znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 416/2011-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti Ing. S. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. S. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v Žiline   p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Cb 133/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. S. L. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4.   Krajský   súd   v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   S.   L.   trovy   právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet advokáta JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 416/2011-10 z 27. septembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. S. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001. Sťažovateľ uviedol, že namieta prieťahy v konaní krajského súdu od jeho začiatku, a to aj napriek tomu, že do konania namiesto pôvodného navrhovateľa vstúpil neskoršie. V tejto súvislosti dodal, že v tomto prípade ide o zmenu účastníka konania, ktorý má rovnaké práva a povinnosti ako pôvodný účastník konania. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne popísal postup krajského súdu v danej veci a poukázal na to, že ani po uplynutí 11 rokov nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Podľa jeho názoru v danom prípade nejde o skutkovo ani právne zložitú vec a on   samotný   prieťahy   v postupe   krajského   súdu   nezapríčinil.   Sťažovateľ   dodal,   že predmetom   konania   je   jeho   pohľadávka   voči   obchodnej   spoločnosti,   u ktorej   je pravdepodobnosť vymožiteľnosti s pribúdajúcim časom stále nižšia a nižšia.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Cb   133/2001 porušené   bolo,   krajskému   súdu   prikázal,   aby   v namietanom   konaní   postupoval   bez zbytočných   prieťahov   a   aby   mu   uložil   povinnosť   zaplatiť   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 513/2011 z 12. októbra 2011, ku ktorému pripojil vyjadrenie zákonnej sudkyne   a konštatoval,   že   toto   je   potrebné   pokladať   za   vyjadrenie   krajského   súdu   ako účastníka konania pred ústavným súdom. V predmetnom vyjadrení krajský súd podrobne uviedol prehľad vo veci vykonaných úkonov a okrem iného konštatoval:

«Domnievame   sa,   že   právo   navrhovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov nebolo postupom tunajšieho súdu porušené. Pre úplnosť je vhodné dodať, že pokiaľ   Krajský   súd   v   Žiline   aktuálne   meritórne   nekoná,   sťažovateľ   nedisponuje subjektívnym   oprávnením   uvedené   relevantne   spochybňovať.   Ak   by   totiž   tunajší   súd rozhodoval   vo   veci,   musel   by   vychádzať   z   právoplatného   rozhodnutia,   ktorým   bola vyslovená   neplatnosť   postúpenia   pohľadávky   z B.   s.   r.   o.   na   A.   s.   r.   o.   Uvedené   by v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa/sťažovateľa. Pokiaľ teda Krajský súd v Žiline (aj) „čaká“ na rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku – o obnove   konania   v   súvisiacej   veci,   predmetný   postup   rozhodne   nie   je   na   ťarchu sťažovateľa.»

K vyjadreniu predsedu krajského súdu podal stanovisko právny zástupca sťažovateľa listom   doručeným   ústavnému   súdu   2.   novembra   2011,   v   ktorom   zotrval   na   svojich predchádzajúcich   tvrdeniach   a   vyjadril   súhlas   s   tým,   aby   sa   v   danej   veci   konalo   bez nariadenia ústneho pojednávania, nesúhlasí však s vyjadrením krajského súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 16 Cb 133/2001 ústavný súd zistil takýto stav konania:

Dňa   12.   októbra   2000   bol   Okresnému   súdu   Žilina   doručený   návrh   navrhovateľa na zaplatenie istiny v sume 165 023,24 € (4 971 490 Sk) s príslušenstvom, avšak z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti bol spis 14. marca 2001 postúpený krajskému súdu, ktorý 26. marca 2001 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 4.   mája 2001 sa   na krajskom   súde   uskutočnilo   pojednávanie, na ktorom   sa zúčastnil   navrhovateľ.   Na   pojednávaní   krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Cb   133/01-39 prerušil   konanie   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava II, v ktorom sa žalobca B., spol. s r. o., B., voči odporcovi A., spol. s r. o., B. (navrhovateľovi   v predmetnom   konaní   vedenom   na   krajskom   súde),   domáhal   určenia neplatnosti dohody o postúpení pohľadávky.

Dňa   11.   júla   2001   bolo   krajskému   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľa   proti uzneseniu   o prerušení   konania,   a preto   24.   augusta   2001   krajský   súd   predložil   spis   na rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý uznesením sp. zn. 1 Obo 222/01 z 28. februára 2002 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a 15. apríla 2002 vrátil spis krajskému súdu.

V priebehu   marca   a apríla   2003,   ako   aj   v januári   2004   krajský   súd   zisťoval   na Okresnom súde Bratislava II stav konania.

