znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 417/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. I., V., zastúpeného obchodnou spoločnosťou K. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa   čl. 8   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva na zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva   na spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   rozvoj   dieťaťa   podľa   čl.   18   ods.   1 Dohovoru   o právach   dieťaťa   a namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 P/57/2012-719 z 15. februára 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP/43/2013-854 z 23. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. I.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť O. I.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva   na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života podľa čl. 10 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na zohľadnenie najlepšieho   záujmu   dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   práva na spoločnú   zodpovednosť   za výchovu   a rozvoj   dieťaťa   podľa   čl.   18 ods.   1 Dohovoru o právach dieťaťa a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 P/57/2012-719 z 15. februára 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoP/43/2013-854 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným 17. apríla 2012 domáhal   vydania   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bol   do   jeho   osobnej   starostlivosti dočasne zverený maloletý syn (ďalej len „maloletý“) a upravený styk maloletého s matkou. Uznesením   okresného   súdu   bol   návrh   sťažovateľa   na nariadenie   predbežného   opatrenia zamietnutý   a   zároveň   bol   na   návrh   matky   udelený   maloletému   súhlas   vycestovať   a zdržiavať sa s matkou v čase jej osobnej starostlivosti v Českej republike. Súčasne bol dočasne upravený styk sťažovateľa s maloletým na každý párny víkend v mesiaci od piatku od 14.00 hodiny do nedele do 18.00 hodiny. Krajský súd svojím uznesením vydaným v odvolacom konaní uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okrem skutočnosti, že sťažovateľ v sťažnosti rozoberá chronológiu celého konania vrátane obsahu svojich podaní doručených konajúcim súdom vo veci, rozsiahlo opisuje aj skutkové   okolnosti   prípadu,   ktoré   podľa   jeho   názoru   mali   viesť   k   iným   rozhodnutiam označených súdov než tých, ktoré boli vo veci vydané. Formulujúc nesúhlasné námietky k argumentácii obsiahnutej v uznesení okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že jeho návrh bol zamietnutý bez náležitých dôvodov. S prihliadnutím na to uvádza, že jediný záujem, ktorý bol vydaním uznesenia okresného súdu sledovaný, je „záujem Odporkyne, čo najviac odtrhnúť Maloletého od Sťažovateľa, čo odporkyňa robí od momentu rozvodu tým, že mu bezdôvodne a opakovane bráni v styku s Maloletým,   neumožňuje telefonický ani internetový kontakt medzi sťažovateľom a Maloletým a porušuje právo sťažovateľa na to, aby bol Maloletý informovaný“.

Nadväzne na to sťažovateľ tvrdí, že krajský súd aj okresný súd „rozhodli na základe záverov,   ktoré   je   možno   charakterizovať   ako   arbitrárne   a   zjavne   protiústavné a neopodstatnené   a   zároveň   vydanými   rozhodnutiami   neboli   chránené   základné   práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva...

Podľa názoru Sťažovateľa v predmetnej veci neboli splnené zákonné predpoklady na nariadenie   predbežného   opatrenia,   pričom   v   súlade   so   zákonom   je   nimi   taký   stav právnych (nie iba faktických) vzťahov medzi účastníkmi konania, ktorý bezpodmienečne vyžaduje dočasnú a rýchlu súdnu úpravu, a to z dôvodov, ktoré uviedol tak v Odvolaní, ako aj opätovne v tejto sťažnosti...“. Na základe konkrétnych skutkových okolností opísaných v sťažnosti sťažovateľ uvádza, že matka maloletého „neosvedčila a ani nemohla osvedčiť naliehavosť   potreby   dočasnej   úpravy   pomerov   medzi   ňou   a   Sťažovateľom,   vyžadujúcej nariadenie predbežného opatrenia a už vonkoncom neosvedčila, že naliehavosť potreby dočasnej úpravy je na prospech a v záujme Maloletého“, a preto podľa jeho názoru „došlo k zásahu do jeho vyššie opísaných práv a slobôd aj tým, že Napadnuté uznesenie v spojení s Uznesením   neboli   založené   na   skutočnostiach   majúcich   oporu   v   skutkovom   stave a dôkazoch, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a neboli riadne a presvedčivo odôvodnené“.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorý „na jednej strane tvrdí, že o zmene rozhodnutia o zverení Maloletého do osobnej starostlivosti Sťažovateľa je možné rozhodnúť iba   na   základe   vykonaného   dokazovania   vo   veci   samej“,   považuje za   absurdné,   keďže na druhej strane potvrdil rozhodnutie „o dočasnom udelení súhlasu Maloletému vycestovať a   zdržiavať   sa   s   Odporkyňou   v   cudzine...   čím   prejudikuje   meritórne   rozhodnutie,   bez vykonaného dokazovania“.

