znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 417/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 42/2011 zo 7. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011   doručená   sťažnosť   M.   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 42/2011 zo 7. júla 2011.

Sťažovateľ   v sťažnosti   vyslovil   názor,   že   označeným   postupom   a uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Tento svoj názor odôvodnil tým, že z uznesenia vyšetrovateľa odboru Západ T. Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-49/BOK-Z-2011 z 19. apríla 2011 nie je zjavné, aby za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona bolo vznesené obvinenie aj jemu. Preto sa sťažovateľ domnieva, že keďže v jeho prípade absentovalo vznesenie obvinenia, nemohol byť vzatý do väzby, a teda jeho väzba je z tohto dôvodu nezákonná.

Vo   vzťahu   k uvedenému   sťažovateľ   dodal,   že   v uznesení   úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite   o vznesení   obvinenia „chýba   akýkoľvek   popis   konania sťažovateľa   M.   B.,   chýba akékoľvek   vyjadrenie jeho   zavinenia   v skutkovej vete“. Podľa názoru   sťažovateľa   uznesenie   o vznesení   obvinenia   musí   obsahovať   jednoznačný   popis konania osoby obvinenej z trestného činu, čo podľa jeho názoru v tomto prípade splnené nebolo. Sťažovateľ zastáva názor, že je neprípustné, aby sa k podstate vznesenia svojho obvinenia dopracoval len prostredníctvom dohadov.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   predmetnú   námietku   predostrel   aj v sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Piešťany (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn. Tp 30/2011 Tp 31/2011 zo 4. júla 2011, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 42/2011 zo 7. júla 2011 tak, že ju zamietol. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal, že nesúhlasí s názorom krajského   súdu   o tom,   že   pokiaľ   ide   o ním   tvrdené   nedostatky   spojené   so   vznesením obvinenia, a tým aj nezákonnosťou väzby, ide len o „štylistické pochybenie“ vyšetrovateľa.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 42/2011 zo 7. júla 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy,   namietané   uznesenie   zrušil   a priznal   mu   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Sťažovateľ súčasne žiadal o prednostné prerokovanie jeho sťažnosti, a to s poukazom na „závažnosť problematiky posúdenia otázky absencie obvinenia“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V prípadoch,   keď   sa   ústavný súd   zaoberal možným porušením   základného práva na osobnú   slobodu   v zmysle   čl.   17   ústavy   rozhodnutím   súdu   konajúceho   o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) primárna. Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako to je v čl. 5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43; I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil,   že uznesením úradu boja proti organizovanej   kriminalite   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-49/BOK-Z-2011   z 19.   apríla   2011   bolo sťažovateľovi a ďalšej osobe vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Predmetné uznesenie obsahovalo presné údaje o osobách (meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia, trvalé bydlisko), ktorým bolo vznesené obvinenie, ako aj pomenovanie a označenie trestného činu, ktorého sa mali dopustiť. Uznesenie vo svojej výrokovej časti obsahovalo 3 body, v rámci ktorých bolo popísané protiprávne konanie dotknutých osôb. Bod 3 výrokovej časti uznesenia zahŕňal aj popis protiprávneho konania sťažovateľa týmto spôsobom: „3. obv. M. D., si v presne nezistenom čase asi od 15.00 hod. dňa 18. 4. 2011 od obv. M. B. zadovážil a následne prechovával 10 ks zatavených striekačiek s obsahom bielo žltého kryštalického materiálu, až do 15.25 hod. kedy ho predal za sumu 5 000 € osobe M. Z., pričom po uskutočnení predaja uvedených striekačiek v H. na parkovisku pred K. boli obv. M. D. a obv. M. B. dňa 18. 4. 2011 v čase o 15.30 hod. zadržaní príslušníkmi polície... pričom expertíznym skúmaním bolo zistené, že 10 ks zatavených striekačiek obsahovalo 70,979 gramu metamfetamínu, čo zodpovedá 1 300 až 5 200 obvykle jednorazovým dávkam drogy.“

Následne uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 22/2011 z 21. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 10/2011 z 28. apríla 2011 boli sťažovateľ a ďalší obvinený vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 18. apríla 2011 od 15.30 h.

