SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 416/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného   Advokátskou   kanceláriouGEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, v mene ktorejkoná konateľ advokát JUDr. Ján Gereg, vo veci namietaného porušenia základných právzaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   zaručeného   v čl.   37   ods.   3   Listinyzákladných   práv   a slobôd   a práv   zaručených čl.   5   ods.   3   a 4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. septembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamietal porušenie základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva zaručeného čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesenímvyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotkyfinančnej   polície,   expozitúry   Stred,   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „národná   kriminálnaagentúra“) sp. zn. PPZ – 740/NKA-FP-ST-2013 z 21. januára 2014 vznesené obvinenieza zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).V označenej trestnej veci Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesenímsp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo5/2014 zo 6. februára 2014 vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalejlen „Trestný poriadok“).

V priebehu prípravného konania Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len„krajská prokuratúra“) podaním doručeným okresnému súdu 14. júla 2014 navrhla predĺžiťlehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) do 21. februára 2015. Okresný súdnávrhu krajskej prokuratúry nevyhovel a uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 18. júla 2014lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) nepredĺžil.

Na   základe   sťažnosti   podanej   krajskou   prokuratúrou   krajský   súdprvostupňové rozhodnutie z 18. júla 2014 napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tpo 34/2014zo 14. augusta 2014 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a podľa § 76ods. 3 Trestného poriadku lehotu trvania väzby sťažovateľa, ako aj ďalšieho obvinenéhopredĺžil do 21. februára 2015.

Podľa   názoru   sťažovateľa   týmto   rozhodnutím   krajský   súd   zasiahol   do   jehooznačených   základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou,   ako   aj   práv   zaručenýchdohovorom a svoje presvedčenie odôvodňuje tým, že s dôvodmi predĺženia lehoty trvaniajeho   väzby   uvedenými   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu «sa   nemožno   stotožniť. Odvolací súd polemizuje s totožnosťou stíhaného skutku, ktorá totožnosť je daná, podľa odvolacieho   súdu,   pokiaľ   je   zachovaná   aspoň   sčasti   totožnosť   konania   alebo   totožnosť následku.   Uvádza   sa,   že   nie   je   na   úkor   totožnosti   stíhaného   skutku,   ak   neskôr   určité skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata skutku...

Väzba   bola   uvalená   v dôsledku   tvrdeného   protiprávneho   konania   popísaného v Uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 21. 01. 2014... Len na základe takto vymedzeného skutku možno rozhodovať, či je daný naďalej alebo nie dôvod trvania väzby... Ak by sa totiž prijala argumentácia odvolacieho súdu pre trvanie väzby tak ako to tento súd ustaľuje, tak je   možné   považovať   takéto   závery   za   protiústavné...   V danej   veci...   odvolací   súd predlžuje väzbu z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom... vznesenia obvinenia a tam vymedzeného skutku, s tvrdením, že niečo má nastať do budúcna.... Podľa názoru sťažovateľa nie je prípustné takto postupovať, pretože do väzby možno vziať len osobu, proti ktorej   bolo   vznesené   obvinenie...   a nie   osobu,   proti   ktorej   sa   má   vzniesť   obvinenie, či už za ďalšie skutky alebo toto rozšíriť v podobe pokračujúceho trestného činu bez ohľadu na to, či sa zmení alebo nie podstata skutku... Súd... viaže dôvodnosť trvania väzby na neisté okolnosti, ktoré majú nastať podľa úvahy súdu do budúcna. Svoje tvrdenie opiera odvolací súd   o návrh   krajského   prokurátora   v Banskej   Bystrici   s tým,   že   jednoducho   konštatuje, že tento je dôvodný, nie že takéto dôvody vyplývajú z doposiaľ nazhromaždených dôkazov a zo spisu. Takéto hodnotenie potrebnosti trvania väzby nemá oporu v zákone... a nemá nič spoločné ani s § 1 Tr. por...

... právna argumentácia odvolacieho súdu je právne nepriliehavá... Odvolací súd uvádza úvahu, ktorá... vyplýva z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby s tým, že v tejto veci (pre ktorú som stíhaný) ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke tak, aby bolo dané zadosť § 1 Tr. por. zachovávajúc však jeho totožnosť. To znamená, že potreba doplniť dokazovanie sa vzťahuje na rozsah skutku ako bol pôvodne definovaný (mesiac máj a september 2012) tak aj na taký rozsah skutku, ktorý umožňuje zachovanie jeho totožnosti.... s takýmito tvrdeniami treba veľmi citlivo narábať, pretože stále stojí otázka, čo keď žiadne skutočnosti, ktoré budú meniť rozsah   obdobia   páchania   trestnej   činnosti   sa   nezistia,   resp.   nenastanú.   Tu nejde o zachovanie identity skutku, to je vec hmotnoprávna, ale o väzobné dôvody, či sú dané v zmysle už citovaného uznesenia o vznesení obvinenia.