Dňa   29.   novembra   2004   navrhovateľ   zaslal   krajskému   súdu   opravu   návrhu a v prílohe rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25 Cb 261/00 z 25. júna 2002, ktorý   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   14   Cob   262/2003, 14 Cob 263/2003,   14   Ncb   40/2003   z 8.   septembra   2004   nadobudol   právoplatnosť 14. októbra 2004.

Dňa   13.   decembra   2004   krajský   súd   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 31. mája 2006 krajský súd uznesením sp. zn. 16 Cb 133/2001 konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty (a iné) zastavil.

Dňa 20. júna 2006 bol krajskému súdu doručený návrh navrhovateľa, aby namiesto neho do konania vstúpil sťažovateľ, ktorý s tým prejavil súhlas, pričom krajskému súdu bolo   zároveň   doručené   odvolanie   navrhovateľa   proti   uzneseniu   o čiastočnom   zastavení konania.

Na základe toho krajský súd 10. júla 2006 predložil spis najvyššiemu súdu, ktorý o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obo 205/2006 z 26. júla 2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a 27. augusta 2007 vrátil spis krajskému súdu.

V septembri 2007 krajský súd určil termín pojednávania na 16. október 2007, pričom navrhovateľ   svoju   neúčasť   vopred   ospravedlnil   s odôvodnením,   že   nie   je   účastníkom konania,   keďže   došlo   k postúpeniu   pohľadávky,   o čom   bol   krajský   súd   informovaný 20. júna 2006.

Dňa 8. októbra 2007 bolo krajskému súdu doručené dovolanie navrhovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu z 26. júla 2007 a 29. októbra 2007 navrhovateľ na základe výzvy zo 4. októbra 2007 doplnil písomné materiály týkajúce sa postúpenia pohľadávky.Z dôvodu   podaného   dovolania   krajský   súd   21.   februára   2008   predložil   spis najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 Obdo V 12/2008 z 29. januára 2009 zrušil uznesenie krajského súdu z 31. mája 2006 a uznesenie najvyššieho súdu z 26. júla 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený krajskému súdu 21. apríla 2009.Dňa 12. júna 2009 krajský súd vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu, na čo navrhovateľ odpovedal listom doručeným krajskému súdu 1. júla 2009.

O návrhu z 20. júna 2006 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 Cb 133/2001 zo 4. augusta 2009 tak, že vyhovel, aby do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa vstúpil sťažovateľ. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. septembra 2009.

Dňa 11. januára 2010 krajský súd vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu, na čo sťažovateľ reagoval podaním doručeným krajskému súdu 27. januára 2010.

Dňa 12. februára 2010 krajský súd uznesením konanie čiastočne zastavil. Z neúčasti   na   pojednávaniach   určených   na   15.   apríl   2010   a   29.   apríl   2010   sa sťažovateľ vopred ospravedlnil z dôvodu zahraničných pracovných ciest, a preto krajský súd na jeho žiadosť určil termín ďalšieho pojednávania na 7. október 2010. V tento deň sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný zástupca sťažovateľa, pričom pojednávanie sa odročilo pre účely vyžiadania spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 42 Cb 5/2009 a sp. zn. 25 Cb 261/00.

Dňa 8. novembra 2010 krajský súd požiadal Okresný súd Bratislava II o zapožičanie spisov, ktoré mu tento súd poskytol 28. januára 2011.

Dňa 14. marca 2011 a 23. júna 2011 krajský súd požiadal Okresný súd Bratislava II o zaslanie rozhodnutia o (ne)povolení obnovy konania vo veci sp. zn. 25 Cb 261/00, na čo tento súd reagoval 28. júla 2011, keď mu oznámil, že v danej veci bolo podané odvolanie.Dňa 16. septembra 2011 krajský súd opäť žiadal Okresný súd Bratislava II o zaslanie rozhodnutia, na čo reagoval tento súd 7. októbra 2011, keď uviedol, že od 30. augusta 2011 sa spis sp. zn. 42 Cb 5/2009 (25 Cb 261/00) nachádza na Krajskom súde v Bratislave.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2011.

V súvislosti s procesným postavením sťažovateľa považuje ústavný súd za dôležité zmieniť sa o tom, že v jeho prípade došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej sukcesie (z titulu postúpenia pohľadávky na základe zmluvy). V tejto súvislosti bol 20. júna 2006   krajskému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľa   na   vstup   do   konania   namiesto doterajšieho   účastníka   konania   na   strane   navrhovateľa.   Krajský   súd   o návrhu   rozhodol uznesením sp. zn. 16 Cb 133/2001 zo 4. augusta 2009 tak, že mu vyhovel. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. septembra 2009.

Pripustením   zmeny   účastníkov   konania   na   strane   navrhovateľa   však   nedošlo   ku vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   do   už existujúceho procesnoprávneho vzťahu. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu   zásadný   význam   pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej protiústavnosti   konania krajského súdu,   pretože v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom povolenej zmeny účastníkov konania nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 222/03, II. ÚS 373/06).