Dňa 21. júna 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby   na   slobodu,   v ktorej   argumentoval   totožnými   skutočnosťami   ako   v sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu.   Sťažovateľ   teda   namietal,   že   z uznesenia   úradu   boja   proti organizovanej kriminalite (o vznesení obvinenia) nevyplýva, aby bolo obvinenie vznesené aj jemu, že nestačí, aby také uznesenie popisovalo protiprávne konanie inej osoby, že musí popisovať aj jeho konanie, ale podľa jeho názoru predmetné uznesenie také skutočnosti neobsahuje. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa domnieval, že uznesením úradu boja proti organizovanej   kriminalite   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-49/BOK-Z-2011   z   19.   apríla   2011   bolo vznesené   obvinenie   len   inej   osobe,   avšak   nie   aj   jemu,   žiadal   o prepustenie   z väzby   na slobodu, pretože vyslovil názor, že na jeho vzatie do väzby tým neexistoval zákonný dôvod.

O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   rozhodol   okresný   súd uznesením sp. zn. Tp 30/2011 Tp 31/2011 zo 4. júla 2011 tak, že ju zamietol.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v ktorej   dôvodil totožnými argumentmi ako v žiadosti o prepustenie z väzby.

O opravnom   prostriedku   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   42/2011 zo 7. júla 2011 tak, že ho zamietol.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval: „Po preskúmaní uznesenia o vznesení obvinenia dospel krajský súd k záveru, že dôvody   uvádzané   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   nie   sú   opodstatnené. Obvinenému M. B. bolo vyššie citovaným uznesením podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku riadne vznesené obvinenie za skutok uvedený v bode 3) tohoto uznesenia. Aj v tomto štádiu konania   je zrejmé,   že   obvinený   M.   D.   si   drogu zabezpečil od M.   B.   Možno prisvedčiť čiastočnej opodstatnenosti námietky obvineného M. B., že v uznesení o vznesení obvinenia nie   je   jednoznačný   popis   jeho   konania,   avšak   krajský   súd   má   za   to,   že   sa   jedná   len o štylistické pochybenie, ktoré nemožno vykladať za taký nedostatok uznesenia o vznesení obvinenia,   ktorý by spochybňoval riadne vznesenie obvinenia za stíhaný skutok.   Skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia a jeho opis je napriek vytýkaným nedostatkom vymedzený tak, že nemôže byť zamenený s iným skutkom a takto určuje hranice trestného stíhania voči obvinenému M. B. Čo sa týka existencie dôvodov väzby aj odvolací súd má za to, že aj v súčasnom štádiu trestného konania naďalej u obvineného M. B. trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm.   a),   písm.   c) Trestného   poriadku,   pretože charakter   trestnej činnosti,   ktorá mu   je kladená   za   vinu,   jeho   sklony   páchaniu   trestnej   činnosti   ako   aj   hrozba   vysokého   trestu odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu, by sa mohol skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, prípadne trestu a tiež odôvodňujú obavu, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, aby si tak zaobstarával prostriedky na svoju obživu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu I.stupňa, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje.“

Potom,   čo   ústavný   súd   podrobil   konfrontácii   námietky   sťažovateľa   obsiahnuté v sťažnosti doručenej ústavnému súdu a postup a rozhodnutie krajského súdu, proti ktorému námietky smerovali, s cieľom zistiť dopad tohto postupu a rozhodnutia na základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu, dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že jeho väzba je nezákonná, pretože mu nebolo regulárne vznesené obvinenie, a teda v jeho prípade nemohli   byť   aplikované   ustanovenia   Trestného   poriadku   o obmedzení   osobnej   slobody (o väzbe), keďže do väzby možno vziať len osobu obvinenú z trestného činu.

Judikatúra ESĽP sa v otázkach naplnenia dôvodov legalizujúcich zatknutie alebo iné pozbavenie   osobnej   slobody   ustálila   tak,   že   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   je conditio   sine   qua   non   zákonnosti   zatknutia   a iného   pozbavenia   osobnej   slobody   a táto podmienka musí byť prítomná od začiatku až po ukončenie pozbavenia osobnej slobody (rozhodnutie Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969, Annuaire, č. 9), pričom konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, Recueil II/1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. marca 2001).

