SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 419/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ako zákonnýmzástupcom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 ačl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduTrenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Em 5/2012 a postupom Krajského súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 152/2014 a jeho uznesením z 3. decembra2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a maloletého (ďalej aj „maloletý“, alebo „maloletý sťažovateľ“, spolu ďalej aj,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2,čl. 41 ods. 1a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Em 5/2012 a postupom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 152/2014 a jehouznesením z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo vecivýkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom vedeného okresným súdom podsp. zn. 60 Em 5/2012, a to uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 P 174/2011 zo 17. júna 2011(ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 17. júna 2011“), ktorým bolo nariadené predbežnéopatrenie. Sťažovateľ svoje návrhy na výkon rozhodnutia (pre neuskutočnenie stykusťažovateľa s maloletým 4. až 7. júna 2010; 18. júla 2010; 12. až 14. septembra 2012; 21.až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012; 5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012;21. až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013; 5. až 7. júla 2013) odôvodnil tým, žematka maloletého mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého nastretnutia v zmysle citovaného rozhodnutia okresného súdu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 60 Em 5/2012 z 29. septembra 2014 (ďalej len„uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014“) návrhy sťažovateľa zamietol. Protitomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovela prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy svojimi rozhodnutiami a postupom, ktorýim predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľoviuplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor. Nikdy nekontrolovaličinnosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín (ďalej len,,kolízny opatrovník“),ktorý vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka maloletého sťažovateľa, či tento poznáslobodný názor maloletého.
Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s návrhom sťažovateľazo 7. apríla 2014 na zmenu kolízneho opatrovníka (z dôvodu kolízie záujmov medzikolíznym opatrovníkom a maloletým sťažovateľom), keďže maloletý sťažovateľ„na Okresnom súde vedie proti kolíznemu opatrovníkovi diskriminačnú žalobu sp. zn. 16 C/12/2014“.
Taktiež podľa názoru sťažovateľov konajúce všeobecné súdy neumožnili maloletémusťažovateľovi „uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,pričom krajský súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorú namietal v odvolaní, žeprvostupňový súd neumožnil maloletému sťažovateľovi byť v konaní vypočutý.
Napokon podľa sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označenýchzákladných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru tým, že konajúce súdy sanevysporiadali s dôkazmi, ktoré sťažovateľ predložil pri podávaní jednotlivých návrhovna výkon rozhodnutia, pričom táto povinnosť konajúcich súdov v žiadnom prípade nezanikátým, že sa sťažovateľ nezúčastnil 30. septembra 2014 pojednávania na okresnom súde.
Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijaltento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 60 Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.
4. Právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Trenčín v konaní 60Em/5/2012 porušené bolo.
5. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne, č. k. 11 CoE/152/2014-123 zo dňa 3.12.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
6. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a Krajskému súdu v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
7. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 sa prikazuje, aby konal bez zbytočných prieťahov.
8. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000,- € od Okresného súdu Trenčín.
9. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000,- € od Krajského súdu v Trenčíne.
10. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000,- € od Okresného súdu Trenčín.
11. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000,- € od Krajského súdu v Trenčíne.
12. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 296,44 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej...“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04,I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkýmv situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení ďalších základných práv podľačl. 48 ods. 2 ústavy) ďalším subjektom (krajským súdom v konaní vedenompod sp. zn. 11 CoE 152/2014), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasťargumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011). Obdobne to platívo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 60 Em 5/2012 z 29. septembra 2014, ktorésťažovateľ, zastúpený právnou zástupkyňou, v petite sťažnosti neoznačil, pričom v texte jejodôvodnenia poukazuje aj na porušenie svojich v sťažnosti označených základných právpodľa ústavy a práv podľa dohovoru aj týmto rozhodnutím.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdepredbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim saoznačeného postupu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacejprerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Občiansky súdny poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestorna uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálnepredstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovanýchmedzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždydruhostupňovému súdu.
Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybenív postupe prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ ajvyužil. Ochranu ich právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveňpovinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdupreskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči postupu prvostupňového súdu. Ústavnýsúd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ichzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na to, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnúpreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu dozákladných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, užk prieťahom v konaní okresného súdu nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutietakejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol predpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanémuporušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru)vo dvoch rovinách. Všeobecne, keď uviedli, že okresný súd nekonal „dostatočne rýchlo a efektívne“, ako aj vo vzťahu k nerozhodnutiu o ich návrhu na zmenu kolíznehoopatrovníka zo 7. apríla 2014.
Napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené 29. decembra 2014,v spojení s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014.
Návrh sťažovateľa na zmenu kolízneho opatrovníka zo 7. apríla 2014 sa v spiseokresného súdu sp. zn. 60 Em 5/2012 nenachádza. Fotokópiu označeného návrhu (avšak bezprezenčnej pečiatky okresného súdu) sťažovateľ pripojil k sťažnosti podanej ústavnémusúdu. Z tejto vyplýva, že predmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástimkonaniam vedeným na okresnom súde. Všeobecný súd pri rozhodovaní vychádza z toho,čo sa nachádza v súdnom spise, a takýto návrh sťažovateľa sa v čase jeho rozhodovaniav ňom nenachádzal.
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutímna zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotezákladom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jejpredbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
2. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Keďže predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľov konanímvšeobecného súdu pri výkone predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ideo rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie súrozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis verzusSlovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sakonštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežnéhoopatrenia (III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012)].
Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a jeho uznesenímz 3. augusta 2014 odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnejčinnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je, že:
- krajský súd sa nevysporiadal s návrhom sťažovateľa zo 7. apríla 2014 na zmenukolízneho opatrovníka,
- pred vydaním uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu nebol maloletýsťažovateľ vypočutý,
- krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014, ktorý sanevysporiadal dostatočne so všetkými dôkazmi ním predloženými.
2.2.1 K návrhu na zmenu kolízneho opatrovníka
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 7. apríla 2014 podal na okresnom súde návrhna zmenu kolízneho opatrovníka „z dôvodu možnej kolízie záujmov... medzi kolíznym opatrovníkom a sťažovateľmi 1. a 2. ... z dôvodu podaných diskriminačných žalôb... č. k. 16 C/12/2014 a 18 C/12/2014“. Z fotokópie označeného návrhu (avšak bez prezenčnejpečiatky okresného súdu), ktorú pripojili aj k sťažnosti podanej ústavnému súdu, vyplýva, žepredmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástim konaniam vedeným naokresnom súde týkajúcim sa maloletého sťažovateľa, zastúpeného kolíznym opatrovníkom. Ústavný súd z predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu zistil,že takýto návrh sťažovateľa sa v ňom nenachádza. Nachádza sa tam iba návrh sťažovateľaz 9. septembra 2013, v ktorom žiadal o „stiahnutie/odvolanie ÚPSVaR Trenčín z funkcie kolízneho opatrovníka maloletého ⬛⬛⬛⬛ “ z dôvodu, že tento si nevykonávasvoju funkciu „objektívne a plne v súlade s právami a záujmami maloletého... “.
Z odvolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu okresného súdu z 29. septembra2014 však vyplýva, že sťažovateľ v ňom poukázal na skutočnosť, že obaja sťažovateliapodali proti kolíznemu opatrovníkovi „diskriminačné žaloby“ a opakovane poukazovalina to, že maloletý sťažovateľ „nie je zastúpený nezaujatým kolíznym opatrovníkom“.V závere odvolania sťažovateľ zároveň apeloval na krajský súd, keď uviedol, že „súd musí v konaní 60 Em 5/2012 zmeniť rozhodnutie o kolíznom opatrovníkovi podľa § 31a Občianskeho súdneho poriadku, pretože maloletého... zastupuje v konaní osoba, ktorá... nepresadzuje základné práva maloletého a naopak presadzuje záujmy matky dieťaťa.“.
Krajský súd k tomu uviedol, „že v prípade nespokojnosti s postupom orgánu sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka, ak námietka smeruje proti konaniu fyzickej osoby, ktorá zastupuje orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately na základe plnej moci, ako je tomu aj v prejednávanom prípade, posúdiť postup zamestnanca je oprávnený príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny“.
Zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd taktiež zistil, že okresný súd o námietkezaujatosti kolízneho opatrovníka, ktorú vzniesli sťažovatelia z dôvodu podaniadiskriminačných žalôb proti nemu, už minimálne dvakrát rozhodol, a to v konaní vedenompod sp. zn. 34 P 96/2013 (o návrhu sťažovateľa na rozhodnutie súdu o nezhode rodičova určení Základnej školy v Trenčianskej Teplej za školu maloletého sťažovateľa) –uznesením z 11. júna 2014 potvrdeným uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoP 62/63/2014z 22. augusta 2014; ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 171/2009 (o návrhu matkyna úpravu práv a povinností k maloletému a návrhu sťažovateľa na zmenu v úprave stykusťažovateľa a maloletého) – uznesením z 3. júla 2014 potvrdeným uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 4 CoP 72,73/2014 z 30. septembra 2014.
Všetky citované uznesenia boli aj predmetom prieskumu ústavného súdu na základesťažností podaných sťažovateľmi, pričom boli ústavným súdom odmietnuté (uznesenímsp. zn. I. ÚS 675/2014 z 12. novembra 2014 a sp. zn. II. ÚS 380/2015 zo 17. júna 2015).
Navyše, v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 sa kolízny opatrovník vyjadrilv tom zmysle, že sa necíti byť zaujatý „v žiadnom konaní, ktoré je vedené Okresným súdom Trenčín“, v ktorom vystupuje ako kolízny opatrovník maloletého.
Ústavný súd poukazuje na to, že kolízny opatrovník je právnická osoba, ktoráv zmysle zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratelea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov objektívnea nestranne bráni záujmy dieťaťa a pristupuje k veci profesionálne. Svoje povinnostivyplývajúce zo zákona vykonáva prostredníctvom jednotlivých pracovníkov. Preto bolona mieste poukázanie krajského súdu, že o prípadnej námietke zaujatosti pracovníkovkolízneho opatrovníka je oprávnený rozhodnúť orgán príslušný podľa § 12 ods. 1 zákonač. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Keďže v čase rozhodovania krajského súdu (3. decembra 2014), ale aj okresnéhosúdu (29. september 2014) už existovali minimálne dve rozhodnutia okresného súdu(sp. zn. 34 P 96/2013 z 11. júna 2014 a sp. zn. 32 P 171/2009 z 3. júla 2014), ktorými bolnávrh sťažovateľov na zmenu kolízneho opatrovníka z dôvodu podaných diskriminačnýchžalôb proti nemu, nepovažoval ústavný súd uplatnenú námietku sťažovateľov za takú, ktorábola v príčinnej súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru,a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa čl. § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2.2 K námietke o nevypočutí maloletého sťažovateľa
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že maloletému sťažovateľovi neboloumožnené uplatniť jeho právo „byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,pričom krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenouv odvolaní, že „prvostupňový súd neumožnil sťažovateľovi 2, byť v konaní vypočutý“.
Krajský súd k uvedenému vo svojom uznesení z 3. decembra 2014 uviedol,že maloletý „je účastníkom predmetného konania, v ktorom je na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín, č. k. 60Em/5/2012-16 zo dňa 22. novembra 2012 zastúpený kolíznym opatrovníkom – Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Otec maloletého namietal, že nakoľko jeho maloletý syn nebol pred súdom prvého stupňa vypočutý, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, resp. bolo porušené jeho právo byť vypočutý v zmysle čl. 12 Dohovoru opravách dieťaťa. Preto odvolací súd posudzoval, či nevypočutím maloletého ⬛⬛⬛⬛ pred súdom prvého stupňa došlo k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na realizáciu jeho procesných práv priznaných mu za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v občianskom súdnom konaní.“.
Krajský súd vo svojom uznesení citoval čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názoru dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Podľa ods. 2 článku za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.“.
Ďalej krajský súd uviedol, že „Procesným spôsobom záväzky z Dohovoru Slovenskej republiky vykonáva ustanovenie § 100 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť samostatne vyjadriť svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.
