znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 418/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. P., Ž., a PhMr. I. V., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou J., advokát, spol. s r. o., P., v mene ktorej koná advokát JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/103/2012-1085 z 3. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   K.   P.   a PhMr.   I.   V.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená   sťažnosť   JUDr.   K.   P.   a PhMr.   I.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľky“)   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a   práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/103/2012-1085 z 3. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľky   boli   v procesnom   postavení   odporcov   účastníkmi   konania   o návrhu na určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   o ktorom   rozhodol   Okresný   súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C/1/2001-994 z 20. februára 2012 (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu“)   tak,   že   vo   výroku   špecifikované   nehnuteľnosti, pôvodne zapísané na menách sťažovateliek, určil v presne konkretizovaných podieloch do vlastníctva navrhovateľom a niektorým ďalším odporcom. Označený rozsudok okresného súdu krajský súd napadnutým rozsudkom sčasti potvrdil (pokiaľ išlo o návrh na určenie vlastníctva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v obci R., zapísaných na mená sťažovateliek na listoch vlastníctva č. 1589, 1241 a č. 1235) a sčasti zrušil   (pokiaľ   išlo   o návrh   na   určenie,   že   jedna   z navrhovateliek   je   podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci R., zapísaných v liste vlastníctva č. 1877, 1602, 937 a č. 1979) a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že postupom okresného súdu im ako účastníčkam konania bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že pred okresným súdom bola vec prerokovaná v ich neprítomnosti napriek ich predchádzajúcemu ospravedlneniu   a žiadosti o odročenie pojednávania. Ďalej namietajú, že vo veci neboli použité správne ustanovenia právneho   predpisu,   nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav   veci,   súdy   sa   dopustili   aj procesného   pochybenia,   keď   nepripustili   úpravy   v petite   žalobných   návrhov   a nebolo vypracované ani písomné uznesenie, ktorým by bol ustálený predmet sporu. V sťažnosti nadväzne na to opisujú skutkové okolnosti, ktoré sú podľa ich názoru pre prípad podstatné, spochybňujú dôkazy, z ktorých všeobecné súdy pri rozhodovaní vychádzali, ako aj z neho vyvodené   právne   závery,   a napokon   uvádzajú   aj   nimi   preferované   právne   posúdenie prípadu.

Okresnému súdu   a krajskému súdu   sťažovateľky   vytýkajú, že v konaní ustanovili odporkyniam   v 6.,   7.,   9.   a 10.   rade   ako   opatrovníka   zamestnankyňu   Okresného   súdu Topoľčany, považujúc ich za osoby na neznámom mieste, aj „napriek tomu, že u všetkých ide o mŕtve osoby a vo vložke č. 126 pod r. č. 4/ u A. Š. rod. M., je vyznačené dedičské konanie D 499/90 a pod r. č. 7/ Ž. R., rod. M. D 116/84, a preto tieto osoby objektívne nie sú na neznámom mieste“. V tejto súvislosti poukazujú na znenie § 34 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy,   okrem   pozemkov,   ktoré   sú   lesnými   pozemkami   ako   aj   podielmi   spoločnej nehnuteľnosti, ktorých vlastník nie je známy nakladá Slovenský pozemkový fond, ďalej na znenie § 16 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v znení   neskorších predpisov,   podľa   ktorého   Slovenský   pozemkový   fond   nakladá   s   pozemkami   podľa osobitných predpisov za nezisteného vlastníka, ako aj na znenie § 6 ods. 1 písm. b) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   181/1995   Z.   z.   o pozemkových   spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“), podľa ktorého podiely spoločných nehnuteľností vlastníkov, ktorých miesto trvalého pobytu nie je známe,   spravuje   taktiež   Slovenský   pozemkový   fond.   Podľa   sťažovateliek   konajúci   súd porušil uvedené ustanovenia zákonov,   keďže „nepojal do konania Slovenský pozemkový fond, Búdková č. 3, Bratislava, hoci tento... mal byť účastníkom za žalovaných 6/, 7/, 8/, 9/ a 10/, keď ich súd považoval, že sú na neznámom mieste“. Sťažovateľky taktiež namietajú, že   členovia   pozemkového   spoločenstva   môžu   podľa   §   7   zákona   o pozemkových spoločenstvách   prevádzať   svoj   vlastnícky   podiel   k spoločnej   nehnuteľnosti „len   za podmienok ustanovených v tomto zákone a vo vyhlásení spoločníkov o združení alebo v zmluve o založení a v osobitnom predpise v zmysle § 140 OZ. I napriek tomuto zákonnému ustanoveniu   súd   akceptoval   dohodu   o   tom,   že   výlučnou   vlastníckou   nehnuteľností zapísaných   na   LV   č.   1877,   1602,   937   a   1979   v   podieloch   súdom   určených   sa   stala navrhovateľka   1/,   hoci   vlastnícke   právo   v   týchto   spoločných   nehnuteľnostiach   ostatní navrhovatelia nenadobudli“.