Sťažovateľ následne v sťažnosti poukazuje na ustálenú judikatúru súdov týkajúcu sa podmienok dočasnej úpravy právnych vzťahov predbežným opatrením a vzhľadom na svoj názor, že označené súdy v jeho prípade prejudikovali svoje rozhodnutie vo veci samej, namieta   najmä   porušenie   práv   zaručených   čl.   10   ods.   2   a   čl.   36   ods.   1   listiny. Uprednostnením záujmov matky pred záujmami maloletého malo dôjsť k porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súdy totiž podľa sťažovateľa nariadili „predbežné opatrenie   výlučne   z   dôvodov   spočívajúcich   na   strane   Odporkyne   bez   splnenia   svojej povinnosti   uprednostniť   záujem   Maloletého“.   Súčasne   poukazuje   na   ohrozenie   výkonu rozhodnutia, „nakoľko   Odporkyňa   porušuje   Rozsudok   Okresného   súdu   Pezinok   ako   aj Rozsudok   Krajského   súdu   v   Brne.   Odporkyňa   totiž   nepochybne   nevrátila   Maloletého do miesta   jeho   obvyklého   bydliska   v B.,   ale   neustále   zotrváva   aj   s   Maloletým   v Českej republike, kde zároveň pracuje u svojho otca“.

S   poukazom   na   obsah   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu   Českej   republiky uvádza, že „nariadenie predbežného opatrenia do meritórneho rozhodnutia vo veci samej by malo smerovať k čo najširšiemu kontaktu oboch rodičov s dieťaťom, bez akéhokoľvek zvýhodnenia/diskriminácie   jedného   z   rodičov,   ktorému   zodpovedá   právo   dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine“. Napadnuté uznesenia však uvedeným podmienkam nezodpovedajú a všeobecné súdy, ktoré rozhodnutia vydali, sa tým mali   úplne   odkloniť   od   princípu   proporcionality.   Preto „má   sťažovateľ   tiež   za   to, že rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   zároveň   k   nerovnakému   zaobchádzaniu s účastníkmi konania, a teda k porušenie Ústavou SR garantovaných práv v zmysle článku 12 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy SR“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v merite veci vydal takéto rozhodnutie:

„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR, podľa článku 41 ods. ods. 1 a 4 Ústavy SR, podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa článku 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podľa článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   podľa   článku   8   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťa ta a podľa článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa boli uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, č. k. 20 CoP 43/2013-854 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.02,2013, č. k. 3 P/57/2012 -719 porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2013, č. k. 20 CoP 43/2013- 854   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   Sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V   prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sťažovateľ   požiadal   o   odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) z dôvodu, že výkon uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského   súdu   je   závažným   zásahom   do   práv   a   slobôd   sťažovateľa   a   odkladu vykonateľnosti   nebráni   dôležitý   verejný   záujem.   Vzhľadom   na   nástup   maloletého do základnej   školy   v   Českej   republike   v   súvislosti   s   plnením   jeho   povinnej   školskej dochádzky totiž podľa sťažovateľa reálne hrozí, že súdy v konečnom dôsledku rozhodnú v súlade s návrhom odporkyne, t. j. udelia súhlas s trvalým vysťahovaním maloletého do Českej republiky.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1.   K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením okresného súdu

Sťažovateľ žiada v petite sťažnosti vysloviť porušenie označených práv „uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2013, č. k. 20 CoP 43/2013-854 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 02. 2013, č. k. 3 P/57/2012-719“. Vo vzťahu k prípadnému porušeniu označených práv sa preto ústavný súd najskôr zaoberal otázkou možnosti ústavného prieskumu uznesenia okresného súdu, ktorým bolo na návrh matky   nariadené   predbežné   opatrenie   a   návrh   otca   na   nariadenie   iného   predbežného opatrenia zamietnutý.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   uzneseniu   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označené uznesenie okresného   súdu,   ako   aj   sťažovateľom   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu   rozhodnutia predchádzal,   bol   teda   predmetom   súdneho   prieskumu   krajského   súdu.   S   prihliadnutím na to bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu

Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny (obdobne ako podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok listiny o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 36 ods. 4 listiny). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny (obdobne čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu je kontrolovateľné.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny. Rovnosť účastníkov   v   občianskom   súdnom   konaní   súd   zabezpečuje   vytvorením   rovnakých procesných   možností   na   uplatnenie   ich   práv   a   plnenie   ich   povinností.   Všetci   účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej   z   procesných   strán.   Za   súčasť   tohto základného práva nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp.   navrhnuté)   účastníkom   súdneho   konania,   pretože   princíp   voľného   hodnotenia dôkazov   v   konaní   pred   súdmi   v   spojení   so   zásadou   spravodlivého   rozhodnutia   veci umožňuje   sudcovi   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   k   takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, III. ÚS 64/2011).

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov   medzi   účastníkmi.   Nariadením   predbežného   opatrenia   nezískava   jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy),   a   preto   ústavný   súd ako nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by týmto rozhodnutím súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   procesu.   Ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   súd   predbežným   opatrením   dočasne   upravuje   pomery   účastníkov konania,   pričom   je   dôležité,   že   je   povinný   poskytnúť   ochranu   tomu,   kto   sa   vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných   práv   alebo   slobôd   účastníkov   konania,   lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu   (napr.   III.   ÚS   309/2012, II. ÚS 339/2012).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako iné   rozhodnutia   predovšetkým   zákonný podklad,   musí byť vydané príslušným   orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené, pričom súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

V danom prípade krajský súd uznesením č. k. 20 CoP/43/2013-854 z 23. apríla 2013 potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd dočasne udelil maloletému súhlas vycestovať a zdržiavať sa s matkou v Českej republike v čase jej osobnej starostlivosti a dočasne upravil aj styk otca s maloletým v bežnom roku, pričom návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že skutkové okolnosti, z ktorých súdy vychádzali, neodôvodňovali zamietnutie jeho návrhu ani vyhovenie návrhu matky   na   dočasné   udelenie   súhlasu   maloletému   vycestovať   s   matkou   do cudziny a spochybňuje právne závery na týchto skutkových okolnostiach ustálené.