Prejavenie názoru účastníka na prejednávanú vec je jedným zo základných práv účastníka konania. Spôsob, akým tento názor súd zisťuje, sa však neuskutočňuje výlučne výsluchom účastníka. Aj pri osobe plne procesné spôsobilej jej názor na prejednávanú vec môže súd zisťovať prostredníctvom jej zástupcu, resp. z písomného podania. U osôb maloletých právna úprava (§ 100 ods. 3 O. s. p.) rieši základný procesný rámec na tento úkon súdu. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. Postup súdu závisí od veku a rozumovej vyspelosti maloletého samostatne vyjadriť svoj názor, od povahy veci, ktorá je predmetom konania, ako aj ďalších okolností, ako napr. prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Pri zisťovaní názoru dieťaťa súd koná v súčinností s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý je povinný poskytnúť dieťaťu potrebnú pomoc na uľahčenie priebehu zisťovania jeho názoru na vec, a to v prostredí vhodnom alebo vytvorenom na tento účel (§ 21 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele). V danom prípade bol názor maloletého dieťaťa zistený prostredníctvom kolízneho opatrovníka, konkrétne z listinných dôkazov – záverov a písomných správ vypracovaných Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Nakoľko súdom nariadeného pojednávania sa oprávnený ako protistrana nezúčastnil, nepredniesol svoje návrhy, nepredložil súdu nové dôkazy, ani nežiadal vykonať dokazovanie výsluchom maloletého, resp. kolízneho opatrovníka, vykonanie výsluchu kolízneho opatrovníka ani maloletého podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné a vykonanie dokazovania oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených kolíznym opatrovníkom a povinnou na pojednávaní a výsluchom povinnej bolo postačujúce.“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavneakceptovateľným spôsobom jasne, zrozumiteľne a v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu(napr. uznesenie sp. zn. 2 Cdo 269/2008 z 25. novembra 2008) vysvetlil, prečo sa stotožnils názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľom požadovaným výsluchommaloletého.
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia nímnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnoteniadôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecnéhosúdu pri vykonávaní dokazovania (tým, že nevykonal výsluch maloletého) a jeho právnezávery nemožno považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa ústavný súd s toutonámietkou sťažovateľov nestotožnil.
2.2.3 K námietke o nevysporiadaní sa so všetkými dôkazmi
Sťažovatelia vo všeobecnosti nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu, ktorýnamietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia okresného súdu z 29. septembra 2014o zamietnutí návrhu na súdny výkon o jeho styku s maloletým sťažovateľom. Podľasťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu aplikovaných právnychnoriem dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ namieta,že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi nímpredloženými (keď on predložil dôkazy o nerealizácii styku 4. až 7. júna 2010; 18. júla2010; 12. až 14. septembra 2012; 21. až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012;5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012; 21 až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013;5. až 7. júla 2013) a okresný súd sa podľa neho vysporiadal iba s časťou dôkazova o nerealizácii styku s maloletým 21. septembra 2012, 26. septembra 2012, 5. októbra 2012sa vôbec nevysporiadal, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľanijako nevysporiadal.
Podľa § 272 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) súd jeoprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľaodseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplneniapovinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuťpojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detía sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.
Podľa § 272 ods. 5 OSP súd je oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodochnepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmäv mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľazdravotnej starostlivosti.
V danej veci z obsahu spisu krajský súd zistil, že sťažovateľ sa návrhomzo 17. septembra 2012 (ktorý ďalej doplňoval o ďalšie nezrealizované styky s maloletým,pozn.) domáhal výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým sťažovateľom, a tona základe uznesenia okresného súdu „č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011, ktorým súd nariadil predbežné opatrenie tak, že upravil styk otca – t. j. oprávneného s maloletým na každý párny týždeň od piatku od 18,00 hod. do pondelka do 18,00 hod. a každý nepárny týždeň od stredy od 18,00 hod. do piatku do 18,00 hod. Matke – t. j. povinnej súd predmetným rozhodnutím uložil povinnosť maloletého ⬛⬛⬛⬛ na stretnutie s oprávneným riadne pripraviť a odovzdať ho oprávnenému pred dverami bytu, v ktorom matka žije s maloletým. Oprávnenému zároveň súd uložil povinnosť na tom istom mieste v dohodnutom čase odovzdať maloletého ⬛⬛⬛⬛ povinnej. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.07.2011 a vykonateľnosť dňa 23.06.2011. Oprávnený svoj návrh odôvodnil tým, že povinná mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého syna na stretnutia v zmysle uvedeného rozhodnutia súdu.“.
