znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 416/2014-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. Š. V., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Valaským, Advokátska kancelária, Škultétyho 6, Topoľčany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 66/2013, 1 Sžr 67/2013 z 10. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Š. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sžr 66/2013, 1 Sžr 67/2013 z 10. decembra 2013 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Úhradu trov konania Ing. Š. V. n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 doručená sťažnosť Ing.   Š. V.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 S 24/2009-124 z 8. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Sžr   66/2013,   1   Sžr   67/2013   z 10.   decembra   2013   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu“).   Sťažnosť   napadla   III.   senátu   ústavného   súdu v zložení zo sudcov Ľubomíra Dobríka (predseda senátu), Jána Auxta (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika.

2. Tretí senát ústavného súdu uznesením z 1. júla 2014 sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie.   Z dôvodu   následného uplynutia funkčného obdobia výkonu funkcie sudcu ústavného súdu Jána Auxta (pôvodne sudca spravodajca) bola sťažnosť pridelená v zmysle platného a účinného rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2 (ďalej len „rozvrh práce ústavného súdu“) sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, členovi senátu ústavného súdu, ktorý v zmysle platného a účinného rozvrhu práce ústavného súdu   zasadá   v zložení   zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   (predseda   senátu),   Ľudmily Gajdošíkovej a Sergeja Kohuta.

3. Predmetom konania vedeného krajským súdom bola žaloba krajského prokurátora v Nitre   (ďalej   len   „krajský   prokurátor“)   o preskúmanie   rozhodnutia   Krajského   lesného úradu v Nitre (ďalej len „krajský lesný úrad“) č. 2008/00177-2 z 15. decembra 2008, ktorým mali   byť   schválené   zmluvy   o nájme   výkonu   práva   poľovníctva   v poľovnom   revíri   T. Krajský   súd   najskôr   rozsudkom   č.   k.   15   S   24/2009-124   z 8.   septembra   2010   žalobu zamietol, najvyšší súd však uznesením sp. zn. 1 Sžr 17/2010 z 19. júla 2011 tento rozsudok krajského súdu   zrušil   a vec vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie   konanie. V ďalšom   konaní krajský   súd   žalobe   krajského   prokurátora   rozsudkom   č.   k.   15   S   24/2009-268 z 19. septembra   2012   vyhovel   a označené   rozhodnutie   krajského   lesného   úradu   zrušil. Na základe odvolania sťažovateľa (ktorý bol v konaní pred všeobecnými súdmi v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalobcu) a osôb zúčastnených na konaní proti rozsudku krajského   súdu   a proti   opravnému   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   15   S   24/2009-276 zo 16. novembra   2012   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sžr   66/2013,   1   Sžr   67/2013 z 10. decembra 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

4.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   konajúce   súdy   sa   nezaoberali   jeho „obligatórnym   právnym   zastúpením“,   ktoré   je „procesnou   podmienkou   pre   uplatnenie ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka v správnom súdnictve, na ktorú sa pre jej charakter vzťahuje poučovacia povinnosť súdu stanovená v ustanovení § 5 OSP. Z dôvodu právneho nezastúpenia účastníka môže súd konanie zastaviť len vtedy, ak splnil poučovaciu povinnosť a účastník sa ňou neriadil... Úmyslom zákonodarcu pri stanovení obligatórnosti právneho zastúpenia v § 250a OSP bolo práve chrániť záujem žalobcov, aby sa im dostalo kvalifikovanej pomoci advokáta. Povinné právne zastúpenie vyplýva z povahy správneho súdnictva, keďže sa v ňom preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a riešia sa prevažne právne otázky.“. S poukazom na znenie § 250d ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj § 43 ods. 1, § 104 ods. 2 a § 221 ods. 1 písm. f) OSP prezentuje sťažovateľ názor, že v prípade nesplnenia tejto procesnej povinnosti by malo byť konanie zastavené.

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na tie námietky, ktorými sa krajský súd ani najvyšší súd v konaní nezaoberali. Tieto sa mali týkať nesprávnej výmery vlastníkov jednotlivých   poľovných   pozemkov,   ktoré   spadajú   do   určeného   poľovného   revíru, nedostatkov   pri   označovaní   prenajímateľov   v jednotlivých   nájomných   zmluvách,   resp. nesprávneho   určenia   lehoty   na   výkon   práva   poľovníctva.   Poukazuje   tiež   na   výsledky rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v obdobných prípadoch, konkrétne na rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 S 132/2010, z ktorého vyplýva, že k náležitostiam zmluvy o nájme výkonu   práva poľovníctva   nepochybne patrí   označenie poľovných   pozemkov   tvoriacich poľovný revír, čo znamená, že pozemky, na ktorých sa výkon práva poľovníctva prenajíma, musia   byť   v   zmluve   jednoznačne   špecifikované   s   uvedením   katastrálneho   územia, parcelného čísla a výmery s tým, že tvoria poľovný revír, ktorý bol uznaný príslušným rozhodnutím správneho orgánu.

6.   Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutie   krajského   lesného   úradu „vychádza z nedostačujúceho   skutkového   stavu   a posúdenia   veci,   vychádza   zo   zmlúv,   ktoré   boli neurčité, nepreskúmateľné a odporujúce § 123 ObčZ na základe toho aj rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť“.

