znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 418/2015-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvompôdohospodárstva   a rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   advokátskoukanceláriou AKMG, s. r. o. Dolná 6A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľkaa advokátka JUDr. Martina Filipová, ktorou namieta porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava Isp. zn.   16   C   287/2009   zo   7.   marca   2013,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislavesp. zn. 2 Co   287/2013   zo   14.   augusta   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   pôdohospodárstvaa rozvoja vidieka Slovenskej republiky, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra2014 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstvaa rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen   „okresný   súd“)   sp. zn.   16   C   287/2009   zo   7.   marca   2013   (ďalej   aj„medzitýmny rozsudok“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp.   zn.   2   Co   287/2013   zo   14.   augusta   2013   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súduzo 14. augusta   2013“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššiehosúdu z 31. júla 2014“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd medzitýmnym rozsudkomrozhodol, „že   je   daná   zodpovednosť   odporcu (sťažovateľky) za   škodu   spôsobenú navrhovateľovi (obchodnej spoločnosti UNICOM JIV s. r. o., Bratislava   v̶ súčasnostiJUDr. Vladimír Pavlov, správca konkurznej podstaty navrhovateľky, pozn.) nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku“.

Proti   medzitýmnemu   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.Rozsudkom   krajského   súdu   zo   14.   augusta   2013   bolo   rozhodnuté   tak,   že   krajský   súdpotvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu.

Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   o ktoromnajvyšší   súd   rozhodol   tak,   že   ho   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   153/2014   z 31.   júla   2014odmietol.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu,krajského súdu a najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdne konanie podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe podrobnej argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha,aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu, rozsudkomkrajského   súdu   zo   14.   augusta   2013   a uznesením   najvyššieho   súdu   z 31.   júla   2014a následne zrušil tieto rozhodnutia všeobecných súdov.

Keďže z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok okresnéhosúdu bol vydaný 7. marca 2013, a nie 7. marca 2014, ako sťažovateľka mylne uvádzav petite   sťažnosti   [ktorým   je   ústavný   súd   v zmysle   § 20   ods. 3 zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) viazaný], ústavný súd považoval túto nesprávnosť za chybu v písanía ustálil petit sťažnosti tak, ako to je uvedené.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľka   podala   25.   augusta   2014na Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadnehodovolania. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že jej podnetu bolo vyhovené a generálnyprokurátor Slovenskej republiky (ďalej len,,generálny prokurátor“) podal v jej právnej vecimimoriadne   dovolanie,   o ktorom   bolo   rozhodnuté   uznesením   sp.   zn.   2   MCdo   11/2014z 30. júna   2015.   Predmetným   uznesením   najvyšší   súd   zrušil   rozsudok krajského   súduzo 14. augusta   2013   v spojení   s   medzitýmnym   rozsudkom   okresného   súdu   a vec   vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 287/2009zo 7. marca 2013, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 287/2013 zo 14. augusta 2013a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014.

Pre posúdenie sťažnosti považuje ústavný súd za kľúčový princíp subsidiarity podľačl. 127 ods. 1 ústavy.

Tento princíp okrem iného znamená, že ústavný súd môže konať o namietanomporušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľkanemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv prediným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje.Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladáautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   súpovinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovednéaj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluvadotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v prípade   nefunkčnosti   všetkýchostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver byznamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásaduvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05,III. ÚS 504/2011).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 86/2013).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka bola pri využití mimoriadnehoopravného   prostriedku   úspešná,   keďže   najvyšší   súd   zrušil   rozsudok krajského   súduzo 14. augusta   2013   v spojení   s   medzitýmnym   rozsudkom   okresného   súdu   a vec   vrátilokresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   v   rámci   ktorého   bude   mať   sťažovateľka   možnosťopätovne využívať svoje oprávnenia účastníka konania, a domáhať sa tak účinnej ochranysvojich práv. Sťažovateľka bude mať možnosť domáhať sa nápravy aj v prípadnom opravnomkonaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadnea za splnenia zákonom ustanovených   podmienok   aj   využitím   mimoriadneho   opravnéhoprostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   tak   domohla   účinnej   ochrany   ňouv sťažnosti označených práv, ktorých porušenie namieta, už v konaní pred najvyšším súdomo mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora,   keď   došlo   k naplneniu   účelu   ňousledovaného, a to predovšetkým k zrušeniu rozsudku krajského súdu zo 14. augusta 2013.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušenínapadnutých rozhodnutí, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenieporušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd satouto časťou sťažnosti nezaoberal.

Napokon   ústavný   súd   dodáva,   že   jeho   pozornosti   neušlo,   že   splnomocneniesťažovateľky udelené jej právnej zástupkyni na jej zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom bolo udelené iba na podanie sťažnosti proti postupu okresného súdu a krajskéhosúdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015