znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 417/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného JUDr. J. B., PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Tos 39/10 z 11. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2010 doručená sťažnosť J. C., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. B., PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 39/10 z 11. augusta 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   policajného   zboru,   Úrad   boja   proti organizovanej   kriminalite,   Odbor   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   oddelenie vyšetrovania   K.   ČVS:   PPZ-36/BOK-V-2008   zo   dňa   19.   09.   2008   bolo   sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) Trestného zákona.

Sťažovateľ   bol   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Prešov zo dňa 21.09. 2008 vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť dňa 18. 09. 2008 o 16,45 hod. Prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   odbor   osobitného   určenia, pracovisko Krajská prokuratúra P. podal dňa 04. 08. 2010 obžalobu na sťažovateľa a spol. Sťažovateľ bol dňa 10. 08. 2010 vypočutý na Okresnom súde v Prešove s tým, že žiadal súd, aby bol prepustený z väzby na slobodu.

Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2010, sp. zn.: 3T 99/10 bol sťažovateľ podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku prepustený z väzby na slobodu. Následne dňa 11. 08. 2010 na základe sťažnosti Generálnej prokuratúry SR, rozhodol Krajský súd v Prešove   tak,   že   podľa   §   194   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   zrušil   napadnuté uznesenie v celom rozsahu a že podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku analogicky s použitím § 238 ods. 3 trestného poriadku dôvody väzby u sťažovateľa uvedené v § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku trvajú. Vzhľadom na to, že sa jedná o konečné rozhodnutie, voči ktorému nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, sťažovateľ sa obracia so sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy SR na Ústavný súd SR....

Krajský súd v Prešove, sp. zn. 7Tos 39/2010 uviedol, že Okresný súd v Prešove správne rozhodol, ak vychádzal so 6-mesačnej lehoty väzby, ktorá začala plynúť od 16. 02. 2010. Krajský súd však nesprávne vyložil ustanovenie § 76 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko je nepochybne zrejmé, že bolo potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby,   na základe   obžaloby   podanej   najmenej   15   pracovných   dní   pred   jej   uplynutím.   Sme   toho názoru, že pokiaľ takáto povinnosť je daná na podanie návrhu na predĺženie väzby, platí rovnako aj pre podanie obžaloby. Pokiaľ súdy majú kvalifikovane rozhodnúť o trvaní väzby ešte pred uplynutím 6-mesačnej lehoty väzby, je potrebné aby bola podaná obžaloba v lehote podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku....

V danom prípade je narušená primeraná, spravodlivá rovnováha medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jedinca a tým došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR....

