znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 418/08-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. G., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   zo   6.   marca   2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1319/1997 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 12. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 153/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2008 doručená sťažnosť E. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) zo 6. marca 2007 v konaní vedenom pod sp.   zn.   12 C 1319/1997   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) z 12. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 153/2007.

Sťažovateľka   sa   v súdnom   konaní   domáhala   náhrady   škody   v sume   440   672   Sk s prísl.   Okresný   súd   rozsudkom   zo   6.   marca   2007   jej   návrh   zamietol   a   krajský   súd v odvolacom konaní rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd, ako aj krajský súd dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľka v sťažnosti cituje § 420 Občianskeho zákonníka a poukazuje na to, že v uvedenom   konaní   boli   porušené   právne   povinnosti   zo   strany   odporkýň   v konaní,   čo dokumentuje   konkrétnymi   skutočnosťami   (napr.   nájomnou   zmluvou,   neoprávneným užívaním jej nehnuteľnosti), na základe čoho mala výdavky s vyprataním nehnuteľnosti, čím podľa nej došlo ku škode a k vzniku ušlého dôvodu, pretože nemohla predmet nájmu užívať a vykonávať podnikateľskú činnosť, účelom ktorej je dosahovanie zisku.

Takisto všeobecné súdy sa nezaoberali otázkou, že v inom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 5 T 492/1998 bolo jednoznačne preukázané, že odporkyne nájom „od jednotlivých trhovníkov vybrali“, čím sa bezdôvodne obohatili.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav a poukazuje aj na to, že   všeobecné   súdy   sa   nezaoberali „ekonomickými   aspektmi   vzniku   a existencie   škody a ušlého zisku“.

Sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupmi okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   zároveň   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 1319/1997   zo   6.   marca   2007   a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   153/2007 z 12. júna 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   predmetnou   sťažnosťou   okrem   iného napadla   rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   marca   2007   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 1319/1997. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, t. j. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 10 Co   153/2007   z 12. júna   2008.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala aj vyslovenia porušenia svojich označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 153/2007 z 12. júna 2008. Podstatou sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu je odlišný právny názor sťažovateľky na podstatu sporu a jej tvrdenie, že všeobecný súd vec nesprávne právne posúdil.

Podstatou sťažovateľkinej námietky obsiahnutej v sťažnosti je tvrdenie, že skutkové a právne   závery   krajského   súdu   vyslovené   v odôvodnení   označeného   rozsudku   sú nesprávne, pretože podľa jej názoru bola preukázaná výška skutočnej škody a ušlého zisku protiprávnym   konaním   odporkýň   a všeobecné   súdy   sa   nezaoberali   napr.   i   súvisiacim trestným   konaním,   v ktorom   bolo   preukázané,   že   došlo   k bezdôvodnému   obohateniu zo strany odporkýň.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky. Článok 6 ods. 1 dohovoru,   ktorý   upravuje právo   na spravodlivé   súdne   konanie,   neupravuje väčší rozsah základného práva, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, ako ho upravuje ústava (a listina).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Súčasťou   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Európsky súd pre ľudské práva v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na konkrétny   prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   vo   veciach občianskoprávnych   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   súdom vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v   rámci sústavy   všeobecných súdov.

Ak nie sú splnené uvedené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi   označenými základnými   právami   alebo   slobodami   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov a postupom,   ktorý   im   predchádzal.   V   takom   prípade   ústavný   súd   považuje   sťažnosti za zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní   pred   orgánmi   verejnej   moci,   osobitne   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi (napr. I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, III. ÚS 111/08).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku však presvedčil, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu   a krajský súd   sa podstatou   jej   námietok   uvedených   v odvolaní   aj   zaoberal.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a jeho dôvody vychádzajú z jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať   (podobne aj I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04,   I. ÚS 232/08)   a v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľky (ako navrhovateľky),   v   ktorom   sa   domáhala   voči   odporkyniam   náhrady   škody   v   sume 120 723,40 Sk a ušlého zisku v sume 319 945 Sk.

Proti tomuto rozsudku v zákonom ustanovenej lehote podala odvolanie sťažovateľka. Žiadala, aby rozsudok okresného súdu bol v zmysle § 220 OSP zmenený a aby návrhu sťažovateľky bolo v celom rozsahu vyhovené, resp. aby bol rozsudok v zmysle § 221 ods. l OSP zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa nej odporkyne porušili   svoje   povinnosti   a   podľa §   420   ods.   l   Občianskeho zákonníka   jednoznačne zodpovedajú   za   škodu,   ktorú   jej   spôsobili   tým,   že protiprávne   užívali   predmetnú nehnuteľnosť, bránili sťažovateľke v jej riadnom užívaní. Vznikla jej jednak skutočná škoda a   tiež   jej   vznikol   ušlý   zisk   z   dôvodu,   že nemohla   predmet nájmu   užívať,   vykonávať na ňom   podnikateľskú   činnosť   a   dosahovať   zisk. Nie   je   pravdou,   že nevymedzila vzniknutú   škodu   ani   skutkovo,   ani   jej   príčinnú   súvislosť   s   protiprávnym konaním odporkýň.

