znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 415/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 9 T 36/2008 zo 17. júna 2008 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 89/2008 z 22. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2008   doručená   sťažnosť   V.   K.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   M.,   D.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 36/2008 zo 17. júna 2008 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 89/2008 z 22. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Dolnom   Kubíne   zo   dňa   17.   6.   2008,   sp.   zn.: 9T/36/2008, Okresný súd podľa § 79 ods. 3 Tr. por., v spojení s § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. neprijal písomný sľub sťažovateľa a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola súdu doručená dňa 9. 5. 2008, podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi, pričom zároveň rozhodol o väzbe sťažovateľa tak, že v zmysle § 244 ods. 5 Tr. por. väzba ďalej trvá.

Proti   uvedenému   uzneseniu   podal   v   zákonnej   lehote   prokurátor   Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne ako aj sťažovateľ sťažnosť, o ktorých rozhodol Krajský súd v Žiline dňa 22. 7. 2008, pod sp. zn.: 1To/89/2008.

Krajský súd citované uznesenie okresného súdu podľa § 194 ods. 1 písm. b) ods. 2 Tr. por. zrušil v časti - vo výroku, ktorým podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. okresný súd odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal...

Krajský súd v Žiline v odôvodnení svojho uznesenia uvedeného v čl. I. tejto sťažnosti uvádza,   že   po   preskúmaní   trestného   spisu   sa   stotožnil   s   názorom   okresného   súdu, že postupom vyšetrovateľa v prípravnom konaní pri výsluchu poškodenej A. P. zo 6. 1. 2008 boli porušené práva obvineného na jeho obhajobu, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 213 Tr. por., pričom v tejto súvislosti v podrobnostiach krajský súd odkázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu.

Krajský   súd   ďalej   uvádza,   že   v   prejednávanom   prípade   vyšetrovateľ   obvineného vôbec nepoučil v zmysle § 213 Tr. por. o možnosti zúčastniť sa výsluchu poškodenej, pričom v   tejto   dobe   obvinený   nemal   ustanoveného   obhajcu,   a   preto   výsluch   poškodenej   nebol vykonaný v   súlade s   Trestným   poriadkom,   a   preto tento   výsluch   nie je možné prečítať v zmysle ustanovenia § 263 ods. 4 Tr. por. na hlavnom pojednávaní a súd k tejto zápisnici pri svojom rozhodovaní nesmie vôbec prihliadať.

V súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva obvineného na obhajobu Krajský súd dodáva, že na hlavnom pojednávaní nebude možné prečítať ani konfrontácie medzi obvineným   a   poškodenou,   pretože   tieto   konfrontácie   neboli   vykonané   v   súlade s ustanovením § 125 Tr. por. a to najmä z dôvodu, že výsluch poškodenej nebol vykonaný v súlade   so   zákonom,   tento   výsluch   „akoby   neexistoval“,   nebolo   teda   čo   konfrontovať s výpoveďou obvineného.

V závere odôvodnenia Krajský súd uvádza, že ak poškodená využije svoje právo v zmysle   ustanovenia   §   130   Tr.   por.   a   odmietne   vypovedať   na   hlavnom   pojednávaní, zápisnicu o výpovedi z prípravného konania nebude možné čítať a nie je možné prečítať ani zápisnice o jej konfrontácii s obvineným, avšak tieto skutočnosti nemohli byť dôvodom na postup podľa § 244 ods. 1. písm. h) Tr. por., pretože ostatné dôkazy, ktoré sú založené v trestnom spise boli vykonané v súlade so zákonom a odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.

Krajský súd nepovažoval sťažnosť obvineného za opodstatnenú, a preto ju zamietol ako nie dôvodnú postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

V   predmetnom   konaní   bol sťažovateľ   vzatý do   väzby uznesením Okresného   súdu v Dolnom Kubíne sp. zn.: 0Tp/1/08 zo dňa 8. 1. 2008, podľa § 87 ods. 1 Tr. por., v spojení s § 72 ods. 2 Tr. por., z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pričom väzba obvineného začala dňa 5. 1. 2008 o 21.30 hod. a vykonáva sa v Ústave na výkon väzby v Ružomberku...