Touto sťažnosťou sa sťažovateľ tiež domáha ochrany svojho ústavného práva na Ústavnom súde SR v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 08. 2010 v tom zmysle, že uvedené rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd tak ako uvedené ustanovenie chápe Európsky súd pre ľudské práva. Je zrejmé, že Krajský súd v Prešove v konaní o sťažnosti Generálnej prokuratúry proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 33T 99/10 zo dňa 10. 08. 2010, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby rozhodoval na neverejnom zasadnutí pri ktorom nebol prítomný ani obhajca ani sám obvinený - sťažovateľ. To, že o sťažnosti Generálnej prokuratúry bolo krajským súdom rozhodnuté v neprítomnosti obhajcu a sťažovateľa na neverejnom zasadnutí je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku pokiaľ sú vykladané v izolovanom kontexte Trestného poriadku, avšak koliduje to s výkladom čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd tak ako ho podáva Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach. V týchto rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva právo byť vypočutý zaradil medzi základné procesné garancie aplikované v prípadoch obmedzenia osobnej slobody. Ide napr. o prípad Assenov a ostatní vs. Bulharsko, 24760/94 z 28. 10. 1998, kde vyžaduje, aby bol obvinený pri jeho rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody vypočutý, prípad Lietzow vs. Nemecko 24479/94 z 13. 2. 2001 a mnohé ďalšie.... Krajský súd v Prešove svojím rozhodnutím sp. zn. 7 Tos 39/10 zo dňa 11. 08. 2010 na základe ktorého ponechal sťažovateľa vo väzbe podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a), c) porušil ust. čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   konkrétne   právo   obvineného   byť vypočutý v kontradiktornom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby.   Právo   obvineného   byť   vypočutý   v kontradiktornom   konaní   patrí   medzi   základné inštituciálne   záruky   spravodlivého   konania   o   pokračovaní   alebo   skončení   obmedzenia osobnej slobody. Pokiaľ v takom konaní nie je umožnené obvinenému, aby bol vypočutý, dochádza k ústavne neprípustnému obmedzeniu osobnej slobody. Všeobecnými súdmi SR podávaný výklad trestného poriadku nedáva priestor pre vypočutie obvineného v konaní o ponechaní vo väzbe, avšak podľa Ústavy SR platí, že pokiaľ stanoví medzinárodná zmluva niečo iného než zákon, použije sa medzinárodná zmluva. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 154c   Ústavy   SR.   Preto   je   nutné   ustanovenia   Trestného   poriadku   vykladať   spôsobom v súlade   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   V   tejto   súvislosti   poukazuje sťažovateľ na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 573/02 zo dňa 23. 3. 2004,   ktorý   sťažovateľ   prezentuje   ako   použiteľný   názor,   nakoľko   súvisí   so   sťažnosťou sťažovateľa. Podľa uvedeného nálezu právo obvineného byť vypočutý v kontradiktornom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby patrí medzi základné inštituciálne   záruky   spravodlivého   konania   o   pokračovaní   alebo   skončení   obmedzenia osobnej slobody. Sťažovateľ je toho názoru, že čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd sa neuplatňuje len na preskúmavanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obvineného,   ale   sa   vzťahuje   aj   na   rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam o vzatí do väzby. Uvedené potvrdzujú viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. Nikolovová vs. Bulharsko č. 31195/96 z 25. 3.1999, Lamy vs. Belgicko, séria A č. 151.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 Tos 39/10 zo dňa 11. 08. 2010 bolo porušené základné právo J. C., nar...., trvalé bytom S., t. č. ÚVV zakotvené v čl. 17. ods. 5 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove, sp. zn. 7 Tos 39/10 zo dňa 11. 08. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Prešove ukladá spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 254,88 € za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava a sťažnosť

-písomné podanie vo výške 2 x 120,23 € a režijný paušál vo výške 2 x 7,21 €) na účet advokáta JUDr. J. B., PhD., vedený v T. a. s., pobočka P., č. účtu:... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

1.   V   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 39/2010 z 11. augusta 2010. Porušenie označeného základného práva videl sťažovateľ v tom, že tento   súd   podľa   jeho   názoru   nesprávne   interpretoval   ustanovenie   §   76   ods.   2   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 (ďalej len „Trestný poriadok účinný do 31. januára 2009“). Sťažovateľ sa domnieva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) správne rozhodol, ak ho prepustil z väzby na slobodu, a nesprávne krajský   súd,   keď   vyslovil,   že   dôvody   väzby   trvajú.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ argumentoval tým, že obžaloba nebola podaná v lehote 15 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby. Podľa jeho názoru ak ustanovenie § 76 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009 ustanovuje takúto lehotu na podanie návrhu na predĺženie väzby,   v   danej   lehote   musí   byť   podaná   aj   obžaloba,   inak   musí   byť   dotknutá   osoba prepustená   z   väzby.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   v   jeho   prípade   sa   tak   v   konečnom   dôsledku nestalo, a preto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. 33 T 99/10-1796 z 10. augusta 2010 podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   konštatoval,   že prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   odboru   osobitného   určenia, pracovisko Krajská prokuratúra v P. (ďalej len „prokurátor“), podal 4. augusta 2010 na sťažovateľa   obžalobu   za   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona. Okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 94/08 z 21. septembra 2008 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 18. septembra 2008.

Okresný súd ďalej konštatoval, že sťažovateľ v rámci svojho výsluchu v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý sa uskutočnil 10. augusta 2010, žiadal, aby bol prepustený z väzby na slobodu, „pretože vo veci už bolo skončené vyšetrovanie, bola podaná obžaloba, spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, chce sa zamestnať a nedopustí sa trestnej činnosti“.

