znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 415/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. C., N., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. M., N.,   pre namietané porušenie čl. 12 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18 ods. 1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k. 5 CoP/24/2011-126 z 26. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011 doručená sťažnosť Mgr. R. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z. M., N., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoP/24/2011-126 z 26. apríla 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v súčasnom období je na Okresnom   súde   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   30   P/273/2010   vedené konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému T. C., (ďalej len „maloletý“), ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Každý   z rodičov   podal   návrh   na   úpravu   práv   a povinností   k maloletému,   pričom matka   žiadala   zveriť   maloletého   do   jej   osobnej   starostlivosti   a otec   (sťažovateľ)   žiadal zveriť maloletého do striedavej starostlivosti rodičov.

Na pojednávaní konanom 11. novembra 2010 sa rodičia o úprave práv a povinností k maloletému   nedohodli,   preto   bolo   odročené   pre   účely   znaleckého   dokazovania pedopsychológom, aby sa vyjadril k zásadným otázkam týkajúcim sa zverenia maloletého do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, prípadne do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov.

Následne každý z rodičov podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia – matka žiadala ponechať maloletého v jej osobnej starostlivosti a zaviazať otca prispievať na výživu maloletého   sumou   50   €   mesačne   a otec   (sťažovateľ)   žiadal   zveriť   maloletého   do   jeho osobnej starostlivosti.

Okresný súd návrhy oboch rodičov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, pričom, pokiaľ ide o sťažovateľa, uznesením č. k. 30 P/273/2010-110 z 8. marca 2011 takto rozhodol:

„Návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal zveriť mal. T. do osobnej starostlivosti sa zamieta.

Začína sa bez návrhu konanie o nariadenie predbežného opatrenia o úpravu styku otca s mal. T.

Do   právoplatného   skončenia   konania   o úpravu   práv   a povinností   k mal.   T.   sa upravuje styk otca s mal. T. tak, že otec dieťaťa je oprávnený stretávať sa s mal. T. každý párny týždeň od soboty od 12.00 h do nasledujúcej soboty do 12.00 h.

Matka dieťaťa je povinná mal. T. na stretnutie s otcom riadne pripraviť a odovzdať ho   otcovi   v mieste jej   trvalého bydliska   a otec dieťaťa   je povinný na   tom istom mieste v stanovenom čase odovzdať dieťa matke.“

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu,   a to   v časti   úpravy   styku   otca s maloletým,   podala   matka   maloletého   odvolanie,   v ktorom   okrem   iného   uviedla: „Napadnutým   predbežným   opatrením   prvostupňový   súd   fakticky   rozhodol   o   striedavej starostlivosti   o   dieťa,   aj   keď   preto   neboli   splnené   ani   základné   podmienky.   Maloletý spoločne   s   matkou   majú   trvalé   bydlisko   v M.,   kde   má   dieťa   zabezpečenú   škôlku   a   je zaevidované na poskytovanie zdravotnej starostlivosti u pediatričky. Vzhľadom na násilné konanie   zo   strany   otca,   sú   ich   vzájomné   vzťahy   a   kontakty   vážne   narušené.   V danom prípade nie sú splnené ani najzákladnejšie predpoklady pre striedavú starostlivosť rodičov o maloletého, pretože súd neskúmal vybavenie domácnosti oboch rodičov vecami dieťaťa, zdravotnú   starostlivosť   a   bydlisko   rodičov   je   vzdialené   od   seba   cca   200   km.   Otec   sa o maloletého   nikdy   sám   nestaral,   nemá   skúsenosť   so   starostlivosťou   o   maloleté   dieťa. Matka má lepšiu možnosť zaistenia potrieb dieťaťa.“

Následne krajský súd uznesením č. k. 5 CoP/24/2011-126 z 26. apríla 2011 takto rozhodol:

„Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletým, mení tak, že otec maloletého je oprávnený stýkať sa s maloletým T. každý párny víkend v mesiaci, počínajúc piatkom o 17.00 hod. končiac nedeľou do 17.00 hod.   s tým,   že   matka   je   povinná   maloletého   T.   na   stretnutie   s otcom   riadne   pripraviť a odovzdať ho otcovi v mieste jej trvalého bydliska,   kam ho otec po skončení návštevy privedie späť.“

