znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 414/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne prerokoval   sťažnosť spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   V.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   J.   V.,   V.,   pre   namietané   porušenie   čl.   11   ods.   5   Listiny   základných   práv a slobôd, čl. 59   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   platobným   výmerom   Obce   M. č. 9/2009   z 13.   mája   2009   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžf/22/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   V.,   V.,   ktorou   namietala   porušenie   svojich   bližšie   neoznačených základných práv.

Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným   súdom   podľa   §   20   a   §   50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ústavný súd listom č. k. Rvp 1874/2011-13 z 18. augusta 2011 oboznámil právneho zástupcu sťažovateľky so zistenými nedostatkami, vyzval ho na ich odstránenie a zároveň ho upozornil na možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   6.   septembra   2011   sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť doplnila, pričom v petite uviedla, že namieta porušenie čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 2 zákona Slovenskej národnej rady   č. 511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“) platobným výmerom Obce M. (ďalej len „obec“) č. 9/2009 z 13. mája 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf/22/2010 z 28. apríla   2011.   Sťažovateľka   zároveň   žiadala,   aby   ústavný   súd   uvedený   rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho   zastúpenia.   Prílohou   tohto   podania   bol   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu s vyznačeným dátumom právoplatnosti.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   čl.   11   ods.   5   listiny,   čl.   59   ods.   2 ústavy a § 2 zákona č. 511/1992 Zb. platobným výmerom obce č. 9/2009 z 13. mája 2009 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/22/2010 z 28. apríla 2011.

Podľa čl. 11 ods. 5 listiny dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.

Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Ustanovenia   §   2   zákona   č.   511/1992   Zb.   upravujú   základné   zásady   daňového konania.

Ústavný   súd   je   v zmysle   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Uvedené   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené právnym zástupcom, advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade (napriek výzve ústavného súdu) návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit) v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd bez toho, aby podrobne opisoval odôvodnenie posudzovanej sťažnosti, pripomína,   že   v zmysle   svojej   konštantnej   judikatúry   je   oprávnený   posúdiť   ústavnosť konania,   resp.   rozhodovania   všeobecných   súdov   (t.   j.   aj   najvyššieho   súdu)   z hľadiska dodržania procesných záruk, resp. princípov spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 50 ústavy. Vzhľadom na to, že sťažovateľka v petite sťažnosti, ktorý je východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu, takýto návrh nenastolila, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemá žiadnu súvislosť s namietaným porušením čl. 11 ods. 5 listiny a čl. 59 ods. 2 ústavy a už vôbec nie s § 2 zákona č. 511/1992 Zb. upravujúcim základné zásady daňového konania, teda nie základné práva a slobody. Navyše,   z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   žaloba   sťažovateľky o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   správneho   orgánu   smerovala   proti Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, a nie obci ako prvostupňovému správnemu orgánu, preto nemožno určiť ani žiadnu relevantnú súvislosť medzi označenými článkami listiny a ústavy a subjektom (orgánom verejnej správy), ktorý ich mal porušiť. Okrem toho aj   v prípade,   ak   by   sťažovateľka   v sťažnosti   správne   označila   subjekt   porušujúci   jej základné práva a slobody, preskúmaniu takejto sťažnosti ústavným súdom by bránil princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011