmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástim konaniam vedeným naokresnom súde týkajúcim sa maloletého sťažovateľa, zastúpeného kolíznym opatrovníkom. Ústavný   súd   z predloženého   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu   zistil,že takýto návrh sťažovateľa sa v ňom nenachádza. Nachádza sa tam iba návrh sťažovateľaz 9. septembra 2013, v ktorom žiadal o „stiahnutie/odvolanie ÚPSVaR Trenčín z funkcie kolízneho opatrovníka maloletého ⬛⬛⬛⬛ “ z dôvodu, že tento si nevykonávasvoju funkciu „objektívne a plne v súlade s právami a záujmami maloletého... “.

Z odvolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu okresného súdu z 29. septembra2014 však vyplýva, že sťažovateľ v ňom poukázal na skutočnosť, že obaja sťažovateliapodali   proti   kolíznemu   opatrovníkovi „diskriminačné   žaloby“ a opakovane   poukazovalina to,   že   maloletý   sťažovateľ „nie   je   zastúpený   nezaujatým   kolíznym   opatrovníkom“.V závere odvolania sťažovateľ zároveň apeloval na krajský súd, keď uviedol, že „súd musí v konaní   60   Em   5/2012   zmeniť   rozhodnutie   o kolíznom   opatrovníkovi   podľa   §   31a Občianskeho súdneho poriadku, pretože maloletého... zastupuje v konaní osoba, ktorá... nepresadzuje základné práva maloletého a naopak presadzuje záujmy matky dieťaťa.“.

Krajský   súd   k tomu   uviedol, „že   v   prípade   nespokojnosti   s   postupom   orgánu sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka, ak námietka smeruje proti konaniu fyzickej osoby, ktorá zastupuje orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately na základe plnej moci, ako je tomu aj   v prejednávanom prípade, posúdiť postup zamestnanca je oprávnený príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny“.

Zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd taktiež zistil, že okresný súd o námietkezaujatosti   kolízneho   opatrovníka,   ktorú   vzniesli   sťažovatelia   z dôvodu   podaniadiskriminačných žalôb proti nemu, už minimálne dvakrát rozhodol, a to v konaní vedenompod sp. zn. 34 P 96/2013 (o návrhu sťažovateľa na rozhodnutie súdu o nezhode rodičova určení   Základnej   školy   v Trenčianskej   Teplej   za   školu   maloletého   sťažovateľa)   –uznesením z 11. júna 2014 potvrdeným uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoP 62/63/2014z 22. augusta 2014; ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 171/2009 (o návrhu matkyna úpravu práv a povinností k maloletému a návrhu sťažovateľa na zmenu v úprave stykusťažovateľa a maloletého) – uznesením z 3. júla 2014 potvrdeným uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 4 CoP 72,73/2014 z 30. septembra 2014.

Všetky citované uznesenia boli aj predmetom prieskumu ústavného súdu na základesťažností   podaných   sťažovateľmi,   pričom   boli   ústavným   súdom   odmietnuté   (uznesenímsp. zn. I. ÚS 675/2014 z 12. novembra 2014 a sp. zn. II. ÚS 380/2015 zo 17. júna 2015).

Navyše, v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 sa kolízny opatrovník vyjadrilv tom zmysle, že sa necíti byť zaujatý „v žiadnom konaní, ktoré je vedené Okresným súdom Trenčín“, v ktorom vystupuje ako kolízny opatrovník maloletého.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   kolízny   opatrovník   je   právnická   osoba,   ktoráv zmysle   zákona   č.   305/2005   Z.   z.   o sociálnoprávnej   ochrane   detí   a sociálnej   kuratelea o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   objektívnea nestranne   bráni   záujmy   dieťaťa   a pristupuje   k veci   profesionálne.   Svoje   povinnostivyplývajúce zo zákona vykonáva prostredníctvom jednotlivých pracovníkov. Preto bolona mieste   poukázanie   krajského   súdu,   že   o prípadnej   námietke   zaujatosti   pracovníkovkolízneho opatrovníka je oprávnený rozhodnúť orgán príslušný podľa § 12 ods. 1 zákonač. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Keďže v čase rozhodovania krajského súdu (3. decembra 2014), ale aj okresnéhosúdu   (29.   september   2014)   už   existovali   minimálne   dve   rozhodnutia   okresného   súdu(sp. zn. 34 P 96/2013 z 11. júna 2014 a sp. zn. 32 P 171/2009 z 3. júla 2014), ktorými bolnávrh sťažovateľov na zmenu kolízneho opatrovníka z dôvodu podaných diskriminačnýchžalôb proti nemu, nepovažoval ústavný súd uplatnenú námietku sťažovateľov za takú, ktorábola v príčinnej súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru,a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa čl. § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2.2 K námietke o nevypočutí maloletého sťažovateľa

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   maloletému   sťažovateľovi   neboloumožnené uplatniť jeho právo „byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,pričom krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenouv odvolaní, že „prvostupňový súd neumožnil sťažovateľovi 2, byť v konaní vypočutý“.