Aj   s   prihliadnutím   na   tento   záver   ústavný   súd   nemal   pochybnosť   o   tom,   že sťažovateľ môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene (obdobne III. ÚS 182/2011).

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04, III. ÚS 139/07, III. ÚS 3/2011).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania pred krajským súdom je návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 165 023,24 € (pôvodne 4 971 490 Sk) s príslušenstvom. Ide o pohľadávku „na zaplatenie ceny dodávky investičných celkov“ voči spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „odporca“), ktorá sťažovateľovi   vznikla   na   základe   dohody   o postúpení   pohľadávky   z 26.   júla   2000 uzatvorenej   medzi   postupcom   B.,   spol. s r. o.,   B.   a postupníkom   A.,   spol.   s r.   o.,   B., a následne na základe dohody o postúpení pohľadávky zo 7. novembra 2004 uzatvorenej medzi   postupcom   A.,   spol.   s r.   o.,   a sťažovateľom   ako   postupníkom.   Ústavný   súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je skutkovo ani právne zložitá a tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou, a preto doterajšiu dĺžku konania krajského súdu, ktorá predstavuje takmer 11 rokov, nemožno ospravedlniť žiadnou okolnosťou.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní ústavného súdu o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Zo spisu krajského súdu ústavný súd nezistil také okolnosti, na základe ktorých by   bolo   možné   konštatovať,   že   sťažovateľ   významnou   mierou   prispel   k predĺženiu predmetného konania. V apríli 2010 sťažovateľ dvakrát vopred ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaniach, ktoré boli určené na 15. apríl 2010 a 29. apríl 2010, pričom zároveň požiadal, aby ďalší termín nebol určený skôr ako na jeseň, a to z dôvodu, že v jeho skoršej účasti   na   pojednávaní   by   mu   bránili   zahraničné   pracovné   povinnosti.   Na   základe   toho krajský súd určil termín pojednávania na 7. október 2010, pričom zástupca sťažovateľa sa ho   zúčastnil.   Uvedené   odročenie   pojednávania   o pol   roka   na   žiadosť   sťažovateľa s prihliadnutím   na celkovú   dĺžku   doterajšieho   konania   (takmer   11   rokov)   nemohlo výraznejšie ovplyvniť predĺženie posudzovaného súdneho sporu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu.

Pri   hodnotení   doterajšieho postupu   krajského   súdu   ústavný súd poukazuje na to, že namietané   konanie   na   tomto   súde   trvá   od   14.   marca   2001,   keď   mu   bol   ako   vecne a miestne príslušnému súdu postúpený návrh, ktorý bol pôvodne podaný 12. októbra 2000 na Okresnom súde Žilina, to znamená, že konanie na krajskom súde prebieha už vyše 10 rokov a 7 mesiacov. Konanie sa dotýka základných práv a slobôd sťažovateľa až od 20. júna 2006,   keď   sa   stal   účastníkom   tohto   konania.   V priebehu   tohto   obdobia   ústavný   súd zaznamenal dve obdobia nečinnosti krajského súdu. V prvom období nečinnosti krajského súdu trvalo takmer 5 mesiacov, a to od 4. októbra 2007, keď krajský súd vyzval pôvodného navrhovateľa na predloženie listinných dôkazov, do 21. februára 2008, keď krajský súd predložil   spis   na   rozhodnutie   o dovolaní   najvyššiemu   súdu.   Druhé   obdobie   nečinnosti v trvaní 6 mesiacov ústavný súd zistil v období od 4. augusta 2009, keď krajský súd vyhovel návrhu,   aby   do   konania   namiesto   doterajšieho   navrhovateľa   vstúpil   sťažovateľ,   do 11. januára 2010, keď krajský súd vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že v priebehu namietaného konania sa spis trikrát nachádzal   mimo   dispozičnej   sféry   krajského   súdu,   keď   v dôsledku   podania   opravných prostriedkov   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   rozhodoval   najvyšší   súd,   postup ktorého sťažovateľ nenamietal. Spis prvostupňového súdu sa na najvyššom súde nachádzal spolu 2 roky   a 11 mesiacov, a to v obdobiach   od 24. augusta   2001 do   15. apríla 2002, od 10. júla 2006 do 27. augusta 2007 a od 21. februára 2008 do 21. apríla 2009.

Z uvedeného je zrejmé, že aj keď konanie na krajskom súde trvá od 14. marca 2001, pri posudzovaní postupu krajského súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno doň zaradiť obdobie v celkovom trvaní 6 rokov, keď bolo konanie prerušené a keď sa spis nachádzal na najvyššom súde. Podľa názoru ústavného súdu však ani toto zistenie nemôže ospravedlniť ďalší postup krajského súdu, keďže konanie nie je ešte ani po vyše 10 rokoch a 7 mesiacoch právoplatne skončené. Už len samotná dĺžka tohto súdneho konania signalizuje namietané porušenie označených práv sťažovateľa, navyše ak v priebehu tohto obdobia bol krajský súd viackrát nečinný.