7.   S prihliadnutím   na   uvedené   a uznesenie   ústavného   súdu   o prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr/66/2013 a č. 1 Sžr/67/2013 zo dňa 10. 12. 2013 bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 6. ods.1 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžr/66/2013 a č. 1 Sžr/67/2013 zo dňa 10. 12. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie na Krajský súd v Nitre.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi vo výške 284,08 EUR.“

II.

8.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k podanej   sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd prostredníctvom predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu a predsedu senátu 1 S, a to vyjadrením doručeným ústavnému súdu 8. augusta 2014.

9. Predseda senátu 1 S zaujal k podanej sťažnosti takéto stanovisko: «Na základe hore   uvedenej   požiadavky   Ústavného   súdu   a   konkrétneho   adresáta   tejto   výzvy,   ako   aj s prihliadnutím na zásadu obsiahnutú v ustanovení § 170 ods. 1 v interpretačnom spojení s § 169 a § 246c ods. 1 O.s.p. o viazanosti konajúceho súdu svojim rozhodnutím, nie je žiadny   orgán   štátnej   moci   oprávnený   a   ani   nemôže   požadovať,   s   poukazom   na medzinárodnoprávne (najmä čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd v spojení s bodmi 15. a 16. Odporúčania Rady Európy CM/Rec /2010/ 12 o sudcoch: nezávislosť,   efektívnosť   a   zodpovednosť)   a   ústavne   zaručenú   rozhodovaciu   nezávislosť sudcov, aby členovia vo veci konajúceho senátu s odstupom času oslabovali alebo inak popierali úplnosť, rozsah a obsah svojich rozhodovacích záverov a vyslovených právnych názorov, ktoré boli s definitívnou platnosťou vyjadrené v písomnom vyhotovení dotknutého súdneho rozhodnutia.

Takisto   možnosti   senátu   sa   presne   vyjadriť   k   námietkam   sťažovateľov   bráni nedostatok rozhodovacích podkladov obsiahnutých v zbernom spise Najvyššieho súdu, ktorý neobsahuje   podklady,   ktoré   sa   nachádzajú   v   spise   dotknutého   krajského   súdu.   Preto členovia senátu 1S k argumentom sťažovateľov sa nemôžu vyjadrovať, resp. ich správnosť novými argumentmi spochybňovať a na svojich skutkových zisteniach a následnej právnej argumentácii zotrvávajú.

Rovnako vo vzťahu k namietanej nesprávnosti súdneho rozhodnutia konajúci senát konštatuje,   že   je   v   zmysle   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   viazaný   prezumpciou   jeho   správnosti do okamihu, až sa nepreukáže opak - napríklad prostredníctvom procesu zjednocovania a následného vydania stanoviska Správneho kolégia podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.   z.   o súdoch,   alebo judikatúrou súdov uvedených v § 135 ods.   1 O.s.p,, poprípade v zmysle záväzku lojality podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii.

Na druhej strane, najmä vedení snahou nebrániť Ústavnému súdu v jeho pôsobnosti, konajúci senát by chcel zdôrazniť a objasniť niektoré argumenty, ktoré sú vo všeobecnosti obsiahnuté v napadnutých rozhodnutiach Najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k dôvodnosti súdneho rozhodnutia ústavná judikatúra viackrát zdôraznila (napríklad IV. ÚS 115/03), že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne ponúka odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. viažuce sa na uplatnenie nárokov jednotlivca a obranou osoby proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   súdu   bez   toho,   aby   absolútnym   vyčerpávajúcim spôsobom zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných nespokojnými jednotlivcami. Preto pre Ústavný súd odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné práve účastníka na spravodlivý proces.

Pri rozhodovaní o predmetnej veci konajúci senát zobral do úvahy okrem iného aj odlišnú koncepciu účastníctva v správnom súdnictve, ktorá vychádza zo špecifík súdneho prieskumu   zákonnosti   individuálnych   správnych   aktov.   Popri   základnej   schéme,   kedy v súdnom   konaní   sa   jednotlivec   na   základe   subjektívnych   stanovísk   domáha   nápravy nežiaduceho právneho stavu proti orgánu verejnej správy, sa tiež vyskytujú konania, kedy prokurátor legitimizovaný verejným záujmom napadne výsledok individualizovanej činnosti orgánu verejnej správy. V prejednávanej veci išlo o druhý prípad.

Ďalej je treba zdôrazniť, že nemáme žiadne informácie o tom, že by na Správnom kolégiu došlo k formálnemu zjednoteniu názorov, či inštitút vedľajšieho účastníka (ako osoby   s   právnym   záujmom   na   výsledku   súdneho   konania)   je   pre   potreby   správneho súdnictva v zmysle § 246c ods. 1 aplikovateľný, lebo rozsah účasti v predchádzajúcom správnom   či   inom   konaní   pred   orgánom   verejnej   správy   s   výnimkou   opomenuteľného účastníka (§ 250b ods. 2 O.s.p.) je veľmi široký a zabezpečuje povinnú účasť (pozícia zúčastnenej   osoby)   na   súdnom   prieskume   (§   250   ods.   1   O.s.p.),   t.j.   byť   minimálne informovaný o jeho priebehu všetkým pôvodným účastníkom správneho konania. Napriek uvedenému   v   senáte   1S   panuje   zhoda,   že   vo   výnimočných   prípadoch   je   možné   takúto procesnú pozíciu osoby aj v správnom súdnictve akceptovať.