Súd prvého stupňa súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že lehota trvania väzby začala u sťažovateľa plynúť pred 1. februárom 2009, v súlade s § 567c ods. 2 Trestného poriadku sa na ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 použijú ustanovenia Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009. Po odcitovaní príslušných ustanovení § 76 Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009 okresný súd zaujal tento názor:„Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že väzba v tomto prípade sa bude riadiť Tr. poriadkom účinným do 31. 1. 2009, z dôvodu, že u oboch obvinených lehota väzby začala plynúť pred 1. 2. 2009. Na základe uvedeného použije sa ustanovenia § 76 Tr. poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2009, podľa ktorých plynie nová šesťmesačná lehota väzby odo dňa, keď spis bol vrátený prokurátorovi, t. j. od 16. 2. 2010. Takže šesťmesačná lehota väzby končí dňom 16. 8. 2010. V tejto súvislosti je potrené poukázať na ustanovenie § 76 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého prokurátor musí podať návrh na predĺženie lehoty väzby najmenej 15 pracovných dní pre jej uplynutím. V tejto súvislosti je potrené poukázať, že   podľa   názoru   súdu   rozhodovanie   o   tom,   že   väzba   trvá,   je   analogicky   rozhodovanie o predĺžení väzby, lebo na základe rozhodnutia súdu mohli byť obaja obvinení vo väzbe maximálne do 16.8. 2010 a ináč potom väzba by bola protizákonná.

Vzhľadom na skutočnosť, že obžaloba bola podaná až dňa 4. 8. 2010, t. j iba osem pracovných   dní   pred   jej   uplynutím,   teda   nebola   dodržaná   zákonná   lehota   na   podanie návrhu, súdu neostávala iná možnosť, len oboch obvinených prepustiť z väzby na slobodu.“

Po vyhlásení uznesenia okresného súdu podal prokurátor proti nemu do zápisnice sťažnosť, ktorú aj odôvodnil, pričom dôvodil tým, že lehota 15 pracovných dní sa v zmysle § 76 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009 vzťahuje len na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, a nie aj na podanie obžaloby. Na základe toho prokurátor žiadal zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu a ponechať sťažovateľa a jeho spoluobvineného vo väzbe, pretože dôvody väzby u nich trvajú.

O   sťažnosti   prokurátora   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Tos   39/10 z 11. augusta 2010 tak, že zrušil rozhodnutie okresného súdu a vyslovil, že u sťažovateľa a jeho spoluobvineného dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku trvajú.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia konštatoval:„Správne Okresný súd Prešov poukazuje na znenie ust. § 567c ods. 2 Tr. por., podľa ktorého ak lehota väzby začala plynúť pred 1. 2. 2009, použijú sa ust. § 76, § 78, § 80 ods. 3, § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. 1. 2009. Okresný súd však ďalej nesprávne použil príslušné ustanovenia Trestného poriadku, vzťahujúce sa na väzbu oboch obvinených. Podľa   §   76   ods.   2   Tr.   por.   v   znení   účinnom   do   31.1.2009,   ak   by   lehota   väzby v prípravnom   konaní   presiahla   6   mesiacov,   je   prokurátor   povinný   podať   sudcovi   pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak návrh prokurátora bol doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím 6-mesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustiť   obvineného   na   slobodu,   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

V   tomto   ustanovení   Trestného   poriadku   sa   ďalej   konštatuje,   že   pri   odmietnutí obžaloby, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť, plynie   nová   6-mesačná   lehota   väzby   v   rámci   lehôt   uvedených   v   ods.   7,   keď   bol   spis doručený prokurátorovi.

Okresný súd tak správne počíta, že 6-mesačná lehota začala plynúť od 16. 2. 2010 (keď bol spis vrátený prokurátorovi) a tak 6-mesačná lehota väzby končí dňom 16. 8. 2010. Nesprávne však konštatuje, keď poukazuje na ust. § 76 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého prokurátor musí podať návrh na predĺženie väzby najmenej 15 pracovných dní pred jej uplynutím a že taká povinnosť sa vzťahuje aj na podanie obžaloby.

Takáto povinnosť však nevyplýva zo znenia ust. § 76 ods. 2 Tr. por., ktoré rieši iba otázku podania návrhu na predĺženie lehoty väzby. Takáto povinnosť je však uvedená v ust. § 76 ods. 2 Tr. por., avšak až po zmene po účinnosti Trestného poriadku od 1. 2. 2009. Až po novele Trestného poriadku, v účinnosti ako bolo konštatované, je uložená povinnosť prokurátora v lehote 20 pracovných dní podať nielen návrh na predĺženie lehoty väzby, ale aj obžalobu.

