znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 419/08-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   11   Listiny   základných   práv   a   slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 2 Co 36/2007 z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. novembra 2008 doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2 Co 36/2007 z 28. novembra 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: «Žalobou   som   sa   domáhala   určenia   neplatnosti   darovacej   zmluvy   a   zmluvy   o zriadení vecného bremena zo dňa 08. 02. 2005, ktorou Ing. P. K. (účastník v konaní na KS Bratislava sp. zn. 2 Co/36/2007 ako žalovaný 1/) previedol nehnuteľnosť - byt č.... zapísaný na LV č.... k. ú. P. na Ing. Z. T. (účastníčka v konaní na KS Bratislava sp. zn. 2 Co/36/2007 ako   žalovaná   21)   a   ktorou   bolo   zároveň   zriadené   vecné   bremeno   spočívajúce   v   práve doživotného   bývania   a   užívania   tohto   bytu   pre   žalovaného   1/;   (ďalej   len   „darovacia zmluva“). V čase uzatvárania tejto zmluvy som bola manželkou žalovaného 1/ a zároveň žalovaná   2/   je   dcérou   žalovaného   1/   z predchádzajúceho   manželstva.   Manželstvo   so žalovaným 1/ sme uzavreli... a v súčasnosti s účinkami od... sme rozvedení.

Dôvodom, na základe ktorého som sa domáhala vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy bola skutočnosť, že žalovaný 1/ previedol nehnuteľnosť, ktorú sme nadobudli počas manželstva bez môjho súhlasu, a teda pri dispozícii s predmetnou nehnuteľnosťou porušil ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov a v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

Predmetnú nehnuteľnosť sme nadobudli počas trvania manželstva ešte v roku 1996 na základe kúpnej zmluvy od predávajúceho, ktorým bolo Hlavné mesto B. Evidenčne však bol ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný len žalovaný 1/ (čo som sa dozvedela až v súvislosti   s   rozvodovým   konaním).   Bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   pri   kúpe   predmetnej nehnuteľnosti   v   roku   1996   figuroval   ako   kupujúci   len   žalovaný   1/   (v   r.   1996   uviedol úmyselne nesprávne údaje, t. j. uviedol, že je už rozvedený), patrí táto nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vzhľadom na režim jej nadobudnutia v kontexte s § 143 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v BSM je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, pričom nešlo o získanie   veci   dedičstvom,   darom   ani   o   žiadnu   inú   z   taxatívne   stanovených   výnimiek nadobúdania vecí do BSM. Na kúpu bytu sme prispeli rovnakým dielom z prostriedkov BSM, rovnako sme sa podieľali na jeho získaní a údržbe.

Prvostupňový súd žalobu rozsudkom sp. zn. 50 C/263/05 z 22. 11. 2006 zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a Krajský súd v Bratislave rozsudok potvrdil. V odôvodnení rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Co/36/2007 odvolací súd uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vecne správne.

Uvedený právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave je v rozpore s Ústavou garantovaným právom na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a taktiež ním bolo porušené moje právo v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, t. j. právo vlastniť majetok. Odvolací a ani prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či byt patrí alebo nepatrí do BSM...

Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením prvostupňového súdu (str. 3 dole a str. 4 tretí odsek   odôvodnenia),   s   ktorým   sa   odvolací   súd   stotožnil,   a   to   že   skutočnosťou,   ktorou odôvodňujem   naliehavý   právny   záujem   (prevod   nehnuteľností   bez   jej   súhlasu)   by   bolo možné preukazovať len naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva z roku 1996 (t. j. zmluvy, ktorou žalovaný 1/ kúpil počas trvania manželstva byt od Hlavného mesta SR). Takýto právny názor je nesprávny, vychádza z nedostatočného rozlišovania a vymedzenia pojmu dispozície manželov so spoločnou vecou a jeho aplikácia viedla k porušeniu môjho základného práva v zmysle čl. 20 Ústavy SR...

Krajský súd uviedol, že ak právna otázka (platnosť resp. neplatnosť zmluvy), o ktorej má   byť   rozhodnuté,   má   povahu   predbežnej   otázky   vo   vzťahu   k   existencii   práva   alebo právneho vzťahu /napr. vlastníctva, spoluvlastníctva/, nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak je možné žalovať priamo určenie existencie práva alebo právneho vzťahu.