Z obsahu súdneho spisu nepochybne vyplýva, že sťažovateľ v prejednávanej veci pôvodne vystupoval ako zástupca zúčastnenej osoby 4/ (Združenie bývalých urbárnikov S.), t. j. ako osoba procesne schopná v uvedenom konaní obhajovať práva a oprávnené záujmy citovaného   subjektu,   čo   sa   okrem   iného   prejavilo   aj   jeho   žiadosťou   na   odklad vykonateľnosti rozhodnutia (viď bod 32 rozsudku). Ako vyplýva z bodu 31, odôvodnenia rozsudku, na Najvyšší súd republiky bolo dňa 23.07.2012 doručené oznámenie Ing. Š. V. o vstupe do konania vedenom na krajskom súde ako vedľajší účastník na strane žalobcu. Konajúci senát Najvyššieho súdu, a podľa jeho informácií aj iné senáty Najvyššieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 250a O.s.p., požaduje splnenie obligatórneho právneho zastúpenia advokátom iba v prípade žalobcu,   ktorým bol   v prejednávanej veci Krajský prokurátor v Nitre, t. j. osoba plne kvalifikovaná na procesné úkony v správnom súdnictve. Konajúci senát uvedenú požiadavku obligatórneho právneho zastúpenia nerozširoval ani na žalovaného   (orgán   verejnej   správy)   a   ani   na   zúčastnené   osoby,   ktoré   naopak   často kritizovali mechanizmus riešenia náhrady trov konania, pokiaľ si sami zvolili právneho zástupcu. Podľa ustálenej mienky požiadavka zákonodarcu na obligatórne zastúpenie iba žalobcu advokátom má zabezpečiť vyšší štandard žaloby a iných procesných prostriedkov pri výkone súdnej ochrany podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v zmysle čl. 46 a nasl. ústavy Slovenskej republiky. Toto   je   dôvod,   prečo   samotný   sťažovateľ   správne   konštatuje,   že   Najvyšší   súd   sa vôbec nezaoberal otázkou, že sťažovateľ v pozícii vedľajšieho účastníka nie je obligatórne zastúpený advokátom. Avšak jeho ďalšie závery o aplikácii § 5, 250d ods. 3,104 ods. 2, § 43 ods. 1 či § 221 ods. 1 písm. f) nemajú logický súvis s jeho procesným postavením.

Takisto jeho postavenie mu neumožňovalo, aby za iné zúčastnené osoby poukazoval na to, že výmery pozemkov tam uvedených žalovaných (Najvyšší súd ich označoval ako zúčastnené osoby), t.j. Urbariát P., žalovaný 17/, žalovaný 10/, žalovaný 8/, žalovaný 2/, či napríklad žalovaný 1/, nezodpovedajú údajom zapísaných na dotknutých listoch vlastníctva. Túto procesnú pozíciu zákonodarca priznal žalobcovi a s jeho argumentmi o nesprávnych výmerách sa konajúci senát vysporiadal najmä v bodoch 79. až 84. rozsudku....

Podľa   konajúceho senátu odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje množstvo logicky   usporiadaných   argumentov,   úsudkov   a   právnych   záverov,   ktoré   protirečia sťažovateľovej argumentácii o závažnom porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Za konajúci senát nemôžem dôvody uvedené v rozsudku a ani ich nesmiem v zmysle právnej   tradície   kontinentálneho   práva   dodatočne   objasňovať   novými   dôvodmi   (viď prekážka striktnej viazanosti u rozsudku zakotvená v § 156 ods. 4 O.s.p., ktorá súčasne vychádza   z   ústavného   princípu   právnej   istoty)   nad   rámec   vymedzený   v   odôvodnení napadnutého a právoplatného rozsudku.

S prihliadnutím na vyššie uvedené závery a argumenty za konajúci senát Najvyššieho súdu   navrhujem,   aby   ústavnej   sťažnosti   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky nebolo vyhovené.»

10.   Na   výzvu   ústavného   doručil   sťažovateľ   2.   septembra   2014   ústavnému   súdu repliku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   uviedol,   že   nepovažuje   za   potrebné zaujímať k vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko, pretože všetky argumenty už uviedol v podanej sťažnosti.

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12.   Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   (i)   nepoučil sťažovateľa   (ako   vedľajšieho   účastníka) o povinnom   právnom   zastúpení   advokátom v konaní pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva, hoci tak podľa sťažovateľa urobiť mal, čím by sa dostalo sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred   najvyšším   súdom,   a teda   najvyšší   súd   nepostupoval   tak,   ako   mu   to   prikazujú procesnoprávne   predpisy,   a tiež   námietka,   že   najvyšší   súd   (ii)   sa   nijako   nezaoberal a nevysporiadal s argumentmi a námietkami sťažovateľa. Podľa sťažovateľa tak najvyšší súd porušil sťažovateľovo základné právo garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Všeobecne k princípom spravodlivého súdneho konania

14. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý   proces   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   zaručiť   každému   prístup   k   súdu,   čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,   dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu   ochranu,   vo   veci   konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané   a   umožnené procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.   v   tomto   zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

15.   Inak   povedané,   povinnosť   súdu   v rámci   riadneho   procesného   postupu   (t.   j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodnenia rozhodnutia   môže   byť   v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríklad vzhľadom   na   vyhovenie   všetkým   účastníkom   konania   alebo   vzdanie   sa   opravného prostriedku   všetkými   účastníkmi   konania   a pod.   (porov.   §   157   ods.   3   a 4   OSP)],   obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, patria medzi základné znaky ústavne aprobovaného postupu súdu a sú ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

