znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 417/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX   s.   r.   o.   „v   likvidácii“, Šarkaň, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 183/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX   s.   r.   o.   „v   likvidácii“   (ďalej   len „sťažovateľka“)   doplnená   podaním   doručeným   21.   mája   2014   vo   veci   namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 183/2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   exekučné   konanie   začalo   v apríli   2011. Sťažovateľka   uvádza,   že po doručení upovedomenia   o začatí   exekúcie   podala námietky proti   exekúcii,   požiadala   o odklad   exekúcie   a pripojila   kompletný   text   dovolania   proti exekučnému   titulu   –   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 1   Cob   209/2009   z 9.   septembra   2010.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   o týchto   návrhoch okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   a v decembri   2013   mala   informovať   okresný   súd „o výsledku dovolacieho konania, teda o zániku exekučného pouvoiru“. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že rozsudok   krajského súdu   sp.   zn.   1 Cob   209/2009 z 9.   septembra 2010   bol v dovolacom konaní zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 43/2012 z 19. septembra 2013.

Nadväzne   na   to   sťažovateľka   uvádza,   že   z dôvodu   zrušenia   exekučného   titulu uznesením najvyššieho súdu požiadala o zastavenie exekúcie a rozhodnutie o tejto žiadosti mala urgovať „listom z 17.   04.   2013,   potom   25.   04.   2013 a sťažnosťou   z 30.   04.   2014 k rukám predsedu OS...“. Sťažovateľka vyjadruje názor, že z ňou opísaných skutočností sa «dá vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia práv sťažovateľa RAFEX „v likvidácii“   s.   r.   o.   s   ústavnosťou.   Medzi   napadnutým   postupom   OS...,   teda   medzi nedostatočným   hodnotením   podmienok   exekučného   konania,   ignorovaním   faktov, neefektívnou činnosťou a sprievodnými prieťahmi zo strany porušovateľa na strane jednej a základnými   právami   sťažovateľa   na   strane   druhej   existuje   priama   príčinná   súvislosť. Postupom porušovateľa (OS...) došlo k hrubému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v súdnom exekučnom konaní bez zbytočných prieťahov. Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou   prácou   a   trvajúcou   nečinnosťou   spôsoboval   a   stále   spôsobuje   sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti...

Popísaná exekučná kauza zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej   náročnosti   a   právnej   zložitosti.   V   činnosti   justície   je   exekučné   konanie obvyklé, priam triviálne. „Technológia“ vyhodnotenia právnej relevancie súdneho titulu je a musí byť súdom dostatočne známa...

Súd je povinný v celom rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, súd má povinnosť exekúciu na návrh aj bez návrhu zastaviť...

Sťažovateľ   opakovane   žiadal   OS...   o   efektívny   procesný   postup.   Sťažovateľ   sa domáhal ochrany jeho práv aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. Sťažovateľova   snaha „hýbať   exekučným konaním"   sa nestretla s adekvátnou   a reálnou súdnou   odozvou.   Je   zrejmé,   že   neboli   prijaté   žiadne   reálne   a   garantované   opatrenia, zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov a priechod spravodlivosti. Sťažovateľ nevidí žiadnu   verifikovateľnú   garanciu   odstránenia   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti Okresného súdu v Komárne (máme na mysli konanie č. 4 Er 183/2011).».

S prihliadnutím na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

«1. Okresný súd v Nových Zámkoch v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 183/2011 porušil právo firmy RAFEX „v likvidácii“ s. r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Nových   Zámkoch   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   4   Er 183/2011 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Firme   RAFEX   „v   likvidácii“   s.   r.   o.   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom tritisíc €), ktoré je Okresný súd v Nových Zámkoch povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Nových Zámkoch je povinný uhradiť firme RAFEX „v likvidácii“ s. r. o. trovy konania... do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

Ústavný súd zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 4 Er 183/2011 zistil, že exekučné konanie začalo na návrh oprávneného obchodnej spoločnosti L., a. s., L., ktorý bol   súdnemu   exekútorovi   doručený   3.   februára   2011.   Okresný   súd   poverením   č.   5404 055619 z 25. februára 2011 poveril na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45 Cb 33/2005 z 27. januára 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 209/2009   z 9.   septembra   2010   súdneho   exekútora J.   B.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“) vykonaním exekúcie. Dňa 18. apríla 2011 doručil súdny exekútor okresnému súdu námietky sťažovateľky proti exekúcii a 16. júna 2011 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na odklad   vykonateľnosti   rozsudku   krajského   súdu.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu 23. decembra   2013 sťažovateľka sama oznámila výsledok   dovolacieho konania, doručila okresnému súdu kópiu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 43/2012 z 19. septembra 2013   bez   vyznačenia   jeho   právoplatnosti   a požiadala   o zastavenie   konania.   Podaním doručeným   30.   apríla   2014   opätovne   sťažovateľka   požiadala   o zastavenie   exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 183/2011-83 z 13. mája 2014 námietkam proti exekúcii vzneseným sťažovateľkou vyhovel, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal na zaplatenie náhrady trov právnej zástupkyni sťažovateľky.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Vzhľadom   na   skončenie   exekučného   konania   pred   okresným   súdom   vydaním uznesenia č. k. 4 Er 183/2011-83 z 13. mája 2014 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   (teda   pred   14.   májom   2014)   v   čase   podania   sťažnosti   zo   strany   označeného porušovateľa   (okresného   súdu)   už   nemohlo   dochádzať   k porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané porušenie   označeného   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er   183/2011,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014