V   súdnej   praxi   je   však   ustálený   názor,   že   súd   je   v   konaní   o   neplatnosti   zmluvy oprávnený ako predbežnú riešiť aj otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pri posúdení otázky,   kto   je   vlastníkom,   môže   sa   súd   odchýliť   od   stavu   zapísaného   v   katastri nehnuteľností.   V   občianskom   súdnom   konaní   môže   súd   riešiť   prejudiciálne   otázky. Posúdenie otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je otázkou uvedenou v § 135 ods. 1 O. s. p., ktoré ustanovenie taxatívne vymedzuje prípady, ktoré súd nemôže v konaní riešiť ako otázky predbežné. Preto je súd oprávnený riešiť túto otázku prejudiciálne a nie je rozhodujúce, že otázka vlastníctva môže byť riešená aj v samostatnom konaní sudu o žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. Takýto postup je v súlade s judikatúrou (napr. rozsudok NS SR 2 Cdo/67/2000), ktorú je podľa nášho názoru možné aplikovať na súdený prípad a z ktorej je   zrejmé,   že   súd   je   oprávnený   ako   predbežnú   riešiť   otázku   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti...»

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 36/2007-100 zo dňa 28. 11. 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 36/2007-100 zo dňa 28. 11. 2007   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (oznámenie   o   podpísaní zverejnené pod č. 209/1992 Zb.) na právo pokojne užívať svoj majetok.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 36/2007-100 zo dňa 28. 11. 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 36/2007-100 zo dňa 28. 11. 2007 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Zároveň žiadam, aby mi bola priznaná náhrada trov konania vo výške 8.011,- Sk...“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľky,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označila,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, IV. ÚS 176/05, I. ÚS 66/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II. ÚS   8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá   povinnosť súdu   o veci   konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl.   48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co   36/2007   z 28.   novembra   2007   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v tejto časti zistiť, či sú právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoj rozsudok, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   preskúmal   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 50 C 263/05 z 22. novembra 2006.

Podľa   záverov   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   si   osvojil   názor okresného   súdu,   sťažovateľka   nepreukázala   existenciu   naliehavého   právneho   záujmu na určovacej žalobe.

V súvislosti   s tým krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku po uvedení obsahu prvostupňového rozsudku okrem iného uviedol:

„Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľka   sa   v   konaní   domáhala   určenia,   že darovacia   zmluva   a   zmluva   o   zriadení   vecného   bremena   zo   dňa  ...   uzatvorená   medzi odporcom   v   1.   rade   ako   darcom   a   odporkyňou   v   2.   rade   ako   obdarovanou,   ktorej predmetom je nehnuteľnosť - byt č...., zapísaný na LV č...., kat. úz. P., nachádzajúci sa na... poschodí vo vchode č.... bytového domu súp. č.... je neplatná na tom skutkovom základe, že s odporcom v 1. rade uzatvorila manželstvo dňa..., pričom dňa... napriek tomu, že   v   tom   čase   boli   s   odporcom   v   1.   rade   manželmi;   Hlavné   mesto   SR   B.   previedlo predmetnú nehnuteľnosť na odporcu v 1. rade, v kúpnej zmluve bol odporca v 1. rade uvedený ako jediný kupujúci a bol aj následne zapísaný do katastra nehnuteľností ako výlučný vlastník nehnuteľnosti, hoci nehnuteľnosť bola zakúpená z prostriedkov patriacich do BSM. Predmetná nehnuteľnosť teda patrila podľa § 143 OZ do BSM navrhovateľky a odporcu v 1. rade. Odporca v 1. rade predmetnú nehnuteľnosť bez súhlasu navrhovateľky previedol   darovacou   zmluvou   na   odporkyňu   v   2.   rade,   preto   je   táto   zmluva   relatívne neplatná   podľa   § 40a   OZ.   Z   listinných   dôkazov   založených   v   spise   vyplýva,   že navrhovateľka a odporca v 1. rade uzatvorili manželstvo dňa... Dňa... uzatvorili Hlavné mesto SR B. ako predávajúci a odporca v 1. rade ako kupujúci zmluvu č.... o prevode vlastníctva bytu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva bytu...

Dňa  ...   uzatvorili   odporca   v   1.   rade   ako   darca   a   odporkyňa   v 2.   rade   ako obdarovaná darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena, ktorej predmetom bol byt č.... na... poschodí bytového domu súp. č.... na... Zároveň účastníci zmluvy zriadili vecné   bremeno   spočívajúce   v   doživotnom   bezplatnom   práve   bývania   a   užívania   celej nehnuteľnosti v prospech odporcu v 1. rade.

