SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 414/2013-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 NcC/153/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15303/2012), sp. zn. 15 NcC/158/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15304/2012), sp. zn. 15 NcC/162/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15305/2012), sp. zn. 15 NcC/147/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15306/2012), sp. zn. 15 NcC/152/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15307/2012), sp. zn. 15 NcC/155/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15308/2012), sp. zn. 15 NcC/157/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15309/2012), sp. zn. 15 NcC/159/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15310/2012), sp. zn. 15 NcC/151/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15311/2012), sp. zn. 15 NcC/154/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15312/2012), sp. zn. 15 NcC/160/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15313/2012), sp. zn. 15 NcC/163/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15314/2012), sp. zn. 15 NcC/165/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15315/2012), sp. zn. 15 NcC/140/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15316/2012), sp. zn. 15 NcC/141/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15317/2012), sp. zn. 15 NcC/143/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15318/2012), sp. zn. 15 NcC/144/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15319/2012), sp. zn. 15 NcC/145/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15320/2012), sp. zn. 15 NcC/156/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15321/2012), sp. zn. 15 NcC/161/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15322/2012), sp. zn. 15 NcC/164/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15323/2012), 14 NcC 172/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15324/2012), 14 NcC 183/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15325/2012), 14 NcC 184/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15326/2012), 14 NcC 187/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15327/2012), 14 NcC 188/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15328/2012), 14 NcC 190/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15329/2012), 14 NcC 193/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15330/2012), 17 NcC 155/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15331/2012), 17 NcC 156/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15332/2012), 17 NcC 162/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15333/2012), 17 NcC 167/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15334/2012), 14 NcC 131/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15335/2012), 14 NcC 132/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15336/2012), 14 NcC 135/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15337/2012), 14 NcC 137/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15338/2012), 14 NcC 140/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15339/2012), 14 NcC 144/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15340/2012), 14 NcC 145/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15341/2012), 14 NcC 146/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15342/2012), 14 NcC 152/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15343/2012), 14 NcC 153/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15344/2012), 14 NcC 161/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15345/2012), 14 NcC 162/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15346/2012), 17 NcC 121/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15347/2012), 17 NcC 122/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15348/2012), 17 NcC 123/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15349/2012), 17 NcC 124/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15350/2012), 17 NcC 125/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15351/2012) a sp. zn. 17 NcC 148/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15352/2012) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami Rvp 15303/2012, Rvp 15304/2012, Rvp 15305/2012, Rvp 15306/2012, Rvp 15307/2012, Rvp 15308/2012, Rvp 15309/2012, Rvp 15310/2012, Rvp 15311/2012, Rvp 15312/2012, Rvp 15313/2012, Rvp 15314/2012, Rvp 15315/2012, Rvp 15316/2012, Rvp 15317/2012, Rvp 15318/2012, Rvp 15319/2012, Rvp 15320/2012, Rvp 15321/2012, Rvp 15322/2012, Rvp 15323/2012, Rvp 15324/2012, Rvp 15325/2012, Rvp 15326/2012, Rvp 15327/2012, Rvp 15328/2012, Rvp 15329/2012, Rvp 15330/2012, Rvp 15331/2012, Rvp 15332/2012, Rvp 15333/2012, Rvp 15334/2012, Rvp 15335/2012, Rvp 15336/2012, Rvp 15337/2012, Rvp 15338/2012, Rvp 15339/2012, Rvp 15340/2012, Rvp 15341/2012, Rvp 15342/2012, Rvp 15343/2012, Rvp 15344/2012, Rvp 15345/2012, Rvp 15346/2012, Rvp 15347/2012, Rvp 15348/2012, Rvp 15349/2012, Rvp 15350/2012, Rvp 15351/2012 a sp. zn. Rvp 15352/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 414/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 NcC/153/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15303/2012), sp. zn. 15 NcC/158/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15304/2012), sp. zn. 15 NcC/162/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15305/2012), sp. zn. 15 NcC/147/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15306/2012), sp. zn. 15 NcC/152/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15307/2012), sp. zn. 15 NcC/155/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15308/2012), sp. zn. 15 NcC/157/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15309/2012), sp. zn. 15 NcC/159/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15310/2012), sp. zn. 15 NcC/151/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15311/2012), sp. zn. 15 NcC/154/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15312/2012), sp. zn. 15 NcC/160/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15313/2012), sp. zn. 15 NcC/163/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15314/2012), sp. zn. 15 NcC/165/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15315/2012), sp. zn. 15 NcC/140/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15316/2012), sp. zn. 15 NcC/141/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15317/2012), sp. zn. 15 NcC/143/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15318/2012), sp. zn. 15 NcC/144/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15319/2012), sp. zn. 15 NcC/145/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15320/2012), sp. zn. 15 NcC/156/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15321/2012), sp. zn. 15 NcC/161/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15322/2012), sp. zn. 