16.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   z 19.   12.   1997,   bod   60; Rajkovič   v.   Chorvátsko,   č.   50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

17. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

18.   Na   tomto   mieste   je   nutné pripomenúť,   že   ústavný   súd,   ktorého   úlohou   je   v zmysle čl.   124 ústavy   ochrana   ústavnosti,   nie   je   alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha   ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť preto   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,   II.   ÚS   410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv najvyšším súdom v dôsledku nepoučenia sťažovateľa (ako vedľajšieho účastníka) o povinnom právnom zastúpení advokátom v rámci správneho súdnictva

19.   Vo   všeobecnosti   zmyslom   inštitútu   vedľajšieho   účastníctva   v súdnom   konaní (typicky   v civilnom)   je   umožniť   aktívne   pôsobenie   v tomto   konaní   tým   subjektom, o právach ktorých sa síce nerozhoduje, ale ktoré majú na výsledku konania právny záujem (porov. Hora, V.: Učebnice civilního práva procesního. Praha : Všehrd 1947. s. 156 a nasl.). Avšak právny záujem musí byť konkrétny, samotná možnosť, že rozhodnutie by mohlo mať neurčitý vplyv na právnu sféru vedľajšieho účastníčka, nestačí   [porov.   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Rakúska   (Der   Oberste   Gerichtshof)   sp.   zn. 10   Ob   2403/96x z 22. 10. 1996]. Inštitút vedľajšieho účastníctva v civilnom súdnom konaní upravuje § 93 OSP.

20. Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

21. V správnom súdnictve je primeraná aplikácia § 93 OSP problematická, pretože vedľajšie účastníctvo predpokladá spor (v zásade súkromnoprávny) a právny záujem na výsledku tohto sporu. Naproti tomu základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol   vydaný   aj   sťažovateľom   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu),   je   preskúmavať „zákonnosť“   rozhodnutí   a postupov orgánov   verejnej správy.   Úlohou   súdu   v   správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len   preskúmať   „zákonnosť“   ich   rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. V preskúmavacom konaní konajúci súd, ktorý je pánom   zákona   a   zákonnosti   („iura   novit   curia“),   posudzuje   „zákonnosť“   postupov a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   pričom   intervencia   tretieho   subjektu   (hoci   aj s právnickým vzdelaním) do tohto konania v záujme podpory „právneho názoru“ jednej z nich (napr. aj žalovaného orgánu verejnej správy) môže byť (bez ďalšieho) bez právneho významu (porov.   mutatis mutandis uznesenie   najvyššieho súdu   sp.   zn.   6 Sžo 194/2008 z 28. januára 2009; uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 197/07 z 21. februára 2008).

22. Navyše, úprava účastníkov v rámci konania pred správnym súdom (§ 250 ods. 1 OSP) predpokladá osobu zúčastnenú na konaní pred správnym súdom, ktorou je účastník správneho   konania,   ktorého   práva   a   povinnosti   by   mohli   byť   zrušením   správneho rozhodnutia   dotknuté.   Naproti   tomu   vedľajším   účastníkom   v civilnom   súdnom   konaní podľa § 93 ods. 1 OSP je každý, kto má právny záujem na výsledku konania. Z uvedeného vyplýva, že pojem „vedľajší účastník“, typický pre civilné súdne konanie, je pojem širší (t. j. zahŕňa viacero potenciálnych subjektov) ako „osoba zúčastnená na konaní“ v zmysle § 250 ods. 1 OSP.

23. Tento záver vyplýva i zo záujmu, ktorý sa priznaním postavenia „vedľajšieho účastníka“   alebo   „osoby   zúčastnenej   na   konaní“   chráni.   Pojem   „právny   záujem   na výsledku“   (kvalifikácia   vedľajšieho   účastníka)   zahŕňa   väčší   rozsah   právom   chránených záujmov,   ako   pojem   „práva   a povinnosti,   ktoré   by   mohli   byť   zrušením   správneho rozhodnutia dotknuté“ (kvalifikácia osoby zúčastnenej na konaní pred správnym súdom).

24.   Napriek   tomu   súdna   prax   v   správnom   súdnictve,   ako   aj   právna   doktrína pripúšťajú   uplatnenie   inštitútu   vedľajšieho   účastníka.   Základným   predpokladom prípustnosti   vedľajšieho   účastníka   by   malo   byť,   aby   tento   subjekt   (ktorý   sa   domáha postavenia vedľajšieho účastníka) nebol účastníkom správneho konania (v prípade, že bol účastníkom správneho konania, stal by sa osobou zúčastnenou na konaní pred správnym súdom podľa § 250 ods. 1 OSP), a mal právny záujem na výsledku súdneho konania v tom smere,   že   môže   byť   (jeho   práva   a povinnosti)   týmto   výsledkom   súdneho   konania bezprostredne   dotknutý   (porov.   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžr   38/2012 zo 17. decembra 2012, bod 11).

25.   V tomto   smere   sťažovateľ   nenamieta   a nie   je   sporné   to,   že   najvyšší   súd so sťažovateľom   konal   ako   s vedľajším   účastníkom   a sťažovateľ   z pozície   vedľajšieho účastníka   mohol   uplatňovať   svoje   procesné   práva.   Uvedené   napokon   vyplýva i zo samotného napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

26.   Sťažovateľ   však   namieta,   že   ho   najvyšší   súd   nepoučil   o povinnom   právnom zastúpení advokátom v konaní pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva, pričom podľa sťažovateľa tak urobiť mal, keďže išlo o konanie, kde Občiansky súdny poriadok vyžaduje povinné zastúpenie advokátom aj vedľajšieho účastníka.

27. Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu   uznesením   priberie   do   konania   účastníka   správneho   konania,   ktorého   práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250a OSP žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   vo   veciach   priestupkov   a   vo   veciach   azylu a doplnkovej ochrany.

Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak okrem iného žalobca nie je zastúpený podľa § 250a.

28.   Pokiaľ   platí,   že   vedľajší   účastník   má   v konaní   pred   súdom   rovnaké   práva a povinnosti   ako   účastník,   a pokiaľ   podľa   §   250a   OSP   žalobca   musí   byť   zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické   vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná, potom je potrebné odpovedať na otázku, či sa povinné zastúpenie advokátom   v konaní   pred   správnym   súdom   (za   podmienok   upravených   v Občianskom súdnom   poriadku)   vzťahuje aj na   vedľajšieho   účastníka,   a ak je odpoveď   kladná,   či   je povinnosťou   súdu   o tejto   povinnosti   vedľajšieho   účastníka   poučiť,   resp.   či   nepoučenie o tejto povinnosti zo strany konajúceho súdu zakladá porušenie práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

29. Povinné právne zastúpenie v správnom súdnictve vyplýva z povahy správneho súdnictva, keďže sa v ňom preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a riešia sa prevažne právne otázky. Zmysel a účel povinného právneho zastúpenia v správnom   súdnictve   sa   nachádza   v závažnosti   konania   pred   správnym   súdom   a s tým spojenej snahe zaistiť nielen právne kvalifikované uplatnenie práv pred správnym súdom, ale aj garantovať vyšší stupeň objektivity účastníkov konania (žalobcu) pri posudzovaní vlastného   postavenia   (porov.   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžp   11/2011 z 20. septembra 2011; mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1785/07 z 1. novembra 2007).

30.   Možno   poukázať   na   zahraničnú   právnu   úpravu,   kde   procesné   právne   normy explicitne upravujú povinné právne zastúpenie advokátom v konaní pred súdom i v prípade vedľajšieho účastníka, a to z dôvodu závažnosti konania pred týmto súdom (pozri v tomto smere právnu úpravu v Českej republike, konkrétne § 30 ods. 1 zákona č. 182/1993 Sb. zákon o Ústavním soudu).

31. Právne zastúpenie stanovené v ustanovení § 250a OSP je procesnou podmienkou pre uplatnenie ochrany práv a oprávnených záujmov žalobcu v správnom súdnictve, na ktorú sa pre jej charakter vzťahuje poučovacia povinnosť súdu stanovená v ustanovení § 5 OSP. Z dôvodu právneho nezastúpenia žalobcu môže súd v zmysle § 250d ods. 3 konanie zastaviť   len   vtedy,   ak   splnil   poučovaciu   povinnosť   a   žalobca   sa   ňou   neriadil   (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 170/2008 z 12. augusta 2009).

32. Zohľadniac uvedené závery ústavný súd konštatuje, že povinnosť byť zastúpený advokátom   v konaní   pred   správnym   súdom   (za   podmienok   upravených   v Občianskom súdnom poriadku) sa nevzťahuje na vedľajšieho účastníka, a teda nie je porušením práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ správny súd s vedľajším účastníkom konal bez toho, aby bol tento vedľajší účastník zastúpený advokátom, resp. bez poučenia   o povinnom   právnom   zastúpení   advokátom.   Uvedené   konštatácie   ústavný   súd odôvodňuje takto.

33.   V prípade   žalobcu   je   právnym   následkom   jeho   nezastupovania   advokátom zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 OSP. Ak by sa malo ustáliť, že povinnosť byť zastúpený advokátom sa má vzťahovať aj na vedľajšieho účastníka, potom by sa musel na porušenie tejto povinnosti vedľajšieho účastníka vzťahovať rovnako právny následok tohto porušenia v zmysle § 250d ods. 3 OSP.

34.   V prípade   vedľajšieho   účastníka   však   nesplnenie   potenciálnej   povinnosti   byť zastúpený   advokátom   by   podľa   ústavného   súdu   nemohlo   viesť   a neviedlo   k zastaveniu konania   pred   správnym   súdom,   pretože   v opačnom   prípade   by   tento   úkon   (spočívajúci v opomenutí nechať sa zastupovať advokátom s právnym následkom zastavenia konania pred   správnym   súdom)   (i)   odporoval   jednak   úkonu   žalobcu   (§   93   ods.   4   OSP) spočívajúcemu v podaní žaloby proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu, (ii) ďalej by odporoval taktiež podstate a účelu tohto typu konania (konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu) pred správnym súdom, kde správny súd má dať odpoveď   na   otázku   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   správneho   orgánu   na   základe kvalifikovanej žaloby aktívne legitimovaného subjektu, ale (iii) hlavne by odporoval účelu a ochrane poskytovanej čl. 46 ods. 2 ústavy. Z tohto uhľa pohľadu nie je možné povinnosť žalobcu   byť   zastúpený   advokátom   v konaní   pred   správnym   súdom   vztiahnuť   aj   na vedľajšieho účastníka tohto konania pred správnym súdom.