Krajský   súd   k uvedenému   vo   svojom   uznesení   z 3.   decembra   2014   uviedol,že maloletý „je   účastníkom   predmetného   konania,   v   ktorom   je   na   základe   uznesenia Okresného   súdu   Trenčín,   č.   k.   60Em/5/2012-16   zo   dňa   22.   novembra   2012   zastúpený kolíznym opatrovníkom – Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Otec maloletého namietal, že nakoľko jeho maloletý syn nebol pred súdom prvého stupňa vypočutý, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, resp. bolo porušené jeho právo byť vypočutý v zmysle čl. 12   Dohovoru   opravách   dieťaťa.   Preto   odvolací   súd   posudzoval,   či   nevypočutím maloletého ⬛⬛⬛⬛ pred súdom prvého stupňa došlo k porušeniu jeho práva ako   účastníka   konania   na   realizáciu   jeho   procesných   práv   priznaných   mu   za   účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v občianskom súdnom konaní.“.

Krajský súd vo svojom uznesení citoval čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné   formulovať   svoje   vlastné   názory,   právo   tieto   názory   slobodne   vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názoru dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Podľa ods. 2 článku za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní,   ktoré   sa   ho   dotýka,   a   to   buď   priamo   alebo   prostredníctvom   zástupcu   alebo príslušného   orgánu,   pričom   spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.“.

Ďalej krajský súd uviedol, že „Procesným spôsobom záväzky z Dohovoru Slovenskej republiky vykonáva ustanovenie § 100 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ak je účastníkom konania   maloleté   dieťa,   ktoré   je   schopné   s   ohľadom   na   vek   a   rozumovú   vyspelosť samostatne vyjadriť svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, alebo   výsluchom   maloletého   dieťaťa   aj   bez   prítomnosti   rodičov   alebo   iných   osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.

Prejavenie názoru účastníka na prejednávanú vec je jedným zo základných práv účastníka konania. Spôsob, akým tento názor súd zisťuje, sa však neuskutočňuje výlučne výsluchom účastníka. Aj pri osobe plne procesné spôsobilej jej názor na prejednávanú vec môže   súd   zisťovať   prostredníctvom   jej   zástupcu,   resp.   z   písomného   podania.   U   osôb maloletých právna úprava (§ 100 ods. 3 O. s. p.) rieši základný procesný rámec na tento úkon   súdu.   Názor   maloletého   dieťaťa   súd   zisťuje   prostredníctvom   jeho   zástupcu   alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. Postup súdu závisí od veku a rozumovej vyspelosti maloletého samostatne vyjadriť svoj názor, od povahy veci, ktorá je predmetom konania, ako aj ďalších okolností, ako napr. prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Pri zisťovaní názoru dieťaťa súd koná v súčinností s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý je povinný poskytnúť dieťaťu   potrebnú   pomoc   na   uľahčenie   priebehu   zisťovania   jeho   názoru   na   vec,   a   to v prostredí   vhodnom   alebo   vytvorenom   na   tento   účel   (§   21   zákona   č.   305/2005   Z.   z. o sociálnoprávnej   ochrane   detí   a   o   sociálnej   kuratele).   V   danom   prípade   bol   názor maloletého dieťaťa zistený prostredníctvom kolízneho opatrovníka, konkrétne z listinných dôkazov   –   záverov   a   písomných   správ   vypracovaných   Úradom   práce   sociálnych   vecí a rodiny Trenčín. Nakoľko súdom nariadeného pojednávania sa oprávnený ako protistrana nezúčastnil, nepredniesol svoje návrhy, nepredložil súdu nové dôkazy, ani nežiadal vykonať dokazovanie   výsluchom   maloletého,   resp.   kolízneho   opatrovníka,   vykonanie   výsluchu kolízneho opatrovníka ani   maloletého podľa   názoru odvolacieho   súdu   nebolo potrebné a vykonanie   dokazovania   oboznámením   sa   s   obsahom   listinných   dôkazov   predložených kolíznym   opatrovníkom   a   povinnou   na   pojednávaní   a   výsluchom   povinnej   bolo postačujúce.“.

