znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 419/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 239/2011 zo 14. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 239/2011 zo 14. novembra 2012   (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti   zaoberá   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej v sťažnosti konkretizovaným dlžníkom úver, ktorý bol povinný   jej   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v   úverovej   zmluve.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžník   dobrovoľne   nepristúpil   k   úhrade   svojich   záväzkov,   jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej   zmluve   obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   bolo   sťažovateľkou   začaté rozhodcovské   konanie   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou Slovenská   rozhodcovská,   a.   s.,   Bratislava.   Rozhodcovský   rozsudok   tohto   súdu   bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

V priebehu exekučného konania okresný súd uznesením sp. zn. 37 Er 1580/2006 z 29. marca 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd svojím napadnutým   rozhodnutím   zrušil   označené   uznesenie   okresného   súdu   v časti,   v ktorej vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a v časti,   ktorej   okresný   súd   návrh   na zmenu súdneho   exekútora   zamietol,   napadnutým rozhodnutím   odmietol.   Krajský   súd   druhým   výrokom   napadnutého   rozhodnutia   návrh na prerušenie konania zamietol.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu,   konkrétne   jeho   prvým   výrokom,   keďže   v sťažnosti   nie   je   zmienka   ani   náležitá argumentácia   o tom,   že   sťažovateľka   svoju   sťažnosť   smeruje   aj   proti   druhému   výroku napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej prílohy – napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje, že sťažovateľka pri   svojej   argumentácii,   ktorá   smeruje proti protizákonnému   a protiústavnému   zastaveniu   exekučného   konania   z dôvodu   jeho neprípustnosti,   opomenula   fakt   vyplývajúci   z prvého   výroku   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu,   ktorý   znie: „Krajský   súd   v Bratislave   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava IV, č. k. 37 Er/1580/2006-19 zo dňa 29.03.2012 v časti, v ktorej súd exekúciu vyhlásil   za neprípustnú   a exekúciu zastavil,   zrušuje a vec mu   vracia na   ďalšie   konanie, v časti, v ktorej súd návrh na zmenu exekútora zamietol, odmieta.“ Krajský súd jej návrhu na zrušenie   odvolaním   napadnutého   výroku   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a jej zastavenie vlastne vyhovel. Čo sa týka druhej časti výroku, ktorým krajský súd odmietol odvolanie   smerujúce   proti   výroku   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky na zmenu   súdneho   exekútora,   k uvedenému   výroku   ústavný   súd   poukazuje   na   tú   časť odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   v ktorej   sťažovateľke   odôvodnil svoju právnu úvahu, že „rozhodovanie súdu o návrhu na zmenu exekútora upravuje § 44 ods. 8 a ods. 9 Exekučného poriadku. Rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora je preto rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa Exekučného poriadku. V ustanovení §   44,   ale   ani   v žiadnom   inom   ustanovení   Exekučného   poriadku   v znení   platnom   v čase rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   sa   výslovne   neuvádzala   prípustnosť   odvolania   proti takémuto   rozhodnutiu.   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   odvolanie   proti   nemu   nebolo prípustné.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Podľa   §   202   ods.   2   O.s.p.,   odvolanie   nie   je   prípustné   ani   proti   uzneseniu v exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona,   ak   tento   osobitný   zákon   neustanovuje inak...“.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že podľa vtedy platných a účinných právnych   predpisov   odvolanie   proti   takémuto   zamietnutiu   návrhu   na   zmenu   súdneho exekútora   nebolo   prípustné,   preto   konštatuje,   že   krajský   súd   túto   časť   výroku   náležite a ústavne konformne odôvodnil.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   svoje   zistenia   poukazuje   na   svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že predmetnú sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (výrok rozhodnutia).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnenej nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014