Krajský súd v odvolacom konaní preskúmal rozsudok okresného súdu zo 6. marca 2007 sp. zn. 12 C 1319/1997 a v odôvodnení svojho rozsudku   sp. zn. 10 Co 153/2007 z 12. júna 2008, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, okrem iného uviedol:

«V   odôvodnení   okresný   súd   uviedol, že   návrh   zamietol   ako   nedôvodný, nepreukázaný. Navrhovateľka svoj pôvodný návrh nevymedzila ani skutkovo, ani po stránke právnej kvalifikácie. Uvádzala, že odporkyne užívali pozemok, na čo nemali právny titul a na výpočet súm, o ktorých tvrdila, že sú jej škodou alebo ušlým ziskom. Nepreukázala, ale ani v návrhu sa nevysporiadala so základnými prvkami náhrady škody a zodpovednosťou za ňu - porušenie povinnosti v celej tvrdenej dobe 4 a pol mesiaca, vznikom škody, príčinnou súvislosťou medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ani výpočtom škody a ušlého zisku   a   preukázanie   jednotlivých   položiek.   Uviedla   iba,   akým   spôsobom   počítala   výšku škody a ušlý zisk.   Navrhovateľka v predžalobnej upomienke vyzvala odporkyne,   aby jej uhradili   škodu   vo   výške   794.347,-   Sk,   avšak   v   návrhu   -   žalobe   vymáhala   opäť   bez špecifikácie najmä ušlého zisku už „len“   sumu 440.672,40 Sk.   Napokon navrhovateľka zobrala späť návrh v časti o 67.890,- Sk, v ktorej časti takisto nebolo zrejmé, o aké náklady na právne služby išlo, z čoho pozostávajú a ako to súvisí so zavinením odporkýň. Časovo vymedzila vznik škody a ušlý zisk na dobu 4 a pol mesiaca od 1. 2. 1997 do 15. 6. 1997, čo je spolu 135 dní, kedy mali odporkyne porušovať svoje povinnosti. (...)

Odvolací   súd   sa   zaoberal   všetkými   rozhodujúcimi   otázkami,   ktoré   boli   vo   veci vznesené, vrátane písomných vyjadrení účastníkov konania, podaných v odvolacom konaní a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu I. stupňa. Jeho rozhodnutie rešpektuje platnú právnu úpravu. Z daného dôvodu si súd II. stupňa osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje.

Navrhovateľka sa domáhala proti odporkyniam náhrady škody pôvodne vo výške 120.723,-   Sk,   po   čiastočnom   spaťvzatí   návrhu   vo   výške   67.890,-   Sk,   v   celkovej   výške 52.833,- Sk a ušlého zisku vo výške 319.945,- Sk. Škoda pozostáva z položiek - stráženie objektu trhoviska (parcely č. 248/4) v čase od 7. 6. 1997 do 12. 6. 1997 vo výške 36.235,80 Sk, o čom predložila vystavenú faktúru - náklady za zapožičanie plotových dielcov od Domu techniky v sume 2.460,- Sk - prekládky študentským servisom 2-krát: a) 28. 2. 1997 vo výške 2.460,-   Sk   (neuskutočnilo   sa),   b)   zo   dňa   7.   6.   1997   vo   výške   4.674,-   Sk,   -   montáže a demontáže oplotenia vo výške 7.003,60 Sk, keď 7. 6. 1997 fyzicky vypratali objekt a 12. 6. 1997 odstránili oplotenie. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že navrhovateľka mala s vlastníkmi pozemku uzatvorenú nájomnú zmluvu na parcelu č. 248/4, s účinnosťou od 1. 2. 1997. Je tiež preukázané, že odporkyne v 1/, 2/ rade mali s vlastníkmi pozemku uzavretú platnú nájomnú zmluvu o nájme pozemkov do dňa 31. 1. 1997. V tejto nájomnej zmluve mali uzatvorenú doložku, v zmysle ktorej bolo dohodnuté, že po skončení nájomného vzťahu odporkyne trhovisko vypracú do 14 dní. Odporkyne v 1/, 2/ rade trhovisko užívali i naďalej a   dňom   7.   6.   1997   ich   navrhovateľka   násilím   z   pozemku   vypratala.   Navrhovateľka   si uplatňuje škodu za stráženie trhoviska od 7. 6. do 12. 6. 1997, t. j. v čase, keď odporkyne z trhoviska boli   vypratané.   Z   dokazovania nevyplýva,   žeby   odporkyne po   tomto dátume opätovne pozemok č. 248/4 obsadili. Náhrada za fyzickú ostrahu objektu v tomto období jej preto, podľa názoru súdu, nepatrí, lebo nepreukázala v konaní, že jej táto škoda vznikla konaním odporkýň. Ďalšia položka - náhrada nákladov za zapožičanie plotových dielcov vo výške   2.460,-   Sk   -   za   totožné   obdobie   je   vymáhaná   nedôvodné   navrhovateľkou,   lebo odporkyne nedali príčinu na vznik tejto škody, a to aj s prihliadnutím na už vyššie uvedené. To platí aj u položky vo výške 7.134,- Sk - prekládka študentským servisom, pričom i tu súd odkazuje   na   dôvody   uvedené   pri   položke   skoršej.   Napokon   položku   uplatňovanú navrhovateľkou ako náhradu škody vo výške 7. 003,60 Sk - montáž a demontáž oplotenia od 7. 6. do 12. 6. 1997 - taktiež z dôvodu neakceptovateľnosti správne okresný súd zamietol. Navrhovateľka ani pri tejto položke, ako aj pri predchádzajúcich, neobjasnila príčinnú súvislosť   medzi   konaním   odporkýň   a   škodou   navrhovateľky.   Navyše   je   z   dôkazov zaevidovaných v spisovom materiáli, zrejmé, že navrhovateľka mala vydané povolenie na rekonštrukciu trhoviska Mestským úradom v Žiline za čas od 28. 5. do 30. 6. 1997, t. j. kedy práve   z   týchto   dôvodov   mohla   montovať   a   demontovať   po   rekonštrukcii   oplotenie.   Pri právnom   posúdení   náhrady   škody   je   potrebné   vychádzať   z   ustanovenia   §   420   ods.   1 Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   každý   zodpovedá   za   škodu,   ktorú   spôsobil porušením   právnej   povinnosti   a   odvolací   súd   konštatuje   zhodne   s   okresným,   že navrhovateľka nepreukázala, žeby jej takto vyčíslená škoda vo výške 52.833,- Sk vznikla v súvislosti s protiprávnym konaním odporkýň v 1/, 2/ rade.