Lehota   väzby   u   oboch   obvinených   končí   dňom   16.   8.   2010   a   nie   je   ovplyvnená žiadnou sankciou a povinnosťou prokurátora podať v príslušnej lehote súdu obžalobu. Z   týchto   dôvodov   krajský   súd   napadnuté   uznesenie   o   prepustení   obvinených   na slobodu zrušil.

Krajský   súd   tak   skúmal   ku   momentu   svojho   rozhodnutia,   či   väzba   u   oboch obvinených trvá a či trvajú dôvody väzby, na základe ktorých boli obaja obvinení vzatí do väzby....

Aj u obv. J. C. krajský súd rozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu ktorým bola jeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   zamietnutá.   Krajský   súd   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí konanom dňa 25. 5. 2010 vo veci 7 Tpo 14/10. Z dôvodov uznesenia vyplýva, že u obvineného existujú dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Obavu, že obvinený v prípade ponechania na slobodu ujde alebo sa bude skrývať krajský súd zistil predovšetkým z toho, že obvinenému hrozí vysoký trest, pričom aj z listinných dôkazov vyplýva, že opakovane sa obvinený pohyboval v zahraničí, pričom aj pred sudcom pre prípravné konanie sa vyjadril, že mal úmysel s priateľkou odísť zo Slovenska.

Obavu z pokračovania v trestnej činnosti krajský súd zistil najmä z povahy samotnej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal opakovane po dlhší čas a vo veľkom rozsahu. V tejto súvislosti   krajský   súd   poukázal   aj   na   získavanie   finančných   prostriedkov   nezákonným spôsobom a takýmto spôsobom mal obvinený zabezpečovať vlastné životné potreby.“

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu a obsahu námietok sťažovateľa dospel k záveru, že namietané rozhodnutie je potrebné považovať za legitímny   výsledok   rozhodovacej   činnosti,   ktorý   vykazuje   všetky   parametre   zákonnosti a ústavnosti a je náležite odôvodnený.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd s poukazom na jednotlivé ustanovenia Trestného poriadku dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu bolo nutné konštatovať, že dôvody väzby u sťažovateľa trvajú. Okrem toho, že krajský súd poukázal na skutkové okolnosti preukazujúce väzobný   dôvod   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a) a   c)   Trestného   poriadku   (čo sťažovateľ vôbec nenamietal), zaoberal sa aj dodržaním procesných garancií významných pre trestné konanie, hlavne pre tú jeho časť, ktorá súvisí s obmedzením osobnej slobody sťažovateľa.

Krajský   súd   argumentoval   hlavne tým,   že   poukázal na   §   567c ods.   2   Trestného poriadku, podľa ktorého ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa na § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 ustanovenia Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009 ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí   sám.   Predĺžiť   lehotu   väzby   obvineného   možno   len   vtedy,   ak   bol   návrh prokurátora   doručený   súdu   najmenej   15   pracovných   dní   pred   uplynutím   šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa § 76 ods. 10 Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009 lehoty uvedené v   odseku   6   a   7   sa   rátajú   od   času,   keď   bol   obvinený   zatknutý   alebo   zadržaný;   ak nepredchádzalo zatknutie alebo zadržanie obvineného, od momentu, keď bola na základe rozhodnutia   o   väzbe   obmedzená   osobná   sloboda   obvineného.   Pri   odmietnutí   obžaloby, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť, plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v odseku 7 odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi.

Krajský súd konštatoval, že lehota väzby u sťažovateľa začala plynúť 18. septembra 2008, teda pred 1. februárom 2009, a preto na trvanie väzby treba aplikovať ustanovenie § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2009. Keďže predtým bola vec vrátená prokurátorovi na došetrenie a spis mu bol doručený 16. februára 2010, šesťmesačná lehota   trvania   väzby   začala   od   tohto   dňa   plynúť   nanovo   a   skončila   16.   augusta   2010. Krajský   súd   v   tejto   súvislosti   zároveň   poukázal   na   to,   že   z   ustanovenia   §   76   ods.   2 Trestného   poriadku   účinného   do   31.   januára   2009   nevyplýva   pre   prokurátora   žiadna povinnosť podať v lehote 15 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby obžalobu, ale týka sa to len povinnosti podať v uvedenej lehote návrh na predĺženie lehoty väzby. Krajský súd oproti tomu poukázal na aktuálne znenie ustanovenia § 76 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré je účinné od 1. februára 2009 a podľa ktorého má prokurátor povinnosť v lehote 20 pracovných pred uplynutím lehoty väzby nielen podať návrh na jej predĺženie, ale v tejto lehote je povinný podať aj obžalobu, aj návrh na schválenie dohody o vine a treste.

