znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 414/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2014 prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ELECTRAPLAN   Slovensko,   s.   r.   o., Pestovateľská 6, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivanou Slávikovou, Vajanského nábrežie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 36 R 3/2013 a jeho uzneseniami z 19. decembra 2013 a 9. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ELECTRAPLAN Slovensko, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ELECTRAPLAN Slovensko, s. r.   o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 R 3/2013 a jeho uzneseniami z 19. decembra 2013 a 9. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že reštrukturalizačné konanie obchodnej spoločnosti B., a. s. (ďalej   len   „dlžník“),   bolo   začaté   uznesením   okresného   súdu   zo   4.   apríla   2013   a reštrukturalizácia   dlžníka   bola   povolená   uznesením   z 3.   mája   2013,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   14.   mája   2013.   Správca   oznamom   v Obchodnom   vestníku   č.   116/2013 zverejnenom 18. júna 2013 zvolal schôdzu veriteľov na 19. júl 2013. Sťažovateľka ďalej uvádza,   že   svoju   súhrnnú   prihlášku   pohľadávok   správcovi   doručila   5.   novembra   2013, avšak správca   jej   v „zákonnej   3-dňovej   lehote   nevydal   potvrdenie   o zapísaní   alebo nezapísaní...   pohľadávok   do   konečného   zoznamu   pohľadávok“. Toto   potvrdenie   jej malo byť   doručené   až   26.   novembra   2013.   Následne   na   to   okresný   súd   napadnutým uznesením č. k. 36 R 3/2013-452 z 19. decembra 2013 návrh sťažovateľky na prerušenie reštrukturalizačného konania vedeného proti dlžníkovi, návrh na odloženie schvaľovacej schôdze dlžníka zvolanej na 20. december 2013 a návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým   by   okresný   súd   zakázal   dlžníkovi   nakladať   s majetkom   až   do   právoplatnosti rozhodnutia   vo   veci   samej,   zamietol.   Uvedený   návrh   mala   pritom   sťažovateľka   podať z dôvodu, že správca podľa jej názoru porušil svoju povinnosť podľa § 126 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii“   alebo v citáciách „ZKR“), následkom čoho malo byť reštrukturalizačné konanie dlžníka zastavené a na jeho majetok mal byť vyhlásený konkurz.  

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na nedostatky v postupe okresného súdu pri doručovaní uznesenia z 19. decembra 2013, konkrétne že 19. decembra 2013 jej malo byť mailom doručené uznesenie s dátumom jeho vydania 18. december 2013, ale písomne   vyhotovenie   doručovaného   uznesenia   obsahovalo   ako   deň   vydania   uznesenia dátum   19.   december   2013.   Toto   napadnuté   uznesenie   bolo   zverejnené   v obchodnom vestníku 30. decembra 2013, pričom právoplatnosť nadobudlo 31. decembra 2013. Okresný súd potom 9. januára 2014 vydal uznesenie, ktorým potvrdil reštrukturalizačný plán v znení predloženom správcom a rozhodol o skončenú reštrukturalizácie dlžníka.  

Porušenie označených práv dáva sťažovateľka do súvislosti s postupom okresného súdu pri dokazovaní, ktorým mala byť sťažovateľka ukrátená vo svojom práve predkladať a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k nim. S poukazom na § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľka namieta, že bolo porušené aj jej právo   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti,   keďže   okresný   súd   sa   mal   riadiť ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a vo   veci   nariadiť pojednávanie,   vykonať   dokazovanie   a všetky   úkony   potrebné   k riadnemu   zisteniu skutkového stavu. Sťažovateľka tvrdí, že „porušiteľ tým, že vykladal ZKR na základe svojej svojvôle a pokračoval v reštrukturalizácii a potvrdil reštrukturalizačný plán, napriek tomu, že boli splnené zákonné podklady na jej zastavenie, nastolil stav znevýhodnenia ostatných veriteľov.   Absencia   adekvátnej   súvislosti   medzi   zisteným   skutkovým   stavom   a právnym záverom, ktorý by z neho mal vyplývať, v konečnom dôsledku viedla k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok.“.