15 NcC/164/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15323/2012), 14 NcC 172/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15324/2012), 14 NcC 183/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15325/2012), 14 NcC 184/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15326/2012), 14 NcC 187/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15327/2012), 14 NcC 188/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15328/2012), 14 NcC 190/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15329/2012), 14 NcC 193/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15330/2012), 17 NcC 155/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15331/2012), 17 NcC 156/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15332/2012), 17 NcC 162/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15333/2012), 17 NcC 167/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15334/2012), 14 NcC 131/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15335/2012), 14 NcC 132/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15336/2012), 14 NcC 135/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15337/2012), 14 NcC 137/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15338/2012), 14 NcC 140/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15339/2012), 14 NcC 144/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15340/2012), 14 NcC 145/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15341/2012), 14 NcC 146/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15342/2012), 14 NcC 152/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15343/2012), 14 NcC 153/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15344/2012), 14 NcC 161/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15345/2012), 14 NcC 162/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15346/2012), 17 NcC 121/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15347/2012), 17 NcC 122/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15348/2012), 17 NcC 123/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15349/2012), 17 NcC 124/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15350/2012), 17 NcC 125/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15351/2012) a sp. zn. 17 NcC 148/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15352/2012); (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd sťažovateľkou vznesené námietky zaujatosti podľa § 15a OSP proti sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach spojil na spoločné konanie a spájajúcimi uzneseniami rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania civilných vecí – konaní o žalobách o náhradu škody (ďalej len „civilných vecí“) vedených okresným súdom, tak ako boli označené v jednotlivých spájajúcich uzneseniach; tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 15303/2012, Rvp 15304/2012, Rvp 15305/2012, Rvp 15306/2012, Rvp 15307/2012, Rvp 15308/2012, Rvp 15309/2012, Rvp 15310/2012, Rvp 15311/2012, Rvp 15312/2012, Rvp 15313/2012, Rvp 15314/2012, Rvp 15315/2012, Rvp 15316/2012, Rvp 15317/2012, Rvp 15318/2012, Rvp 15319/2012, Rvp 15320/2012, Rvp 15321/2012, Rvp 15322/2012, Rvp 15323/2012, Rvp 15324/2012, Rvp 15325/2012, Rvp 15326/2012, Rvp 15327/2012, Rvp 15328/2012, Rvp 15329/2012, Rvp 15330/2012, Rvp 15331/2012, Rvp 15332/2012, Rvp 15333/2012, Rvp 15334/2012, Rvp 15335/2012, Rvp 15336/2012, Rvp 15337/2012, Rvp 15338/2012, Rvp 15339/2012, Rvp 15340/2012, Rvp 15341/2012, Rvp 15342/2012, Rvp 15343/2012, Rvp 15344/2012, Rvp 15345/2012, Rvp 15346/2012, Rvp 15347/2012, Rvp 15348/2012, Rvp 15349/2012, Rvp 15350/2012, Rvp 15351/2012 a sp. zn. Rvp 15352/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uzneseniami sp. zn. 14 NcC 172/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15324/2012), 17 NcC 155/2012 z 12. októbra 2012(Rvp 15331/2012), 14 NcC 131/2012 z 10. októbra 2012 (Rvp 15335/2012), 17 NcC 121/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15347/2012) a sp. zn. 17 NcC 148/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 15352/2012) – (ďalej len „spájajúce uznesenia“) – spojil na spoločné konanie veci o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu, vylúčil konkrétnych sudcov okresného súdu a nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovou značkou.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 127/05).
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka však takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde, odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. 186/2010).
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.) neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009, č. 37111/04).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súd túto časť sťažností, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľky spájajúcimi uzneseniami krajského súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2.2 Pokiaľ ide o zvyšné napadnuté uznesenia krajského súdu uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že takéto uznesenia krajský súd nevydal, respektíve takéto uznesenia neexistujú. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, označila konania o jednotlivých námietkach za rozhodnutia, pričom ku každému takto označenému „rozhodnutiu“ priradila dátum príslušného spájajúceho uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože ak by sťažovateľka mala v každej ňou označenej veci uviesť príslušné rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto smerovala len proti spájajúcim uzneseniam, čím by sa výrazne zredukoval počet jej sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký postup, že sťažnosťami napadala aj neexistujúce uznesenia krajského súdu, pričom ako prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského súdu.
Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a podľa svojej citovanej judikatúry môže sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite svojich sťažností označila neexistentné rozhodnutia krajského súdu, petit týchto sťažností je nevykonateľný a tieto sťažnosti ako celok trpia nedostatkom predpísaných náležitostí. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateľky, ktoré smerovali proti neexistujúcim rozhodnutiam krajského súdu, odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. Tento prístup ústavný súd zvolil aj s vedomím toho, že sťažovateľka napadla sťažnosťami aj spájajúce uznesenia krajského súdu z dôvodu ich tvrdenej neústavnosti, v rámci ktorých boli preskúmané aj tie veci sťažovateľky, ktoré označila ako uznesenia krajského súdu, ku ktorým priradila neexistujúce spisové značky. Z uvedeného dôvodu nemožno tvrdiť, že formalistickým prístupom ústavného súdu nedošlo k preskúmaniu týchto vecí sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013