Osobná   sloboda   sťažovateľa   bola   obmedzená,   tak   ako   to   vyplýva   z   uznesenia okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 8. 1. 2008, podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c), pričom   podkladom   pre   toto   rozhodnutie   bol   prokurátorom   predložený   vyšetrovací   spis s tým, že súd odôvodnil svoje rozhodnutie tak, že vyšetrovanie predmetného skutku bude ďalej pokračovať, avšak už v čase rozhodovania bolo preukázané, že medzi obvineným a poškodenou   je   problematické   vzájomné   spolužitie,   že   v   dôsledku   odlišných   pohľadov na mieru vzájomnej zodpovednosti či už za chod domácnosti, alebo za prevádzku obchodu, dochádza medzi nimi k hádkam, ktorých intenzita sa stupňuje a pokiaľ počas hádky začal obvinený   používať   svoju   fyzickú   silu   namiesto   argumentov,   je   tu   obava,   že   vo   svojom násilnom konaní voči družke by pokračoval aj v prípade ďalšej hádky, čomu je potrebné zabrániť, pričom obvinený zatiaľ neponúkol žiadne reálne uskutočniteľné riešenie vzťahu k poškodenej, a preto hrozí, že v prípade prepustenia na slobodu by sa usiloval násilím riešiť vzniknuté problémy...

V odôvodneniach uznesení Okresného súdu v Dolnom Kubíne ako aj Krajského súdu v Žiline, uvádzaných v čl. I. tejto sťažnosti, súdy zhodne konštatujú, že došlo k porušeniu práv   obvineného   na   obhajobu,   že   nemožno   použiť   vykonané   dôkazy   v   ďalšom   konaní, dokonca Krajský súd uvádza, že takto vykonané dôkazy „akoby neexistovali“, avšak ani jeden   zo   súdov   nepostupoval,   podľa   nášho   názoru   zákonným   spôsobom,   keď   ponechal sťažovateľa   vo   väzbe,   pretože   ak   sa   uvádza   v   odôvodnení   uznesenia   Okresného   súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 8. 1. 2008, že z predloženého vyšetrovacieho spisu zistil, že návrh prokurátora na vzatie obvineného do väzby je dôvodný, potom po ustálení, že v predmetnej veci   dôkazy   vykonané   medzi   obmedzením   osobnej   slobody   sťažovateľa   a   jeho   vzatím do väzby,   na   základe   ktorých   bol   obvinený   vzatý   do   väzby,   nie   sú   vykonané   zákonným spôsobom, sa mali súdy zaoberať otázkou trvania dôvodov väzby, pričom, podľa nášho názoru,   v   terajšom   stave   konania   neexistujú   dôvody,   ktoré   by   oprávňovali   súd na obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa.

Uvedenými   rozhodnutiami   boli   podľa   nášho   názoru   porušené   práva   sťažovateľa a to najmä právo zakotvené v ustanoveniach článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V priebehu predmetného trestného konania boli vykonané aj ďalšie dôkazy, ktoré však nepreukazujú, že by boli splnené zákonné podmienky väzby, ani že by trvali dôvody väzby, ani z nich a ani zo správania sťažovateľa nevyplýva dôvodná obava, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil...“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Práva sťažovateľa V. K.,... na osobnú slobodu zaručené článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky,   článkom   5   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd boli porušené rozhodnutiami Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 17. 6. 2008, sp. zn.: 9T 36/2008 a Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. 7. 2008, sp. zn.: 1To/89/2008.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Okresného   súdu   v   Dolnom Kubíne zo dňa 17. 6. 2008, sp. zn.: 9T/36/2008 a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. 7. 2008, sp. zn.: 1To/89/2008.

3. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby obnovil stav pred porušením základného práva sťažovateľa V. K.,... tak, že ho okamžite prepustí z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi V. K.,... primerané finančné zadosťučinenie v čiastke 100.000,-Sk.

5.   Okresný   súd   v   Dolnom   Kubíne   a   Krajský   súd   v   Žiline   sú   povinný   nahradiť sťažovateľovi V. K.,... trovy právneho zastúpenia v čiastke 9.067,- Sk na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. M.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti námietok sťažovateľa smerujúcich proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 T 36/2008 zo 17. júna 2008 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je   nepochybné,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   právo   podať sťažnosť, čo aj využil. V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie uznesenia   okresného   súdu   bol   v prvom   rade   povolaný   krajský súd,   ktorého   právomoc predchádza   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 272/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 89/2008 z 22. júla 2008. Už pri predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   v súlade   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v danej časti sa javí ako zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07, III. ÚS 271/07).

Podstatou   námietok sťažovateľa boli tvrdenia   o porušení základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že krajský súd síce v napadnutom uznesení konštatoval, že v priebehu prípravného konania došlo k vykonaniu niektorých dôkazov nezákonným spôsobom, a teda že tieto nemôžu byť použité v konaní pred súdom, pretože nimi boli porušené práva sťažovateľa na obhajobu, ale aj napriek tomu krajský   súd   neprepustil   sťažovateľa   z väzby,   hoci   podľa   jeho   názoru   dôvody   ďalšieho trvania väzby tým nie sú dané, čo sa snažil preukázať aj písomným sľubom.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a)   zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či skutočnosti uvádzané sťažovateľom sú relevantné a spôsobilé porušiť ním označené základné práva.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd upriamil pozornosť na odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie v časti, ktorou podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi na došetrenie   a okresnému   súdu   bola   uložená   povinnosť,   aby   vo   veci   znovu   konal a rozhodol, a ktorým bola zároveň sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva:

„Napadnutým uznesením Okresný súd v Dolnom Kubíne podľa § 79 ods. 3 Tr. por. v spojení s § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. neprijal písomný sľub obvineného, a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi a napokon podľa   § 244 ods.   5 Tr.   por.   rozhodol, že väzba obvineného ďalej trvá.