35.   O prípustnosti   tretieho   subjektu   v pozícii   vedľajšieho   účastníka   do   konania správny súd rozhodne len na návrh, t. j. o prípustnosti vedľajšieho účastníka súd rozhoduje len vtedy, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť jeho vstupu do konania. Inak vedľajší účastník do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu.

36.   V prípade,   ak   by   potenciálny   vedľajší   účastník   nezastúpený   advokátom   pri svojom   prvom   úkone   smerujúcom   k jeho   vstupu   do   konania   preukázal   právny   záujem na výsledku konania, s čím by sa stotožnil aj konajúci správny súd, a žiaden z účastníkov by nenamietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania, bolo by v rozpore s § 93 ods. 3 OSP, ak by konajúci súd v prípade neodstránenia nedostatku zastúpenia advokátom na strane vedľajšieho účastníka (napr. na základe poučenia podľa § 5 OSP, resp. výzvy na odstránenie tohto nedostatku) tohto do konania v pozícii vedľajšieho účastníka rozhodnutím nepripustil.   Naopak,   ak   by   napriek   tomuto   nedostatku   správny   súd   nerozhodoval o prípustnosti vedľajšieho účastníka a vedľajší účastník by vstúpil do konania, požiadavka povinného právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka advokátom v konaní pred správnym súdom sa zdá byť nevynútiteľná a bez právneho významu.

37.   Tým,   že   súdna   prax   pripustila   vedľajšieho   účastníka   v správnom   súdnictve, pripustila účasť (vstup) vedľajšieho účastníka aj na strane odporcu – žalovaného orgánu verejnej správy (správneho orgánu). Napokon, táto situácia nastala i v prípade konania pred všeobecnými   súdmi   v sťažovateľovej   veci,   resp.   v prípade   sťažovateľom   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu.   Predmetom   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu správneho orgánu je otázka zákonnosti rozhodnutia (príp. postupu) správneho orgánu, v ktorom správny orgán autoritatívne vysloví právny názor na zistený skutkový stav, čím zväčša konštitutívne alebo deklaratórne rozhodne o právach, právom chránených záujmoch   alebo   povinnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   V tomto   smere vyžadovať povinné právne zastúpenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu by bolo (bez ďalšieho)   bez   podstatného   právneho   významu,   pretože   právny   zástupca   (advokát) vedľajšieho účastníka (rovnako ako samotný vedľajší účastník) by na podporu právnych záverov napadnutého rozhodnutia správneho orgánu musel nutne vychádzať len z medzí daných   napadnutým   rozhodnutím   správneho   orgánu   (zo   skutkového   stavu)   a konajúci správny súd preskúmava „len“ právne závery napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (resp.   jeho   odôvodnenie),   ktoré   nemôžu   byť   dodatočne   pri   preskúmavaní   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu   korigované,   rozširované   či   dopĺňané   inými   právnymi závermi alebo odlišným odôvodnením predkladaným zo strany vedľajšieho účastníka (jeho advokáta).

38.   Z uvedeného   vplýva, že nič nebráni tomu, aby si   vedľajší účastník slobodne zvolil právneho zástupcu (advokáta) pre konanie pred správnym súdom. Toto právo mu zostáva samozrejme zachované.

39. Na základe predložených záverov ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľovi bolo umožnené zúčastniť sa konania pred správnymi súdmi a predniesť svoje stanovisko a argumenty, pričom mu nebolo odopreté právo nechať sa zastupovať zvoleným advokátom, nie je porušením jeho práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ najvyšší súd nepoučil sťažovateľa (ako vedľajšieho účastníka) o povinnom právnom zastúpení vedľajšieho účastníka advokátom v konaní pred správnym súdom, pretože táto povinnosť   (vedľajšieho   účastníka   byť   zastúpený   v konaní   pred   správnym   súdom advokátom) explicitne nevyplýva z platného a účinného Občianskeho   súdneho poriadku alebo iného normatívneho právneho aktu a implicitne ju nemožno z textu a účelu právnych noriem   reglementujúcich   povinné   zastúpenie   advokátom   v správnom   súdnictve   vyvodiť. Ústavný   súd   tak   nenachádza   v tomto   smere   dôvod   na   zrušenie   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv najvyšším súdom tým, že sa v napadnutom rozsudku nijako nezaoberal a nevysporiadal s argumentmi a námietkami sťažovateľa

40. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na tie námietky, ktorými sa podľa jeho názoru krajský súd ani najvyšší súd v konaní nezaoberali. Tieto sa mali týkať nesprávnej výmery vlastníkov jednotlivých poľovných pozemkov, ktoré spadajú do určeného poľovného revíru,   nedostatkov   pri   označovaní   prenajímateľov   v jednotlivých   nájomných   zmluvách, resp. nesprávneho určenia lehoty na výkon práva poľovníctva.

41.   Najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažovateľovej   sťažnosti   uviedol,   že argumentmi   sťažovateľa   sa   konajúci   senát   vysporiadal   najmä   v   bodoch   79   až   84 napadnutého rozsudku.

42. Najvyšší súd v bodoch 79 až 84 napadnutého rozsudku uviedol: «Ďalej žalobca brojil proti nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,   t.j.   že nezohľadňuje požiadavky vyslovené v ustanovení § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Predovšetkým žalobca argumentuje, že žalovaný neobjasnil podstatný zásah (t.j. zmenu) do výmery poľovných pozemkov   pri   nekonkretizovaných   vlastníkoch   zastúpených   subjektom   LESY   Slovenskej republiky, štátny podnik, resp. subjektom Slovenský pozemkový fond.