Sťažovateľ namieta, že v uvedenom rozhodnutí krajského súdu «... nie je kvalitne, dostatočne   a presvedčivo   zdôvodnené,   ako   si   má   dieťa   vybudovať   a udržiavať   vzťah k obidvom   rodičom,   a ako   má   otec   naplniť   svoje   právo   podieľať   sa   na   starostlivosti a výchove dieťaťa počas dvoch víkendov mesačne, za predpokladu, že prvostupňový súd v konaní správne predbežne nariadil taký rozsah styku, ktorý bol v súlade s § 24 ods. 4 Zákona   o rodine.   Argument   Krajského   súdu   o tom,   že   výrok   predbežného   opatrenia   by nemal byť totožný s výrokom vo veci samej a nariadenie styku v takom širokom rozsahu by prejudikovalo takéto rozhodnutie už pred vykonaním znaleckého dokazovania neobstojí, lebo   je   to   práve   špecifická   charakteristická   črta   poručenskej   agendy,   v ktorej   je   často rozhodnutie o zverení do osobnej starostlivosti a úprave styku premietnuté do rozhodnutia vo veci samej...

Ďalej Krajský súd uviedol,   že na základe vyššie uvedeného rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, z čoho vyplýva, že svoj názor oprel len o vyššie uvedený argument. Nijako sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal so skutočnosťou, že matka bez súhlasu otca zásadným spôsobom zasiahla do života dieťaťa, keď pretrhla všetky väzby, ktoré dieťa malo vo svojom pôvodnom bydlisku v N. Premiestnila dieťa z jeho pôvodného trvalého   bydliska,   zmenila   pre   dieťa   predškolské   zariadenie   a   lekára   a   tým   svojvoľne obmedzila rodičovské práva otca, hoci bola táto skutočnosť pre rozhodnutie významná, a je potrebné uviesť, že svojim rozhodnutím Krajský súd, ktorým bez ďalšieho extrémne rozšíril styk   matky   a   zúžil   styk   otca   poskytol   ochranu   tejto   svojvôli,   v   rozpore   so   základným ústavným   princípom   právnej   istoty.   Krajský   súd   taktiež   uviedol,   že   rozhodol   tak   ako rozhodol s poukazom „na potrebu zachovania vzťahu medzi otcom a synom“ avšak nijakým spôsobom nezdôvodnil (a ani neoprel svoju argumentáciu o ustanovenie žiadneho zákona), ako presne podľa jeho právneho názoru môže byť vzťah otca a syna zachovaný lepšie počas dvoch párnych víkendov, a nie počas dvoch párnych týždňov, ktoré zahŕňajú aj starostlivosť počas   bežných   dní   a   vyjadrujú   ústavné   právo   na   rovnocennú   rodičovskú   starostlivosť. Krajský súd sa obmedzil len na slovné spojenie „na základe vyššie uvedeného“ pričom vyššie   uvedené   sú   predchádzajúce   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   citované   zákonné ustanovenia, krátka správa kolízneho opatrovníka maloletého UPSVaR vo V. a uvedený argument o tom, že styk v rozsahu ako ho nariadil Okresný súd by prejudikoval rozhodnutie vo   veci   samej.   Krajský   súd   vo   svojom   šesťstranovom   odôvodnení   venoval   svojmu odôvodneniu, prečo tak extrémne zúžil styk otca s dieťaťom, a prečo je takéto rozhodnutie v záujme dieťaťa iba dve vety (zvyšok tvorí popis skutkového stavu - popis obsahu návrhu a vyjadrení k nemu a prehľad vykonaných dôkazov). Absentuje náležité zdôvodnenie a tým i vlastná   hodnota   súdneho   rozhodnutia,   čím   bolo   zásadným   spôsobom   porušené   právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces...