Väzba   je   najzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a do   práv   obvineného. Vzhľadom na závažnosť tohto zásahu vyžaduje sa po celý čas trvanie súdnej kontroly. Táto však...,   prebieha   v rozpore   so   zákonom,   ak   mám   byť   vo   väzbe   na   základe   domnienky, že niečo do budúcna nastane. Súdnej kontrole prislúcha skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho so zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť tieto okolnosti v rozhodnutiach o tom, či väzba trvá alebo nie. Takéto okolnosti odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neuvádza, len uvažuje o zachovaní rozsahu skutku, zachovaní identity, čo nemá nič spoločné s trvaním väzby...

...   úvaha   o zachovaní   totožnosti   skutku   nie   je   na   mieste,   pretože   obvinený   – sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k určitým skutočnostiam, o ktorých hovorí odvolací súd,   že „pribudnú alebo odpadnú“, a teda väzbu jednoducho vykonáva aj za konanie, ktoré...   sťažovateľovi,   nie   je   známe   v čase   rozhodovania   o väzbe,   sťažovateľ   s takýmto konaním   nebol   oboznámený,   nemal   možnosť   ani   jednoducho   v krátkosti   sa   k takémuto konaniu vyjadriť, lebo v konaní, v ktorom napadnuté rozhodnutie vydal súd vo veci mňa, sťažovateľa, napriek mojej požiadavke som prítomný nebol. Takto bola porušená aj zásada práva na obhajobu vyjadrená v § 2 ods. 9 Tr. por., ktorá je ústavnou zásadou podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj zásadou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 3 písm. b/ a c/), ktorá ústavná zásada sa vzťahuje na celé trestné konanie.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/   Uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   5   Tpo   35/14   zo   dňa 14. 08. 2014   došlo   k porušeniu   základných   ľudských   práv   a slobôd   sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 1, 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3.

2/   Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 5 Tpo   35/14   a prikazuje,   aby   bol ⬛⬛⬛⬛ prepustený   neodkladne z väzby na slobodu.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 284,08 EUR... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr.   Jána   Gerega,   advokáta   a konateľa   obchodnej   spoločnosti Advokátska   kancelária   Gereg   &   Messingerová,   s.   r.   o.   Horná   Strieborná   4...   Banská Bystrica.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovaniev porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, ktoporušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom, či nie súdané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy,základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37ods.   3   listiny,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného čl.   48   ods.   1   ústavy,základného   práva   na   prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, základného právana obhajobu   zaručeného čl.   50   ods.   3   ústavy,   práva   na   slobodu   a bezpečnosťzaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru, a to uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014,ktorým bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby v prípravnom konaní, k čomupodľa jeho presvedčenia neboli splnené podmienky.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru

Časť   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základných   práv   zaručenýchoznačenými   článkami   ústavy   a listiny,   ako   aj   práva   zaručeného   označeným   článkomdohovoru, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS 100/04,   III.   ÚS   135/04,II. ÚS 151/09, I. ÚS 156/2012) čl. 46 ods. 1 ústavy je všeobecným ustanovením, ktoréupravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ústavy,ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnutéhmotné   a tiež   procesné   atribúty   základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   právana jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochranazahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutímna povahu   a účel   konania   o väzbe,   a preto   sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbeaplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie   všeobecnéustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rovnaké   závery   platia   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   právzaručených čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3listiny, ktoré sú právami procesného charakteru tvoriace súčasť základného práva na súdnuochranu,   a domáhať   sa   takých   záruk,   ako   vyplývajú   z týchto   článkov,   je   pre   prípadpozbavenia osobnej slobody potrebné takisto cestou ustanovení čl. 17 ústavy, resp. čl. 8listiny (pozri napr. I. ÚS 542/2014, III. ÚS 629/2014 – obe rozhodnutia ústavného súduo predošlých sťažnostiach sťažovateľa alebo I. ÚS 774/2014, II. ÚS 600/2014).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   konštatuje,   že   konania   všeobecných   súdov,   ktorými   sarozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskychprávach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konanímnemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasťochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smerepoukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorejosobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právade Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71   § 77 atď.). Článok 6̶dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa nevzťahuje na konanieo väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide   o procesné   záruky   poskytnuté   osobenachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoruupravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05, I. ÚS 156/2012).