Proti uzneseniu podal riadne a včas, v zákonom stanovenej lehote sťažnosť okresný prokurátor,   ako   aj   obvinený.   Sťažnosť   okresného   prokurátora   smerovala   proti   výroku uznesenia, ktorým súd podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi. Sťažnosť obvineného V. K. smerovala proti výrokom o väzbe...

Obvinený V. K. svoju sťažnosť písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Uviedol, že dôvody väzby po vykonanom dokazovaní nie sú dané a u obvineného nie je obava,   že   bude   pokračovať   v   trestnej   činnosti,   ktorá   sa   mu   kladie   za   vinu,   prípadne, že dokoná   trestný   čin.   Obvinený   prehlásil   a   doložil   dokladmi,   že   v   prípade   ak   by   bol prepustený na slobodu, odíde do Českej republiky, kde má zabezpečené u svojho otca trvalé bývanie.   Poukázal   na   chyby   prípravného   konania,   taktiež   na   porušenie   jeho   práva na obhajobu...

Krajský   súd   zistil,   že   konanie,   ktoré   predchádzalo   napadnutému   uzneseniu,   bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd neprijal písomný sľub obvineného a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj výrok, ktorým rozhodol o ďalšom trvaní väzby, zodpovedajú stavu veci a zákonu. Výrok uznesenia, ktorým súd podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi však nie je v súlade so zákonom...

Obvinený V. K. žije v spoločnej domácnosti s družkou - poškodenou A. P., voči ktorej sa   mal   dopustiť   hrubého   násilia,   ktoré   bezprostredne   smerovalo   k vážnemu   ublíženiu na zdraví   poškodenej,   resp.   jej   smrti.   Na   území   Slovenskej   republiky   nemá   žiadne iné bydlisko.   Z   jeho výpovede pred okresným súdom vyplýva,   že po prepustení z väzby by si chcel urovnať nezrovnalosti a vyriešiť nevyjasnené otázky s poškodenou a až potom by sa chcel odsťahovať do Českej republiky, kde bude bývať u svojho otca. Prepustením obvineného na slobodu teda nie je vylúčená obava, že tento pri kontakte s poškodenou by dokonal   trestný   čin,   ktorým   hrozil.   Z   uvedených   dôvodov   sa   krajský   súd   stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby a zároveň neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby. V tejto súvislosti aj krajský súd písomný   sľub   obvineného   nepovažoval,   vzhľadom   na   povahu   prejednávaného   prípadu, za dostatočný...

Po preskúmaní trestného spisu krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že postupom vyšetrovateľa v prípravnom konaní pri výsluchu poškodenej A. P. zo 6. 1. 2008 boli porušené práva obvineného na jeho obhajobu, tak ako vyplývajú z ustanovenia § 213 Tr. por. V tejto súvislosti v podrobnostiach krajský súd odkazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu...

V prejednávanom prípade vyšetrovateľ obvineného vôbec nepoučil v zmysle § 213 Tr. por. o možnosti zúčastniť sa výsluchu poškodenej A. P. 6. 1. 2008, ktorý bol uskutočnený od   15.30   hod.   V   tejto   dobe   obvinený   ešte   nemal   ustanoveného   obhajcu,   a   preto   tento výsluch poškodenej nebol vykonaný v súlade s Trestným poriadkom. V tejto súvislosti boli porušené práva na obhajobu obvineného. Zápisnicu o výsluchu poškodenej zo 6. 1. 2008 preto   nie   je   možné   prečítať   v   zmysle   ustanovenia   §   263   ods.   4   Tr.   por.   na   hlavnom pojednávaní a súd k tejto zápisnici pri svojom rozhodovaní nesmie vôbec prihliadať. Na hlavnom pojednávaní nebude možné prečítať ani konfrontácie medzi obvineným a poškodenou, pretože tieto konfrontácie neboli vykonané v súlade s ustanovením § 125 Tr. por.

Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   v   prejednávanom   prípade   boli   porušené   práva obvineného pri výsluchu poškodenej A. P. a pri vykonávaní konfrontácie medzi obvineným a poškodenou. Ak poškodená A. P. využije svoje právo v zmysle ustanovenia § 130 Tr. por. A odmietne   vypovedať   na   hlavnom   pojednávaní,   zápisnicu   o výpovedi   z   prípravného konania   nebude   možné   čítať,   a   nie   je   možné   prečítať   ani   zápisnice   o   jej   konfrontácii s obvineným. Tieto skutočnosti však nemohli byť dôvodom na postup podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por., pretože ostatné dôkazy, ktoré sú založené v trestnom spise boli vykonané v súlade   so   zákonom   a   odôvodňujú   postavenie   obvineného   pred   súd.   Pri predbežnom prejednaní obžaloby súd nemôže hodnotiť, či dôkazy predložené okresným prokurátorom postačujú na uznanie viny obvineného, ale rozhoduje o rozsahu a spôsobe dokazovania, ktoré hodlá vykonať na hlavnom pojednávaní...“

Vychádzajúc   z uvedeného   treba   konštatovať,   že   krajský   súd   celkom   zreteľne predstavil dôvody ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby. Poukázal na to, že sťažovateľ bol vzatý   do   väzby   z dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku, ktorý upravuje   preventívnu   väzbu,   teda   obmedzenie   osobnej   slobody   obvineného v prípadoch,   aby   sa   zamedzilo   ďalšiemu   pokračovaniu   v trestnej   činnosti.   Podkladom pre prijatý   záver   krajského   súdu   bola   výpoveď   sťažovateľa   pred   okresným   súdom (nie výsledky   procesných   úkonov,   o ktorých   tvrdil,   že   neboli   vykonané   v súlade so zákonom), z ktorej vyplynulo, že po prepustení na slobodu by si najskôr chcel urovnať vzťahy   s poškodenou   a až   následne   sa   odsťahovať   na   územie   Českej   republiky. Vzhľadom na povahu   skutku,   ktorého   sa   sťažovateľ   dopustil,   prípadne   pokúsil   dopustiť vo vzťahu k poškodenej, považoval krajský súd za preukázané, že nie je možné prepustiť sťažovateľa   na   slobodu,   a to   ani   po   prijatí   písomného   sľubu,   že   sa   bude   zdržiavať na určenom   mieste   v Českej   republike.   Táto   skutočnosť   podľa   názoru   krajského   súdu nevyvracala   podozrenie,   že   by   sťažovateľ   už   nepokračoval   v trestnej   činnosti.   Skutkové zistenia boli pre krajský súd natoľko presvedčivé,   že uznal dôvodnosť ďalšieho trvania väzby, a teda sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o neprijatí písomného sľubu, ktorý za daných okolností hodnotil ako nedostatočný, ako aj s jeho právnym názorom o potrebe zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo,   či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej   námietky   o neexistencii   zákonných   dôvodov   ďalšieho   trvania   väzby   javí ako ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   práv   obhajoby   označeným   uznesením krajského súdu, ústavný súd sa ani s týmito jeho tvrdeniami nestotožnil. Krajský súd totiž vyslovil, že tým, že sťažovateľ nebol v rámci prípravného konania upovedomený o výsluchu poškodenej, nebol tento výsluch vykonaný v súlade so zákonom, a tým došlo k porušeniu práva na obhajobu nielen vykonaním tohto úkonu, ale aj vykonaním konfrontácie medzi sťažovateľom   a poškodenou.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   keďže   bolo   porušené   jeho   právo obhajoby, aj ďalšie trvanie jeho väzby je neopodstatnené. Uvedené tvrdenia sťažovateľa však ústavný súd považoval za irelevantné,   pretože ako krajský súd uviedol,   vykonanie ďalších dôkazov bolo realizované zákonným spôsobom, pričom tieto dôkazy boli spôsobilé odôvodniť postavenie sťažovateľa pred súd na základe podanej obžaloby. Okrem toho tieto námietky sťažovateľa nesúvisia s dôvodnosťou ďalšieho trvania jeho väzby, pretože ako už ústavný   súd   konštatoval,   krajský   súd   opodstatnenosť   sťažovateľovej   väzby   obhájil dostatočným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd pripomína, že realizácia práva sťažovateľa na obhajobu sa nekončí podaním obžaloby, ale tieto   jeho   práva   trvajú   aj   v rámci   konania   pred   súdom,   prípadne   v rámci   odvolacieho a dovolacieho konania. Bude potom na samotnom sťažovateľovi, či a akým spôsobom tieto svoje práva využije.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl. 17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (I. ÚS 165/02,   ale   aj   II. ÚS 55/98,   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07).   Z uvedenej   zásady   vyplýva,   že   porušenie   zákona   v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá spravidla zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   v uznesení   krajského   súdu   nezistil   procesné pochybenia, ktoré by boli v rozpore s citovanou judikatúrou ústavného súdu, a ani príčinnú súvislosť   medzi   ním   a namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť   v tejto   časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008