Ústavný   súd   skúmajúc   obsah   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   zistil, že v označenom uznesení krajský súd najskôr opísal konanie a rozhodnutie okresného súdu o návrhoch sťažovateľa a matky maloletého na nariadenie predbežného opatrenia, uviedol dôvody,   pre   ktoré   sťažovateľ   podal   odvolanie,   ako   aj   vyjadrenie   matky   k   odvolaniu sťažovateľa,   zrekapituloval   ustálenú   judikatúru   aplikovateľnú   v   danej   veci   a   následne poukázal na obsah rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 10 C/16/2009-29 z 15. decembra 2009, ktorým okresný súd manželstvo sťažovateľa a matky maloletého rozviedol a schválil rodičovskú   dohodu   (o   zverení   maloletého   na   čas   po   rozvode   do   osobnej   starostlivosti matky, o vyživovacej povinnosti sťažovateľa a o úprave styku s maloletým), a na pre prípad relevantné ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Nadväzne   na   to   krajský   súd   sformuloval   tieto závery:

„Zmenu pomerov možno vymedziť ako zmenu rozhodujúcich kritérií   v porovnaní so skutkovým   stavom   existujúcim   v   čase   predchádzajúcom   rozhodnutiu   súdu.   K.   zmene pomerov môže dôjsť na strane oprávneného, povinného alebo na oboch stranách. Podľa okolností   konkrétneho   prípadu   môže   ísť   o   subjektívne   ako   aj   objektívne   skutočnosti,   o zmenu v oblasti príjmových pomerov, výdavkov a celkových majetkových pomerov. V praxi sa najčastejšie   uplatňujú   dôvody   ako   zmena   potrieb   dieťaťa   z   dôvodu   začiatku   plnenia školskej   dochádzky,   prechod   medzi   jednotlivými   stupňami   školského   systému,   zmena zdravotných   pomerov,   strata   zamestnania,   dlhodobá   práceneschopnosť,   vznik   novej vyživovacej povinnosti a podobne.

Pokiaľ   otec   maloletého   podaným   návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia žiadal,   aby   súd   zveril   maloletého   do   jeho   osobnej   starostlivosti,   odvolací   súd   dáva do pozornosti,   že   o   úprave   práv   a   povinností   rodičov   k   maloletému   bolo   rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 15. 10. 2010 a preto práva a povinnosti rodičov k maloletému bolí upravené rozhodnutím súdu. S poukazom na ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine, otec maloletého v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nepreukázal, že nastala taká zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu a nie je možné vzhľadom na skutočnosti tvrdené otcom maloletého   prisvedčiť   jeho   tvrdeniu   v   podanom   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia, že je potrebné dočasne upraviť pomery rodičov maloletého a zveriť maloletého do osobnej starostlivosti otca, keď o takejto zmene je možné rozhodnúť iba na základe vykonaného dokazovania vo veci samej a nie rozhodnúť predbežným opatrením a zmeniť tak rozhodnutie súdu. V podanom návrhu otec žiadal, aby súd zveril maloletého do osobnej starostlivosti   a   v   odvolaní   žiada,   aby   odvolací   súd   rozhodol   a   uložil   povinnosť   matke odovzdať maloletého do osobnej starostlivosti otca podľa § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ nie je konanie začaté bez návrhu, navrhovateľ v podanom návrhu určí, ako má súd rozhodnúť a aký petit má vysloviť v rozhodnutí, i keď súd nie je viazaný   týmto   petitom   a   môže   rozhodnúť   aj   inak,   ale   je   povinnosťou   navrhovateľa predbežného   opatrenia   presne   určiť,   o   čom   žiada   rozhodnúť.   Pokiaľ   otec   maloletého v odvolaní žiada, aby odvolací súd rozhodol nie o zverení, ale o odovzdaní maloletého do osobnej starostlivosti otca, takýto návrh nebol podaný, súd preto rozhodoval o zverení maloletého do osobnej starostlivosti otca, na základe jeho návrhu.

Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre zmenu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu nariadením navrhovaného predbežného opatrenia   o   zverení   maloletého   do   osobnej   starostlivosti   otca,   keď   matka   maloletého si riadne plní povinnosti v súvislosti s výchovou a výživou maloletého a skutočnosti tvrdené otcom   v   podanom   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   neodôvodňujú   zmenu rozhodnutia súdu a zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto vecne správne a odvolací súd uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Súd   prvého   stupňa   správne   rozhodol   aj   vo   výroku,   ktorým   udelil   súhlas   matke maloletého s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým v Českej republike v čase osobnej starostlivosti matky. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. a zároveň považuje za potrebné uviesť na doplnenie ďalšie skutočnosti...

Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak sa rodičia   nedohodnú   o   podstatných   veciach   súvisiacich   s   výkonom   rodičovských   práv a povinností,   najmä   s   vysťahovaním   maloletého   dieťaťa   do   cudziny,   o   správe   majetku maloletého   dieťaťa,   o   štátnom   občianstve   maloletého   dieťaťa,   o   udelení   súhlasu na poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   a   o   príprave   na   budúce   povolanie   rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

Zásadne   patrí   obom   rodičom   právo   rozhodovať   o   záležitostiach   ich   maloletého dieťaťa, ale ak sa rodičia nedohodnú o podstatnej záležitosti týkajúcej sa osoby maloletého dieťaťa, alebo jeho majetku v rámci výkonu svojich rodičovských práv a povinností, potom súd rozhoduje na návrh jedného z nich a to len vtedy, ak ide o podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností.

V zmysle ustanovenia § 35 Zákona o rodine nie je povinnosťou súdu skúmať, ktorý z rodičov má lepšie schopnosti a možnosti dieťa vychovávať, súd iba hodnotí, aké dôsledky na ďalší vývoj dieťaťa by malo prípadné vysťahovanie z hľadiska záujmov dieťaťa v súlade so záujmami spoločnosti, z hľadiska výkonu práv a povinností rodičov a z hľadiska vzťahov medzi   rodičmi   a   deťmi.   V   danom   prípade   udelenie   dočasného   súhlasu   s   vycestovaním a zdržiavaním sa maloletého do Českej republiky by bolo v súlade so záujmom dieťaťa, ktoré   by   žilo   v   uvedenom   čase   s   matkou,   ktorej   je   dieťa   na   základe   rozhodnutia   súdu zverené do osobnej starostlivosti. Pobyt maloletého u matky by bol v záujme maloletého a tiež v súlade so záujmami spoločnosti, keď právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady,   že   starostlivosť   o   deti   a   ich   výchova   je   právom   rodičov   a   deti   majú   právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dočasné vycestovanie maloletého dieťaťa do cudziny v čase osobnej starostlivosti matky, by nemalo negatívny vplyv na výkon práv a povinností otca   k maloletému,   pretože v určenom   období je   maloletý   v starostlivosti   matky   a tiež v určenom období je v starostlivosti otca na základe upraveného styku a preto v čase, kedy maloletý má byť v starostlivosti matky, otec nemá obmedzené jeho rodičovské práva. Odvolací   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   pokiaľ   sa   rodičia   nevedeli   dohodnúť o podstatnej záležitosti týkajúcej sa maloletého a výkonu ich rodičovských práv a to súhlasu s   vycestovaním   maloletého   do   Českej   republiky   v   čase,   kedy   je   maloletý   v   osobnej starostlivosti matky, dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre dočasné udelenie súhlasu s   vycestovaním   maloletého   v   určenom   čase,   keď   matka   má   právo   byť   s   maloletým   v určenom čase v zmysle rozhodnutia súdu a naďalej jej trvá zákonná vyživovacia povinnosť voči maloletému, ktorú si musí plniť i v prípade, že je zamestnaná na území iného štátu. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu, na základe zákona. K násilným zásahom do práv rodiča mať dieťa u seba patrí zadržanie, väzba   rodiča,   alebo   dieťaťa,   ochranná   výchova,   výchovné   opatrenie   a   pod.   Okrem násilných   zásahov do   práva rodiča mať   dieťa u   seba   sa   toto oprávnenie   redukuje   tiež fakticky v dôsledku skutočnosti, že rodičia maloletého dieťa spolu nežijú. Pretože im vo väčšine prípadov patrí obom výkon rodičovských práv a povinností v rovnakej miere a dieťa nemôže byť súčasne členom dvoch domácností, je v takom prípade nevyhnutné aj právne rozhodnúť, ktorému z rodičov zostane toto právo zachované v plnej miere a dieťa mu bude zverené do osobnej starostlivosti a ktorému z rodičov sa právo osobne sa o dieťa starať odoberie a vznikne mu úplne nové právo - právo styku s dieťaťom.