Z uvedeného vyplýva záver, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal porušeniezákladných práv (zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) takýmrozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa tieto práva vecne nevzťahujú, preto absentujeakákoľvek   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdusp. zn. 5 Tpo 35/2014   zo   14.   augusta   2014   o predĺžení   trvania   väzby   sťažovateľaa namietaným   porušením   označených   práv   zaručených   ústavou,   listinou   a dohovorom.Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Vychádzajúc   z uvedených   téz   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   napadnutéhorozhodnutia   krajského   súdu   s   cieľom   zistenia,   či   základným   právam,   resp.   slobodámsťažovateľa bolo zo strany konajúceho všeobecného súdu dané zadosť.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014okrem iného uviedol:

«V tomto návrhu [rozumej návrh krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvaniaväzby obvinených, t. j. aj sťažovateľa] bolo poukázané, že u obvinených..., dôvodne trestne stíhaných za skutok právne kvalifikovaný ako zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák., sú dané väzobné dôvody podľa § 71 ods. l písm. b), resp. c) Tr. por.

Kolúzna väzba podľa § 71 ods. l písm. b) Tr. por. vyplýva najmä z toho, že obaja obvinení,   spolu   aj   s   ďalšími   obvinenými,   preukázateľne   komunikovali,   a   to   s   cieľom koordinovať   svoju   činnosť   vo   vzťahu   k   orgánom   finančnej   správy,   a   to   v   nadväznosti na vykonávanú činnosť tejto inštitúcie v daňovom konaní; obvinení v spolupráci s ďalšími obvinenými   v   reálnom   čase   zabezpečovali   dôkazy   nekorešpondujúce   s   objektívnou skutočnosťou, s cieľom spochybniť, resp. vyvrátiť zistené skutočnosti; existuje preto dôvodná obava, že rovnakú činnosť budú vyvíjať i vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci.

Zo svedeckej výpovede ⬛⬛⬛⬛ ohľadne ⬛⬛⬛⬛ vyplýva, že   tento   zasahoval   do   účtovnej   dokumentácie   viacerých   spoločností,   hoci   nebol   ich štatutárnym zástupcom a preto existuje obava, že tento bude pôsobiť na svedkov, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Obava z pokračovania v trestnej činnosti a teda väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. spočíva u oboch obvinených v tom, že aj s ostatnými spoluobvinenými vykonávali   trestnú   činnosť,   ktorá   je   predmetom   obvinenia,   bez   prerušenia   dlhodobo, plánovito a vysoko organizovane s následným odstraňovaním usvedčujúcich dôkazov. Prokurátor argumentoval tiež tým, že v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby, ktorá u   obvinených   končí   21.   8.   2014,   nie   je   možné   vyšetrovanie   ukončiť   a   prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené dosiahnutie účelu trestného konania a preto navrhuje, aby bola lehota väzby obvinených predĺžená do 21. 2. 2015, čo je reálna lehota na skončenie prípravného konania.

Predĺžiť väzbu treba najmä preto, lebo: po vykonaní znaleckého posudku v odbore účtovníctva ekonómie došlo s ohľadom na tam vykonané zistenia opakovane k zaslaniu výzvy   na   predloženie   všetkých   prijatých   aj   odoslaných   faktúr   od   roku   2011   vo   vzťahu k viacerým spoločnostiam; až po získaní a analyzovaní dokladov bude možné následne požiadať znalkyňu... o doplnenie znaleckého posudku; doplnením dokazovania môže dôjsť k rozšíreniu   obvinenia   o   ďalšie   zdaňovacie   obdobia,   prípadne   k   rozšíreniu   obvinenia o ďalšie osoby podieľajúce sa na páchaní trestnej činnosti; taktiež je potrebné zabezpečiť rozhodnutia orgánov finančnej správy vykonávajúcich kontrolu u obchodnej spoločnosti INVESTEX GROUP, s. r. o. a zabezpečiť výsluch osoby zastupujúcej Finančnú správu SR (oprávnenej vyjadriť sa k výške škody spôsobenej protiprávnym konaním osôb vystupujúcich v   procesnom   postavení   obvinených);   po   doplnení   dokazovania   treba   vykonať   úkony aj s obvinenými   (najmä   preštudovanie   vyšetrovacieho   spisu)   a   až   potom   môže   dôjsť k podaniu obžaloby.

