znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 416/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Sťažovateľ   je   právnickou   osobou,   založenou   podľa slovenského práva; v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy   o   úvere   (ďalej   len   „Zmluva“)   zo dňa 09.   11.   2007 poskytol sťažovateľ   dlžníkovi   meno,   priezvisko: M.   M.   dátum narodenia:...,   bytom K.   (ďalej   len „dlžník“)   úver   vo   výške   298,75   Eur.   Zmluva   o.   i.   obsahovala   ustanovenia   týkajúce   sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a   ďalšie   poplatky.   Dlžník   bol   povinný   uhrádzať   sťažovateľovi   poskytnutý   úver   v   7-ich mesačných splátkach v sume 66,39 Eur mesačne od 12. 12. 2007.

Dlžník   neuhradil   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   čím   sa   dostal   do   omeškania so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného   zriaďovateľom   S.   a.   s.,   so   sídlom,   B.   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 10.   07.   2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný. Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa 19. 11. 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) oprávneného   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   následne   na   základe   poverenia udeleného Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „Okresný súd“) dňa 19. 11. 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu   sa   účastníkom   k   návrhu   súdu   na   neprípustnosť   vykonávacieho   konania uznesením zo dňa 17. 02. 2010, sp. zn. 3Er 746/2008-11 exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 10. 03. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd v Prešove (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa 13. 08. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 17. 02. 2010 ako vecne a právne správne...

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie...

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní...

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu   a   súvisiacich   dokladov   najmä   predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu...

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,   na   ktorý   sťažovateľovi   vznikol,   na   základe   zmluvy   o   úvere   nárok   a   ktorý   bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.».

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   025,84   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 124,58 €.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3   Er   746/2008-11   zo   17.   februára   2010   o   zastavení   exekúcie   (z   dôvodu,   že   exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku – spočívajúcu v právom nedovolenom plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá má za následok jeho nevykonateľnosť).

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva:«V predmetnej exekučnej veci sa teda vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 9. 11. 2007, č. 7290664, uzavretú medzi oprávneným a povinným (na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. – o spotrebiteľských úveroch), v ktorej absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). Tento údaj má za cieľ chrániť spotrebiteľa, pretože odplata je často zložito formulovaná tak, že spotrebiteľ skutočnú   cenu   úveru nevie   zistiť.   Preto   práve   RPMN   mu   umožňuje   v jednom   číselnom vyjadrení mať všetky úroky a poplatky. Ak tento údaj dodávateľ v zmluve neuvedie vystavuje sa preňho nepriaznivým následkom, že úver bude bezúročný a bez poplatkov...

Stály rozhodcovský súd túto skutočnosť (chýbajúcu RPMN v zmluve) v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nezohľadnil, pretože ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a napriek tomu boli poplatky a úroky dohodnuté, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným. Ak je takéto plnenie obsiahnuté v rozhodcovskom rozsudku vymáhané v exekučnom konaní, súd je povinný exekúciu zastaviť v časti tohto plnenia (pre úroky a poplatky – v tomto prípade exekučný titul v rozpore s § 4 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch priznával oprávnenému okrem poskytnutého úveru   aj   poplatok   za   poskytnutie   úveru)   aj   bez   návrhu   [§   45   ods.   1   písm.   c)   vyššie citovaného   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní].   Avšak   vzhľadom na skutočnosť,   že   v   exekučnom   titule   (rozhodcovskom   rozhodnutí)   nie   je   možné   oddeliť nedovolené plnenie od ostatného právom dovoleného vymáhaného plnenia (istinu = úver od poplatku za jeho poskytnutie – oba sú vo výroku a aj v jeho odôvodnení vyjadrené iba jednou súhrnnou sumou – 472,68 eur), nie je možné uvažovať iba o čiastočnom zastavení exekúcie   (pre   právom   nedovolenú   časť   vymáhaného   plnenia   –   poplatok   za   poskytnutie úveru) a preto súd aj bez návrhu v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol o zastavení   exekúcie   v   celom   rozsahu,   pretože   v   tomto   prípade   ide   o   nevykonateľné rozhodnutie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Tým, že je rozhodnutie rozhodcovského súdu nevykonateľné ohľadne istiny je logicky nevykonateľné aj ohľadne úrokov z omeškania, ktoré sú príslušenstvom tejto pohľadávky (istiny).»

Krajský súd v relevantnej časti napádaného rozhodnutia uviedol:„V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal zmätočnosť napadnutého uznesenia. Poukázal na to, že oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom za základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ide o druh zmluvy, ktorý má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu   nie   je   možné   považovať   za   zmluvu   o   spotrebiteľskom   úvere   podľa   Zákona o spotrebiteľských úveroch... Z tohto dôvodu RPMN nemusela byť uvedená ako podstatná náležitosť zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka...

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne ex offo posúdil nedovolené   plnenie   vymáhané   oprávneným...   Je   nesporné,   že   právny   vzťah   medzi účastníkmi   konania   vznikol   na   základe   zmluvy   o   úvere   uzavretej   dňa   9.   11.   2007, predmetom ktorej bol poskytnutý úver povinnej vo výške 9.000,- Sk. Povinná sa zároveň zaviazala zaplatiť príslušný poplatok vo výške 5.000,- Sk. Zo zmluvy o úvere ďalej vyplýva, že celkom sa mala zaviazať zaplatiť sumu 9.000,- Sk. Pri sčítaní poskytnutého úveru a výšky poplatku však celkom by mala zaplatiť 14.000,- Sk. Aj v tejto časti je uvedenie celovej zaplatenej čiastky zmätočné...

Tvrdené skutočnosti oprávneným, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd nepovažovať za dôvodné. Zákon o spotrebiteľských úveroch je špeciálnym právnym   predpisom   vo   vzťahu   k   Obchodnému   zákonníku,   ktorý   má   prednosť   pred akýmikoľvek inými ustanoveniami vo všeobecných právnych predpisoch. Aj túto skutočnosť súd prvého stupňa správne posúdil. Z dôvodu neuvedenia RPMN má oprávnený nárok len na vrátenie poskytnutie istiny, t. j. úveru vo výške 9.000,- Sk...

Tvrdenie oprávneného, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je právne irelevantné z dôvodu, že z vyjadrenia povinnej nepochybne vyplýva, že poskytnuté peniaze použila na iný účel ako na podnikanie. Navyše účel poskytnutých finančných prostriedkov nevyplýva ani z obsahu zmluvy. Je v záujme oprávneného pri uzatváraní zmluvy, ktorá nemá byť   považovaná   za   zmluvu   o   spotrebiteľskom   úvere,   špecifikovať   účel   zmluvy   priamo v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského rozsudku).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne akceptovateľný   právny   názor   krajského   súdu,   že   ak   neexistuje   relevantné   rozhodnutie (rozhodcovský   rozsudok),   ktoré   by   bolo spôsobilé   byť exekučným   titulom,   exekúcia   je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010