V prejednávanej veci matka s maloletým na základe rozhodnutia súdu o návrate maloletého na územie Slovenskej republiky žije v B., na... a tak plní rozhodnutie súdu. Zároveň matke naďalej trvá zákonná vyživovacia povinnosť a matke naďalej trvá pracovný pomer u zamestnávateľa na území Českej republiky a tak miesto jej výkonu práce je mimo B., kde v súčasnej dobe s maloletým žije. Je potrebné vychádzať zo stavu, že žiaden účinný zákon   na   území   Slovenskej   republiky   nezakotvuje   povinnosť   pracovať,   nezakotvuje   ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená, alebo u konkrétneho zamestnávateľa, ktoré by mu bolo možné určiť, ako vyplýva z vyjadrenia otca, že matka odmietla, aby jej pomohol hľadať prácu. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa. Vzhľadom na uvedené nie je možné matke uložiť povinnosť, aby si našla zamestnanie v B. a ani nie je možné zo strany otca maloletého trvať na tom, kde si má nájsť   matka   zamestnanie   a   aké   zamestnanie.   Prvoradou   povinnosťou   matky   je   plniť   si vyživovaciu povinnosť voči maloletému. Táto povinnosť jej vyplýva zo zákona a preto matka i naďalej musí zabezpečovať finančné prostriedky na výživu svojho maloletého dieťaťa. Pokiaľ matke trvá pracovný pomer na území Českej republiky a maloletý je naďalej v jej osobnej starostlivosti, bolo správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď dočasne nariadil predbežné opatrenie, ktorým udelil súhlas s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým na území Českej republiky v čase osobnej starostlivosti matky. Matka na základe nariadeného predbežného opatrenia má umožnené si riadne plniť vyživovaciu povinnosť a zabezpečiť dostatok   finančných   prostriedkov   výkonom   práce   u   svojho   terajšieho   zamestnávateľa. Nariadenie predbežného opatrenia v danej veci je preto v súlade so záujmom maloletého, ktorému   bude   týmto   rozhodnutím   zabezpečená   výživa   zo   strany   matky   a   tiež   osobná starostlivosť, pretože keby bol maloletý na území Slovenskej republiky, matka by pracovala v Českej republike, jej osobná starostlivosť by bola sťažená, ako tvrdí aj otec vo svojom odvolaní,   ale   je   potrebné   uviesť,   že   to   nie   je   dôvod   na   zmenu   výchovného   prostredia maloletého a zverenie do osobnej starostlivosti   otca,   pretože matka si svoje povinnosti riadne plní a v záujme zabezpečenia výživy maloletého podala návrh, aby jej súd udelil súhlas s vycestovaním a zdržiavaním sa s maloletým v Českej republike, kde matka pracuje. O trvalom vysťahovaní do Českej republiky bude rozhodovať súd vo veci samej, na základe vykonaného   dokazovania.   Nariadené   predbežné   opatrenie   je   preto   iba   dočasného charakteru do právoplatného rozhodnutia vo veci o vysťahovanie do Českej republiky. Odvolací   súd preto   dospel   k   záveru,   že v   danom prípade   sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia a preto uznesenie súdu prvého stupňa aj vo výroku, ktorým súd udelil matke súhlas s vycestovaním podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil a aj vo výroku, ktorým súd dočasne upravil styk s maloletým, keď odvolací súd poukazuje na návrh otca v danej veci, ktorým žiadal, aby súd zveril maloletého do jeho osobnej starostlivosti a práve v tomto návrhu otec žiadal, ako vyplýva z odvolania otca zo dňa 15.   03.   2013,   aby matka mala právo stýkať sa s maloletým každý párny víkend v mesiaci v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. Preto aj podľa názoru otca súd správne rozhodol, pretože otec žiadal v prípade zverenia maloletého jemu do starostlivosti, matke upraviť styk iba v rozsahu v sobotu od 9.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a preto súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí rozhodol v súlade s názorom otca a to i v širšom rozsahu v piatok od 14.00 hod. do nedele do 18.00 hod.

Námietka otca v podanom odvolaní, že jeho styk nebude upravený v dostatočnom rozsahu   v   zmysle   napadnutého   uznesenia   preto   nie   je   dôvodná,   keď   sám   matke   žiadal upraviť styk iba na dva dni od soboty do nedele. Námietka otca maloletého v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je arbitrárne a tiež nepreskúmateľné podľa jeho   názoru,   nie   je   dôvodná,   keď   súd   prvého   stupňa,   ako   vyplýva   z   odôvodnenia napadnutého uznesenia postupoval podľa ustanovenia § 76 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého, ak súd v celom rozsahu vyhovie návrhu a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, skonštatuje to v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí   uvádzať.   Preto pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   nie   je   možné   tejto   námietke   vyhovieť,   pretože   súd   prvého   stupňa odkázal   na   skutkové   a   právne   dôvody   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   s ktorým mal možnosť otec sa oboznámiť.

Je potrebné tiež pripomenúť, že pokiaľ otec odôvodňoval svoj návrh tým, že na strane maloletého   je   odôvodnené   a   hrozí   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy,   pri nariaďovaní   predbežných   opatrení   v   konaniach   starostlivosti   súdu   o   maloletých od 01. 01. 2012   (zák.   č.   388/2011   Z.   z.)   nie   je   potrebné   zdôvodňovať   nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, postačuje zdôvodnenie potreby dočasnej úpravy pomerov maloletého dieťaťa v jeho záujme.