Voči   návrhu   krajského   prokurátora...   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby obvinených... zaujala stanovisko ako obhajoba obvineného ⬛⬛⬛⬛, tak aj obvineného ⬛⬛⬛⬛,   a   to   či   už   písomne   alebo   v   priebehu...   výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie.

Obhajoba obvineného ⬛⬛⬛⬛ popri spochybňovaní opodstatnenosti ako trestného stíhania, tak aj dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., zdôraznila   najmä:   prokurátor   odôvodňuje   potrebu   predĺženia väzby iba   skutočnosťami, ktoré   majú   nastať   do   budúcna;   právna   argumentácia   prokurátora   nie   je   priliehavá...; prokurátor v návrhu ani necituje, ktoré obdobie bude obdobím pre rozšírenie obvinenia; uznesenie o vznesení obvinenia je iba za máj roku 2012 a september 2012, teda iba za tieto dva mesiace; potrebná daňová dokumentácia, ako aj dôkazy ohľadne označených dvoch mesiacov už boli vykonané; daňová kontrola vo veci môže trvať dlho, čo neodôvodňuje aj také dlhé trvanie väzby; trestné konanie vo veci je umelo predlžované; ak by prokurátor obdobia možného rozšírenia trestného stíhania konkretizoval, bolo by možné eventuálne predložiť aj potrebné doklady...

Kontradiktórne   stanoviská   prokurátora   (návrh   na   predĺženie   väzby)   a   oboch obvinených   (návrh,   aby   väzba   predĺžená   nebola)   vyriešil   okresný   súd   v   odôvodnení napadnutého uznesenia nasledovne:

„... sudca pre prípravné konanie [sa] na jednej strane v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom prokurátora o tom, že nedochádza k prieťahom vo vyšetrovaní a zároveň, že ide o skutkovo a na dokazovanie svojou rozsiahlosťou náročnú trestnú vec.

Na   druhej   strane   ale   musel   dať   aj   za   pravdu   obhajobe,   spočívajúcej   v   tvrdení, že prokurátor   odôvodňuje   potrebu   predĺženia   trvania   väzby   skutočnosťami,   ktoré   majú nastať do budúcna a teda z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 21. 01. 2014 vyšetrovateľom..., len ohľadom ktorého skutku možno rozhodovať, či je resp. nie je daný dôvod trvania väzby.

Z uvedených dôvodov sudca pre prípravné konanie konštatoval absenciu splnenia zákonnej   podmienky   upravenej   v   ustanovení   §   76   ods.   3   Tr.   por.,   založenej na tzv. obťažnosti veci, ktorá spočíva v opodstatnenej potrebe vykonania ďalších dôkazných prostriedkov počas dokazovania v rozsahu predpokladanom v § 2 ods. 10 Tr. por.

Majúc   za   to,   že   vzhľadom   na   rozsah   a   obsah   vykonaného   dokazovania,   jeho vyhodnotenie, je možné ukončiť vyšetrovanie v základnej lehote trvania väzby obvinených... predpokladanej v § 76 ods. 2 Tr. por., a teda je možné na obvinených podať obžalobu, či návrh na schválenie dohody o vine a treste s obvinenými, sudca pre prípravné konanie považoval návrh na predĺženie lehoty väzby u oboch obvinených za nedôvodný a lehotu trvania väzby nepredĺžil.

Treba dať aj do pozornosti, že na základe doposiaľ zisteného skutkového stavu nič nebráni rozšíreniu obvinenia u obvinených o ďalšie zdaňovacie obdobia, resp. prípadné rozšírenie obvinenia o ďalšie osoby, podieľajúce sa na páchaní trestnej činnosti, čo však v čase rozhodovania o väzbe obvinených o tomto návrhu, nemôže byť v ich neprospech, vzhľadom na časovú náročnosť ďalších procesných úkonov, na to potrebných“.