Najvyšší súd vzhľadom z textu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje, že žalovaný k námietke subjektu Urbárske a lesné spoločenstvo, pozemkové spoločenstvo K. týkajúcej sa nesprávnych výmer lesných pozemkov zistil, že výmera pozemku uvedeného subjektu   je   v   napadnutom   prvostupňovom   rozhodnutí   uvedená   nesprávne   a   na   základe predložených dokladov túto vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia opravil, a to na hodnotu   49,2989   ha   pre   k.ú.   K.   Pri   nekonkretizovaných   vlastníkoch   v   zastúpení   LESY Slovenskej republiky, štátny podnik a pri Slovenskom pozemkovom fonde žalovaný uviedol nasledujúce...

Ďalej   žalovaný   uviedol,   že   pokiaľ   zistil   nepresné   výmery   a   s   tým   súvisiace   aj nesprávnu výšku nájomného u niektorých vlastníkov, pristúpil k oprave nesprávnych výmer a výšky nájomného u dotknutých vlastníkov.

V   súvislosti   s   uvedeným   však   Najvyšší   súd   musí   zdôrazniť   v   spojení   so   svojou doterajšou judikatúrou, že na žalobcu zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 250j ods. 1 v spojení s § 249 ods. 2 O.s.p. svoje žalobné dôvody sformulovať jasne, aby správny súd mohol v medziach dôvodov ozrejmujúcich, v čom vidí žalobca nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

Správny   súd   nemôže   preveriť   spochybnenú   zákonnosť   rozhodnutia,   resp.   postup predchádzajúci   jeho   vydaniu   iba   na   základe   všeobecne   sformulovanej   deklarácie o nesprávnosti výmer poľovných pozemkov pri nekonkretizovaných vlastníkoch v zastúpení LESY Slovenskej republiky, štátny podnik a pri Slovenskom pozemkovom fonde. Žalobca však pri údajoch o výmerách a lesných pozemkov hore uvedených v tabuľke neuviedol ani konkrétne nesprávnosti zapísaných výmer čo do rozsahu ani čo do právneho titulu. Tiež Najvyšší súd poukazuje na aktívnu legitimáciu žalobcu, ktorý môže zasiahnuť do súkromnej sféry jednotlivcov, t.j. do subjektívnych práv jednotlivcov, ktorí tieto nadobudli v dobrej viere, iba na právnom základe. Tomu zodpovedá ústavou vymedzený rozsah súdnej ochrany v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k subjektívnym právam jednotlivcom (viď čl. 1 ods. 2 v spojení s čl. 149 ústavy).

Potom   je   logicky   očakávané,   že   žalobou   tvrdený   zásah   žalovaného   do   výmery poľovných pozemkov pri nekonkretizovaných vlastníkoch zastúpených š.p. LESY Slovenskej republiky,   štátny   podnik   a   pri   Slovenskom   pozemkovom   fonde   budú   namietať,   resp. argumentáciu   obsiahnutú   v   žalobe   podporovať   práve   uvedené   subjekty.   Toto   sa   však v prejednávanej veci nestalo a naopak obidve zúčastnené osoby nepodporovali argumenty žalobcu.

Podľa § 249 ods. 3 O.s.p. prokurátor pri podaní návrhu podľa § 35 ods. 1 písm. b) dbá o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté.

Podľa čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Odhliadnuc   od   uvedenej   argumentácie,   Najvyšší   súd   ďalej   poukazuje   na   tú   časť odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   kde   žalovaný   prostredníctvom   svojej   tabuľkovej časti výroku nahrádza pôvodné „Výmery jednotlivých vlastníkov v poľovnom revíri T.“ novou   tabuľkou   a   toto   rovnako   vykonáva   aj   v   tabuľke   označenej   ako   „Pre   jednotlivé subjekty nasledovne;“

Najvyšší   súd   uvedené   odôvodnenie   vyhodnotil   v   zmysle   kritérií   obsiahnutých v konštantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä rozsudok vo veci Garda Ruiz v. Španielsko) ako primerané okolnostiam, o ktorých sa rozhodovalo.

Preto   ani   túto   námietku   žalobcu   nevyhodnotil   ako   relevantnú   na   zrušenie napadnutého rozhodnutia.»

43.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   (nielen)   v citovaných   bodoch   dal odpoveď   na   ťažiskový   argument   vedľajšieho   účastníka,   ktorý   sa mal   týkať   nesprávnej výmery vlastníkov jednotlivých poľovných pozemkov.

44.   Najvyšší   súd   sa   v bode   73   a nasl. vysporiadal   aj s argumentom   o neoznačení prenajímateľov v nájomných zmluvách, ako aj o nesprávnom určení lehôt na výkon práva poľovníctva. Najvyšší súd uviedol: «Najvyšší súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že predmetom posudzovaných rozhodnutí správnych orgánov je v zmysle rozhodnutia vydaného   Obvodným   lesným   úradom   pod   č.   j.   2008/00089   dňa   10.07.2008   schválenie v súlade s §   16   ods.   1   zák.   č.   23/1962   Zb.   zmluvy   o   nájme výkonu práva poľovníctva v Poľovnom   revíri   T.,   ktorý   bol   uznaný   rozhodnutím   Lesného   úradu   Topoľčany   č.   LÚ 5/1996-25 z 12.07.1996 (potvrdené Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky dňa 14.02.1997). Táto zmluva bola uzatvorená 25.02.2008 na obdobie 10 rokov, pôvodne od 01.01.2008 do 31.12.2017 medzi vlastníkmi poľovných pozemkov ako prenajímateľmi (vymenovaní v tabuľkovej časti rozhodnutia) a Poľovníckym združením M.