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   ústavneakceptovateľným spôsobom jasne, zrozumiteľne a v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu(napr. uznesenie sp. zn. 2 Cdo 269/2008 z 25. novembra 2008) vysvetlil, prečo sa stotožnils názorom   súdu   prvého   stupňa   vo   vzťahu   k sťažovateľom   požadovaným   výsluchommaloletého.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia nímnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnoteniadôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecnéhosúdu pri vykonávaní dokazovania (tým, že nevykonal výsluch maloletého) a jeho právnezávery nemožno považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa ústavný súd s toutonámietkou sťažovateľov nestotožnil.

2.2.3 K námietke o nevysporiadaní sa so všetkými dôkazmi

Sťažovatelia vo všeobecnosti nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu, ktorýnamietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia okresného súdu z 29. septembra 2014o zamietnutí   návrhu   na   súdny   výkon   o jeho   styku   s maloletým   sťažovateľom.   Podľasťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu aplikovaných právnychnoriem dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ namieta,že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi nímpredloženými (keď on predložil dôkazy o nerealizácii styku 4. až 7. júna 2010; 18. júla2010; 12. až 14. septembra 2012; 21. až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012;5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012; 21 až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013;5. až   7.   júla   2013)   a okresný   súd   sa   podľa   neho   vysporiadal   iba   s časťou   dôkazova o nerealizácii styku s maloletým 21. septembra 2012, 26. septembra 2012, 5. októbra 2012sa vôbec nevysporiadal, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľanijako nevysporiadal.

Podľa § 272 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) súd jeoprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľaodseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplneniapovinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuťpojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,oprávneného,   maloleté   dieťa,   zástupcu   príslušného   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detía sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.

Podľa § 272 ods. 5 OSP súd je oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku   1   požiadať   príslušný   orgán   sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately,prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodochnepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmäv mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľazdravotnej starostlivosti.

V   danej   veci   z   obsahu   spisu   krajský   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   návrhomzo 17. septembra 2012 (ktorý ďalej doplňoval o ďalšie nezrealizované styky s maloletým,pozn.)   domáhal   výkonu   rozhodnutia   o   úprave   styku   s   maloletým   sťažovateľom,   a   tona základe uznesenia okresného súdu „č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011, ktorým súd nariadil predbežné opatrenie tak, že upravil styk otca – t. j. oprávneného s maloletým na každý párny týždeň od piatku od 18,00 hod. do pondelka do 18,00 hod. a každý nepárny týždeň   od   stredy   od   18,00   hod.   do   piatku   do   18,00   hod.   Matke   –   t.   j.   povinnej   súd predmetným   rozhodnutím   uložil   povinnosť   maloletého ⬛⬛⬛⬛ na   stretnutie s oprávneným riadne pripraviť a odovzdať ho oprávnenému pred dverami bytu, v ktorom matka žije s maloletým. Oprávnenému zároveň súd uložil povinnosť na tom istom mieste v dohodnutom čase odovzdať maloletého ⬛⬛⬛⬛ povinnej. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť   dňa   29.07.2011   a   vykonateľnosť   dňa   23.06.2011.   Oprávnený   svoj   návrh odôvodnil tým, že povinná mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého syna na stretnutia v zmysle uvedeného rozhodnutia súdu.“.

Ďalej   krajský   súd   skonštatoval,   že   na   základe   uvedeného   okresný   súd „matku (povinnú) výzvou zo dňa 22.11.2012 písomne vyzval na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.   30P/174/2011-37   zo   dňa   17.   júna   2011 a na umožnenie styku oprávneného s maloletým.

Uznesením č. k. 60Em/5/2012-71 zo dňa 28. januára 2014 Okresný súd Trenčín vyhlásil výkon rozhodnutia o styku oprávneného otca s maloletým dieťaťom za neprípustný, výkon   rozhodnutia   zastavil   a   súčasne   žiadnemu   účastníkovi   trovy   výkonu rozhodnutia nepriznal   Na   základe   odvolania   oprávneného   Krajský   súd   v   Trenčíne uznesením č. k. 11 CoE/42/2014-88 zo dňa 17. júna 2014 odvolaním napadnuté uznesenie súdu   prvého   stupňa   z   dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti   a   vzájomne   si   odporujúceho odôvodnenia, nespĺňajúceho požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvého   stupňa   vydal   preskúmavané   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   návrh   oprávneného na výkon rozhodnutia a súčasne účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko nemal preukázané, že by zo strany povinnej dochádzalo k neplneniu si povinnosti vyplývajúcej z uznesenia Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011.“.