... V písomne odôvodnenej sťažnosti prokurátor v podstate zopakoval argumentáciu z návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u   oboch   obvinených,   vrátane   dôvodnosti trestného   stíhania,   opodstatnenosti   väzobných   dôvodov,   ako   aj   opodstatnenosti   návrhu na predĺženie   lehoty   väzby,   lebo   v   zmysle   §   76   ods.   3   Tr.   por.   vec   nebolo   možné pre obtiažnosť veci ukončiť a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Obvinený ⬛⬛⬛⬛ v   písomnom   vyjadrení   prostredníctvom   svojho obhajcu k sťažnosti prokurátora navrhol, aby bola táto zamietnutá. Argumentoval najmä tým, že: v odpočutej komunikácii niet jedného rozhovoru medzi ním a obvineným, svedčiacim o páchaní trestnej činnosti; svedecká výpoveď je iba   všeobecná;   keďže   väzba   sa   týka   len   protiprávneho   konania   v   mesiacoch   máj a september 2012, tvrdenie o neprerušovanej trestnej činnosti nemá oporu v doterajšom konaní; je neopodstatnené tvrdenie, že nie je možné ukončiť vyšetrovanie v predpokladanej lehote (k dispozícii sú napríklad znalecké posudky znalcov...); z tvrdenia prokurátora nie je zrejmé, v akom smere má ⬛⬛⬛⬛ doplniť znalecký posudok; to, čo je možné dôvodne alebo nedôvodne predpokladať do budúcna, nemôže byť dôvodom väzby; dôvodom väzby nemôže byť ani predpoklad rozšírenia obvinenia o ďalšie zdaňovacie obdobia alebo osoby...

O sťažnosti krajského prokurátora... rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí v zmysle § 302 ods. 1 Tr. por., to znamená za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Nevyhovel tak žiadosti obhajcu obvineného ⬛⬛⬛⬛ z 31. 7. 2014, aby v   zmysle   §   302   ods.   2   Tr.   por.   bol   vypočutý   k   sťažnosti   prokurátora   na   neverejnom zasadnutí tento obvinený a aby mohol k nej zaujať stanovisko.

...

Sťažnosť   prokurátora   proti   napadnutému   uzneseniu   je   v   podstate   opakovaním argumentácie   v   prospech   predĺženia   lehoty   trvania   väzby   oboch   obvinených,   ktorá   je obsiahnutá už v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby zo 14. 7. 2014.

Obhajoba oboch obvinených mala možnosť vyjadriť sa k tejto argumentácii, či už písomne k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, ústne pri výsluchu pred sudkyňou okresného súdu dňa 18. 7. 2014 a napokon v písomných vyjadreniach k podanej sťažnosti krajského prokurátora...

Konanie krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu... o nepredĺžení lehoty trvania väzby oboch obvinených znamená právne posúdenie nastolených zásadných právnych otázok (či je trestné stíhanie oboch obvinených dôvodné, či existujú dôvody väzby a či je opodstatnené väzbu oboch obvinených predĺžiť   v   zmysle   návrhu   krajského   prokurátora)   a   rozhodnutie   o   nich.   Keďže   ide o rozhodovanie o zásadných otázkach právnych a nie otázok skutkových, (pre ktoré by bolo treba   vykonávať   dokazovanie),   postačujúcim   je   vychádzať   z   doposiaľ   zhromaždeného spisového materiálu a účasť procesných strán (obvinených s obhajcami, resp. prokurátora) na neverejnom zasadnutí krajského súdu nie je potrebná.

... Krajský   súd   doposiaľ   opakovane   konštatoval,   že   u   obvinených

a ⬛⬛⬛⬛ je daná ako dôvodnosť trestného stíhania, tak aj väzobné dôvody (nenahraditeľné iným alternatívnym spôsobom)   podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.   (naposledy   sa   tak   stalo   v   uzneseniach   sp.   zn.   5   Tpo   25/2014   zo   17.   6.   2014 a sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. 7. 2014).

Tieto skutočnosti nespochybňuje v odôvodnení napadnutého uznesenia ani samotný Okresný súd... a v súčasnosti nemá dôvod ich spochybňovať ani Krajský súd..., poukazujúc ako   na   svoje   predošlé   uznesenia   o   väzbe   oboch   obvinených,   tak   aj   na   argumentáciu krajského prokurátora... - v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a tiež aj v sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

Hoci okresný súd v napadnutom uznesení uvádza, že vo veci nedochádza k prieťahom vo   vyšetrovaní   a   ide   o   dôkazne   náročnú   trestnú   vec,   predĺženie   lehoty   trvania   väzby u obvinených nie je podľa jeho názoru opodstatnené najmä preto, lebo ohľadne stíhaných skutkov možno ukončiť vyšetrovanie a podať obžalobu, pričom ďalšie objasňovanie veci a dopĺňanie dokazovania nemôže byť v neprospech obvinených.

