SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 418/2015-54
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvompôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, zastúpenej advokátskoukanceláriou AKMG, s. r. o. Dolná 6A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľkaa advokátka JUDr. Martina Filipová, ktorou namieta porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava Isp. zn. 16 C 287/2009 zo 7. marca 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 2 Co 287/2013 zo 14. augusta 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstvaa rozvoja vidieka Slovenskej republiky, o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra2014 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstvaa rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 16 C 287/2009 zo 7. marca 2013 (ďalej aj„medzitýmny rozsudok“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 2 Co 287/2013 zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súduzo 14. augusta 2013“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššiehosúdu z 31. júla 2014“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd medzitýmnym rozsudkomrozhodol, „že je daná zodpovednosť odporcu (sťažovateľky) za škodu spôsobenú navrhovateľovi (obchodnej spoločnosti UNICOM JIV s. r. o., Bratislava v̶ súčasnostiJUDr. Vladimír Pavlov, správca konkurznej podstaty navrhovateľky, pozn.) nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku“.
Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.Rozsudkom krajského súdu zo 14. augusta 2013 bolo rozhodnuté tak, že krajský súdpotvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu.
Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktoromnajvyšší súd rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014odmietol.
Sťažovateľka je toho názoru, že označenými rozhodnutiami okresného súdu,krajského súdu a najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdne konanie podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe podrobnej argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha,aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu, rozsudkomkrajského súdu zo 14. augusta 2013 a uznesením najvyššieho súdu z 31. júla 2014a následne zrušil tieto rozhodnutia všeobecných súdov.
Keďže z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok okresnéhosúdu bol vydaný 7. marca 2013, a nie 7. marca 2014, ako sťažovateľka mylne uvádzav petite sťažnosti [ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákono ústavnom súde“) viazaný], ústavný súd považoval túto nesprávnosť za chybu v písanía ustálil petit sťažnosti tak, ako to je uvedené.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľka podala 25. augusta 2014na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadnehodovolania. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že jej podnetu bolo vyhovené a generálnyprokurátor Slovenskej republiky (ďalej len,,generálny prokurátor“) podal v jej právnej vecimimoriadne dovolanie, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. 2 MCdo 11/2014z 30. júna 2015. Predmetným uznesením najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súduzo 14. augusta 2013 v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 287/2009zo 7. marca 2013, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 287/2013 zo 14. augusta 2013a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014.
Pre posúdenie sťažnosti považuje ústavný súd za kľúčový princíp subsidiarity podľačl. 127 ods. 1 ústavy.
Tento princíp okrem iného znamená, že ústavný súd môže konať o namietanomporušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľkanemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv prediným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladáautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré súpovinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovednéaj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluvadotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkýchostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver byznamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásaduvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,III. ÚS 504/2011).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 86/2013).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka bola pri využití mimoriadnehoopravného prostriedku úspešná, keďže najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súduzo 14. augusta 2013 v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie, v rámci ktorého bude mať sťažovateľka možnosťopätovne využívať svoje oprávnenia účastníka konania, a domáhať sa tak účinnej ochranysvojich práv. Sťažovateľka bude mať možnosť domáhať sa nápravy aj v prípadnom opravnomkonaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadnea za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím mimoriadneho opravnéhoprostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka sa tak domohla účinnej ochrany ňouv sťažnosti označených práv, ktorých porušenie namieta, už v konaní pred najvyšším súdomo mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, keď došlo k naplneniu účelu ňousledovaného, a to predovšetkým k zrušeniu rozsudku krajského súdu zo 14. augusta 2013.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušenínapadnutých rozhodnutí, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenieporušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd satouto časťou sťažnosti nezaoberal.
Napokon ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušlo, že splnomocneniesťažovateľky udelené jej právnej zástupkyni na jej zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom bolo udelené iba na podanie sťažnosti proti postupu okresného súdu a krajskéhosúdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015