Ak   však sa však   odvolací   súd   tak významným spôsobom   odkloní   od rozhodnutia prvostupňového   súdu,   bez   toho   aby   akýmkoľvek   spôsobom   odôvodnil   svoj   odklon   ide o zásadné   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   článku   6   Dohovoru a zároveň   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   pretože   v   prípade   neexistencie   riadneho odôvodnenia   odvolacieho   súdu,   je   možné   vyvodiť   záver,   že   sa   odvolací   súd   oprel   o rozhodnutie   prvostupňového   súdu   (ktoré   je   v   odôvodnení   Krajského   súdu   citované   a   v spojení s formuláciou „na základe vyššie uvedeného“), avšak odôvodnenie prvostupňového súdu nenadväzuje logicky, gramaticky ani systematicky na rozhodnutie Krajského súdu, preto   je   namieste   už   uvedený   záver,   že   rozhodnutie   Krajského   súdu   nie   je   riadne odôvodnené...

Na   základe   §   24   ods.   4   Zákona   o   rodine   je   záujmom   maloletého   dieťaťa   byť v rovnocennej starostlivosti a výchove obidvoch rodičov - avšak s týmto zákonným kritériom sa Krajský súd absolútne nevysporiadal, nikde vo svojej vlastnej argumentácii nepoužíva pojem záujem dieťaťa. Krajský súd taktiež nevzal do úvahy relevantné zákonné kritérium pri rozhodovaní o rozsahu styku, ktorým sa významne odklonil od rozhodnutia Okresného súdu o tom, aký bude rozsah styku s druhým rodičom hoci aj formou predbežného opatrenia, čím porušil nielen právo sťažovateľa na rodičovskú starostlivosť a výchovu, ale aj základné právo   dieťaťa   na   rodičovskú   starostlivosť   a   výchovu.   Opomenutím   vyššie   uvedeného zákonného kritéria zaťažil Krajský súd svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, čím taktiež došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.».

Sťažovateľ taktiež namieta, že krajský súd použitím nezákonného inštitútu, t. j. slova „návšteva“, vo výrokovej časti svojho rozhodnutia rozhodol v rozpore s platnou právnou úpravou,   v dôsledku   čoho   uvedené   rozhodnutie   zaťažil   arbitrárnosťou,   čím   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa č. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti uviedol, že «Na inštitút styku rodiča s maloletým dieťaťom nemožno nazerať iba ako na „návštevu“, nakoľko sa tým degraduje postavenie niektorého z rodičov na druhoradého rodiča, čo je v rozpore so zákonom i s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.», a zároveň odkázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 26/05 zo 6. júla 2006.

Napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy upravujúceho zákaz diskriminácie, k porušeniu jeho základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   dohovoru,   ako   aj k porušeniu   čl.   18   ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 5 CoP/24/2011-126 z 26. apríla 2011 bol porušený čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základné práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, aby uvedené rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a aby   sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu č. k. 5 CoP/24/2011-126 z 26. apríla 2011.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   71/97).   Z toho   vyplýva,   že   uvedené   právne   východiská   sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Napadnutým   rozhodnutím   krajský   súd   ako   odvolací   súd   v konaní   o nariadenie predbežného opatrenia o úprave styku sťažovateľa (otca) s maloletým zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu o dočasnej úprave styku sťažovateľa s maloletým tým spôsobom, že fakticky   zúžil   rozsah   tohto   styku   z pôvodne   prvostupňovým   súdom   určeného   „každého párneho   týždňa“   na   „každý   párny   víkend“   v mesiaci,   a to   do   právoplatného   skončenia konania   o   úpravu   práv   a povinností   k   maloletému.   Podľa   názoru   sťažovateľa   tým,   že napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   kvalitne,   dostatočne   a presvedčivo zdôvodnené, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ taktiež namieta, že napadnuté rozhodnutie je z dôvodu použitia nezákonného inštitútu (t. j. slova „návšteva“) v jeho výrokovej časti arbitrárne.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   prejednal   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti, týkajúcej sa úpravy styku otca s mal. dieťaťom zmeniť podľa § 220 O. s. p. z týchto dôvodov:

Uznesenie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh otca na zverenie maloletého   do   jeho   výchovy,   odvolaním   napadnuté   nebolo   a preto   v tejto   časti   je rozhodnutie súdu prvého stupňa právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté. V prejednávanej veci je nepochybné, že ako matka, tak aj otec sa domáhajú návrhom čo do veci samej zverenia maloletého T. do ich výchovy. Rovnako je nepochybné, že po nariadení   pojednávania   súd   prvého   stupňa   nariadil   znalecké   dokazovanie   ohľadom zverenia mal. T. do výchovy toho-ktorého z rodičov...