Z uznesenia o vznesení obvinenia okrem iného vyplýva, že obaja obvinení „od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca máj roku 2012 založili a riadili organizovanú skupinu osôb...“, pričom „členovia organizovanej skupiny si najmenej v období mesiacov máj a september 2012 takýmto spôsobom neoprávnene uplatnili nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty...“.

Totožnosť   stíhaného   skutku   je   daná,   pokiaľ   je   zachovaná   aspoň   sčasti   totožnosť konania alebo totožnosť následku. To znamená, že nie je na úkor totožnosti stíhaného skutku, ak neskôr určité skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata skutku.

Podľa § 1 Tr. por.: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní...“.

Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty, trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke (tak, aby bolo dané zadosť § 1 Tr. por.) zachovajúc však jeho totožnosť. To znamená, že potreba doplnenia dokazovania   sa   vzťahuje   na   rozsah   skutku   ako   bol   pôvodne   definovaný   (mesiace   máj a september 2012), tak aj na taký rozsah skutku, ktorý umožňuje zachovanie jeho totožnosti. Prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených v podstate tvrdí, že táto trestná vec je obtiažna z týchto dôvodov nie je možné trestné stíhanie skončiť v sedemmesačnej lehote väzby, pričom prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Väzbu oboch obvinených je preto potrebné   predĺžiť   o   6   mesiacov,   aby   mohlo   byť   dokazovanie   doplnené   a   vec   náležite objasnená.

Nevyhovieť návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených by bolo možné vtedy, keby bol tento návrh neopodstatnený.

Krajský súd je však toho názoru, že návrh krajského prokurátora... na predĺženie lehoty trvania väzby oboch obvinených o 6 mesiacov je dôvodný najmä preto, lebo: trestné stíhanie oboch obvinených pre predmetný zločin, ako aj väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm.   b),   c)   Tr.   por.   sú   opodstatnené;   väzbu   nemožno   nahradiť   iným   alternatívnym spôsobom; návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bol podaný včas; pre obtiažnosť veci nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby; dokazovanie treba   doplniť   vo   viacerých   smeroch   (vrátane   znaleckého   dokazovania);   prepustením obvinených   na   slobodu   hrozí,   že   bude   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného konania.»

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že napadnuté uznesenie krajského súdusp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 už bolo predmetom preskúmavania ústavnýmsúdom vo vzťahu k jeho ústavnoprávnej udržateľnosti, a to na základe sťažnosti podanejpodľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   (spolu)obvineným ⬛⬛⬛⬛,   ktorého   sa   totorozhodnutie   taktiež   týkalo,   a o ktorej   ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   774/2014z 10. decembra 2014 rozhodol tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Aktuálnasťažnosť sťažovateľa sa s predošlou sťažnosťou spoluobvineného ⬛⬛⬛⬛ do značnejmiery   prekrýva   a v tejto   časti   ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   dôvod   meniť   svoj   skôrvyslovený   právny   názor,   ktorým   prezentoval   ústavnú   konformnosť   napadnutéhorozhodnutia.

Ústavný   súd   preto   aj   vo   vzťahu   k sťažnosti   sťažovateľa   opakuje,   že   krajský   súdna relevantné právne a skutkové otázky dal vo svojom rozhodnutí dostatočné odpovede,preto   jeho   odôvodnenie   spĺňa   nároky   kladené   zákonnom,   ale   aj   ústavou   a dohovoromna rozhodnutie týkajúce sa osobnej slobody.

Konajúci   všeobecný   súd   k predĺženiu   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   pristúpilpo tom, ako vyhodnotil pre takéto rozhodnutie zásadné právne otázky, a to či je trestnéstíhanie sťažovateľa dôvodné, a teda či zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, prektorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, či má znaky trestného činu a či je dôvodnépodozrenie, že ho spáchal sťažovateľ; či existujú zákonnom predpokladané dôvody väzby(§ 71   Trestného   poriadku)   a či   sú   dané   podmienky   predĺženia   lehoty   trvania   väzby(naplnenie § 76 Trestného poriadku).