Na   základe   vyššie   uvedeného   skutkového   stavu   je   zrejmé,   že   súd   prvého   stupňa rozhodol vecne správne, keď návrh navrhovateľky zamietol a toto svoje rozhodnutie aj dostatočne a presvedčivo zdôvodnil. Ak sa navrhovateľ domáha určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, musí v zmysle ust. § 80 písm. c) O. s. p. preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení. Naliehavý právny záujem na takomto určení je daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Zároveň platí, že ak právna otázka (platnosť resp. neplatnosť zmluvy), o ktorej má byť rozhodnuté, má povahu predbežnej otázky   vo   vzťahu   k   existencii   práva   alebo   právneho   vzťahu   (napr.   vlastníctva, spoluvlastníctva), nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak je možné žalovať priamo určenie existencie práva alebo právneho vzťahu. Navrhovateľka v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy. Ako vplynulo z dokazovania pred súdom prvého stupňa, odporca v 1. rade na základe zmluvy zo dňa... uzavretej s Hlavným mestom SR B., v ktorej bol odporca v 1. rade uvedený ako iný kupujúci,   bol   zapísaný   v   katastri   nehnuteľností   ako   jediný   (výlučný)   vlastník   spornej nehnuteľnosti. Navrhovateľka tvrdila, že predmetná nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu v 1. rade. Ak by súd návrhu vyhovel a určil darovaciu   zmluvy   za   neplatnú,   nedošlo   by   tým   k   odstráneniu   právnej   neistoty navrhovateľky, nakoľko na základe takého rozsudku by došlo iba k obnoveniu pôvodného zápisu vlastníckeho práva odporcu v 1. rade ako výlučného vlastníka spornej nehnuteľnosti v katastri   nehnuteľností   (§   34 zák.   č.   162/95   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností   a o   zápise vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam),   avšak   tento   rozsudok   by   nebol   listinou spôsobilou na zápis navrhovateľky ako spoluvlastnícky spornej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.   Právna   neistota   navrhovateľky   ohľadom   existencie   jej   vlastníckeho   resp. spoluvlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti by teda pretrvávala, preto navrhovateľka nemôže   mať   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   neplatnosti   darovacej zmluvy. Odvolací súd poukazuje aj na to, že dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno aj mimo súdneho konania prejavom vôle adresovaným druhému účastníkovi právneho   úkonu,   resp.   pokiaľ   sa   neplatnosti   dovoláva   osoba,   ktorá   nebola   účastníkom právneho   úkonu,   prejavom   vôle   adresovaným   ostatným   účastníkom   právneho   úkonu. Právne   účinky   dovolania   nastanú   okamihom,   keď   prejav   oprávneného   dôjde   ostatným účastníkom právneho úkonu a v takomto prípade sa nevyžaduje výrok súdu o neplatnosti právneho úkonu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Posúdenie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) krajským súdom by sa v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Podľa názoru ústavného súdu však výklad krajského súdu vyúsťujúci v podstate do záveru, že ani prípadné určenie neplatnosti darovacej zmluvy by neovplyvnilo právne postavenie sťažovateľky, pretože došlo iba k obnoveniu pôvodného zápisu   vlastníckeho   práva   žalovaného   v prvom   rade   ako   výlučného   vlastníka   spornej nehnuteľnosti, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho   záujmu   sťažovateľky   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto na jeho   meritórne   preskúmanie   ústavný   súd   nie   je   oprávnený.   Záver   o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky v danej veci nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať (obdobne napr. IV. ÚS 84/08).

Sťažovateľka   síce   tvrdila,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   porušil   jej   označené základné   právo,   pretože   sa   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či   byt   patrí,   alebo   nepatrí do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   a   pri   rozhodovaní   nebral do úvahy ustanovenia   §   145   ods.   1   v spojení   s   §   40a   Občianskeho   zákonníka,   a   tiež nesúhlasila   s jeho   právnym   názorom,   že   naliehavý   právny   záujem   mala   predovšetkým preukázať   v konaní   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode   nehnuteľností,   avšak   podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie krajského súdu dalo jasnú odpoveď, prečo bola jej žaloba v konečnom dôsledku zamietnutá (aj keď sťažovateľka sa domnieva, že to tak nie je),   a preto   jeho   obsah   neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok   sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne   a jasne   objasní   skutkový   stav   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   vzhľadom   na uvedené a s poukazom   na to,   že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka   súdneho konania,   resp.   právo   na úspech   v   konaní   (II. ÚS   218/02,   resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 listiny) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   záver   o odmietnutí   sťažnosti   v časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (čl.   11 listiny)   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   v súlade   so svojou   doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05 a III. ÚS 209/08) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl.   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov,   ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie, pretože ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 listiny)   pred   jeho   ohrozením   alebo   porušením   zásadne   poskytujú   všeobecné   súdy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 41/02).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008