Zhodne so súdom prvého stupňa dospel aj odvolací súd k záveru, že v tomto prípade sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia ohľadom úpravy styku otca s maloletým T. Vzhľadom na narušené vzťahy medzi rodičmi, ich neschopnosť dohodnúť sa ohľadom   práv   a   povinností   k   maloletému,   je   nutné   dočasne   upraviť   pomery   otca k maloletému T.

Na druhej strane sa však odvolací súd nestotožnil s rozsahom styku, ktorým upravil súd   prvého   stupňa   styk   otca   s   maloletým.   V   tomto   prípade   je   potrebné   prisvedčiť argumentácii zo strany matky, ktorá zdôraznila tú skutočnosť, že nariadenie predbežného opatrenia v takomto rozsahu súd prvého stupňa fakticky nariadil striedavú starostlivosť nad mal. T., čo nie je účelom ani cieľom predbežného opatrenia. Výrok predbežného opatrenia by nemal byť totožný s rozhodnutím čo do veci samej a zároveň nariadenie predbežného opatrenia v tak širokom rozsahu by prejudikovalo takéto rozhodnutie už pred vykonaním znaleckého dokazovania.

Preto   v   náväznosti   na   vyššie   uvedené   dospel   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa odvolací súd k záveru, že je síce potrebné upraviť styk otca s maloletým, avšak v pomerne kratšom rozsahu, ako bolo nariadené súdom prvého stupňa. Preto odvolací súd v konečnom dôsledku zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti úpravy styku otca s maloletým a s poukazom na potrebu zachovania vzťahu medzi otcom a synom, ako aj s poukazom na potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi rodičmi a maloletým, dospel v konečnom dôsledku k záveru, že je potrebné upraviť styk otca tak, ako je upravené vo výroku tohto uznesenia. Preto odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti úpravy styku otca s maloletým a tento upravil tak, že otec bude mať právo s maloletým sa stretávať každý párny víkend, počínajúc piatkom od 17:00 hod. končiac nedeľou o 17:00 hod. s tým, že matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a otec je povinný v stanovenú dobu dieťa späť matke vrátiť.

Takto nariadeným predbežným opatrením bude splnená potreba dočasnej   úpravy pomerov s tým, že v rozhodnutí čo do veci samej súd rozhodne po nariadení znaleckého dokazovania, komu bude maloleté dieťa zverené do výchovy a starostlivosti.“

Pri posudzovaní predloženej sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné odpovedať na otázku, či krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle ústavy a zákonov upravujúcich výkon rodičovských práv a povinností.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento na základe   odvolania   podaného   matkou   maloletého   dôsledne   preskúmal   skutkové   a právne závery prvostupňového súdu a jeho právnu argumentáciu, pričom, ako už bolo uvedené, zmenil   výrok   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   o dočasnej   úprave   styku   sťažovateľa s maloletým.

Ústavný pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie   vo   veci   Olsson   v.   Sweden   z 27.   novembra   1992   a Johansen   v.   Norway z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha,   pričom   pri   hľadaní   tejto   rovnováhy   musí   byť   osobitný   význam   venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

V tomto   smere   bolo   preto   potrebné   zobrať   do   úvahy   dočasnú   úpravu   styku sťažovateľa s maloletým napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorého platnosť skončí právoplatným rozhodnutím vo veci samej, ako aj to, že vzhľadom na nariadenie znaleckého dokazovania všeobecným súdom nebolo dosiaľ o úprave práv a povinností k maloletému právoplatne   rozhodnuté.   Je   zásadne   v právomoci   všeobecného   súdu   posúdiť   podmienky zverenia maloletého dieťaťa do osobnej (výlučnej) starostlivosti toho-ktorého rodiča, resp. do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. To isté platí, pokiaľ ide o dočasnú úpravu styku rodiča s maloletým dieťaťom.

Aj keď argumentácii uvádzanej sťažovateľom nemožno uprieť racionálny základ, podľa   názoru ústavného súdu nemôže vytvárať dostatočný podklad na to, aby citované závery   krajského   súdu   mohli   byť   označené   ako   nesúladné   s   obsahom   sťažovateľom označených základných práv a slobôd.