V   prejednávanom   prípade   boli   podľa   názoru   krajského   súdu   sporné   tvrdeniaoprávneného – sťažovateľa (otca maloletého sťažovateľa) a povinnej – matky maloletéhosťažovateľa týkajúce sa plnenia, resp. neplnenia uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2011zo strany povinnej.

Krajský súd pre účely rozhodnutia v danej veci vychádzal z tvrdení oprávneného(sťažovateľa), povinnej, ako aj zo správ a úradných záznamov kolízneho opatrovníka, ktoréodzrkadľujú objektívny stav danej situácie. V neposlednom rade odvolací súd prihliadolna pojednávanie   uskutočnené   29.   septembra   2014,   ktoré   súd   prvého   stupňa   nariadilpre účely objasnenia daného stavu a vysporiadania sa s odlišnými tvrdeniami a vyjadreniamisťažovateľa a povinnej týkajúcimi rešpektovania rozhodnutia okresného súdu zo 17. júna2011 povinnou. Týmto postupom súdu prvého stupňa bola podľa názoru krajského súdu„účastníkom   konania   v   plnom   rozsahu   daná   možnosť   reagovať   na   odlišné   tvrdenia protistrany, objasniť vzniknuté rozpory, ako aj možnosť zlepšiť vzájomnú komunikáciu, ktorú Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín videl vo svojej správe zo dňa 18.12.2012 ako dôvod problematickej realizácie styku maloletého s oprávneným“.

Ako krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, „Na predmetné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na deň 29.09.2014, sa však dostavila iba povinná a kolízny opatrovník. Oprávnený sa napriek skutočnosti, že mu bolo dňa 12.09.2014 riadne doručené predvolanie na   toto   pojednávanie,   pojednávania   nezúčastnil,   neúčasť   na   pojednávaní   žiadnym spôsobom   neospravedlnil,   neoznámil   dôvod   svojej   neúčasti,   ani   nežiadal   o   odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď za splnenia podmienok stanovených v § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v jeho neprítomnosti, pričom prihliadol na obsah spisu i vykonané dôkazy. Týmto konaním oprávneného sa oprávnený vzdal možnosti preukázania svojich tvrdení uvádzaných v písomných podaniach adresovaných súdu prvého stupňa, ako aj možnosti objasnenia vzniknutej spornej situácie.“.

Krajský súd ďalej skonštatoval, že „výzvou zo dňa 22.11.2012 súd prvého stupňa písomne vyzval povinnú na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu Okresného súdu   Trenčín   č.   k.   30P/174/2011-37   zo   dňa   17.   júna   2011   a   na   umožnenie   styku oprávneného s maloletým. Tvrdenie povinnej, že od tohto dátumu oprávnenému nebráni v styku s maloletým, nebolo v konaní žiadnym spôsobom vyvrátené. Ako správne uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, oprávnený mal na pojednávaní konanom dňa 29.09.2014 možnosť k výpovedi povinnej sa vyjadriť, k čomu však pre jeho neprítomnosť nedošlo. Povinná naviac na predmetnom pojednávaní uviedla, že oprávnený od septembra 2013 neprejavuje o maloletého žiadny záujem a maloletého ani povinnú žiadnym spôsobom nekontaktuje. Uvedenému nasvedčuje aj ničím neodôvodnená neprítomnosť oprávneného na uvedenom pojednávaní, kde mal možnosť k celej prejednávanej veci vyjadriť. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa prízvukuje, že právna úprava je postavená tak, že styk rodiča s maloletým dieťaťom je iba jeho právom, nie jeho povinnosťou. Pokiaľ však on sám (v danom prípade otec maloletého dieťaťa) o realizáciu styku s maloletým z akéhokoľvek dôvodu nemá záujem, nie je možné vyhovieť jeho návrhu na výkon rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nemal za preukázané, že by zo strany povinnej potom, ako jej bola doručená výzva na plnenie súdneho rozhodnutia, dochádzalo k nerešpektovaniu rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011.“.