Nadväzne na to namieta, že okresný súd v napadnutom uznesení nesprávne rozvíja „polemiku,   že   ZKR   v   žiadnom   zo   svojich   ustanovení   nešpecifikuje,   ktorým   momentom dochádza   k   riadnemu   zvolaniu   schôdze   veriteľov...   keďže   ZKR   v   §   199   ods.   9   presne definuje čo sa rozumie zverejnením t. j. nie doručenie oznamu obchodnému vestníku ale až dňom nasledujúcim po publikovaní sa stáva oznam účinný.

Porušiteľ   túto   skutočnosť   vôbec   nezohľadnil   a   je   zrejmé,   že   z jeho   strany   došlo k takému svojvoľnému výkladu a aplikácii ZKR, ktorým sa natoľko odchýlil od znenia tohto zákona, že tým zásadne poprel jeho účel a význam a preto takéto konanie porušovateľa je z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Porušovateľ   svoje   rozhodnutie založil na svojvoľnej interpretácii a aplikácii ZKR vo vzťahu k zvolaniu schôdze veriteľov. Máme taktiež za to, že aplikáciou právnej normy zo strany porušovateľa ako všeobecného súdu   dochádza   k   takej   interpretácii,   ktorá   zásadne   popiera   účel   a   význam   aplikovanej právnej normy -... § 131 ZKR.“.

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   napadnuté   uznesenie   je „zmätočné,   keďže v odôvodnení sa porušiteľ vyjadruje k návrhu vo veci samej, ale už vo výrokovej častí uvádza   len   rozhodnutie   o   nenariadení   predbežného   opatrenia“,   že   okresný   súd   narušil právnu   istotu,   keď   jej   zaslal „rozhodnutie   datované   18.   12.   2013   a   následne   doručil rozhodnutie s dátumom 19. 12. 2013“, a v konečnom dôsledku že odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dostatočne odôvodnené. Spochybňuje tiež záver okresného súdu, že nie je účastníčkou konania, a vzhľadom na podanie návrhu na určenie pohľadávky vedeného okresným súdom pod sp. zn. 36 Cbi/18/2013 hodnotí tento záver ako predčasný. K namietanému porušeniu práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok malo dôjsť podľa sťažovateľky tým, že okresný súd znevýhodnil časť veriteľov, ktorí «si nemohli prihlásiť svoje   pohľadávky   do   reštrukturalizácie   z dôvodu   zanedbania   povinnosti   úpadcu   ako   aj správcu aktualizovať svoje obchodné meno o údaj o právnom stave dlžníka a to údaj „v reštrukturalizácii“, pričom práva konkurzných veriteľov v reštrukturalizácii sú slabšie ako práva reštrukturalizačných veriteľov.   Porušiteľ negatívne zasiahol do majetkových práv veriteľov tým, že pokračoval v reštrukturalizácii a potvrdil reštrukturalizačný plán, napriek tomu, že boli splnené zákonné podklady na jej zastavenie.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva sťažovateľa spoločnosti ELECTRAPLAN   Slovensko, s. r. o... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... v spojení s právom na majetok podľa čl. 1 odsek 1 Dodatkového protokolu..., právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   36   R/3/2013 porušené boli.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 36 R/3/2013 zo dňa 19. 12. 2013, právoplatné dňa 31. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje, aby vo veci podaného návrhu na zastavenie reštrukturalizačného   konania   dlžníka,   začatie   konkurzného   konania   na   majetok   dlžníka a vyhlásenie konkurzu konal a rozhodol.

4. Rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 36 R/3/2013 zo dňa 09. 01. 2014, právoplatné dňa 18. 01. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

5.   Sťažovateľovi   spoločnosti   ELECTRAPLAN   Slovensko,   s.   r.   o...   sa   priznáva náhrada trov konania vo výške 284,08 €, ktorú je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť do rúk   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   Ivany   Slávikovej   do   jedného   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí právo na to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy, ktorý predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument   strany.   Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   kľúčový,   vyžaduje sa osobitná   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Georgidias   c.   Grécko   z 29.   mája   1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov,   teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Článok   48   ods.   2   ústavy   zase   v   sebe   inkorporuje   viacero   práv   prislúchajúcich účastníkovi konania. Zaručuje verejný charakter súdneho procesu, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci, ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

O zjavne   neopodstatnený   návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu č. k. 36 R 3/2013-452 z 19. decembra 2013

Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. 36 R 3/2013-452 z 19. decembra 2013 po tom,   ako   zrekapituloval   obsah   sťažovateľkinho   návrhu,   vyjadrenie   správcu   k tomuto návrhu a znenie relevantných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, uviedol: „Uznesenie o povolení reštrukturalizácie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 13. 05. 2013. Účinky povolenia reštrukturalizácie nastali v zmysle § 199 ods. 9 ZKR, dňa 14. 05. 2013, t. j. deň nasledujúci po zverejnení uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom   vestníku.   Lehota   30   dní   na   zvolanie   schôdze   veriteľov   začala   správcovi plynúť   dňa   15.   05.   2013   a   uplynula   dňa   13.   06.   2013.   Správca   podal   na   zverejnenie do Obchodného   vestníka   oznam   o   zvolaní   schôdze   veriteľov   dňa   13.   06.   2013,   čoho dôkazom je výpis z internetovej stránky Ministerstva spravodlivosti priložený k vyjadreniu správcu.

Je faktom, že ZKR v žiadnom zo svojich ustanovení nešpecifikuje, ktorým momentom dochádza k riadnemu zvolaniu schôdze veriteľov, či momentom, kedy správca dal zverejniť oznam   do   Obchodného   vestníka,   resp.   či   momentom,   kedy   bol   tento   oznam   reálne publikovaný v Obchodnom vestníku. Pri zodpovedaní tejto otázky je potrebné posudzovať reštrukturalizačné   konanie   ako   celok   a   zohľadniť   ustanovenia   upravujúce reštrukturalizačné konanie ako celok. V rámci reštrukturalizačného konania sa konajú dve schôdze veriteľov, prvú schôdzu veriteľov zvoláva správca v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie (§ 126 ZKR), a druhú schôdzu veriteľov - schvaľovaciu schôdzu zvoláva správca do 3 dní do doručenia žiadosti veriteľského výboru (§ 146 ZKR). Obe zákonné ustanovenia upravujúce zvolanie schôdze veriteľov sú koncipované totožné, pričom v oboch je   používaná   rovnaká   terminológia   a   formulácia   (správca   zvolá   schôdzu   do   30   dní od povolenia   reštrukturalizácie;   správca   zvolá   schôdzu   do   3   dní   od   doručenia   žiadosti veriteľského   výboru;   schôdzu   správca   zvolá   uverejnením   oznámenia   v   Obchodnom vestníku).

Výklad   ustanovenia   §   126   ods.   1   ZKR   uvádzaný   navrhovateľom,   že   oznámenie o zvolaní   schôdze   veriteľov   má   byť   do   30   dní   od   povolenia   reštrukturalizácie   už publikované v Obchodnom vestníku by nás doviedol k záveru, že aj v prípade konania schvaľovacej schôdze, ktorú je správca povinný zvolať do troch dní od doručenia žiadosti veriteľského   výboru,   by   taktiež   musel   byť   oznam   o   zvolaní   schôdze   publikovaný   v Obchodnom vestníku, čo pri zohľadnení lehoty 5 dní, ktorú má vydavateľ na publikovanie údajov v obchodnom vestníku, nie je reálne možné. Pri stanovení termínu schvaľovacej schôdze je potrebné brať do úvahy aj organizačnú stránku schôdze, a to tú, že správca musí tiež zabezpečiť miestnosť ako i dohodnúť stanovený termín s veriteľským výborom. Dodržať túto trojdňovú lehotu tak, aby oznam o zvolaní schvaľovacej schôdze bol najneskôr na tretí deň už publikovaný v Obchodnom vestníku, prihliadajúc na vyššie uvedené tak nie je možné. Pridržiavaním sa takéhoto extrémneho výkladu § 126 ods. 1 ZKR, by musela byť každá reštrukturalizácia transformovaná na konkurz z dôvodu nezvolania schvaľovacej schôdze riadne a včas.