Predtým, než ústavný súd pristúpil k hodnoteniu uznesenia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, považoval za významné zaujať svoj   právny   názor   k uzneseniu   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   sp.   zn. ČVS: PPZ 49/BOK-Z-2011   z 19.   apríla   2011,   ktorým   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie. Totiž predmetné uznesenie bolo jedným z nevyhnutných predpokladov uvalenia väzby   na sťažovateľa   a námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   uzneseniu   krajského   súdu s týmto rozhodnutím neoddeliteľne súvisia.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie úradu boja proti organizovanej kriminalite (o vznesení obvinenia) obsahovalo všetky náležitosti, ktoré Trestný poriadok v ustanovení § 206 ods. 3 pre také rozhodnutie vyžaduje. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že obvineným   je   aj   sťažovateľ,   pričom   tento   je   v rozhodnutí   identifikovaný   podľa   mena, priezviska, dátumu a miesta narodenia a podľa svojho bydliska. V rozhodnutí je opísaný skutok, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, keď vyšetrovateľ uviedol, že iný obvinený si od sťažovateľa zadovážil drogu, tento ju následne prechovával a potom ju predal ďalšej osobe. Po predaji drogy boli obaja, teda sťažovateľ a ďalší obvinený zadržaní príslušníkmi polície v určitom čase a na konkrétnom mieste. Na základe týchto skutočností sa mal sťažovateľ a ďalší   obvinený   dopustiť   protiprávneho   konania,   ktoré   vyšetrovateľ   úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite kvalifikoval ako obzvlášť závažný zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   rozhodujúci   o zákonnosti   väzby relevantnými   argumentmi   vyhodnotil   opodstatnenosť   pozbavenia   osobnej   slobody sťažovateľa, ktorá bola okrem iného daná aj dôvodným podozrením zo spáchania trestnej činnosti a vznesením obvinenia za skutok, ktorý je podľa slovenského právneho poriadku trestným činom upraveným v treťom diele prvej hlavy osobitnej (druhej) časti Trestného zákona.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu o tom, že v danom prípade sú hranice trestného stíhania sťažovateľa jasne určené, a hoci pri popise protiprávneho konania sťažovateľa v uznesení úradu boja proti organizovanej kriminalite (o vznesení obvinenia) existujú isté nedostatky, tie vzhľadom na znenie skutkovej podstaty označeného trestného činu   a v rozhodnutí   prezentované   správanie   sťažovateľa   nevyvolávajú   pochybnosti o relevancii vznesenia obvinenia ani pochybnosti o možnosti zamenenia tohto skutku s iným skutkom.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   141/04),   ktorá   korešponduje s judikatúrou   ESĽP,   vyplýva,   že   v prípade   rozhodovania   o vzatí   do   väzby   musia   byť splnené   tieto   podmienky:   Po   formálnej   stránke   musí   existovať   uznesenie   o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v § 71 Trestného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade existovalo uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej kriminalite, ktoré spĺňalo náležitosti   podľa   §   206   ods.   3   Trestného   poriadku,   pričom   dôvodnosť   podozrenia zo spáchania   trestnej   činnosti   sťažovateľom   bola   z uvedeného   uznesenia   zrejmá,   čo   pri existencii   skutkových   okolností   a väzobných   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a) a   c) Trestného   poriadku   opodstatňovalo   postup   krajského   súdu,   v rámci   ktorého   konal a rozhodol o zákonnosti sťažovateľovej väzby (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku).

Ústavný súd považuje namietané rozhodnutie krajského súdu za ústavne konformné. Krajský súd v tomto rozhodnutí reagoval a dal odpoveď na zásadné argumenty sťažovateľa a cez konštatovanie o legitimite vznesenia obvinenia, skutkovými okolnosťami a uvedením príslušných   zákonných   ustanovení   odôvodnil   aj   nutnosť   sťažovateľovej   útekovej a preventívnej väzby [§71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku].

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s obsahom   základného   práva   sťažovateľa   na   jeho   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Prezentovaná   konštatácia   bola   podkladom   na   záver   ústavného   súdu   premietnutý do výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011