Žalobca   vytýka   žalovanému   (viď   bod   č.   13)   nepresnosť,   nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť   výroku   prvostupňového   rozhodnutia   o   schválení   zmlúv   o   nájme výkonu práva poľovníctva, čo do presnej špecifikácie (počtu) zmlúv.

Na   jednej   strane   musí   Najvyšší   súd   uznať   (a   z   tohto   hľadiska   sa   krajský   súd nedostatočne oboznámil s pripojeným administratívnym spisom),   že žalobca má pravdu v tom, že v priloženom administratívnom spise sa nachádza veľký počet zmlúv, avšak tieto sú druhovo totožné, t.j. odlišujú sa iba identifikáciou osoby prenajímateľa a s ním spojenej výmery, ako aj identifikáciou (viď príloha č. 1 zmluvy) prenajatých poľovných pozemkov a s tým súvisiacej aj výšky dohodnutého ročného nájomného....

V žiadnom prípade sa však Najvyšší súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, že v administratívnom spise sa nachádza jedine zmluva č. 1656/30/08 uzavretá medzi LESY Slovenskej republiky, štátny podnik a Poľovníckym združením M.

Najvyšší súd pri oboznamovaní sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu zistil, že v dvoch umelohmotných obaloch sa nachádza veľké množstvo uzatvorených zmlúv, ktorých   počet   by   mal   zodpovedať   počtu   prenajímateľov.   Preto   túto   žalobnú   námietku v súlade s odvolaním spoločného zástupcu nemohol označiť ako dôvodnú....

Najvyšší súd akceptuje, že v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č. 23/1962 Zb. zákonodarca na zmluvu o postúpení výkonu práva poľovníctva kladie požiadavku písomnej formy   s   časom   trvania   obmedzeného   na   10   rokov.   Na   nadobudnutie   platnosti   zmluvy nepostačuje   prejavenie   súhlasu   zmluvnými   stranami,   ale   jej   platnosť   je   podmienená schvaľovacím aktom správneho orgánu.

Je   celkom   logické,   že   správnemu   orgánu   sa   zmluvy   musia   predložiť   v   ustálenej forme, t.j. podpísané zmluvnými stranami na znak akceptovania jej obsahu.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 23/1962 Zb. zmluva o postúpení výkonu práva poľovníctva musí sa uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť tejto zmluvy, jej zmenu alebo predĺženie treba schválenie okresného národného výboru.

Mechanizmus vnesenia časového obmedzenia zmluvy na 10 rokov je rôzny. Alebo zmluvné   strany   toto   časové   obmedzenie   stanovia   konkrétnym   dátumom   začiatku   a ukončenia plynutia 10 ročnej lehoty, alebo začiatok plynutia 10 ročnej lehoty podmienia schválením zmluvy správnym orgánom.

V   prejednávanej   veci   všetky   zmluvné   strany   (t.j.   prenajímatelia   na   strane   jednej a Poľovnícke združenie M. ako nájomca na strane druhej) zvolili prv menovaný postup, t.j. desaťročná zákonná lehota bola vymedzená od 01.02.2008 do 31.01.2018. Je nepochybné, že hoci si týmto mechanizmom vnesenia časového obmedzenia zmluvy skrátili 10 ročnú lehotu   postúpenia   výkonu   práva   poľovníctva,   napriek   tejto   skutočnosti   nevybočili   pri uzatváraní   zmluvy   z   ústavného   rámca   čl.   2   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Ako   už   bolo   vyššie   odvolacím   súdom   zdôraznené,   zákonodarcom   ustanovená   10 ročná lehota na výkon práva je maximálna, aj iba súkromnou záležitosťou zmluvných strán, či o postúpení práva poľovníctva sa ďalších 10 rokov dohodnú.»

45. Ústavný súd ďalej dopĺňa, že najvyšší súd sa v bodoch 60 až 100 napadnutého rozsudku   podrobne   zaoberal   aj   ďalšími   ťažiskovými   argumentmi   žalobcu,   vedľajších účastníkov i žalovaného správneho orgánu, a to o nepreskúmateľnosti rozhodnutia (bod 65 a nasl.), vadách výroku (bod 73 a nasl.) a primeranosti dohodnutých podmienok (bod 89 a nasl.).

46. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor, aplikoval   a interpretoval   príslušné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   v súlade   s ich znením, obsahom i duchom a jeho závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku je potrebné považovať   za   výraz   autonómneho   rozhodovania   najvyššieho   súdu.   Postup   a napadnutý rozsudok   najvyššieho   súdu   je   ústavne   konformný,   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu aplikovanej právnej úpravy.

47.   Ústavný   súd   tak nezistil   v postupe   a v   skutkových   a   právnych   záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd konštatuje,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nedošlo   k porušeniu   práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak nenachádza ani v tomto smere dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

IV.

48. Podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

49. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania vo výške 284,08 €.

50.   Keďže   sťažovateľove   práva   neboli   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu porušené (bod 1 výroku tohto nálezu), t. j. sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavný súd o trovách konania vzniknutých sťažovateľovi tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014