Nakoľko súd dospel k záveru, že na riadne zvolanie schvaľovacej schôdze veriteľov (§   146 ZKR) postačuje,   aby správca v zákonom stanovenej lehote dal zverejniť oznam do Obchodného vestníka, bolo by neprípustné, aby na zvolanie „prvej“ schôdze veriteľov (§ 126 ZKR) použil iný výklad.

Na základe vyššie uvedených skutočností má súd za to, že správca zvolal schôdzu v zákonom stanovenej lehote, riadne a včas, a preto návrh navrhovateľa ELECTROPLAN Slovensko, s. r. o., so sídlom Pestovateľská 6, Bratislava v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Súd považuje za potrebné dodať, že predmetné reštrukturalizačné konanie prebieha od jeho začiatku až doteraz v súlade so zákonom, pričom správca si riadne plní svoje zákonné povinnosti. Doposiaľ žiaden z veriteľov nenamietal priebeh reštrukturalizačného konania, spôsob zvolania schôdze veriteľov, jej priebeh ani inú skutočnosť. Podľa názoru súdu neexistuje žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by súd mal nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by dočasne upravil pomery tak, že by prerušil reštrukturalizačné konanie, odložil schvaľovaciu   schôdzu   a   zakázal   dlžníkovi   nakladať   s   jeho   majetkom.   Neexistuje   ani dôvodná   obava   ani   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy,   že   by   došlo k znevýhodneniu veriteľov. Práve naopak, k znevýhodneniu veriteľov by došlo v prípade vyhlásenia   konkurzu,   kedy   je   uspokojenie   veriteľov   nižšie   ako   v   prípade   schválenia reštrukturalizačného plánu.

Súd   ešte   na   záver   uvádza,   že   navrhovateľ   ELECTROPLAN   Slovensko,   s.   r.   o., so sídlom Pestovateľská 6, Bratislava nie je účastníkom konania, nakoľko si riadne a včas neprihlásil svoju pohľadávku. Súd považuje konanie navrhovateľa za účelové a špekulatívne z   dôvodu,   že   navrhovateľ   nestihol   v   reštrukturalizačnom   konaní   riadne   prihlásiť   svoju pohľadávku, a v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu zo strany súdu by zanikla vymáhateľnosť   jeho   pohľadávok   (§   155   ods.   2   ZKR).   Naopak,   vyhlásením   konkurzu na majetok dlžníka ešte pred potvrdením plánu súdom by navrhovateľ získal výhodu na úkor uspokojenia veriteľov, ktorí si riadne a včas prihlásili svoje pohľadávky, a ktorí by boli v konkurze uspokojení v nižšej miere ako v prípade reštrukturalizácie.»

2.1.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľka   proti   uzneseniu   č.   k.   36   R   3/2013-452   z 19.   decembra   2013 v podstatnom namieta, že okresný súd nenariadil pojednávanie a nevykonal dokazovanie o jej   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a na   zastavenie   reštrukturalizačného konania   z 2.   decembra   2013,   ďalej   že   nesprávne   právne   posúdil   splnenie   podmienok zvolania schôdze veriteľov a nerozhodol ani o návrhu na zastavenie reštrukturalizačného konania podľa § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Uvedené námietky však ústavný súd nepovažuje za opodstatnené. Z obsahu výroku označeného uznesenia totiž zistil, že okresný súd rozhodoval o sťažovateľkinom návrhu, ktorým žiadala prerušiť reštrukturalizačné konanie, odložiť schvaľovaciu schôdzu zvolanú na   20.   december   2013   a predbežným   opatrením   zakázať   dlžníkovi   nakladať   s jeho majetkom. V odôvodnení uznesenia okresný súd poukazom na príslušné ustanovenia zákona o konkurze   a reštrukturalizácii   právne   ustálil,   že   zákon   o konkurze a reštrukturalizácii v žiadnom   zo   svojich   ustanovení   nešpecifikuje   moment,   ktorým   dochádza   k riadnemu zvolaniu   schôdze,   a v súvislosti   s   ďalšími   ustanoveniami   tohto   zákona   (§   146   zákona o konkurze a reštrukturalizácii), ako aj zákona č. 200/2011 Z. z. o Obchodnom vestníku v znení   neskorších   predpisov   podáva   logický   výklad   na   prípad   dopadajúcich   právnych noriem so zámerom jednotne vykladať procesné podmienky zvolávania schôdzí veriteľov.