Ďalej krajský súd skonštatoval, že na základe uvedeného okresný súd „matku (povinnú) výzvou zo dňa 22.11.2012 písomne vyzval na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011 a na umožnenie styku oprávneného s maloletým.
Uznesením č. k. 60Em/5/2012-71 zo dňa 28. januára 2014 Okresný súd Trenčín vyhlásil výkon rozhodnutia o styku oprávneného otca s maloletým dieťaťom za neprípustný, výkon rozhodnutia zastavil a súčasne žiadnemu účastníkovi trovy výkonu rozhodnutia nepriznal Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 11 CoE/42/2014-88 zo dňa 17. júna 2014 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a vzájomne si odporujúceho odôvodnenia, nespĺňajúceho požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvého stupňa vydal preskúmavané rozhodnutie, ktorým zamietol návrh oprávneného na výkon rozhodnutia a súčasne účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko nemal preukázané, že by zo strany povinnej dochádzalo k neplneniu si povinnosti vyplývajúcej z uznesenia Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011.“.
V prejednávanom prípade boli podľa názoru krajského súdu sporné tvrdeniaoprávneného – sťažovateľa (otca maloletého sťažovateľa) a povinnej – matky maloletéhosťažovateľa týkajúce sa plnenia, resp. neplnenia uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2011zo strany povinnej.
Krajský súd pre účely rozhodnutia v danej veci vychádzal z tvrdení oprávneného(sťažovateľa), povinnej, ako aj zo správ a úradných záznamov kolízneho opatrovníka, ktoréodzrkadľujú objektívny stav danej situácie. V neposlednom rade odvolací súd prihliadolna pojednávanie uskutočnené 29. septembra 2014, ktoré súd prvého stupňa nariadilpre účely objasnenia daného stavu a vysporiadania sa s odlišnými tvrdeniami a vyjadreniamisťažovateľa a povinnej týkajúcimi rešpektovania rozhodnutia okresného súdu zo 17. júna2011 povinnou. Týmto postupom súdu prvého stupňa bola podľa názoru krajského súdu„účastníkom konania v plnom rozsahu daná možnosť reagovať na odlišné tvrdenia protistrany, objasniť vzniknuté rozpory, ako aj možnosť zlepšiť vzájomnú komunikáciu, ktorú Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín videl vo svojej správe zo dňa 18.12.2012 ako dôvod problematickej realizácie styku maloletého s oprávneným“.
Ako krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, „Na predmetné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na deň 29.09.2014, sa však dostavila iba povinná a kolízny opatrovník. Oprávnený sa napriek skutočnosti, že mu bolo dňa 12.09.2014 riadne doručené predvolanie na toto pojednávanie, pojednávania nezúčastnil, neúčasť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil, neoznámil dôvod svojej neúčasti, ani nežiadal o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď za splnenia podmienok stanovených v § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v jeho neprítomnosti, pričom prihliadol na obsah spisu i vykonané dôkazy. Týmto konaním oprávneného sa oprávnený vzdal možnosti preukázania svojich tvrdení uvádzaných v písomných podaniach adresovaných súdu prvého stupňa, ako aj možnosti objasnenia vzniknutej spornej situácie.“.
Krajský súd ďalej skonštatoval, že „výzvou zo dňa 22.11.2012 súd prvého stupňa písomne vyzval povinnú na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011 a na umožnenie styku oprávneného s maloletým. Tvrdenie povinnej, že od tohto dátumu oprávnenému nebráni v styku s maloletým, nebolo v konaní žiadnym spôsobom vyvrátené. Ako správne uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, oprávnený mal na pojednávaní konanom dňa 29.09.2014 možnosť k výpovedi povinnej sa vyjadriť, k čomu však pre jeho neprítomnosť nedošlo. Povinná naviac na predmetnom pojednávaní uviedla, že oprávnený od septembra 2013 neprejavuje o maloletého žiadny záujem a maloletého ani povinnú žiadnym spôsobom nekontaktuje. Uvedenému nasvedčuje aj ničím neodôvodnená neprítomnosť oprávneného na uvedenom pojednávaní, kde mal možnosť k celej prejednávanej veci vyjadriť. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa prízvukuje, že právna úprava je postavená tak, že styk rodiča s maloletým dieťaťom je iba jeho právom, nie jeho povinnosťou. Pokiaľ však on sám (v danom prípade otec maloletého dieťaťa) o realizáciu styku s maloletým z akéhokoľvek dôvodu nemá záujem, nie je možné vyhovieť jeho návrhu na výkon rozhodnutia.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nemal za preukázané, že by zo strany povinnej potom, ako jej bola doručená výzva na plnenie súdneho rozhodnutia, dochádzalo k nerešpektovaniu rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011-37 zo dňa 17. júna 2011.“.