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súdna všetky uvedené pre rozhodnutie podstatné otázky dal adekvátne odpovede, ktoré ústavnýsúd   nepovažuje   za   potrebné   na   tomto   mieste   opakovať   a   ktoré   vo   svojom   súhrnepresvedčivým   spôsobom   odôvodňujú   druhostupňovým   súdom   prijatý   konečný   verdikt.Spochybňovanie   rozhodnutia   krajského   súdu   sťažovateľom   z dôvodu,   že   sťažnostný   súd„svoje tvrdenie opiera... o návrh krajského prokurátora... s tým, že jednoducho konštatuje, že tento je dôvodný, nie že takéto dôvody vyplývajú z... nazhromaždených dôkazov“, nie jenamieste. Je pravdou, že krajský súd prijal dôvody uvádzané v návrhu krajskej prokuratúry,t.   j.   stotožnil   sa   s   nimi,   avšak   urobil   tak,   a to   je   podstatné,   s tým,   že   uviedol,   prečotak postupoval,   a uvedenému   konštatovaniu   predchádzalo   zodpovedajúce   odôvodnenie.Práve   táto   skutočnosť   vylučuje   možný   zásah   krajského   súdu   do   základného   právasťažovateľa na osobnú slobodu.

Ústavný súd podotýka, že konajúci sťažnostný súd sa takisto dostatočne vysporiadalaj s danosťou samotných väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestnéhoporiadku, ktorých danosť a dôvodnosť už boli opakovane súdmi v danej veci v súvislostiso žiadosťami sťažovateľa a jeho spoluobvineného preskúmavané a ktoré odôvodňujú záverkrajského   súdu,   že   prepustením   sťažovateľa   na   slobodu   pred   ukončením   vyšetrovaniaby mohlo dôvodne dôjsť k ovplyvneniu jeho priebehu a výsledku. Rovnako tak obťažnosťtrestnej veci sťažovateľa bola súdmi oboch stupňov riadne posúdená a vyhodnotená.

Podstata námietok sťažovateľa však spočíva v jeho tvrdení, že krajský súd predĺžiljeho väzbu na základe „iných dôvodov, než tých, ktoré sú predmetom... vznesenia obvinenia a tam vymedzeného skutku s tvrdením, že niečo má nastať do budúcna“.

Z uznesenia   národnej   kriminálnej   agentúry   ČVS:   PPZ-740/NKA-FP-ST-2013z 21. januára   2014   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   vznesené   obvinenie   za   to,   že „ako štatutárny   zástupca   obchodných   spoločností...   spoločne   s ⬛⬛⬛⬛ od   presne nezistenej doby najmenej však od mesiaca máj roku 2012 založili a riadili organizovanú skupinu   osôb...,   kedy   ako   štatutárni   zástupcovia...   obchodných   spoločností...   páchali... hospodársku trestnú činnosť, spočívajúcu v daňových trestných činoch... pričom... konali s cieľom získať daňovú výhodu... umelým vytváraním podmienok odôvodňujúcich uplatnenie si   formálne   správneho   odpočítania   dane   z dane   z pridanej   hodnoty   vo   forme   vrátenia vzniknutého   nadmerného   odpočtu   DPH...   svojím   konaním   umožnili   obchodnej spoločnosti...“ i) „na základe takto vyhotovených dokladov dňa 25. 06. 2012 spracovať a následne predložiť príslušnému správcovi dane.... daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 a vykázať tam nárok na vrátenie nadmerného odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty   vo výške   151.709,15   €   a to   na   základe   uplatnenia odpočítania   si   dane   z pridanej   hodnoty...“, resp.   ii) „na   základe   takto   vyhotovených dokladov dňa 25. 10. 2012 spracovať a následne predložiť príslušnému správcovi dane... daňové   priznanie   na   daň   z pridanej   hodnoty   za zdaňovacie   obdobie   september   2012 a vykázať nadmerný odpočet vo výške 85.387,58 €...“.

Ako ústavný súd už vo svojom uznesení č. k. I. ÚS 774/2014-11 z 10. decembra2014   uviedol,   základnou   východiskovou   premisou   rozhodnutia   krajského   súdu   bolostanovenie rozsahu stíhaného skutku, ktorého sa sťažovateľ mal dopustiť, tak ako bol tentoskutok vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia a z ktorého vyplývalo, že sťažovateľspolu s ďalším spoluobvineným sa mali dopúšťať trestnej činnosti „... od presne nezistenej doby najmenej však od mesiaca máj roku 2012...“, ako aj to, že „členovia organizovanej skupiny si najmenej v období máj a september 2010... neoprávnene uplatnili nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty“.

