znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 418/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   t. č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 51/2011 a jeho uznesením z 28. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011   doručená   sťažnosť   A.   B.,   t. č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a základného   práva   na obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 To 51/2011 a jeho uznesením z 28. júna 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 106/2010 z 31. marca 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 To 51/2011 z 28. júna 2011 bol uznaný vinným zo spáchania viacerých trestných činov.

Sťažovateľ poukázal na to, že aj napriek tomu, že viackrát upozorňoval na to, že už v rámci prípravného konania bolo porušené jeho základné právo na obhajobu, ani okresný súd, ani krajský súd nevenovali tejto námietke dostatočnú pozornosť.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal:   „Okresný   súd   v Trenčíne a   ani   Krajský súd v   Trenčíne sa napriek   opakovaným podaniam   dostatočným   spôsobom   nezaoberali   podstatnou   skutočnosťou,   že   už   v   rámci prípravného konania bolo porušené právo obvineného A. B. na obhajobu v tom, že už pri vzatí do vyšetrovacej väzby na základe uznesenia sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu   v   Trenčíne   dňa   24.   03.   2010   pod   č.   k.   0   Tp/29/2010   s   tým,   že   počiatok   väzby u obvineného A. B. bol stanovený na deň 22. 03. 2010 od 16.00 hod., boli okrem úradných záznamov príslušníkov polície o tom, že sa údajne obvinený nezdržiava doma uvádzané ako ďalšie dôvody na vzatie do väzby aj skutočnosti, že obvinený A. B. je stíhaný ako obvinený aj za ďalšie konkrétne skutky, pričom tieto skutky pod samostatnými ČVS dokumentoval ten istý vyšetrovateľ PZ ako aj väzobnú vec, pričom ale v týchto ďalších trestných veciach obvinenému A. B. nebol ustanovený obhajca po obmedzení jeho osobnej slobody a vzatí do väzby a až dňa 31. 05. 2010 bol obvinený A. B. vyšetrovateľom PZ písomne upozornený že aj v týchto ďalších samostatne vyšetrovaných veciach sa jedná o nutnú obhajobu, pričom ale v tom čase ustanovený obhajca vo väzobnej veci sa od vzatia obvineného A. B. do vyšetrovacej väzby do ostatných trestných spisov vyšetrovaných v samostatných konaniach z uvedeného dôvodu nedostal, nakoľko tieto ďalšie veci boli spojené na spoločné konania až dňa 08. 06. 2010.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva porušenie § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v rámci prípravného konania v dobe od 22. 03. 2010 do 08. 06. 2010, z ktorého dôvodu súdom nemala byť prijatá obžaloba, z dôvodu porušenia základného práva obvineného na obhajobu,   obvinený   A.   B.   ako   obmedzený   na   osobnej   slobode,   nemal   možnosť dostatočným   spôsobom   sa   hájiť   sám,   pričom   obhajcu   v   ostatných   trestných   spisoch spojených   s   väzobnom   vecou   na   spoločné   konanie   až   dňom   08.   06.   2010   nemal ustanoveného od vzatia do väzby, teda od obmedzenia osobnej slobody dňa 22. 03. 2010 až do 08. 06. 2010...

Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 23 To/51/2011 na verejnom zasadnutí dňa 28. 06.   2011 pri   rozhodovaní   o   mojom   odvolaní   sa stotožnil   s dôvodmi   odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu v Trenčíne, pričom sa dôsledne nezaoberal mojim poukazovaním na porušenie môjho práva na obhajobu v takom rozsahu v akom som na toto porušenie poukazoval   a   tým   nenapravil   nezákonnosť   postupu   v   rámci   prípravného   konania a v konečnom dôsledku aj nezákonného odsúdenia.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil: „1. Základné právo A. B. na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom upravené v čl.   47 ods.   2)   a základné právo A.   B.,   aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom   obhajcu   podľa   čl.   50   ods.   3)   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   rozhodnutím   č.   k.   23   To/51/2011   zo   dňa   28.   06.   2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 To/51/2011 zo dňa 28. 06. 2011 sa zrušuje.

3.   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   a   zakazuje   sa pokračovať v porušovaní základného práva A. B. na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom ako aj práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.“

Sťažovateľ   súčasne   žiadal,   aby   bola   jeho   sťažnosť   prejednaná   prednostne,   a to vzhľadom na to, že ide o naliehavú vec, pričom naliehavosť videl v tom, že v dôsledku porušenia   práva   na   obhajobu   bol   vo   veci „nezákonným   postupom   uvedených   súdov“ vyhlásený odsudzujúci rozsudok, čo má v konečnom dôsledku dopad aj na jeho základné právo na osobnú slobodu, keďže mu bol uložený trest odňatia slobody.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva na obhajobu, ku   ktorému   malo dôjsť   ešte v rámci   prípravného konania, pričom   aj napriek tomu, že na túto skutočnosť v rámci konania pred súdmi poukazoval, ani okresný súd, ani krajský súd sa touto námietkou v potrebnom rozsahu nezaoberali, čo malo podľa názoru sťažovateľa za následok, že bol nezákonne odsúdený.

Dovolanie (okrem iných) môže podať tiež obvinený vo svoj prospech [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku].

Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní,   v ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia porušenia   v sťažnosti   označených   práv,   je   vo   vzťahu   k jeho   námietkam   vzťahujúcim sa na právo   na   obhajobu   účinným   a   dostupným   prostriedkom   nápravy   vád   konania (resp. rozhodnutia),   ktorými   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   dovolanie, prostredníctvom ktorého mohol uplatniť aj svoju argumentáciu uvedenú v sťažnosti podanej ústavnému súdu a o ktorom je v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako dovolací   súd   (obdobne   napr. I. ÚS 16/09).

Vzhľadom na uvedené bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ak sťažovateľ využije možnosť,   ktorú   mu ponúka zákon, a podá   dovolanie proti rozhodnutiu   krajského   súdu   a najvyšší   súd   dovolanie   odmietne   (teda   nezistí   dovolací dôvod),   v prípade   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   zostáva   sťažovateľovi   zachovaná lehota aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu (za predpokladu, že sťažovateľ podá sťažnosť v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a to od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011