Odvolací súd preto z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.“

Keďže   odvolací   súd   sa   stotožnil   s   odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu a s prihliadnutím na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na toto odôvodnenie aj poukázal, ústavný súd považuje na tomto mieste za žiaduce pripomenúť aj relevantnú časť argumentácie   okresného   súdu   zdôvodňujúcu   rozhodnutie   o   návrhoch   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   vo   svojom   uznesení   uviedol,   že „pri   rozhodovaní vychádzal najmä z tých osvedčených a nesporných skutočností, že matka je českou štátnou občiankou, s trvalým pobytom v Českej republike, v meste Karviná - Hranice, kde mala tak matka vytvorené sociálne, ekonomické a všetky rodinné väzby a kde sa preto po rozvode manželstva   s   otcom   maloletého   rozhodla   vrátiť,   nakoľko   dôvodom   pre   ktorý v predchádzajúcom období žila na Slovensku bolo manželstvo s otcom maloletého, tento dôvod   však   po   rozvode   manželstva   na   jej   strane   odpadol.   V   čase   rozhodovania   súdu o nariadení predbežného opatrenia sa matka spolu s maloletým zdržiavala na Slovensku len na základe tej skutočnosti, že rozsudkom Krajského súdu v Brne zo dňa 13. 12. 2011, č. k. 20 Co/651/2011-121 bol nariadený návrat maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu do B. Ako vyplýva z čestného prehlásenia príbuzných matky manželov Piatkových, matka spolu s maloletým žije v ich domácnosti, kde má dočasne k dispozícii jednu miestnosť. Z pracovnej zmluvy zo dňa 3. 1. 2011 vyplýva, že matka maloletého je zamestnaná ako vedúca prevádzky   v   reštaurácii   v D.   s   miestom   výkonu   práce   v O.,   kde   z dôvodu   pobytu   na Slovensku   požiadala   zamestnávateľa   o   poskytnutie   neplateného   voľna.   Z potvrdenia zamestnávateľa zo dňa 2. 1. 2013 vyplýva, že neplatené voľno matka čerpá do 1. 2. 2013, a v prípade, že do tohto času do práce nenastúpi zamestnávateľ s ňou rozviaže pracovný pomer.   Z   dôvodu,   že   matka   si   na   Slovensku,   ako   vyplýva   z   emailovej   komunikácie   z personálnymi   agentúrami   nenašla   žiadne   zamestnanie,   nemá   žiaden   finančný   príjem, z ktorého by vedela riešiť bytovú otázku matky a maloletého iným spôsobom ako pobytom u príbuzných. Na základe týchto skutočností mal súd za osvedčenú naliehavosť potreby dočasnej   úpravy,   ktorá   je   na   prospech   a   v   záujme   maloletého,   nakoľko   mu   bude   ňou zabezpečené   trvalé   stabilné   zázemie   v   bydlisku   matky,   kde   má   táto   vytvorené   všetky podmienky pre starostlivosť o maloletého B...

Rovnako súd považuje za potrebné uviesť, že dočasnou úpravou pomerov nastolenou týmto predbežným opatrením nedôjde k neprimeranému zásahu do rodičovských práv otca, nakoľko styk otca s maloletým ostáva zachovaný v rozsahu právoplatnej úpravy, súd ho len v prispôsobil v záujme minimalizovania záťaže maloletého spôsobenej cestovaním, tak aby bola dočasná úprava čo najviac v jeho prospech. Pokiaľ ide o dopad dočasnej úpravy na právne postavenie otca toto zostáva fakticky nezmenené, nakoľko povolenie zdržiavať sa v Českej republike sa vzťahuje len na čas, kedy je dieťa v starostlivosti matky.

V ostatnom sa súd odvoláva na ustanovenie § 76 ods. 4 O. s. p., v zmysle ktorého, ak súd v celom rozsahu vyhovie návrhu a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, skonštatuje to v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