Je totiž v prvom rade v záujme maloletého, aby sa vzťahy rodičov stabilizovali tak, aby   boli   schopní   dohody   o   širšom   rozsahu   styku   sťažovateľa   s maloletým,   prípadne   aj dohody o striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. V tom treba vidieť „výchovný“ vplyv napadnutého rozhodnutia krajského súdu na účastníkov konania, ktorého naplnenie je nepochybne v záujme maloletého.

K tejto problematike sa vyjadril už Ústavný súd Českej republiky v nálezoch sp. zn. III. ÚS   1206/09   z 23.   februára   2010,   I. ÚS   266/10   z 18.   augusta   2010   a   sp.   zn. I. ÚS 2661/10 z 2. novembra 2010 (na ktoré poukázal aj sťažovateľ).

Aby bolo určité riešenie vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, je požadovaný stav takmer ideálny. To je však ilozórne. Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojím správaním   k takémuto   stavu   približovali.   Teda,   aby   rodičia   opustili   svoje   egoistické, mnohokrát   dokonca   „nízke   záujmy“   (napr.   v podobe   trýznenia   druhého   rodiča prostredníctvom   dieťaťa).   Každý   rodič   by si   mal byť vedomý   toho,   že   priorita   záujmu dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére (v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť, a nie je schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý život.

Vzhľadom   na   štádium,   v akom   sa   konanie   pred   všeobecnými   súdmi   nachádza, ústavný   súd   nemôže   predpokladať   ani   predbiehať   ďalší   vývoj   posudzovaného   prípadu, pretože by to viedlo   k zasahovaniu   do   nezávislého   posúdenia   veci   všeobecnými súdmi. Úlohou   týchto   súdov   bude   predovšetkým   v závislosti   od   stavu   aktuálneho   v čase rozhodovania   a   od   výsledkov   znaleckého   dokazovania   argumentačne   presvedčivo rozhodnúť o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu.

Ústavný súd konštatuje, že uvedené závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom rozhodnutí zodpovedajú príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem maloletého, preto ich nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Taktiež skutočnosť, že krajský súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol nezákonný inštitút (t. j. slovo „návšteva“), sama o sebe arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia nezakladá, čo vyplýva   aj   z citovaného   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia.   Je právom   všeobecného   súdu vykladať   zákony   a ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor   krajského   súdu   a jeho závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   považuje   závery   vyjadrené   v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

Sťažovateľ namietal, že v súvislosti s už uvedenými pochybeniami krajského súdu bol porušený aj čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy upravujúci zákaz diskriminácie, základné právo sťažovateľa   na   ochranu   rodičovstva   podľa   čl.   41   ods.   1   ústavy,   základné   právo   na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   právo   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov a až následné uplatňovanie rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaných v čl. 41 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 26/05).

Relatívna   voľnosť   pri   formulovaní   ustanovení   o úprave   styku   rodičov   s ich maloletými   deťmi   poskytuje   dostatočný   priestor   rodičom,   aby   sa   na   styku   so   svojimi maloletými deťmi mohli dohodnúť podľa ich špecifických podmienok a záujmu.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   príslušné   ustanovenia   zákona   o rodine upravujúce   výkon   rodičovských   práv   a povinností   nemožno   vnímať   izolovane,   ale v kontexte   celej   právnej   úpravy   styku   rodičov   s ich   maloletými deťmi   umožňujúcej   pri zmene pomerov zmeniť či už dohodu, alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností.

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Ak   rodičia   žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme   maloletého   dieťaťa.   Iná   situácia   vzniká   v prípade   rodičovstva   detí,   ktoré   sa narodia   mimo manželstva a medzi rodičmi   nedôjde k dohode   o výchove dieťaťa. Zákon o rodine   úpravu   výkonu   rodičovských   práv   a povinností   rieši   aj   v týchto   prípadoch,   čo nielen umožňuje čl. 51 ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods.   1   a   §   24   ods.   2   zákona   o rodine).   Až   keď   nedôjde   k dohode   rodičov   o výkone rodičovských práv a povinností, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Z okolností   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   k porušeniu   označených   základných práv   a slobôd   by   mohlo   dôjsť   len   v príčinnej   súvislosti   s porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv   a slobôd,   a z tohto   dôvodu   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011