S   prihliadnutím   na   takto   určené   časové   vymedzenie   spáchania   stíhaného   skutkuv uznesení   o   vznesení   obvinenia   (použitie   formulácie „najmenej...   od“, „najmenej v období“), t. j. bez toho, aby toto bolo striktne determinované, podľa ústavného súdukrajský súd dospel k logickému a odôvodniteľnému záveru o opodstatnenosti argumentácieprokurátora   navrhujúceho   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   tak   sťažovateľovi,ako aj spoluobvinenému   založenej   na   konštatovaní   potreby   vykonať   vo   veci   ďalšie,v napadnutom   uznesení   uvedené   vyšetrovacie   úkony   na   preukázanie   skutočnostírelevantných pre trestné konanie. Táto potreba vzhľadom na uvedený spôsob vymedzeniarozsahu stíhaného skutku podľa krajského súdu nenarúšala podstatu skutku, tak ako bolvymedzený   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia,   pričom   krajský   súd   konštatoval:„Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke, zachovajúc však jeho totožnosť.“

Ústavný súd vzhľadom na uvedené neprijal argumentáciu sťažovateľa, že krajský súdo predĺžení väzby sťažovateľa nesprávne rozhodol na základe skutočností, ktoré majú nastaťaž do budúcna a ktoré (a to hlavne) by neboli obsahom uznesenia o vznesení obvinenia.Krajský   súd   dostatočne   ozrejmil,   prečo   potreba   dokazovania   v   rozhodnutí   uvedenýchskutočností má súvis so stíhaným skutkom, tak ako bol definovaný v rozhodnutí o vzneseníobvinenia.

Námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   rozhodol   o   jeho   sťažnostina neverejnom zasadnutí bez toho, aby ho vypočul (aj napriek tomu, že sa svojho vypočutiadomáhal),   považuje   ústavný   súd   taktiež   za   zjavne   nedôvodnú   a   zastáva   názor,že sťažovateľom   namietaný   postup   krajského   súdu   bol   zákonný,   keďže   zodpovedalpríslušným ustanoveniam Trestného poriadku, na ktoré krajský súd jasne v odôvodnenírozhodnutia poukázal (§ 302 Trestného poriadku), a svoje rozhodnutie o zvolenom postupepresvedčivo ozrejmil (rozhodoval o právnych, nie skutkových otázkach, z čoho nevyplynulapotreba účasti strán konania). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sak návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby vyjadril pred rozhodnutímprvostupňového súdu jednak písomne, ako aj ústne pri svojom výsluchu 18. júla 2014,taktiež   sa   písomne   vyjadril   k   sťažnosti   krajskej   prokuratúry   proti   prvostupňovémurozhodnutiu, ktorá v podstate (ako to opakovane krajský súd uviedol) stála na tých istýchdôvodoch ako samotný návrh na predĺženie lehoty väzby. Z toho vyplýva, že sťažovateľ malmožnosť predostrieť k veci všetky argumenty, ktoré považoval za potrebné uviesť. Ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 419/2014 alebo sp. zn.II. ÚS 847/2014 a tiež rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorejvyplýva,   že   pokiaľ   sa   trestne   stíhaná   osoba   mohla   zúčastniť   súdneho   konania   o   väzbev prvom   stupni,   potom   nie   je   nevyhnutné,   aby   sa   musela   osobne   zúčastniť   opravnéhosúdneho konania (Rahbar – Pagard proti Bulharsku, Graužinis proti Litve).

Rozhodujúcim   v   tomto   smere   je,   že   sťažovateľovi   bolo   všeobecnými   súdmikonajúcimi   vo   veci   umožnené   vyjadriť   sa   ku   všetkým   skutočnostiam   uvádzanýmprotistranou   –   krajskou   prokuratúrou,   preto   je   námietka   porušenia   základných   právsťažovateľa na osobnú slobodu v tejto súvislosti zjavne neopodstatnená.

K tejto   časti   sťažnosti je   navyše potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ v   tomto   postupekrajského súdu videl porušenie základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a právazaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ktoré sa však, ako už bolo uvedené (pozribod 1 odôvodnenia), na napadnuté rozhodnutie nevzťahujú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzinamietaným porušením základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy),resp. práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru) a označeným rozhodnutímkrajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 absentuje akákoľvek príčinnásúvislosť, čo bolo dôvodom odmietnutia aj tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   stalo   sa   právnebezvýznamným zaoberať sa ďalšími v petite sťažnosti uvedenými požiadavkami sťažovateľa,rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   aleboslobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. septembra 2015