Rozhodujúc o návrhu otca po zvážení všetkých skutočností uvádzaných v ňom, ako aj všetkých okolností prejednávanej veci vyplývajúcich z obsahu spisu dospel súd k záveru, že v   danom   prípade   neboli   splnené   podmienky,   vyžadované   platnou   právnou   úpravou uvedenou vyššie, na vydanie predbežného opatrenia v zmysle návrhu otca. Otec maloletého vo svojom návrhu nepreukázal naliehavú potrebu dočasnej úpravy, odôvodňujúcu zmenu právneho stavu založeného právoplatným rozsudkom o rozvode manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému B. vydaným Okresným súdom v Pezinku dňa 15. 10. 2009, pod sp. zn. 10 C 16/2009. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, otec v návrhu na vydanie predbežného opatrenia neosvedčil vznik takej novej skutočnosti,   ktorá svojou závažnosťou vyžaduje novú provizórnu úpravu pomerov na čas do rozhodnutia vo veci samej a tiež skutočnosť, že bez takejto dočasnej úpravy hrozí maloletému   bezprostredná   ujma.   Naliehavosť   dočasnej   úpravy   vzhľadom   na   charakter konania   skúmal   aj   súd z úradnej povinnosti,   avšak jej potrebu z doposiaľ   vykonaného dokazovania nezistil. Z charakteru predbežného opatrenia ako rozhodnutia súdu vydaného bez vykonania riadneho dokazovania je zrejmé, že jeho nariadenie má miesto len vtedy, ak ide o takú situáciu na strane účastníkov, v tomto prípade maloletého dieťaťa, ktorá pre bezprostredne hroziacu ujmu neznesie odklad a jej naliehavosť si vyžaduje dočasné riešenie. Návrh otca, ktorým sa domáha zverenia maloletého B. do svojej starostlivosti, s odôvodnením, že konaním matky maloletého reálne hrozí, že táto sa napriek povinnosti uloženej právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Brne, ktorým bol nariadený návrat maloletého do Slovenskej republiky nebude v Slovenskej republike zdržiavať a navrhovateľ sa   nebude   môcť   naďalej   s   maloletým   B.   stýkať,   nespĺňa   predpoklady   pre   nariadenie dočasnej úpravy, nakoľko z doposiaľ vykonaného dokazovania obsahom súdneho spisu súd zistil,   že   maloletý   sa   spolu   s   matkou   zdržiava   v   Slovenskej   republike,   v B.,   na...,   u príbuzných   matky,   čo   nesporne   vyplýva   aj   zo   správ   z opakovaných   šetrení   vykonaných kolíznym opatrovníkom. Z mailovej komunikácie založenej do súdneho spisu vyplýva, že styk otca   s   maloletým   prebieha   v   rozsahu   stanovenom   vyššie   uvedeným   rozsudkom,   okrem prípadov, kedy je maloletý chorý. Otec síce namieta marenie výkonu súdneho rozhodnutia matkou, táto skutočnosť však sama o sebe v rozsahu tvrdenom a osvedčenom v návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   nie   je   dôvodom   pre   nariadenie   dočasnej   úpravy spočívajúcej v zmene zverenia, a to jednak vo vzťahu k skutočnosti, že ide o vážny zásah do rodičovských práv matky, no najmä a to na prvom mieste takáto úprava bez vykonaného riadneho   dokazovania   by   vážnym   spôsobom   zasiahla   do   práv   a   oprávnených   záujmov maloletého B., ktorý by na jej základe prišiel o každodennú prítomnosť starostlivosť matky. Takáto úprava by preto bola na mieste len vtedy, ak by správaním matky a kvalitou jej starostlivosti o maloletého hrozila maloletému bezprostredná ujma.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil podstatné   okolnosti   prípadu,   po   ktorých   zvážení   dospel   k   záveru,   že   niet   dostatočných dôvodov   na   zmenu sťažovateľom   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v   tom   smere, aby bol predbežným opatrením maloletý súdom dočasne zverený do osobnej starostlivosti otca.   Vo   svojom   uznesení   krajský   súd   náležite   vysvetlil   podmienky,   za   akých   by bolo možné vyhovieť návrhu sťažovateľa na dočasnú zmenu úpravy práv a povinností rodičov k maloletému. Bolo by tomu tak iba v prípade, ak by na strane niektorého z rodičov alebo dieťaťa   došlo   k   takej   zmene   pomerov   (t.   j.   zmene   rozhodujúcich   kritérií   v   porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúceho rozhodnutia všeobecného súdu), ktorá   by   odôvodňovala   potrebu   dočasne   upraviť   pomery   rodičov   k   maloletému   iným spôsobom, než aký v posudzovanom prípade vyplýva z rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 10 C 16/2009-29 z 15. októbra 2009. Nosný právny záver, ku ktorému krajský súd dospel v zhode s právnym názorom okresného súdu, že   tieto podmienky nie sú splnené, pretože matka si riadne plní svoje povinnosti v súvislosti s výchovou a výživou maloletého, a   skutočnosti   tvrdené   sťažovateľom   neodôvodňujú   okamžitú   ingerenciu   súdu   (t.   j. nariadenie predbežného opatrenia), ústavný súd vyhodnotil z hľadiska dopadu na označené základné práva ako ústavne udržateľný.

Krajský   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   objasnil   aj   dôvody,   pre   ktoré uznesenie okresného súdu potvrdil tiež v časti, v ktorej návrhu na dočasné udelenie súhlasu maloletému   vycestovať   s   matkou   do   Českej   republiky   v   čase   jej   osobnej   starostlivosti vyhovel, a ktoré spočívajú predovšetkým v skutočnosti, že matka má trvalý pracovný pomer v Českej republike, kde má vytvorené lepšie sociálne zázemie pre zabezpečovanie riadnej a stabilnej   osobnej   starostlivosti   o   maloletého   ako   v   Slovenskej   republike.   Keďže   tieto podstatné okolnosti boli zo strany matky podľa všeobecných súdov dostatočne osvedčené, existoval podľa ich názoru dostatok dôvodov na vydanie takéhoto predbežného opatrenia. Ako   zo   záveru   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   označené   súdy v prerokúvanom   prípade   dbali   aj   na   právo   sťažovateľa   na   styk   s   maloletým,   keď   bolo zachované jeho právo na stretávanie sa s ním každý párny víkend v mesiaci od piatku od 14.00 hodiny do nedele do 18.00 hodiny.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nemožno hodnotiť ako nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu. Uznesenie krajského súdu nevykazuje známky zjavných omylov v podstatných skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, ani v právnych záveroch, ktoré by odporovali relevantnej právnej úprave. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že nie je v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ak konajúci všeobecný súd nedá odpoveď na všetky otázky (argumenty) nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Ústavný súd súčasne pripomína,   že   k   zrušeniu   rozhodnutia   o   predbežnom   opatrení   pristupuje   len   za   celkom výnimočných okolností, najmä ak by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu, čo však nie je predložený prípad.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   smerujúcich   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   umožňovala dospieť   k záveru, ktorý   by odôvodňoval vyslovenie   porušenia   uvedeného   práva.   Námietky   sťažovateľa,   že   matka   opakovane bezdôvodne bráni styku sťažovateľa s maloletým, ako aj námietky, že matke v prípade jej zotrvania na území Slovenskej republike nehrozí strata zamestnania v Českej republike, pretože je zamestnávaná svojím otcom, resp. že v Slovenskej republike si matka aktívne ani zamestnanie nehľadá, nie sú natoľko závažné, že by odôvodňovali takú zásadnú (hoci aj len dočasnú)   zmenu   úpravy   práv   a   povinností   k   maloletému,   akú   navrhoval   sťažovateľ vo svojom   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   pritom   je   vhodné   pripomenúť, že niektoré z týchto námietok bolo možné v čase vydania napadnutého uznesenia krajského súdu kvalifikovať len ako nepreukázané tvrdenia, ktoré by ešte len mali byť predmetom dokazovania v konaní o merite veci. Zmyslom ústavného prieskumu súdnych rozhodnutí však   nie   je   opätovné   hodnotenie   každej   skutkovej   okolnosti,   ktorú   všeobecný   súd vyhodnotil odlišne od názoru sťažovateľa, ale len posúdenie, či napádané rozhodnutie súdu, resp. jeho konanie svojimi účinkami napĺňa kritériá vyplývajúce z obsahu základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   sťažovateľom   označeným   čl.   36   ods.   1   listiny.   Rovnako neobstojí   ani   námietka,   že   vydaním   predbežného   opatrenia   bol   zmenený   rozsudok Krajského   súdu   v   Brne   ukladajúci   navrátenie   maloletého   do   miesta   obvyklého   pobytu v Slovenskej   republike,   pretože   uvedený   rozsudok   vydaný   v   Českej   republike   podľa ustanovení   Dohovoru   o   občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí a Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 nemá vo vzťahu k trvalému alebo dočasnému rozhodnutiu príslušného všeobecného súdu o prípadnej zmene miesta obvyklého pobytu maloletého žiadne prejudiciálne účinky.

