znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 419/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. M., L., pre namietané porušenie jej základného práva na dedenie zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2011 doručená sťažnosť B. M., L., pre namietané porušenie jej základného práva na dedenie zaručeného čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) 11. januára 2011 domáhala opravy uznesenia o dedičstve okresného súdu č. k. 4 D/1234/2005-502 z 30. júna 2010,   pretože   je   podľa   jej   názoru „nezapísateľné   v katastri   nehnuteľnosti   z dôvodu,   že v tomto dedičstve bol prejednaný i majetok po neb. poručiteľovi G. V., ktorý v čase, keď bolo dedičstvo doručené na Správu katastra R. už bolo zapísané na mená vlastníkov na základe iného titulu – uznesenia o dedičstve č. 4 D/712/2007“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   D/1234/2005-653   z 12.   januára   2011   návrh sťažovateľky zamietol, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia okrem iného uviedol:„Podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku: Súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v   rozsudku   chyby   v   písaní   a   počítaní,   ako   aj   iné   zrejmé   nesprávnosti.   O   oprave   vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom.

Podľa § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku: Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku...

Za účelom vykonania opravy sa súd oboznámil s dedičským spisom tunajšieho súdu, vedenom pod spisovou značkou 4 D/1234/2005, ktorým bolo vykonané dodatočné dedičské konanie po poručiteľovi G. V...

Podľa   citovaného   ustanovenia   §   164   O.   s.   p.   je   možné,   aby   súd   aj   bez   návrhu kedykoľvek vykonal opravu svojho rozhodnutia, pokiaľ ide o chyby v písaní a počítaní, či iné   zrejmé   nesprávnosti,   pod   ktorými   treba   rozumieť   zjavný   rozpor   medzi   znením rozhodnutia   tak ako   bolo vyhlásené   a jeho   písomným vyhotovením   alebo   rozpor medzi odôvodnením a výroku písomného vyhotovenia rozhodnutia. Opravu nie je možné vykonať vtedy, ak by boli touto opravou (zmenou) zmenené prejavy vôle účastníkov, prípadne ak nebolo rozhodnuté o celom majetku poručiteľa. Platí teda, že opravou nie je možné meniť obsah rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že v celom dedičskom konaní po poručiteľovi nebol zistený rozpor v rozsahu majetku – predmete dedenia a tiež tým, že nie sú splnené zákonné podmienky na vykonanie opravy predmetného rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 164 O. s. p., súd preto   návrh   navrhovateľky   zamietol.   V   danom   prípade   návrh   navrhovateľky   sa   dotýka vykonania opravy uznesenia o dedičstva z jeho vecnej stránky, čo je neprípustné vykonaním vydania opravného uznesenia podľa § 164 O. s. p.“

Okresný súd zároveň upozornil sťažovateľku na ustanovenie § 36a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého:   „Ak   je   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   zapísané   na   liste   vlastníctva a na vykonanie   záznamu   je   predložená   ďalšia   verejná   listina   alebo   iná   listina,   ktorá nevychádza z údajov katastra, správa katastra nevykoná záznam a vráti verejnú listinu alebo inú listinu tomu, v koho prospech právo k nehnuteľnosti svedčí podľa listiny, alebo tomu, kto ju predložil, a vyzve dotknuté osoby, aby uzavreli dohodu alebo podali na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti.“, a uviedol, že dotknuté osoby (vlastníci z dedičského konania vedeného   pod   sp.   zn.   4   D/1234/2005   a sp.   zn.   4   D/712/2007)   si   môžu   sporné nehnuteľnosti vysporiadať dohodou uzavretou mimo dedičského konania alebo, v prípade, ak sa nedohodnú, podať príslušnému okresnému súdu určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Záver   okresného   súdu   teda   bol,   že sťažovateľkou požadovanú opravu uvedeného uznesenia o dedičstve nie je možné vykonať podľa § 164 a § 167 ods. 2 OSP.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31.   marca   2011   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil,   pričom   sa   s jeho   odôvodnením v celom rozsahu stotožnil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že v danom prípade ide „o chybu spôsobenú tým, že súd (súdna komisárka) zahrnul do dedičstva i majetok nepatriaci poručiteľovi. Z tohto dôvodu ide o chybu na strane súdu, preto žiadam, aby túto chybu i súd odstránil. Tým, že ma súd odkázal v zmysle § 36a katastrálneho zákona na uzavretie dohody alebo podanie návrhu   na   súd   na   určenie   vlastníckeho   práva,   by   došlo   k   neprimeranému   zaťaženiu účastníkov   dedičského   konania   bremenom   minimálne   zbytočných   finančných   nákladov súvisiacich buď so spísaním dohody alebo súdnym konaním za niečo, čo sami nespôsobili.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd uznesením sp. zn. 6   CoD/1/2011   z 31.   marca   2011 porušil   jej základné práva   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46   ods.   1   a 2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   a podľa   čl.   1 dodatkového protokolu a aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj   taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   jej   predmetom   je v podstate   nesúhlas   sťažovateľky   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   CoD/1/2011 z 31. marca 2011, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí jej návrhu na opravu uznesenia o dedičstve. Sťažovateľka totožné námietky uviedla ako v odvolaní proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   tak   aj   v posudzovanej   sťažnosti,   v ktorej   však   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu osobitne nezdôvodnila.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napadnutého uznesenia krajského súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného vyplýva:„Krajský súd, ako súd odvolací... prejednal vec v medziach ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací, sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého uznesenia, preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil (zopakoval) niektoré podstatné skutočnosti (argumenty). Zároveň v tomto smere prihliadol na konkrétne námietky navrhovateľky ako odvolateľky (§219 ods. 2 O. s. p.)...