Krajský súd prijal záver, s ktorým sa stotožnil aj ústavný súd, že vzhľadom na to, že prokurátor nebol v zmysle § 76 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009 povinný podať v lehote 15 pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby obžalobu, v tomto smere   nedošlo   k   procesným   pochybeniam,   a   preto   z   tohto   hľadiska   nebol   dôvod   na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu. Krajský súd teda zrušil uznesenie okresného súdu o prepustení sťažovateľa z väzby a vyslovil, že dôvody útekovej a preventívnej väzby u sťažovateľa aj naďalej trvajú.

Okrem toho je potrebné poukázať na to, že v danom prípade krajský súd rozhodoval podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   analogicky   s   použitím   §   238   ods.   3   Trestného poriadku. To znamená, že v priebehu konania skúmal, či dôvody väzby trvajú (§ 79 ods. 2 Trestného poriadku), a zároveň o väzbe sťažovateľa rozhodoval prednostne a urýchlene majúc na pamäti to, aby k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe došlo do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní (analogicky § 238   ods.   3   Trestného   poriadku;   lehota   trvania   väzby mala uplynúť 16.   augusta   2010 a krajský súd právoplatne rozhodol 11. augusta 2010, pozn.).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 39/10 z 11. augusta 2010, a to z dôvodu, že nebol vypočutý k opodstatnenosti ďalšieho trvania väzby   pred   senátom   druhostupňového   súdu.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, a teda aj k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zo zápisnice okresného súdu o neverejnom zasadnutí sp. zn. 33 T 99/10 z 10. augusta 2010 vyplýva, že pri rozhodovaní o tom, či dôvody väzby trvajú, bol sťažovateľ vypočutý predsedom senátu tamojšieho súdu. Po výsluchu sťažovateľa, spoluobvineného a prednesení návrhu prokurátora okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu. Následne predseda senátu vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k veci. Sťažovateľ uviedol,   že   vyhlásenému   uzneseniu   porozumel   a   vzdáva   sa   práva   podať   proti   nemu sťažnosť.   Naopak,   prokurátor   zahlásil   do   zápisnice   v   neprospech   sťažovateľa   a   jeho spoluobvineného   sťažnosť,   ktorú   aj   zdôvodnil.   Následne   došlo   k   doručeniu   uznesenia okresného   súdu   všetkým   procesným   stranám,   pričom   sťažovateľ   a   ďalší   obvinený   boli poučení   o   tom,   že   sťažnosť   prokurátora   má   odkladný   účinok,   a   preto   do   rozhodnutia krajského súdu o sťažnosti ostanú vo väzbe.

Z tejto zápisnice nevyplýva, aby sťažovateľ žiadal o svoje vypočutie aj pred senátom druhostupňového súdu.

O sťažnosti prokurátora rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2010 tak, že uznesením sp. zn. 7 Tos 39/10 rozhodnutie okresného súdu zrušil a v súlade s § 79 ods. 2 Trestného poriadku s analogickým použitím § 238 ods. 3 Trestného poriadku vyslovil, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku u sťažovateľa aj naďalej trvajú.

Zo zápisnice krajského súdu o neverejnom zasadnutí z 11. augusta 2010 je zrejmé, že na ňom boli prítomní len predseda senátu, členovia senátu (sudcovia) a asistent senátu. Na neverejnom   zasadnutí   neboli   prítomní   ani   sťažovateľ,   ani   jeho   spoluobvinený,   ani   ich obhajcovia a taktiež ani zástupca prokuratúry.