Ústavný súd zistil, že krajský súd vo veci určil 5 termínov pojednávaní, pričom z neúčasti   na   tom,   ktoré   bolo   určené   na   16.   október   2007,   sa   pôvodný   navrhovateľ ospravedlnil poukazujúc na návrh z júna 2006, ktorým žiadal, aby na jeho miesto vstúpil do konania sťažovateľ, na ktorého bola postúpená pohľadávka, ktorá je predmetom konania. Pôvodný   navrhovateľ   súčasne   upozornil   krajský   súd,   že   v prvom   rade   je   potrebné rozhodnúť o tomto návrhu. Ústavný súd konštatuje, že aj v tomto smere pochybil krajský súd, keď o návrhu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP z júna 2006 nerozhodol bez zbytočných prieťahov,   keďže   o ňom   rozhodol   až   uznesením   zo   4.   augusta   2009   (právoplatným 23. septembra   2009),   čím   svojím   neefektívnym   postupom   aj   takýmto   spôsobom   prispel k predĺženiu konania. Navyše, ďalší termín pojednávania krajský súd určil až na 15. apríl 2010. Z neúčasti na tomto a ďalšom pojednávaní určenom na 29. apríl 2010 sa sťažovateľ vopred ospravedlnil a na jeho žiadosť bol ďalší termín pojednávania určený až po uplynutí vyše 5 mesiacov na 7. október 2010. Táto okolnosť však s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania zásadne neovplyvnila jeho priebeh.

Podľa názoru ústavného súdu je dôkazom neefektívneho postupu krajského súdu aj skutočnosť, že na doplnenie „opravy návrhu“ z 29. novembra 2004 bol sťažovateľ vyzvaný až 11. januára 2010, teda po uplynutí viac ako 5 rokov.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd súčasné nekonanie vo veci ospravedlňuje tým, že je potrebné vyčkať na právoplatné rozhodnutie vo veci návrhu na povolenie obnovy konania,   ktoré   je   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   pod   sp.   zn.   42   Cb   5/2009 a v ktorom bolo 20. júla 2011 podané odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu. Krajský súd v tejto súvislosti na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 7. októbra 2010, konštatoval, že je potrebné vyžiadať spisy Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 42 Cb 5/2009 a sp. zn. 25 Cb 261/2000 bez toho, aby konanie prerušil. Pritom, ak by tak učinil, sťažovateľ by mal právo   podať   proti   tomuto   rozhodnutiu   opravný   prostriedok,   a navyše   ak   by   došlo k prerušeniu   konania   spôsobom   súladným   so   zákonom,   zo   zákona   by   sa   nevykonávali vo veci pojednávania a neplynuli by lehoty podľa tohto zákona (§ 111 ods. 1 OSP). Tým, samozrejme, ústavný súd netvrdí, že zistil okolnosť, ktorá odôvodňuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ale snaží sa apelovať na to, že ak krajský súd takúto okolnosť   zistil   a tvrdí   ju,   v takom   prípade   mal   uznesením   konanie   prerušiť,   pretože   až rozhodnutím o prerušení konania nastanú účinky, ktoré platné právo s prerušeným konaním spája   a   ktoré   predstavuje   zákonnú   prekážku   plynulého   postupu   v konaní.   Totiž   podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd preto s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, na doterajšiu dĺžku   posudzovaného   konania,   ako   aj   s prihliadnutím   na   zistený   neefektívny   postup krajského   súdu   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 16 Cb 133/2001   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľa v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, samozrejme, ak tomu nebude brániť prekážka postupu konania (bod 2 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodnil stavom   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   ocitol   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   v konaní krajského súdu. Tým podľa jeho názoru dochádza „k prehlbovaniu ako aj vzniku ďalšej ujmy na právach sťažovateľa“.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa stal účastníkom konania až 20. júna 2006, teda konanie, ktoré na všeobecných súdoch prebiehalo od roku 2001, mu nemohlo spôsobovať následky, ktoré popísal pri zdôvodnení žiadosti o finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   vyslovenie   porušenia   základných   práv   a slobôd sťažovateľa   a príkaz   všeobecnému   súdu   vo   veci   konať postačujú   na   dovŕšenie   nápravy v konaní, preto mu ústavný súd finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 314,18 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v uplatnenej sume 314,18   €,   a to za   dva   úkony   právnej   služby (príprava   a prevzatie zastúpenia   a spísanie sťažnosti – vykonané v roku 2011) v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,41 € plus 20 % DPH, ktoré prikázal uhradiť krajskému súdu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011