Ústavný   súd   nestotožňujúc   sa   s formalistickým   prístupom   pri   výklade   právnych predpisov, považuje preto právny záver, že na riadne zvolanie schôdze veriteľov postačuje, aby dal správca v zákonom ustanovenej lehote zverejniť oznam do Obchodného vestníka, za ústavne udržateľný. Zároveň pripomína, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov okresného súdu a jeho ingerencia do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Pokiaľ   ide   o námietku,   že   okresný   súd   mal   podľa   §   196   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   primerane   použiť   Občiansky   súdny   poriadok   a na   rozhodnutie   o jej návrhu nariadiť pojednávanie, na ktorom by vykonal dokazovanie, ústavný súd konštatuje, že   primeranosť   aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   znamená,   že   tieto ustanovenia   je   potrebné   aplikovať   v   súlade   s účelom a   cieľom   konkurzného   alebo reštrukturalizačného   konania   (obdobne   IV.   ÚS   151/2013).   Ústavný   súd   preto   v tejto súvislosti poukazuje na § 197 ods. 1 druhú vetu zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého v reštrukturalizačnom konaní (a rovnako tak aj v konkurznom konaní) súd nariadi pojednávanie len vtedy, ak to pokladá za potrebné. V rámci tohto typu konania, upraveného   osobitne   a odchylne   od   občianskeho   súdneho   konania,   teda   zákonodarca neukladá povinnosť nariaďovať pojednávanie a vykonávať dokazovanie pred rozhodnutím súdu, naopak, pojednávanie sa má vykonať len vtedy, ak je to pre rozhodnutie vo veci potrebné,   teda   inými   slovami,   nevyhnutné.   Zo   sťažovateľkou   pripojenej   kópie   návrhu na zastavenie reštrukturalizačného konania dlžníka z 2. decembra 2013 ústavný súd zistil, že okrem   pripojených   listín   podanie   neobsahovalo také   návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré   by   musel   okresný   súd   vykonať   na   pojednávaní.   Rozhodnutie   o tomto   návrhu sťažovateľky   bez   nariadenia   pojednávania   sa   preto   neprieči   procesno-právnemu   rámcu konštituovanému zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, pretože ani z uvedeného návrhu (a rovnako ani zo sťažnosti) nie je zrejmé, v čom má potreba vykonania tohto pojednávania spočívať.