Postup podľa   ustanovenia   §   164   O.   s.   p.   prichádza   do   úvahy   iba   vtedy,   ak ide o chyby   v   písaní,   počítaní,   iné   zrejmé   nesprávnosti.   Týmto   spôsobom   však   nemožno naprávať   žiadne   iné   chyby.   Pod   chybami   v   písaní,   počítaní   alebo   inými   zrejmými nesprávnosťami   je   možné   rozumieť   akékoľvek   chyby   zrejmé   na   prvý   pohľad.   Môže   ísť o chyby technického rázu, ktoré nemajú podstatnejší význam. Iné ako zrejmé pochybenie je možné napraviť iba podaním opravného prostriedku.

V   danom   prípade   návrh   navrhovateľky   sa   dotýkal   vykonania   opravy   uznesenia o dedičstve   z   jeho   vecnej   stránky,   čo   je   neprípustné   vykonaním   vydania   opravného uznesenia podľa § 164 O. s. p. Krajský súd preto napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí nemožno   v   tomto   prípade   kvalifikovať   ako   zjavne   nepodložené,   arbitrárne   alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľka má na vec iný názor.

Ústavou   zaručené   základné právo   na súdnu   ochranu vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy i právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil, že by postup krajského súdu, resp. jeho uznesenie sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31. marca 2011 signalizovali príčinnú súvislosť s možným   porušením   označených   práv   sťažovateľky,   preto   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Okrem   toho,   keďže   sťažovateľka   riadne   nešpecifikovala,   v čom   konkrétne   vidí porušenie označených práv, ústavný súd mohol jej sťažnosť podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý už v uznesení sp. zn. 3 SžoKS 50/2006 z 18. januára 2007 uviedol:

„Ak   správa   katastra   oznámila   navrhovateľovi   listom,   že   zápisom   rozhodnutia o dedičstve   týkajúceho   sa   nehnuteľnosti   by   vzniklo   duplicitné   vlastníctvo   a   zapísaní vlastníci   nesúhlasili   s   riešením   sporu   v   katastrálnom   konaním,   konala   v   súlade s katastrálnym zákonom, ak záznam odmietla vykonať.

Správa   katastra   vykoná   zápis   poznámky,   že   hodnovernosť   údajov   o   vlastníckom práve k nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností bola spochybnená, a teda podľa § 71 ods. 3 zák. č. 162/1995 Z. z. v platnom znení sa takéto údaje nemôžu používať.

Vzniknutý problém duplicitného vlastníctva je v zmysle § 36a katastrálneho zákona riešiteľný iba dohodou duplicitných vlastníkov, prípadne žalobou o určenie vlastníckeho práva   k   nehnuteľnosti,   ktorá   však   patrí   do   právomoci   súdov   prejednávajúcich občianskoprávne veci.“

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011