V citovaných   častiach   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   (nadväzujúcehona dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd jednoznačným spôsobom uviedoldôvody,   pre   ktoré   odvolaniu   sťažovateľa   nevyhovel   a   potvrdil   napadnuté   rozhodnutieokresného súdu ako vecne správne, keď dospel k totožnému právnemu záveru. Právny záverkrajského   súdu,   že   vo   veci   sťažovateľa   neboli   splnené   podmienky   pre   súdny   výkonrozhodnutia o jeho styku s maloletým sťažovateľom, pretože považoval za preukázané, že zostrany povinnej následne potom, ako jej bola doručená výzva v zmysle § 272 ods. 3 OSP, užnedochádzalo k nerešpektovaniu uznesenia okresného súdu, nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny.

Je pravdou, že v jednotlivých návrhoch sťažovateľa, ktoré neustále doplňoval o ďalšienezrealizované stretnutia s maloletým sťažovateľom, boli tieto napokon ustálené takto: 18.júl 2010,4. až 7. jún 2010, 12. až 14. september 2012, 21. až 24. september 2012, 26. až 28.september 2012, 5. až 8. október 2012, 10. október 2012, 21. až 23. november 2012, 22. až25. máj 2013, 5. až 7. júl 2013. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že pojeho výzve z 22. novembra 2012 v zmysle § 272 ods. 3 OSP už povinná nebránila stykusťažovateľa s maloletým, pričom toto tvrdenie nebolo ničím vyvrátené. Dôkazy, na ktorépoukazuje sťažovateľ, že sa s nimi okresný súd nevysporiadal (21. septembra 2012, 26.septembra 2012, 5. októbra 2012), boli všetky datované ešte pred výzvou okresného súduz 22. novembra 2012.

Keďže   okresný   súd   z   dôvodov,   ktoré   ústavný   súd   považuje   za   ústavneakceptovateľné, nepristúpil k nariadeniu výkonu rozhodnutia o styku s maloletým, dospelk záveru,   že   po   výzve   už   nedochádzalo   k rešpektovaniu   uznesenia   okresného   súduzo 17. júna 2011 a následne návrh na súdny výkon rozhodnutia zamietol. Podľa názoruústavného   súdu   krajský   súd   v   danej   veci   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedoldostatočné dôvody, pre ktoré v posudzovanom prípade bol zamietnutý návrh sťažovateľana výkon   rozhodnutia.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   jezdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavneakceptovateľný.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názorukrajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bolsvojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam.

Keďže   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejtosituácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl.46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detía mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziťa maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   nazáklade zákona.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného   života,   obydlia   a   korešpondencie.   Podľa   odseku   2   štátny   orgán   nemôžedo výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonoma nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnejbezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovatelia   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniuuvedených práv garantovaných ústavou a dohovorom neuviedli žiadne relevantné konkrétnedôvody a ich porušenie odvíjajú v súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, žeuž prima   facie nie   je   daná   príčinná   súvislosť   medzi   týmito   označenými   právamisťažovateľov   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   respektíve   postupom,   ktorý   mupredchádzal.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že v posudzovanej vecikrajský súd pri zisťovaní skutkového stavu zohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnejjudikatúry   najvyššieho   súdu,   ako   i   požiadavky   na   dôslednú   ochranu   práv   maloletýcha na tomto (podľa názoru ústavného súdu dostatočnom) základe formuloval v napadnutomuznesení   skutkové   a   právne   závery,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľnéa udržateľné.

Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou   (napr.   I.   ÚS   181/2012,   II.   ÚS   667/2013,   I.   ÚS 58/2013,   I.   ÚS   117/2015)konštatuje,   že   sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátkou,   nepreukázal   (nedoložil)aktívnu legitimáciu maloletého sťažovateľa ( ⬛⬛⬛⬛ ), ktorého by vzhľadomna stret jeho záujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) malzastupovať kolízny opatrovník, a nie jeho otec (§ 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Rovnaká výhradasa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého sťažovateľa malpodpísať kolízny opatrovník, a nie otec maloletého (sťažovateľ). V zmysle § 20 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   kvalifikované   splnomocnenie   na   zastupovanie   (každého)sťažovateľa tvorí obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania predústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia v sťažnostioznačených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru maloletého sťažovateľaodmietol   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (§   25   ods.   2   zákona   oústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015