Ani argumentácia sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu založilo nerovnomernú (nerovnocennú) úpravu   styku   sťažovateľa   s maloletým, na rozdiel   od   odporkyne,   ktorej umožnením vycestovania maloletého do Českej republiky bola poskytnutá výhoda, nemôže viesť k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré v tejto súvislosti sťažovateľ namieta. Označeným základným právom sú totiž chránené procesné práva účastníkov v súdnom konaní (a nie hmotné rodičovské práva alebo povinnosti). Ústavný súd ani nezistil, že by v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu bola niektorá zo strán sporu procesne zvýhodnená alebo diskriminovaná tým, že by sa niektorým z jej návrhov konajúci súd nezaoberal alebo že by sťažovateľ nemal možnosť zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodovanie všeobecného súdu o uvedených návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), a vzhľadom na celkovú absenciu priamej súvislosti medzi základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny, základného práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 listiny, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, práva na zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na spoločnú zodpovednosť za výchovu   a   rozvoj   dieťaťa   podľa   čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.

Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa   čl. 10 ods. 2 listiny má každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,   vynaložia   všetko   úsilie   na   to,   aby   sa   uznala   zásada,   že   obaja   rodičia   majú spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   vývoj   dieťaťa.   Rodičia   alebo   v   zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   sú   ľudia   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 10 ods. 2 a čl. 32 ods. 4 listiny, čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 36 až čl. 38 listiny. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   z   týchto ústavnoprocesných princípov.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   nenachádza   žiadnu   vecnú   súvislosť   medzi uznesením krajského súdu   a označenými právami, keďže podľa   názoru   ústavného súdu napadnuté uznesenie nezasahuje do práva sťažovateľa na rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 10 ods. 2 listiny (sťažovateľa nevylučuje zo styku s maloletým a upravuje podmienky jeho starostlivosti o maloletého, aj keď v inej podobe, než akej sa domáhal), keďže k zamietnutiu jeho návrhu na dočasné zverenie do jeho osobnej starostlivosti viedli všeobecný súd dôvody založené na skutkových zisteniach, že nedošlo k zmene v lepších predpokladoch   matky zabezpečiť starostlivosť   o maloletého. Z rovnakých dôvodov   niet podľa ústavného súdu žiadnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením a obsahom základného práva na rodičovstvo a základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu (čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že Dohovor o právach dieťaťa zaručuje práva dieťaťu ako každej ľudskej bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), je   podľa   názoru   ústavného   súdu   vylúčená   možnosť,   aby   napadnutým   rozsudkom   boli porušené   sťažovateľom   označené   práva   vyplývajúce   z   čl.   3   ods.   1   alebo čl.   18   ods.   1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Napokon   k sťažovateľom   tvrdenému porušeniu   čl. 12 ods.   1 ústavy   ústavný súd uvádza,   že označený   článok   ústavy   neobsahuje garanciu   konkrétneho základného práva a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo   vzťahu   k   nositeľom   základných   práv   a   slobôd.   V   nadväznosti   na   uvedené   treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne   práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Porušenie   iného článku ústavy možno   teda   podaním   individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a ďalších) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného všeobecného ustanovenia.

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľom označených práv ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a preto bolo namieste ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

S   prihliadnutím   na   to   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa (napríklad návrh na dočasné odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013