Sťažovateľky tiež napádajú postup konajúcich súdov v tom smere, že nedostatočne skúmali okruh účastníkov konania zúčastnených na konaní, poukazujúc pritom na ustálenú súdnu prax, že pri určovacích žalobách, kde sa žalobca domáha určenia spoluvlastníckeho podielu   spoločnej   nehnuteľnosti,   je   potrebné „požadovať,   aby   účastníkmi   konania   boli všetci   spoluvlastníci,   keďže   sa   rozhoduje o   jeho   právach a   povinnostiach na   spoločnej nehnuteľnosti a tým sú dotknuté práva všetkých spoluvlastníkov. V našom prípade k tomu pristupuje ešte § 4 ods. 1 zákona č. 181/95 Z. z. keď podielové spoluvlastníctvo k spoločnej nehnuteľnosti je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov §   141   a   §   142   OZ.“. Napokon   mali   všeobecné   súdy   opomenúť skutočnosť,   že   ide o „urbársky majetok tak ako je to zapísané vo vložke č. 401, 419 a č. 2, že tento urbársky majetok prešiel do vlastníctva JRD a to dňom účinnosti zákona č. 81/1949 Zb. že voči družstevnému   vlastníctvu   vydržacie   právo   nebolo   možné   a   ďalej   u   lesných   pozemkov, vzhľadom na zákon č. 2/1958 Zb. vlastníctvo právnickej osoby, ktorá zanikla v r. 1949 sa zmenilo   na   podielové   spoluvlastníctvo   bývalých   urbárnikov,   ktoré   vlastníctvo   bolo navrátené podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/91 Zb. Náš právny predchodca uvedené nehnuteľnosti   nadobudol   dvoma   právnymi   titulmi   a   to   dražobnou   kúpou   E   5362/31 uznesením 95 zo dňa 12. 04. 1939 a ďalej titulom ČD 1140/1946 deľby zo dňa 19. 04. 1946 tak ako to je zapísané vo vložke č. 401 pod 6/1.“.

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd   a právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   Nitra 5 Co 103/2012-1085 zo dňa 03. 05. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra 5 Co 103/2012-1085 zo dňa 03. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 € pre každú zo sťažovateliek, ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť k ich rukám do 30 dni odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy tohto konania na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že ústavou mu daná právomoc neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Uvedené   vyplýva   z   princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol a mal) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07, II. ÚS 222/2013).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Pokiaľ   teda   ide   o   realizáciu   sťažovateľkami   navrhnutého   ústavného   prieskumu napadnutého rozsudku krajského súdu, za podstatné v tomto smere ústavný súd považuje ich tvrdenia o tom, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj že vo veci sa   konalo s účastníkmi, ktorí nemali procesnoprávnu subjektivitu, resp.   ktorí neboli riadne zastúpení.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 237   písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol ani riadne zastúpený, ako aj na § 237 písm. f), podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z hľadiska sťažovateľkami uvádzaných dôvodov teda bolo možné proti napadnutému rozsudku krajského súdu podať dovolanie, o ktorom by rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Z obsahu sťažnosti síce nevyplýva, že by sťažovateľky túto možnosť skutočne využili, v okolnostiach prípadu však podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému rozsudku   svedčí   o   nevyčerpaní   opravného   prostriedku,   ktorý   sťažovateľkám   zákon na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie boli podľa osobitných   predpisov   oprávnené.   V danom   prípade   preto   na   rozhodovanie   o   prípadnom porušení   sťažovateľkami   označených   práv   mal   právomoc   najvyšší   súd,   čo   predchádza právomoci ústavného súdu konať o sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   záver   o   nedostatku   svojej   právomoci   na   konanie nepovažuje za podstatné zaujímať stanovisko k ostatným námietkam sťažovateliek, osobitne k tým, ktoré formulovali vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, proti ktorému v konečnom dôsledku sťažnosť ani podaná nebola a na ústavný prieskum ktorého ústavný súd vzhľadom na možnosť iniciovať odvolacie konanie ani nemá dostatok právomoci.

Za   daných   okolností   preto   ústavný   súd   sťažnosť   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co/103/2012-1085 z 3. mája 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateliek stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013