Ústavný   súd   zároveň   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   a nasl.   ústavy,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ak vo veci koná v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konkrétnom konaní (m. m I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011). Nadväzne na to ústavný súd poukazuje na čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého má podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoviť zákon. Tým je v prípade reštrukturalizačného konania v prvom rade   zákon   o konkurze   a reštrukturalizácii   a až   následne   (podporne)   Občiansky   súdny poriadok.   Zákon   o konkurze   a reštrukturalizácii   pri   rozhodovaní   o povolení reštrukturalizácie   ustanovuje   v   jednotlivých   fázach   konania   striktné   lehoty na rozhodovanie.   Napríklad   podľa   §   146   ods.   1   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii sa o správcom   predloženom   pláne   musí   uskutočniť   schvaľovacia   schôdza   do   30   dní od doručenia   žiadosti   veriteľského   výboru   a   podľa   §   153   ods.   1   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   súd   rozhodne   o potvrdení   plánu   uznesením   do   15   dní   od   doručenia návrhu. Z uvedeného vyplýva, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii kladie vo svojich ustanoveniach dôraz na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, ktorá nachádza svoj odraz aj v zákonom   ustanovenej   povinnosti   súdu   nariaďovať pojednávanie,   len   keď   je to   pre rozhodovanie súdu potrebné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnosti   a   udržateľnosti. Sťažovateľkou tvrdené skutočnosti o nesprávnom právnom výklade otázky dodržania lehôt pre zvolanie schôdze veriteľov, ako aj o porušení princípov spravodlivého súdneho konania nenariadením pojednávania pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky z 2. decembra 2013, ako aj   pochybnosti   o správnosti   postupu   okresného   súdu   pri   doručovaní   jeho   uznesenia č. k. 36 R   3/2013-452   z 19.   decembra   2013   nenasvedčujú,   že   by   namietané   uznesenie okresného súdu   bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Pokiaľ aj bolo sťažovateľke mailom doručené označené uznesenie s dátumom vydania, ktorý nesúhlasil s jeho neskôr doručovaným   písomným   vyhotovením,   resp.   s   vyhotovením   zverejneným v Obchodnom vestníku,   táto   okolnosť   sama   osebe   ešte   nedokazuje porušenie   zásady   viazanosti   súdu vyhláseným rozhodnutím, keďže sťažovateľke mohlo byť elektronicky doručené nesprávne vyhotovenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   nesúhlasilo   s jeho   prvopisom   založeným do súdneho   spisu.   Ústavný   súd   v postupe   okresného   súdu   nevzhliadol   také   relevantné okolnosti,   ktoré   by   popierali   účel   a zmysel   právnej   úpravy   a aplikovateľných   právnych inštitútov   vyplývajúcich   zo   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii.   Ani   skutočnosť, že sa sťažovateľka   s   právnym   názorom   uvedeným   v napadnutom   uznesení   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu   minimálne požiadavky kladené na obsah súdnych rozhodnutí a z ústavnoprávneho hľadiska   ho   hodnotí   ako   dostatočné.   S prihliadnutím   na   uvedené   považuje   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.1.2 V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd   ďalej   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu majetku dáva sťažovateľka do súvislosti aj so zanedbaním povinnosti dlžníka a správcu aktualizovať v obchodnom   registri   svoje   meno o údaj   o právnom   stave   dlžníka,   teda   že   sa   nachádza „v reštrukturalizácii“.   Uvedená   námietka   však   nepreukazuje pochybenie okresného   súdu v konaní, a preto ju z hľadiska namietaného postupu okresného súdu možno považovať za právne   irelevantnú.   Pre   začatie   plynutia   lehoty   na   prihlasovanie   pohľadávok   je   totiž podstatné   zverejnenie   rozhodnutia   o povolení   reštrukturalizácie   v Obchodnom   vestníku, a nie zmena údajov zapísaných v obchodnom registri (§ 114 ods. 4 v spojení s § 121 a § 199 ods. 9 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Okresný súd tak nemôže byť zodpovedný za zmeškanie lehoty na prihlasovanie pohľadávok sťažovateľkou. Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou namietané nezastavenie reštrukturalizácie a nevyhlásenie konkurzu, ústavný súd poukazuje na   citovanú   časť   odôvodnenia   uznesenia   č.   k. 36   R   3/2013-452   z 19.   decembra   2013, z ktorého vyplýva absencia dôvodov na zastavenie reštrukturalizácie v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Tieto tvrdenia sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledkov súdneho konania, s ktorým sa nevie sťažovateľka stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením označených základných práv, ktoré nemôže samo   osebe   nastať rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   len   uplatní   svoju právomoc.