V citovaných častiach odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu (nadväzujúcehona dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd jednoznačným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a potvrdil napadnuté rozhodnutieokresného súdu ako vecne správne, keď dospel k totožnému právnemu záveru. Právny záverkrajského súdu, že vo veci sťažovateľa neboli splnené podmienky pre súdny výkonrozhodnutia o jeho styku s maloletým sťažovateľom, pretože považoval za preukázané, že zostrany povinnej následne potom, ako jej bola doručená výzva v zmysle § 272 ods. 3 OSP, užnedochádzalo k nerešpektovaniu uznesenia okresného súdu, nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny.
Je pravdou, že v jednotlivých návrhoch sťažovateľa, ktoré neustále doplňoval o ďalšienezrealizované stretnutia s maloletým sťažovateľom, boli tieto napokon ustálené takto: 18.júl 2010,4. až 7. jún 2010, 12. až 14. september 2012, 21. až 24. september 2012, 26. až 28.september 2012, 5. až 8. október 2012, 10. október 2012, 21. až 23. november 2012, 22. až25. máj 2013, 5. až 7. júl 2013. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že pojeho výzve z 22. novembra 2012 v zmysle § 272 ods. 3 OSP už povinná nebránila stykusťažovateľa s maloletým, pričom toto tvrdenie nebolo ničím vyvrátené. Dôkazy, na ktorépoukazuje sťažovateľ, že sa s nimi okresný súd nevysporiadal (21. septembra 2012, 26.septembra 2012, 5. októbra 2012), boli všetky datované ešte pred výzvou okresného súduz 22. novembra 2012.
Keďže okresný súd z dôvodov, ktoré ústavný súd považuje za ústavneakceptovateľné, nepristúpil k nariadeniu výkonu rozhodnutia o styku s maloletým, dospelk záveru, že po výzve už nedochádzalo k rešpektovaniu uznesenia okresného súduzo 17. júna 2011 a následne návrh na súdny výkon rozhodnutia zamietol. Podľa názoruústavného súdu krajský súd v danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedoldostatočné dôvody, pre ktoré v posudzovanom prípade bol zamietnutý návrh sťažovateľana výkon rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu jezdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavneakceptovateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názorukrajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam.
Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejtosituácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl.46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detía mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu nazáklade zákona.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 štátny orgán nemôžedo výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonoma nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnejbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniuuvedených práv garantovaných ústavou a dohovorom neuviedli žiadne relevantné konkrétnedôvody a ich porušenie odvíjajú v súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, žeuž prima facie nie je daná príčinná súvislosť medzi týmito označenými právamisťažovateľov a napadnutým uznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mupredchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že v posudzovanej vecikrajský súd pri zisťovaní skutkového stavu zohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnejjudikatúry najvyššieho súdu, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletýcha na tomto (podľa názoru ústavného súdu dostatočnom) základe formuloval v napadnutomuznesení skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné.
Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou (napr. I. ÚS 181/2012, II. ÚS 667/2013, I. ÚS 58/2013, I. ÚS 117/2015)konštatuje, že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal (nedoložil)aktívnu legitimáciu maloletého sťažovateľa ( ⬛⬛⬛⬛ ), ktorého by vzhľadomna stret jeho záujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) malzastupovať kolízny opatrovník, a nie jeho otec (§ 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Rovnaká výhradasa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého sťažovateľa malpodpísať kolízny opatrovník, a nie otec maloletého (sťažovateľ). V zmysle § 20 ods. 2zákona o ústavnom súde kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého)sťažovateľa tvorí obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania predústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia v sťažnostioznačených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru maloletého sťažovateľaodmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona oústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015