Obdobne   okresný   súd   správne   neakceptoval   nárok   navrhovateľky   na   ušlý   zisk vo výške 319.945,- Sk. Ušlý zisk uplatňuje navrhovateľka od 1. 2. 1997 do 15. 6. 1997, t. j. za 4 a pol mesiaca, hoci, ako už bolo uvedené, odporkyne v 1/, 2/ rade mali vo svojej nájomnej zmluve uzavretej s vlastníkmi pozemku zakomponovanú klauzulu, v zmysle ktorej po skončení nájmu, t. j. po 31. 1. 1997 trhovisko mali možnosť vypratať až do 15 dní. Navrhovateľka   teda   mohla   reálne   na   trhovisku   podnikať   až   dňom   15.   2.   1997.   Nie   je správne   uplatňovaný   ani   k   dátumu   15.   6.   1997,   keďže   je   hodnoverne   preukázané,   že navrhovateľka vypratala odporkyne z trhoviska dňa 7. 6. 1997 a tak mohla teoreticky ušlý zisk počítať nie za 4 a pol mesiaca, ale za necelé 4 mesiace. Ďalej bolo preukázané, že hoci mala nájomnú zmluvu na nájom trhoviska uzavretú od 1. 2. 1997 na podnikanie, od tohto dátumu nebola pripravená. Získať stoly a ostatné súčasti trhoviska sa jej od odporkýň v 1/, 2/ rade včas nepodarilo. Stoly od nich odkúpila až koncom roku 1997. Svoje vlastné stoly si dala vyrobiť vo firme K. v januári 1997 a na trhovisko ich nainštalovala až 7. 6. 1997, t. j. až po vyprataní odporkýň v 1/ a 2/ rade. Až týmto dňom mohla mať zisk z podnikania za prenajímanie trhoviska so stolmi a ich príslušenstvom tak, ako skutkovo žalobu udávala. Taktiež výpočet ušlého zisku nevychádza z presných údajov, keď vzorec z výpočtu používa v súvislosti s rôznymi časovými obdobiami za 4 a pol mesiaca, hoci odporkyne 1/, 2/ neoprávnene pozemok užívali len od 14. 2. 1997 do 7. 6. 1997, teda nesprávne započítala 23 dní z dní uplatňovaných 135 „škodových“ dní.

Správne   preto   okresný súd návrh navrhovateľky   zamietol   aj vo vzťahu k   ušlému zisku. V   podrobnostiach   odkazuje   odvolací   súd   na   rozsudok   okresného   súdu   a   tam   uvedené dôvody s ktorými sa stotožňuje.»

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   10   Co   153/2007 z 12. júna   2008   (ako   aj   s obsahom   prvostupňového   rozsudku,   z ktorého   odvolací   súd vychádza   a naň   nadväzuje)   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahuje   dostatok   skutkových a právnych   záverov,   pričom ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   v   ňom obsiahnuté   boli   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   namietanému porušeniu jej označených práv.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   a rozhodnutím krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   153/2007   z   12. júna   2008   a namietaným   porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol   po   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr. III. ÚS 151/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008