Uvedené   skutočnosti   opísané   v sťažnosti   nesignalizujú žiadnu   možnosť   porušenia základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva garantovaného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu a jeho uznesením č. k. 36 R 3/2013-452 z 19. decembra 2013, ktoré by bolo potrebné skúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže v okolnostiach daného prípadu nebolo zistené, že by rozhodnutie okresného súdu bolo   svojvoľné,   resp.   urobené   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   v   zrejmom   omyle a nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   pričom   ho   možno   považovať   za   zlučiteľný s ústavnoprocesnými princípmi vyjadrenými v čl. 46 až čl. 48 ústavy, nemohlo v danom prípade dôjsť ani k porušeniu základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu majetku. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

2.1.3 Ústavný súd, napokon, pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že okresný súd nerozhodol   o jej návrhu na zastavenie reštrukturalizačného konania podľa § 131 ods.   2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ale rozhodoval len o jej procesných návrhoch na prerušenie reštrukturalizačného konania, na odloženie schvaľovacej schôdze a na vydanie predbežného opatrenia, poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity   vyplýva   aj   z   toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov verejnej moci (m. m. I. ÚS 108/2012, III. ÚS 340/2014).

V zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Aj keď sa môže z predložených listín a najmä z obsahu uznesenia č. k. 36 R 3/2013-452   z 19.   decembra   2013   javiť uvedená   námietka   sťažovateľky   ako   dôvodná,   z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sa sťažovateľka na okresnom súde domáhala vo vzťahu k tejto časti návrhu vydania dopĺňacieho rozhodnutia postupom podľa § 166 ods. 1 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň, pokiaľ ide o namietané   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorým   je   okrem   iného   zaručené   aj   právo účastníka   konania   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd poukazuje aj na § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   podľa ktorého   môže   účastník   konania   alebo   strana   v konaní   podať   predsedovi   súdu   sťažnosť smerujúcu proti porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto zastáva názor, že v časti, v ktorej okresný súd nerozhodol o celom návrhu   sťažovateľky   z 2.   decembra   2013,   sa   sťažovateľka   obrátila   na   ústavný   súd so svojou sťažnosťou   na   porušenie   označených   práv   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 36 R 3/2013-452 z 19. decembra 2013 bez toho, aby využila všetky právne prostriedky nápravy,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   pred   ich   porušením   poskytoval,   resp.   na   použitie ktorých   bola   podľa   osobitných   predpisov   oprávnená.   Uvedené   však   vedie   ústavný   súd k záveru o neprípustnosti tejto časti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorá je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 36 R 3/2013 z 9. januára 2014

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   pričom   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti doručenej 28. februára 2013 konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľka je riadne zastúpená právnou zástupkyňou, v časti namietaného porušenia označených práv uznesením sp. zn. 36 R 3/2013 z 9. januára 2014 nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. K sťažnosti totiž nebolo pripojené uznesenie okresného súdu sp. zn. 36 R 3/2013 z 9. januára 2014 s vyznačenou doložkou právoplatnosti, ktoré by umožnilo realizovať ústavný prieskum tohto rozhodnutia v medziach   vyplývajúcich   z čl.   127   ústavy.   Napokon   aj   v odôvodnení   sťažnosti sa sťažovateľka   zaoberá   predovšetkým   svojim   návrhom   podaným   okresnému   súdu 2. decembra   2013   a rozhodnutím   o tomto   návrhu   (uznesením č.   k.   36   R   3/2013-452 z 19. decembra 2013), nie však uznesením okresného súdu sp. zn. 36R/3/2013 z 9. januára 2014,   ktorého   sa   dotýka   len   okrajovo.   V sťažnosti   teda   v zásade   absentuje   akékoľvek odôvodnenie   porušenia označených   práv,   na podklade ktorých   by bolo možné vykonať ústavný prieskum uznesenia, ktorým okresný súd potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka prijatý na schvaľovacej schôdzi a skončil reštrukturalizačné konanie dlžníka.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky považoval   opísané   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   za   dostatočný   dôvod na odmietnutie   sťažnosti   vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   36   R   3/2013 z 9. januára 2014.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   proti   uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   36   R   3/2013-452   z 19.   decembra   2013 odmietol ako zjavne neopodstatnenú okrem časti, ktorou sťažovateľka namietala, že okresný súd   nerozhodol   o celom   jej   návrhu.   V tejto   časti   považoval   ústavný   súd   jej   sťažnosť za neprípustnú. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 36 R 3/2013 z 19. decembra 2013   ústavný   zase   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok jej náležitostí na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľky   v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014