V   zmysle   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   pred   rozhodnutím   o   väzbe   musí   byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému   otázky   týkajúce   sa   rozhodnutia   o väzbe;   bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo   v   jeho   neprítomnosti   alebo   ak   zdravotný   stav   obvineného   neumožňuje   jeho výsluch.... Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor   a obvinený   mali   možnosť   pred   rozhodnutím   o   väzbe   vyjadriť;   to   platí   aj   o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Z   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku   jednoznačne   vyplýva,   že   obvinený musí byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý a zároveň má právo poznať obsah návrhov či žiadostí prokurátora, aby mal možnosť sa k nim pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť. V namietanom prípade bol sťažovateľ pred rozhodnutím o tom, či dôvody jeho väzby aj naďalej trvajú, vypočutý na neverejnom zasadnutí okresného súdu. V rámci výsluchu uviedol skutočnosti proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Potom, ako ho okresný súd prepustil z väzby na slobodu, prokurátor zahlásil proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, ktorú namieste aj   odôvodnil.   Sťažovateľ   teda   poznal   dôvody   sťažnosti   prokurátora,   pričom   samotné podanie sťažnosti svedčalo pre záver o tom, že v danej veci sa uskutoční aj druhostupňové konanie. O tom bol sťažovateľ nepriamo poučený, keď predseda senátu okresného súdu uviedol, že vzhľadom na odkladný účinok sťažnosti prokurátora ostane vo väzbe až do rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ však na podanú sťažnosť prokurátora nereagoval a ani   nevyslovil,   že   by   chcel   byť   vypočutý   aj   pred   krajským   súdom   rozhodujúcim o zákonnosti jeho väzby.

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v   konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k   veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú   garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   na   rešpektovanie základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Avšak   rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v   konaní   týkajúcom   sa preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná   vždy,   keď   to   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a   povahu   prerokúvaných   skutočností   je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti   konania   a   princípu   „rovnosti   zbraní“   (obdobne   III.   ÚS   34/07, III. ÚS 226/07).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, ako aj zo skutkového stavu dospel ústavný súd k záveru,   že   samotnou   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   nebol   vypočutý   bezprostredne   pred rozhodnutím krajského súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Vzniknutú   situáciu   je   potrebné   vnímať   vo   svetle všetkých   okolností   daného   prípadu.   V   tomto   smere   je   rozhodujúce,   že   sťažovateľ   bol k dôvodom   svojej   väzby vypočutý   10.   augusta   2010,   to znamená deň   pred   neverejným zasadnutím   krajského   súdu.   Na   neverejnom   zasadnutí   okresného   súdu   mal   priestor predstaviť svoje argumenty. Okrem toho mu bol známy obsah sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bo prepustený z väzby, a tým si musel byť vedomý, že sa uskutoční   aj   druhostupňové   konanie.   Na   sťažnosť   prokurátora   však   nereagoval   a   ani neprejavil   záujem   byť   opäť   vypočutý   aj   pred   senátom   krajského   súdu.   Podľa   názoru ústavného   súdu   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   k   dôvodom   svojej   väzby   vypočutý v minimálnom   časovom   úseku   (1   deň)   pred   rozhodovaním   krajského   súdu,   spĺňa   aj parametre   zákonnosti   a   ústavnosti   kladené   na   periodickú   kontrolu   zákonnosti   väzby zahŕňajúcu aj procesné záruky súvisiace s osobnou prítomnosťou osoby, o ktorej osobnú slobodu   ide,   v   konaní   pred   všeobecným   súdom.   Okrem   toho   na   neverejnom   zasadnutí krajského súdu nebol prítomný ani prokurátor, a teda nemohlo dôjsť k situácii, že jednej procesnej   strane   by   boli   oproti   druhej   procesnej   strane   poskytnuté   výhody   v   podobe možnosti osobne predstaviť druhostupňovému súdu svoje argumenty súvisiace s posúdením zákonnosti sťažovateľovej väzby. Podľa názoru ústavného súdu z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ tieto práva označil len v petite sťažnosti, avšak v odôvodnení svojho návrhu sa nimi vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý si musí byť vedomý toho, že všeobecnou náležitosťou návrhu na začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je aj odôvodnenie návrhu.

Keďže sťažovateľ vôbec nezdôvodnil, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tomto ohľade nespĺňa obligatórne náležitosti, ktorých splnenie zákon o ústavnom súde v ustanovení § 20 ods. 1 výslovne vyžaduje.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   k   tejto   námietke poznamenať, že v prípade, ak by aj sťažovateľ svoju sťažnosť vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj náležite odôvodnil, ústavný   súd   by   ju   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Ústavný   súd   totiž rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 155/09).

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010